Rakúsko a Taliansko za štyri dni

O jednej sme hore. Bratislava pondelok 3:15 ráno, štartujem Varadero a zvoním u brácha na baraku, aby mi dal foťák, ktorý som mu požičal keď sa mu nedávno narodilo bejby. Vraj ho nechal vo firme, idem tam, pri Inchebe mi moja ženská hovorí či mám kľúče, samozrejme som ich nechal doma. Normálne neurobím fotku bez nastavenia clony, expozície, nastavenia ISO a vyváženia bielej, ale teraz som fotil s mobilom, ako spravny profík, ne? Inak tie fotky sú fakt príšerné, horšie ako 50-ta video kópia terminátora čo som videl za socíku v 85-tom.

4:00 rútime sa po diaľnici vedľa Grazu, ráno o piatej na informačnom displeji pri diaľnici ukazuje 8 stupňov. Viac ako 180 km/h sa ísť nedalo kvôli zime, mal som rukavice na horský bicykel, ale dá sa to vydržať.

Vchádzam do prvého rakúskeho tunela, žiadne auto za mnou ani predo mnou, je krásne vysvietený, skúšam 200. Super pocit. Waaaaw. Ideme bez prestávky až do talianskeho Udine, tam cik pauza a raňajky. Keďže sme paštekári, tak paštéka Majka. O desiatej sme pri pláži v Bibione. Ešte predtým sme predbehli asi 5 kilometrovú kolónu áut vchádzajúcu do letoviska, nič moc ísť tam autom. Celé Bibione je nič moc a už sa tam asi neukážem. Veľa kilometrov dlhá, nenormálne nudná pláž, ktorá je preplnená ľuďmi hlava na hlave a niektorí sú od mora aj 500 metrov. Minimum športových aktivít v blízkosti, jediná výhoda že je to blízko. Pospali sme si hodinu pri fontáne na lavičkách, na obed sardinky a odchádzame ďalej, na semafóre predbehnem autá a postavím sa dopredu pred ereru a xt-čko. Na zelenej som to dvihol trocha na zadné, jogurt ma pre istotu predbehol po zadnom asi v stovke, ked ma videl a endurák išiel tiež hore. Priznám sa, po zadnom moc nejazdím, tak pár metrov, ale raz to chytím do ruky a uz nepustím :) Aj tak musím meniť zadnú gumu už teraz.

Keďže v Benátkach som sa na gondolách už vozil a moc mi romantika v poslednej dobe nechýba, tak ideme ďalej do Chioggie. Druhý obed o druhej v reštike pri pumpe, dusená pečeň, zemiaky, špagety a kus melóna za 17 euro, s jednym Švédom a jeho ženskou som si vymenil vizitku, natankoval som asi 21 litrov za 25 euro zhruba po 235-tich km. Prišli sme do kempu a zaplatili poplatok za tri noci za stan 105 euro, stan aj s peknými matracmi bol už v cene. Motorka vedľa stanu, takže super.

Ráno sme vyrazili o desiatej po pobreží do San Marina, príchod o jednej, je tam super príjazdová cesta, mesto leží na kopci, starobylé centrum je veľmi krásne, vyliezli sme až hore na hradby, kam chodí zo spodu aj lanovka, volá sa to yellow tower, dali sme si pizzu, kúpili hračky pre deti a o pol štvrtej sme vyrazili pozrieť šikmú vežu v Pise. Krížom cez Taliansko od Jadranu po Stredozemné more sme prešli za tri hodiny, zvlášť výborná je dvojprúdová cesta do Florencie plná tiahlych zákrut, toto úplne milujem. Skoro mi ale zabehla wrigley spearmint v hube, ked som predbiehal v 180-ke v zákrute osmičku audinu a isiel som cez stredové pruhy a cítil som značnú zmenu adhézie vozovky a nestabilitu predného kola. Asi pôjdem zase do kostola niekedy.

O 19:00 sme ležali pod šikmou vežou v Pise a pozerali na oblohu a vežu. Ešte predtým som sa chcel odfotiť s motorkou, ale miestni policajti mali na to iný názor a moc som sa s nimi nehádal. Dal som 1-2-3 plný a išli sme sa okúpať do Tirrenie. Vliezli sme na hotelovú pláž, ale chlapík už valcoval piesok a vyzeral že začne valcovať aj nás keď tam vstúpime. Išli sme o vchod vedľa, okúpali sa, tam sa aj navečerali a o deviatej sme vyrazili smer Benátky do kempu. Cesta v noci po diaľnici je príjemná, dáš si Red Bull a uvoľníš 100 koní v pravej ruke. Keďže taliani sú mimo iné aj preto taliani že majú debilné značenie, tak sme si urobili prehliadku nočným centrom Florencie, kde žil aj Amerigo Vespuci a bola kedysi hlavným mestom Talianska. No a na záver sme sa motali ešte v Adrii a v Chioggii o druhej v noci. O pol tretej bol kemp poctivo zavretý a stražený, ale chlap nás pustil bez problémov, akurát motorku som musel tlačiť asi 300 metrov kvôli nočnému kľudu.

V stredu sme ležali na pláži v morských vlnkách, chytali bronz, jedli melón a zmrzlinu. Vo štvrtok sme vyrazili o deviatej domov cez Grossglockner, kam sme prišli o jednej, zaplatili mýto za vstup a išli sa pokochať na hochalpenstrasse. Je tam pekný výhľad, milión motoriek každého druhu, z ktorých asi polovica vás pozdraví. Názov Grossglockner vznikol v dávnych časoch, keď sa tam ťažilo zlato a všade na okolí bolo počuť cinkanie, preto veľký zvonec. Keď sme zišli dole, najedli sme sa v jednom motoreste tak, že som myslel že tam aj prespím. Ale ťahali sme ďalej do Tamswegu, navštívili kostol, ktorý už poznáme dlhšie a krížom cez Alpy sme išli po žltej ceste domov, potom diaľnica a o 23:00 som parkoval v garáži.
Najazdil som prvý deň 805 km, druhý 902 km, štvrtý 985 km. Celkovo nás to stálo 520 euro, čiže za štyri dni dosť, ale ten pocit slobody je na nezaplatenie. Príliš veľa kilometrov za pár dní, nie je to môj štýl, ale nebolo viac dní dovolenky, napriek tomu to bolo ako rýchlovka vo výťahu s krásnou ženskou, veľa si z toho nepamätáš, ale nikdy na to nezabudneš.