Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

ZBAĽ SI KUFRE - K tvojej novej Moto Guzzi teraz získaš poukaz v hodnote 1000 €

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Transbalkánski servismeni 2. časť - potulky Albánskom 1/2

 Zdieľať

Pridané: 18.11.2011 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 10775 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

O tom, ako pokračovalo naše cestovanie krajinou orlov s názvom Albánsko, sa dočítate v nasledujúcej časti cestopisu. Ani tam nás neobišli technické problémy. Stálo to teda za to?

Seriál článkov - Transbalkánski servismeni:

Hranica dvoch svetov

Vyzerá to tu veru riadne zapadnuto. Najskôr sa pristavujeme pri drevenej búdke čiernohorského colníka. Počítač zrejme nemá a teda ani skener. Údaje z pasov a dokladov od motoriek musí prepísať ručne. Preto stojíme pred rampou a topíme sa v neskutočnej horúčave. Po chvíli colník vyšiel z búdky, nasadil si čapicu na prepotenú plešinu, zdvihol rampu a vpustil nás do územia nikoho.

V albánskej búdke to ale vyzerá úplne inak. Ako prvé registrujem hlasnú hudbu. Čoskoro vychádza colník v dosť podnapitom stave. Je horúco, nuda a tak tu veselo pijú. Berie pasy, doklady... proste ako na Čiernohorskej strane, avšak tuná nás colník volá aj vypiť. S Marekom na seba divne pozeráme. Deja vu z nášho prvého výletu na Ukrajinu, je to proste iný svet!

 Takto začína ten správny výlet
Takto začína ten správny výlet

Cesta do osady Vermosh

Hneď za rampou končí asfalt. Dostávame sa na cestu, ktorá pozostáva z kameňov rôznej veľkosti a tvaru. To sa mi páči, pre toto sme sem šli. Po pár kilometroch ale nastáva smútok v tvare novej asfaltky. Každá krajina sa predsa rozvíja, aj Albánsko. Tak ideme smutní po novom asfalte, až zrazu v strede nejakej osady koniec. Nielenže skončil asfalt, ale skončila aj cesta. Čosi sa mi nezdá. Miestni nás otáčajú späť. V strede osady je odstavený akýsi športový Hyundai. Opiera sa oň asi miestny čávo. Ako u nás. Na aute lacný tuning, reve z neho hlasná hudba, no vyzerá, že vie o svete viac, než zbytok osady. Tak sa pýtame jeho. Máme sa teda vrátiť a tam, kde začal asfalt, zatočiť hore kopcom. Tak sa dostaneme na cestu do Škodaru.

V údolí, kde tiekla maličká riečka v širokánskom koryte, je z ničoho nič natiahnutý asfaltový koberec ktorý vedie odnikiaľ do stredu osady (zrejme osada Vermosh). Ponad riečku (Vermoshit) viedlo kedysi zopár mostov. Nápor vody pochádzajúcej z jarného topiaceho sa snehu väčšinu mostov ohol v strede do 90tich stupňov. Všade navôkol kopec kameňov, pekná príroda a pod kolesami asfalt. Neuveriteľný kontrast. V jednom dvore som dokonca zahliadol odparkované asfaltérske stroje. Ako ich sem dostali, nevedno. Žeby ich vliekli po starej ceste sa mi zdá neuveriteľné, ba priam až nemožné. Ale toto je Albánsko, krajina, kde sa aj zdanlivo nemožné dá spraviť.

 Terénne kravy a terénna veľkokrava
Terénne kravy a terénna veľkokrava

Tak teda pokračujeme po starej ceste na Škodar. Cesta je vysekaná v skalách, inokedy vedie údolím. Poviem vám, je to veru paráda brázdiť šotoliny pomedzi hory, ktorých výška presahuje 2000 m.n.m. Prechádzame zopár osadami. V jednej sa práve hrá futbalový zápas a tak sa tu zišli hádam všetci ľudia z údolia. Čo bolo zaujímavé, pri ihrisku stáli autá. Myslím, obyčajné autá, na akých jazdí asi väčšina Slovákov a nadáva na zlé cesty.

Jemná šotolinka strieda cestu z veľkých ostrých kameňov a naopak. Takto to tu beží dokola. Terén nie je ťažký. Jazdiť by sa tu dalo oveľa rýchlejšie, no jedna chyba a môže to skončiť fatálne. Tak radšej pekne pomaly po ceste, ktorá sa vinie ako Alpské priesmyky. Serpentín je tu neúrekom. Cesta striedavo stúpa a klesá do údolia k riečke. Pobehuje tu mnoho domácich zvierat. Nikdy nevieš čo ťa za vracákom prekvapí. Stádo kráv, prasiat, somár so zviazanými nohami...

Na mnohých miestach cesty vidieť čerstvé opravy. Závaly sú tu asi časté. Jedného dedka sa Marek pýtal ako ďaleko to je asi do Škodaru a či prejdeme. Po jeho odpovedi sme ostali veru dosť zarazení. Nevie, on sa narodil v tomto údolí a v živote z neho nevyšiel.

 Potrebujete komentár?
Potrebujete komentár?

A prišlo na rad relátko

V dosť nevhodnom klesaní začal Marek divoko brzdiť. Marekovi v tom momente zovrelo análny otvor tak silno, že by ho ani fúrik fazule nespriechodnil. Beznádej vo vzduchu sa vtedy dala krájať ako pražská šunka v jednote. Proste sa Honda rozhodla, že ďalej nejde. Scéna ako z filmu Hory majú oči. Nikde ani živej duše, o signály na mobile ani nehovoriac. Netušíme ako ďaleko to je do najbližšieho mesta. Popravde nevieme ani, kde presne sme. Na kamenistej ceste medzi dvoma veľkými horami niet inej možnosti než Afriku rozobrať. Keď sa posralo BMW bol som smutný, že nám výlet skončil skôr než začal, ale toto bola trochu iná situácia.

Albánska mafstory

Zastavuje sa pri nás dosť nový čierny Jeep s Tiranskou ŠPZ. Vystupujú z neho traja páni. Navoňaní, so zlatými hodinkami na rukách a rôznymi tetovaniami na tele. V aute na kožených sedačkách hodený obrnený kufrík. Tak a domov asi ideme s rukami zakrývajúcimi naše prirodzenie. Ten Jeep sme po ceste pár krát videli. Stál hádam v každej osade. Asi zberal dane za „ochranu“.

A keďže čítate tento článok, ďalšie dramatizovanie nemá zmysel. Táto podivná trojica sa nám hneď snaží pomôcť. Angličtina tu nie je v kurze, iba taliančina a trocha nemčiny. Tak nejako bojujeme s jazykovou bariérou a pokazenou Afrikou. Páni z Jeepu to tipujú na vodu v benzíne. Tak skúšame vypustiť karburátory, ale nepomáha to. Snáď to bude palivové čerpadlo. A veru, to bol kameň úrazu. Ešteže to má Marek nejako prerobené a tak len mení relátko, ktoré kúpil v deň odjazdu. Lúčime sa s troma „mušketiermi“ a púšťame sa do „znovuposkladania“ Afriky.

Každé auto, ktoré šlo za tú dobu okolo (až tri) zastalo a pýtali sa, či nám netreba pomôcť. Neskôr sme aj my stáli a pomáhali pri oprave starého Mercedesa. Proste to tu tak chodí. Nikdy totiž nevieš čo sa ti môže stať.

 V tých horách proste musíš pomôcť, nezáleží na tom kto a odkiaľ si
V tých horách proste musíš pomôcť, nezáleží na tom kto a odkiaľ si

Keď slnko pomaly mierilo za hory

Čas nás už pomaličky začína tlačiť. Chceli sme nocovať pri mori, ale to asi nepôjde. Tiene, ktoré vrhali okolité hory sa predlžujú a v hlbokých údoliach je už miestami tma. Kvôli foteniu už ani nezastavujeme, iba sa „ponáhľame“ do civilizácie. Šotolinu strieda rozbitý asfalt a čoskoro aj výhľad na Škodarské jazero. Tak sme to dokázali, už iba zdolať posledných pár serpentín a ide sa na hlavnú.

 Posledné kilometre pred výhľadom na jazero
Posledné kilometre pred výhľadom na jazero

Na križovatke ostáva rozum stáť. Hádam 20 metrov širokánska šotolina ma spájať hranice a mesto Škodar? Asi sme zablúdili alebo nie? Po rozhovore s Albáncom zisťujeme, že ideme správne. Proste stavajú novú cestu tak starú kompletne zrušili, nasypali makadam a čakajú, kým to autá ujazdia. Až potom príde na rad nový asfalt.

Ale tu to nikomu nevadí. Autá jazdia akoby nič. Vlastne nie autá, ale Mercedesy. Prášim si to v stupačkách 120, aj viac, aby som bol najrýchlejší a nemusel ísť iba odhadom v kúdolí prachu. Servis s tlmičmi a čelnými sklami na Mercedesy tu musí riadne vynášať. Rovnako na každom metri vidieť autoumývarku.

 Najprv nebol na hlavnej nik
Najprv nebol na hlavnej nik

Makadam strieda asfalt a zase naopak. Takto to šlo celú cestu do Škodaru. Raz sa jazdilo vpravo a raz vľavo. Inokedy stredom, miestami úplne mimo cestu. Problematické bolo najmä predbiehanie. Albánci nás pred seba aj púšťali, avšak prvé oproti idúce auto vidíte, ale či je v prachu za ním aj ďalšie, nevedno.

S poslednými lúčmi slnka sme dorazili do Škodaru. Ach matko nebeská. Poznáte tie zábery z Indie, kde cez križovatku ide každý? Rovnako to bežalo aj tu. Na kruhovom nikto nešiel dokola. Autá, kamióny, rikše, chodci, vozíčkari, prasatá, kravy, sliepky... jednoducho všetko čo sa hýbať mohlo, šlo krížom po najkratšej trajektórii. A policajti v strede kruhu iba pískali a každý ich mal na háku.

Mesto pritom vyzeralo ako obrovské obývané smetisko. Vlastne, celé Albánsko medzi morom a horami bolo ako obrovské smetisko. Akoby naším spoluobčanom darovali štát. Všade bordel, polorozpadnuté domy, ale hlavne, že máme Mercedes. Ale ani títo Albánci neboli zlí. Vždy, keď sme niekde zastali, ktosi prišiel a snažil sa poradiť.

Nakoniec sa cestou popod hrad dostávame za mesto, kde definitívne začal asfalt. Netušíme kde budeme spať, tak to nejako ťaháme smerom k moru. Nakoniec sme zamierili za prvou šípkou kempu, kde sme aj ostali spať. Neviem presne kde, proste niekde v Albánsku.

Cementári v kempe

Kemp vyzerá dosť luxusne. Po anglicky sa dohováram s recepčnou za stáleho rehotu Mareka. Žeby moja výslovnosť bola oproti jej až taká zlá? Po rozhovore Marek hlavou kývne na späťák. Tak sa doň mrknem a rehocem sa aj ja. Vyzerám ako po celodennej šichte v cementárni. Prach mám všade na tvári a najmä na nose. Čo si o mne musela myslieť slečna, netuším.

Po rozložení stanu a poriadnej sprche sa navliekam do čistých šiat. Chcem aspoň čiastočne napraviť dojem, ale viete ako sa hovorí. Prvý dojem druhý krát nespravíš. Nuž a pošramotil som aj náš image drsných cestovateľov, keď som sa pri večeri slečny pýtal, kde to vlastne sme. Normálne som videl ako sa zo mňa v duchu rehoce. Tým pádom ani neviem, či po nás potom celý večer poškuľovala alebo iba čakala kedy sa jej opýtam ako sa používa príbor.

Počas večere sa rozpútala divoká diskotéka. Zbehlo sa tu teda celé osadenstvo kempu. Len my padáme preč, lebo ak by začala byť tá „transeurópska geriatria tour“ nadržaná, do smrti by som ľutoval to, že sme radšej Afriku z hôr netlačili pešo.

Za zmienku ešte stojí obstarožný pánko sediaci s dvojhlavňovou brokovnicou pred sprchami (neviem koho pred kým strážil, ale tváril sa až príliš vážne na to, aby som si s ním vypýtal fotku) a babka z Maďarska, ktorá mi vysvetľovala, že Slovensko susedí práve s Maďarskom.

 ...nie vyprané v perwolle a ráno pripravené na ďalšiu porciu kilometrov
...nie vyprané v perwolle a ráno pripravené na ďalšiu porciu kilometrov

Kto hľadá nenájde

Za kemp som zaplatil ešte večer, 5 € osoba, aby sme mohli vyraziť skoro ráno. Bez kompasu, len tak podľa slnka vyrážame k moru. Preplietli sme sa pomedzi množstvo polí. Cesta je tu naťahaná rovno podľa pravítka. Došli sme až pod akýsi kopec, v ktorom bolo množstvo bunkrov. A nie len tých malých hríbikov, ale aj veľké komplexy. Zrejme tunely na druhú stranu k moru. Cesta však čoskoro skončila v kameňolome. Tak sa vraciame späť až na hlavnú. Zaujímavé, že na ceste, ktorá evidentne nikam nevedie, nám každý mával na pozdrav. Nikto nemal taký ten zdesený pohľad: „Kam asi tí dvaja idú?!“

 Ako huby po daždi
Ako huby po daždi

>

Pridané: 18.11.2011 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať

Seriál článkov - Transbalkánski servismeni:

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2022 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 17582 | Včera: 228237