Ako ma dvaja skútristi na Elefantentreffen 2013 doviedli

Keďže Brčo opísal tento náš 36-hodinový psychotrip skvostne, z pohľadu takmerveterána mi zostáva iba dodať, že tohtoročný Elefant bol z mojich piatich celkom určite najteplejší, najjednoduchší a žiaľ aj najprázdnejší, teda čo sa týka počtu návštevníkov. Paradoxne však patril aj medzi najzábavnejšie, lebo so všetkým sme sa museli vojsť do soboty a nedele, takže zábava bola koncentrovanejšia. Aj ma trochu mrzelo, že Brčko ako elefantovský panic nezažil aspoň taký krst ohňom, pri ktorom by sme aj my, starí harcovníci, uznanlivo snímali klobúky. No dobre dobre, cestou bolo zopár momentov, kedy som kvôli nie práve vysokej adhézii zatínal zuby aj kakaový venček, ale v porovnaní s predošlými rokmi to bola siesta s rukou v šerbli. Dokonca som si po prvý raz v zime užíval zákruty naplno.

Cestou tam sme Brča husto kŕmili historkami o tom, že tam určite bude opäť veľmi plno, a že motorky budeme parkovať aj päť kilákov od stanu, vláčiť veci v rukách a márne hľadať voľné miesto pre stan. Lenže tento rok nič z toho nebola pravda. Vôbec nechápem prečo prišlo na Elefant tento rok tak málo ľudí. Všade boli hektáre voľného miesta pre stan a motorku. Slama a drevo takmer zadarmo (po minulé roky sa minuli už v piatok).

Keďže počasíčko sa s nami hrá ako Fico s Gašparovičom, lepšie povedané s každým z nás, ešte týždeň pred akciou to vyzeralo, že cesty nebudú zjazdné a areál bude mať konštantnú bielu farbu. Lenže, ako všetci vieme, potom prišiel dosť brutálny odmäk, tony snehu sa premenili na hektolitre vody a tým pádom zem na blato, čomu dopomohli aj výdatné dažde. Cestou sme videli jazerá na poliach a vyliate potoky. Nemusel som byť práve Nostradamus, aby som si vedel domyslieť ako to bude asi kurva vyzerať v areáli.
Boli tam blatové jatky. Niekde aj 30 centi blata. Keď človek dlhšie stál na jednom mieste, topánky sa ponárali čoraz hlbšie a nakoniec sa cítil ako zabetónovaný. Občas som bol ako chudák Artex v Nekonečnom príbehu. Ale inak pohodka, zábava gradovala a všetko klapalo ako má.

Základnou myšlienkou našej tohtoročnej účasti bolo ísť na spomienkovú fakľovú procesiu za štyri motorkárske duše, ktoré nás za uplynulý rok opustili – Janka a Ondra Haukovcov, bláznivú Sisu z Bikerscentra a večne usmievavého dobráčiska Martinera, ktorý s nami stál na tomto mieste pred dvoma rokmi. Všetkých sme dali vyhlásiť a odšlapali sme pre nich cestu do kostolíka a späť. A keďže Martinerovi sa na Elefante veľmi páčilo, napadlo nám, že by sme tu časť z neho mohli nechať naveky. Zo Slovenska sme doviezli jeho tričko, ktoré sme neskôr spálili v areáli. Drž sa tam hore, kamoško!

A to je asi tak všetko, priatelia!

Herghott

Elefant je Elefant, a ako sa ukázalo aj tohto roku, odveké pravidlo "nikdy nevstúpiš dva krát do tej istej rieky" rozhodne platí. Napriek tomu, že na svoj tretí Elefant idem s pocitom starého ostrieľaného vlka, všetko bolo zas inak. Zimu a teploty 10 stupňov pod nulou vystriedal tento rok lejak. Tie mínusy sú asi príjemnejšie. Zasnežený areál sa zmenil na blatisté peklo. Nedostatok miesta pre motorky a stany sa zmenil tohto roku na poloprázdne lúky. Veľa účastníkov totiž Elefant opustilo po celodennom daždi už v sobotu. A v kaplnke nad kopcom chýbal kňaz, ktorého si pamätám z predchádzajúcich ročníkov, vystriedala ho pani a dvaja gitaristi s úplne inými pesničkami.

Priznám sa bez mučenia, že tento Elefant bol pre mňa iný, už ma tu nelákalo vidieť to čo sa tu deje, chcel som si sem prísť pospomínať. Aj preto sme vyrazili až v sobotu a pre mňa bolo najdôležitejšie stihnúť fakľový pochod. Je to bod programu, ktorý som ani jeden rok nevynechal a ktorého sa zúčastní odhadom len tak stovka z tisícov účastníkov...

Pre mňa osobne je Elefant aj o tom. Napriek tomu, že nie som veriaci, má pre mňa táto ceremónia veľkú silu. Spomenúť si na kamarátov, ktorí už do sedla svojich motoriek nevysadnú. Spoločne si zapriať bezpečné cesty a šťastný návrat nielen domov, ale aj o rok na toto miesto. Potom sa prejsť s fakľami do lesa ku kaplnke, ktorá je naozaj maličká a má neuveriteľnú atmosféru, a cestou si pospomínať na kamarátov. Samotná procesia v kaplnke je v nemčine pre mňa takmer nezrozumiteľná, a aj tak všetkému rozumiem. Keď sa potom ozve zvuk dvoch gitár a spoločný spev pesničiek ako "Blowin' in the wind", "Sailing" alebo záverečná "Hallelujah", ktorou sme pred časom vyprevádzali Martinera... Akosi tu stojím a mám pocit, že malo zmysel sem prísť, bez ohľadu na počasie. Ten zážitok sa dá len ťažko opísať...

Video: Elefantentreffen 2013 - Sviečkový pochod

Ďakujem parťákom na tomto tripe, že mi robili spoločnosť, Hergimu že nás doviedol šťastne do cieľa, Brčkovi odovzdávam bobríka trpezlivosti za to, že "vydržal naše pekelné tempo", Kekemu za to, že podával hasičáky "keď bolo horúco", Svakovi za slová cestou do kaplnky a ostatným Slovákom za privítanie a pohostinnosť.

A čo ďalej? Kedy sa znovu stretneme v Bavorskom lese? "The answer my friend, is blowin’ in the wind..."

Awia

Po dohode štartujeme už v štvrtok ráno zo Svätého Jura v zložení ja PeterKeke (BMW F650GS Dakar), Jožo krivoklat (Yamaha XT1200Z Super Ténéré), môj brat prvak s priateľkou Luckou (dvojstopá plechovka) a pri Sankt Pölten sa pripája aj Števo ahud (BMW R 1200 RT). Trasu máme vopred jasne dohodnutú, oddychové tempo cez rakúske a nemecké diaľnice až ku Passau, potom okreskami do cieľa. Ako je už zvykom, u nás cesta začína vrstvou ľadu, postupne prechádzajúca do mokrej asfaltky, až za hranicami sucho, veterne, aj slnko miestami vykúka.

Na vstupe som 1078. platiaci účastník (celková účasť bola niekde nad 3700). Vrstva tečúceho blata dáva jasne najavo kto vyhráva boj s prírodou. Ani chvíľku neváhame a kupujeme balíky slamy pod stany. Zakladáme skromný slovenský tábor na podobnom mieste ako každý rok. Naša skromná horda na čele s bratom postaví cirkusový stan vyhrievaný samohomemade pieckou, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobrý ťah. Mať ochranu pred dažďom a zimou, s možnosťou sušenia vecí, varenia a obývačkového komfortu je na nezaplatenie.

Samotný zraz nemá skoro žiadny oficiálny program, všetku zábavu si zabezpečujú sami účastníci, verte či nie, funguje to. Počas nasledujúcich dní sme obehali všetkých známych aj neznámych, spomeniem bratov Čechov, kamarátov Poliakov, všade prítomných Nemcov a iných. Rok čo rok prichádzajú noví ľudia, nové motorky plné nových bláznivých nápadov. Fotiek sú plné noviny a fóra, ale vidieť naživo nič nenahradí. Rachotiace motory, jedla a pitia dostatok...

Na piatok sľúbili prísť Zuzka zuza12 (Kawasaki Versys) s manželom Tomášom tolan (Suzuki V-Strom 650) z Hlohovca, podarilo sa im to až po technicko-taktických problémoch na ďalší deň. Zasiahla ich snehová búrka, navigačné a gravitačné problémy, utrhnutá radička a stupačka, našťastie svojou šikovnosťou všetko vyriešili a stihli si užiť nástrahy slonieho zrazu. V sobotu prišli (už po piatykrát!) aj Herghott (Honda Lead 110) s Awiom (Piaggio v zábehu) a Marekom Brčo (Honda CBF 600S). Priniesli nielen ďalšiu dávku zábavy, priniesli aj spomienky a obhliadnutie sa motorkárskym ťažkým rokom. Jedna z málo organizovaných akcií, ak nie jediná, je sviečkový pochod, spomienka za zosnulých motorkárov. Žiaľ, aj tento rok odzneli mená kamarátov, bratov, synov, dcér... Martiner, Janko, Ondro, Sisa a mnoho ďalších... :-( Záverom večera Tomáš spomínajúc pri horiacom ohni symbolicky spálil Maťove tričko...

Nedeľné ráno nás zasiahlo snehovými prehánkami, ale všetci sme v zdraví došli domov. Ďakujem všetkým za príjemné využitie času. Už dnes sa teším na Elefantentreffen 2014... Vidíme sa!

PeterKeke

Kompletná fotogaléria