Za trafenými slonmi 1956 + 50 cez Šumavu

Môj varan naposledy jazdil po snehu v českej vysočine, keď veľmi neslávne dopadla spojka a tak je príležitosť "to" vytiahnuť von a s partiou si urobiť pekný výlet. Už tradične týždeň pred odjazdom kamkoľvek, prichádzam k drobnému zraneniu, pri lezení na umelej stene si naťahujem stehenný sval. Deň pred odjazdom už celkom chodím a je rozhodnuté.

Vyrážam s Robom na Dominatorovi, s Introšom a mojou frajerkou na aute. Robo už ide tretíkrát a už tretíkrát sa pýta Introša, či je dobre oblečený. Pohľad na jeho motorku a jeho tvár dáva najavo, že január je studený a teplota je dobre pod nulou. Malý áčkový stan a karimatka vytvárajú v pohľade zozadu pocit čopráka ležérne sa plížiaceho k moru. Jeho otvorená prilba s polovičným plexi tento dojem ešte umocňuje. On je ten, čo udáva tempo a ide prvý cca 100-kou. Stojíme po 200 km, dávame si obed a pokračujeme v ceste po diaľnici smer Linz. Tesne pred mestom im kývam, trúbim, zapínam pravú smerovku a odbáčam z diaľnice smer Čechy. Je krásne slnečné počasie, ktoré zostáva celý víkend. Naklápam motorku na diaľničnom privádzači a dávam plný. Asi minútu si užívam rýchlosť, spomaľujem a čakám frajerku. Má za autom pripevnený vozík. Mám v úmysle ísť cestu späť v aute s moto na vozíku vzhľadom na nezaujímavý presun po diaľnici, pričom varan má obuté Mitas E09. Pomaly sa posúvame k hraniciam a cesty sú na niektorých úsekoch lemované snehovými jazykmi a kusmi ľadu.

„Viete mi prosím vás povedať, ako vyzerajú cesty na Šumave?“ Recepčná hotela Jenišov mi ochotne odpovedá: „Všechny úseky jsou sjízdné, vedle cest jsou závěje, ale všude normální asfalt, je to posypaný...“

Je pred šiestou večer a vchádzam na prvý úsek cesty, ktorá zažije asfalt až možno v apríli. Je hlboko pod nulou, zima ako v ruskom filme, tma ako v rohu a široko ďaleko nikoho, len ja a moja frajerka vzadu za mnou na aute. Idem asi hodinu na jednotke v ujazdených snehových koľajach rýchlosťou neprekračujúcou 30 km/hod.

Kryštálová rely na Šumave

Keď som sedel doma a obliekal si svoj potápačský neoprén o hrúbke 3 mm, myslel som si, že je to dobrý nápad. Na to som to skombinoval s elektrickými plôškami, ktoré som si dal na ruky, nohy a ľadviny. Toto elektrické vyhrievanie mi požičal kamarát na poslednú chvíľu ako prototyp, ktorý stiahol z linky. Všade ma to tlačí. Super to hreje, ale na nose mi aj tak primŕzajú sople. Podstatné je ale, aby všetky hlavné tepny mali zohrievanú krv. Je to ale bez regulácie a po chvíli to príšerne páli. Viac to mám vypnuté ako zapnuté, lebo za jazdy odpájať konektor a zapájať je riziko. Vraj už má pre mňa vymyslenú aj reguláciu a vypínač. Každopádne som v neopréne natrieskaný ako sardinka a je mi priteplo na dôležitých miestach a niekde zase riadna kosa. Nabudúce budem zase múdrejší.

Je skoro sedem hodín a podľa mapy je do cieľa cesty Jenišov ešte 25 km. Frajerka ma presvedčuje, že nájdeme prvý voľný motel a tam prespíme. Má toho plné zuby a ja tiež nevidím zmysel potme jazdiť za týchto podmienok.
Okolo desiatej prichádza naša quad-motorizovaná jednotka Mishko + Inge, Drtič + Sisa a afričan Ity. Dávame pár pív a pred dvanástou ideme spať. Ráno sa sťažovali, že nevedeli zaspať, ale Stalinove slzy im pomohli. Budíček je objednaný ráno na siedmu pomocou alarmu na ich aute, ktorý si nedá povedať.

V noci mrazy hravo prekročili dvacinu a môj chudák varan parkoval vonku. Dávame raňajky a vychádzame o desiatej von. Je mínus devätnásť. Dero vyzerá ale sviežo a tak ho na prvýkrát štartujem. Realita je ale iná a toto nie je pravda, ale lož. Varan zavrčí až po pol hodine, keď je prepojený na naštartované auto cez štartovacie káble.

Mishko ma filmuje, na dvojke dávam plný a lyžujem hore kopcom v opojení. Po prechode do Nemecka sa cesty menia na asfalt potiahnutý ľadom a v rýchlosti niečo málo cez 30 padám. Keď človek jazdí offroad tak sú okamihy, keď už cíti pád. Na ľade to príde hneď! Bum-bác! A už som ležal. Mám opuchnutý ľavý palec a trocha to bolí a nemôžem úplne zovrieť päsť. S Drtičom dvíhame motku a pokračujem v jazde. Po sto metroch už je úplne suchý asfalt! Škoda. Pravé predné prídavne svetlo je v háji a tiež kapotáž budeme zošívať.

Drtič naviguje podľa jeho GPS (Gde v P*ci Som) a získavame stratu jednej hodiny a niekoľko km navyše. Skratka bola síce dlhšia, ale o to tam bola horšia cesta.
Blížime sa k zrazu a už sa objavujú prvé motorky. Mám príjemný pocit, keď mi bliká oproti idúca afrika a zdvíha trocha ľavú ruku na pozdrav. Vchádzame do davu ľudí a sme tu. Je tu milión motoriek a panuje výborná nálada. Kupujeme si vstupenky a vchádzame dnu.

Naša banda

Príjazdová cesta do kotla má dobre cez kilometer a je lemovaná zástupmi ľudí a vrčiacich motoriek, ktorých tu je pár tisíc. Atmosféra v kempe je výborná, ľudia chľastajú, jedia, kecajú, jazdia hore-dole, preťahujú sa lanom, hádžu po sebe snehové gule, ale všade je relatívny poriadok a napriek sparťanským podmienkam nemám pocit anarchie ani nebezpečia. Možno iní by to vnímali inak, ale ja som sa tam cítil dobre. Stretávam sa s kamarátmi z nášho varadero klubu, robím pár fotiek a čas ubieha. Viem si predstaviť tu spať jednu noc, viac asi nie, lebo by ma to tam asi dlhšie prestalo baviť. Zrazy mám rád iba na jednu noc.

Kemp

Je už tma a tak nakladáme motku na vozík a vyrážame do motela na Šumavu. Bez vozíka by som tam musel prespať. Podľa plánu ideme na motel a ráno vyrážame domov. Stálo to za to a som spokojný.

900 km kein problem

Najkrajšia časť môjho zimného výletu ale bola kryštálová rely po Šumave. Do tohto zasneženého zimného kraja som sa zamiloval a keď nájdem budúci rok spoločníkov tak vyskúšam januárový mototuristický týždeň v okolí Lipna so zakončením na elefantskom zraze.

Najkrajšia časť výletu

Prajem veľa šťastia na cestách a chuti do života!