Bosna – Čierna hora – Kosovo – Macedónsko – Albánsko – Korfu

Pred vojnou bol každý z Juhoslávie. Šesť krajín bolo vždy jednou jedinou a ľudia boli všade doma. Dá sa pochopiť prečo sa armáda stala nástrojom moci namiereným proti nesrbským národom? Prvým terčom a obeťou boli moslimovia. Chorváti sa postavili na stranu ohrozených a zásobovali ich zbraňami. Jedného dňa sa však aj oni zobudili s pažbou na spánkoch. Držali ju práve moslimovia. Vtedy, kvôli nevysvetlenej vojne, sa dlhoročné priateľstvo a bratstvo stratilo, most medzi chorvátskou a moslimskou časťou Mostaru zbúrali. A nielen symbolicky.

Minulosť je tu ešte stále prítomná. V Bosne a Hercegovine mal postavenie ako Bratislava v Československu. Hlavné mesto Hercegoviny ale vedľa bosnianskeho Sarajeva nie je až také dôležité. Meno Mostar je odvodené od slova most a my práve pred ním stojíme. Bol rozstrieľaný. Ničitelia vtedy dokonca skazu nakrútili aj na video. Boli to chorvátske tanky... Je to klenot osmanskej architektúry, ktorého výsledná podoba sa držala od roku 1566 a dnes už opravený žiari nad tyrkysovou Neretvou.

Mostar je čast Európy, kde môže človek vidieť mešity a počúvať zvolávanie veriacich na modlitby. Zvlášť, keď predtým počuť zvuky zvonov kresťanského kostola.

Vnútrozemie Bosny a Hercegoviny má more iba pri stredisku Neum, ktoré geograficky patrí BaH, ale spravuje ho Chorvátsko.

Bosna a Hercegovina je krajinou, ktorá nám môže ponúknuť omnoho viac, ako len smutné ponaučenie a výstrahu pred ľudskou nenávisťou a zlobou. Skrýva v sebe mnoho krás, prírodných, kultúrnych aj historických. Možno bude ešte dlho pre niektorých z nás neprebádanou, či obávanou krajinou. Mena v tejto krajine je konvertibilná marka, ale dá sa platiť eurami.

Prechádzame cez Titov most a smerujeme cez Sarajevo do Čiernej hory. Smerujeme cez mestečko Foca. Na hraničný prechod Scepan Polje vstupujeme večer. Hneď za ním je väčší kemping. Niekoľko kilometrov sa pomaly šúchame po rozbitej ceste, miestami úplne bez asfaltu ďalej. Prechádzame niekoľko tunelov, ktoré určite v západnej európe neuvidíte a prespávame v meste Plužine.

Montenegro (taliansky názov) je krajina, kde sa vždy stretávali kultúry Európy a Orientu, krajina divokých hôr, hlbokých kaňonov i lesov, jazier, malebných dediniek i prekrásnych pláží a historických pamiatok. Oficiálna mena je euro.

Napriek tomu táto krajina si toho zažila príliš veľa na to, aby po nej chodili len šťastní ľudia. V roku 1999 podniklo NATO rozsiahle bombardovanie na území bývalej Juhoslávie ako odpoveď na genocídu kosovských Albáncov. Či to bol naozaj jediný spôsob riešenia si asi myslí málokto z nás. V Čiernej hore, ako skoro na celom území bývalej Juhoslávie, panuje pravoslávna cirkev. Čiernohorci majú bohatstvo, o hodnote ktorého možno ani netušia. Vysoké panenské skalnaté hory - na mnohé z nich možno dodnes nevyšla živá noha. Nie sú tu vybudované turistické chodníčky a túry bez skúseného miestneho vodcu môžu byť veľmi nebezpečné.

Národný park Durmitor patrí k najvyšším horám Dinárského horského systému. Východiskom do tohto pohoria je mestečko Žabljak. Z Plužine je to asi 50 km, z toho 8 km je šotolina.

V Durmitore sú krásne jazerá, hlboké kaňony, listnaté a ihličnaté lesy, ale najmä majestátne vrchy. Najvyšším vrchom Durmitora je Bobotov Kuk - kamenná pyramída vysoká 2522 m n. m. V Pohorí Durmitor sa nachádza 20 jazier, z nich najkrajšie a najväčšie je Čierne jazero, pod ktorým sa stretávame s kamarátom Viktorom na Pegase, jeho ženou Martinou a jeho kamarátom zo Srbska Váňom na GS, ktorý s nami pokračuje pol dňa a s Viktorom si plánujeme na pár dní spoločnú trasu. V kopcoch žije legendárny Veljko Bojovič, ktorý je jedným z najznámejších lovcov vlkov v tejto oblasti. Zabil ich cez 60. Jeho matka v týchto drsných podmienkach žila 112 rokov. Tento lovec vlkov tu žije počas zimy úplne sám, lebo obyvatelia osady schádzajú prežiť ťažkú zimu dolu do miest.

Čierna Hora je od roku 1992 vyhlásená za ekologickú krajinu sveta. Je tu iba málo priemyselných závodov a znečisťovanie prírody je obmedzené.

Prechádzame kaňonom rieky Tary, ktorá je najdlhšou v Čiernej Hore, a je vraj na celom toku pitná a využíva sa aj na rafting. Durmitorská oblasť s riekou Tarou je zapísaná do Svetového zoznamu prírodného dedičstva UNESCO. Prespávame pri meste Rožaje. Keďže čas hrá Viktorovi do karát pridáva sa k mojej trase cez Kosovo a dokonca sme to potiahli spolu až po juh Albánska, čo som nepredpokladal vzhľadom na jeho plány ísť cez albánsky park Thet. Ale táto trasa ako ho poznám ho aj tak v budúcnosti neminie. Prechádzame bez akýchkoľvek zdržaní kosovskú hranicu. Oficiálna mena je euro. Treba zaplatiť 20 euro na motorku, lebo tu neplatí zelená karta. Že Srbsko je na zozname nikoho nezaujíma. Viktor navrhuje zamestnancovi colnice, že zaplatíme 15 euro ako za traktor. Návrh nebol schválený. Albánci už dokonca tvrdia, že Kosovo je samostatný štát.

Kosovo je dnes v Európe niečím mimoriadnym, je to územie, ktoré nemá vymedzený štatút, a práve preto sa tu objavujú nanajvýš nečakané a zložité problémy. Neriešenie jeho štatútu spôsobuje letargiu, beznádej a často i stratu rozvahy.

V súčasnosti Kosovo nie je pod správou Srbska, hoci podľa rezolúcie Organizácie Spojených národov (OSN) sa považuje za súčasť už neexistujúcej Juhoslovanskej zväzovej republiky. Provinciu spravuje Misia Spojených národov v Kosove (UNMIK). Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 umožnila generálnemu tajomníkovi OSN vymenovať svojho zvláštneho splnomocnenca, ktorý je v Kosove známy ako správca. Zvláštny splnomocnenec má najvyššiu moc, rozhoduje o všetkom. Môže rozpustiť aj kosovský parlament, ktorý vzišiel zo slobodných volieb.

Hoci v radoch kosovskej policajnej služby pôsobí niekoľko tisíc policajtov rôznych národností, jednako je to naďalej krehká inštitúcia. Nie je totiž celkom dobudovaná – chýba jej napríklad spravodajská zložka či zložka pre boj s organizovaným zločinom. V niektorých záležitostiach sa pokúša improvizovať polícia UNMIK-u, ale jej policajti pochádzajú z celého sveta, nemajú podrobný prehľad o miestnych problémoch. Napriek týmto výrazným nedostatkom, úroveň zločinnosti nedosahuje alarmujúce rozmery, ba dokonca zaostáva za niektorými krajinami. Napriek zločinom srbov páchaných na albánskych civilistoch si nemyslím, že akákoľvek nezávislosť Kosova je riešenie. Určite nie pre Srbov, pre ktorých je Kosovo časť ich historického územia, na ktorom ich predkovia prehrali v krutých bojoch s Turkami. Určite riešenie nezávislého štátu nemá ani pozitívny precedens pre albánsku menšinu v Macedónsku.

Kosovská oslobodzovacia armáda má pri hraniciach s Albánskom veľký pamätník albánskym vojakom, kde sa zastavujeme a prehadzujeme pár slov s ukrajinskými vojakmi. Nachádza sa tu aj slovenská ozbrojená zložka KFOR, aby monitorovala podporu terorizmu medzi domorodým obyvateľstvom formou patrolovania a zabezpečuje nepretržité stráženie srbskej minority, ktorým boli vypálené domy a žijú v provizórnych podmienkach. Albánci sú asi jediní moslimovia, ktorí milujú američanov. Aj keď je otázne či sú vobec moslimovia. Všade sa pije alkohol a ženy nosia minisukne. V televízii hlásia, že v Kosovskej Mitrovici mladý albánec hodil do reštaurácie bombu. Zranil 9 ľudí. Vojna je tu stále cítiť. Komu patrí územie historicky je problematická otázka. Hitler ho prisúdil albáncom a počas vojny sa ich počet znásobil. Kadžopádne v roku 1996 vstúpili na scénu kosovské národné sily a roku 1998 američania dali juhoslovanskému prezidentovi S. Miloševičovi ultimátum - ak nezastaví násilie, budú nasledovať vzdušné údery, čo sa neskôr aj stalo. Dnes toto vyvoláva otázku, kto je zodpovedný za Kosovo, odkiaľ extrémisti pod správou OSN a NATO vyhnali štvrť milióna Nealbáncov.

Cez mestá Pec, Dakocia, Prizren pokračujeme cez národný park až k macedónskej hranici. V srbskej dedinke si dávame výborný obed, ktorý zapíjame kosovským pivom. Pekná reštaurácia. O nič horšie ako u nás doma.

Macedónsko niektorí nazývajú Perla Balkánu. Oficiálna mena je denár, ale vačšinou všade sa dá platiť eurami. Prechádzame na juh smerom cez mestečko Tetovo. Kúsok diaľnice je spoplatnený sumou 2 euro. Nemá význam ju obchádzať, pretože okresky sú plné ľudí, áut a hlavne samá rovina. Vstupujeme do národného parku Mavrovo, prechádzame vedľa rovnomenného jazera a tu v moteli prespávame. Ráno pokračujeme cez dedinku Debar dole k Ohridskému jazeru, ktoré je hlboké až 286 m a vzniklo ako tektonické - prepadom horstva a zatopením krasových polí, je najväčším jazerom tohto druhu na svete. Pred mestečkom Gorica nachádzame príhodné miesto na okúpanie sa a dávame si krátku pauzu. Teplota vzduchu aj vody je prijateľná, tak si užívame oddych v miernych vlnkách.

Na oficiálnej stránke ministersva zahraničných vecí sa môžme dozvedieť, že bezpečnostné podmienky, z hľadiska európskych štandardov, nie sú v Albánsku vyhovujúce na celom území krajiny s výnimkou Tirany. Okrem špecifických miest sa neodporúča cestovať po krajine bez policajného sprievodu. Z našej dovolenky neplánujeme robiť žiadnu šou, takže tieto nezmyselné doporučenia ministerstva, ktoré nezmizli ani za Fikovej vlády prehliadame. Američania majú na Slovensko podobní názor ako väčšina Slovákov na Albánsko, hlavne tí čo tam neboli, ako je zvykom, takže nie je dôvod na obavy a pre nás ako krajinu východného socialistického bloku zvlášť. Z vlastnej skúsenosti viem potvrdiť nezaručené informácie, že v Albánsku sa už nebojuje.

Poobede prekračujeme albánsku hranicu a stojíme na prvej pumpe. Tankujem pre zmenu 100-oktánový benzín, keďže naposledy som dal plnú nádrž olovnatej 98-čky. Pred mestom Pogradec sa posilňujeme obedom. Dávam si chutné ryby, ktoré sú vraj z macedónskej strany chránené. S Viktorom si pripíjame chladeným albánskym pivom a smerujeme pomalým tempom na juh do mesta Korce, čo je starobylé mesto gréckej proveniencie z 15. storočia na náhornej rovine vo výške 866 m n. m. Cesty sa vinú krásnym pohorím a v mestečku Erseke prespávame. Oblasť zaujímavého geograficky príťažlivého územia vrchov prechádza za mestom Leskovik do údolia rieky Vjoses s množstvom kaňonov, vodopádov a meandrov. Pri objednaní ubytovania nám dobrou nemčinou asistuje pravoslávny pop. Na hlave má kamilavku, čierny cylindrický klobúk a oboznamuje nás s neprejaznosťou cesty do mesta Berat. Volíme preto alternatívu spodom cez mesto Tepelene. Odbočku na Vlore sme prešvihli. Keďže cesta je cieľ, nemáme dôvod sa vracať a pokračujeme do mesta Fier. Tu sa Viktor so ženou odpája a vracia sa na sever. My dvaja sme voľní ako vietor a pokračujeme na juh.

V meste Vlore prespávame v penzióne na pobreží mora. Vlorë je prístav založený už v 2. storočí n. l. ako osada Aulon, v novembri r. 1912 tu bola vyhlásená nezávislosť Albánska. Bol naplnený pocit samostatnej štátnej zvrchovanosti a podľa niektorých aj vytvorenie samostatného štátu potomkov južnej časti dávnej Ilýrie. V týchto končinách ešte životný štýl neovládla komercionalizácia a globalizácia, takže väčšina obchodov sú rodinné podniky, v ktorých si v kľude kúpite mlieko, pár rožkov bez toho, aby ste boli vystavení tlaku ľudstvo zničujúcej reklamy, ktorej odolá len silný jedinec alebo cvok.

Ďalší deň pokračujeme cestou po pobreží k dedine Oricum, kde sa nám po dlhšom hľadaní nedarí nájsť to čo hľadáme, aj keď každý nám hovorí oricum antika a ukazuje vždy inú cestu krížom cez pole. Po hodine jazdenia poľňačkami krížom-krážom to vzdávame a pokračujeme ďalej na poloostrov Karaburun. Cesta, ktorá je na mape existuje, ale je priechodná len pre armádu. Celý poloostrov je vojenská oblasť, kde vás cez vstupnú bránu nepustia. K mestečku Himare prechádzame krásnym pasom albánskych álp, kde je natiahnutý nový asfalt. Zákruty doprava, doľava, strmé 180-stupňové vracačky hore či dole, toto všetko vám tu vieme ponúknuť. Pred každou neprehľadnou zákrutou je zvyk zatrúbiť. V prípade, že ide niekto v protismere zvykne odtrúbiť a hneď je jasnejšie, že treba zvýšiť pozornosť. V Sarande kotvíme.

Mesto Saranda je perla albánskej riviéry. Izba v špičkovom hoteli nás stojí S raňajkami 40 éčok. Ráno vyrážame do Butrinti. Butrint, tzv. Býčie mesto, významné centrum illýrskych kmeňov z r. 1000 pred Kristom zapísané do svetového dedičstva UNESCO, leží v nádhernej polohe na brehu prielivu Butrintského jazera ústiaceho do Jónskeho mora. Je tu zachované grécke divadlo pod akropolou z 3. storočia pred Kristom, termálne kúpele, zvyšky chrámov, kyklopské hradby zo 4. storočia pred Kristom, bohatá mozaika zo 6. storočia n. l.

V prístave v Sarande si kupujeme lístky na trajekt na Korfu. Pre dve osoby a motorku je to 50 euro. Vyplávame druhý deň poobede. Jeden by neveril, koľko dopravných prostriedkov a ľudí tam vojde. Je to maličká loď o výtlaku do 1000 ton. Plavba trvá asi hodinu a pol. Po vylodení absolvujeme povinnú dezinfekciu, ako keby sme prišli z priamo z chlieva do kuchyne. Na hygienické zvyky grékov mám svoj názor a ich primitívny spôsob hádzania použitého toaletného papiera do koša vedľa záchoda hovorí za všetko. Po absolvovaní pasovej prehliadky padáme čím skôr preč z mesta nájsť si ubytovanie. Realita na Korfu po krásnej a pohodovej štreke v Albánsku je zničujúca. Silná dopravná špička, milión imbecilov na autách a motorkách z požičovní, semafory. Zopárkrát ma niekto na krose predbehol sprava lízancom a po pol hodine mám toho plné zuby. Zatiaľ môj najhorší zážitok. Cez spoločnosť Minoan lines si kupujeme lístky na trajekt do Benátok. Cena je 64 euro za osobu a 45 euro za motorku. Konečne nachádzame bývanie v starom hoteli za cenu prevyšujúcu 4-hviezdičkový hotel na druhej strane Jadranu. Ráno robíme okružnú jazdu okolo najvyššieho bodu na ostrove, čo je vrch Pantokrator, až 915 m. Keď odbáčam konečne na šotolinovú cestu si môžem vydýchnuť, zbavujem sa nepríjemných áut predo mnou a za mnou, ktoré sa neúnavne ženú za krásami ostrova a detailne mapujú každý meter asfaltu.

Po pár kilometroch zastavujem a fotím krásny výhľad až do chvíle, kým nezbadám kolónu ďžípov s turistami, ktorá ide naším smerom. Začína mi byť nevoľno. Odchádzame. Prechádzame šotolinou až k vrcholu, kde ale z druhej strany ide asfaltová cesta a kopy turistov smerujú do bufetu. Po krátkej jazde sme na severnom pobreží a požičiavame si kone. Kto by čakal romantickú jazdu je na omyle. Povinná je skupinová prechádzka o počte ľudí asi 20 v kroku za sebou. Vždy lepšie ako hrdzavým drôtom do oka. Večer zaspávam s pocitom už byť konečne doma. Prípadne aspoň niekde inde, ale k tomu sa dopracujeme zase až nabudúce.

Ráno o štvrtej budíček, pretože na trajekt sa treba prihlásiť ráno o šiestej v cestovke a plavíme sa domov. Trajekt si ešte nadbieha do gréckej Igumenice, z čoho mám nesmiernu radosť. Zabili sme 5 hodín. Ale s tým treba rátať, pretože čas od nalodenia po vylodenie je vždy rovnaký, približne 24 hodín. Kvôli času volíme cestu naspäť po diaľnici, čo je tá najhoršia varianta a máme pred sebou už len jediný ale o to nepríjemnejší deň. Držím na 6-ke plyn, platím za benzín, mýto, vyhýbam sa autám a odmenou za to mi je výhľad cez zvodidlá, zadymené a nebezpečné cesty.

Balkán je krásny a treba tam ísť a pozrieť si to. Máme to vlastne za rohom, tak to využime!