ELEFANTENTREFFEN 2002

Možno o našej účasti ani neviete, pretože to bol úplne nekomerčný výlet. O tom, aká je tá cesta náročná svedčí aj to, že zo Slovenska ju na motorkách absolvovali podľa mojich informácií tam aj naspäť v roku 2001: traja, 2002: traja, 2003: nikto, 2004: jeden motorkár. Napriek tomu, že sa mnoho od roku 2002 zmenilo, vám článok predkladám v nezmenenej podobe. Zároveň sa vám ospravedlňujem, že k nemu neprikladám žiadne fotky. Mám ich niekde založené len v papierovej forme. Ak sa k nim dostanem, tak sa s vami o ne určite podelím.

Vadim

46. Festival blata a snehu, slnka a mrazu

Vedel som, kto boli kamikadze. Vedel som, že v pralesoch Afriky žijú ľudožrúti. Vedel som, že netreba ťahať tigra za fúzy. Vedel som, že kobra sa nesmie dráždiť bosou nohou. Vedel som, že niekde v Bavorskom lese sa už 46. krát 31. januára stretávajú psychopati na motorkách. Vedel som, že nič z toho sa ma netýka.

Keď mi advokát oznámil, že „tam“ ide, tak som sa nad tým iba usmial, lebo som vedel, že je to študovaný občan, a preto nemôže byť úplný pako. Keď sa k nemu začali pridávať aj ďalší Krakeni, tak som pristal na to, že im tú idiotinu pomôžem zorganizovať a na ich utrpení sa budem výborne zabávať. Keď sa týchto úchylákov nazbieralo ako aladinových zbojníkov, tak som podľahol. Idem s nimi. Vo všetkých bratislavských kluboch nastali veľké prípravy – verbálne. Do tejto eufórie zavolal Janko Psycho Mauš (JPM) z Revúcej, ktorý sa zúčastnil už minulý rok a hľadal partiu, ku ktorej by sa pridal, pretože jeho bývalí parťáci dostali rozum, a už s tým nechcú mať nič spoločné. Dokonca priniesol videokazetu z minulého ročníka, na ktorom bol rekordný prídel snehu. Nastal čas, keď bolo treba oznámiť konečné rozhodnutie, Nikto sa neozval, a traja – štyria Krakeni ešte váhali, ale keď im Advokát v rámci náboru pustil agitačnú videokazetu, dostali omrzliny od televízora, a to mu bolo osudné – ide sám. Fakt neviem, čo sa mi to stalo. Možno z ľútosti som mu sľúbil, že ho neopustím a idem s ním. Vedel som, že je to sprostosť...
JPM prišiel do Bratislavy dva dni pred odjazdom a strážil si svoju obeť v jej vlastnom dome. Pre istotu... JPM sa mi veľmi zapáčil, lebo robí všetky veci, ktoré normálni ľudia nerobia.
Večer pred odchodom sa v dielni Atlantisu svietilo dlhšie ako inokedy, pretože som si na svojho Shadowa musel namontovať požičaný blatník a v chladiči vymeniť vodu za nemrznúcu kvapalinu. A Advokátov HD 1600 SS sa tri dni predtým stretol s protiidúcim bavorákom, ktorý mu zdemoloval brzdovú páku. Spať som odišiel do Jaroviec, aby nás JPM mohol v noci strážiť obidvoch. Ráno som si od polície odkúpil naspäť svoje OTP a mohli sme vyraziť do jamy levovej. Cestu do Viedne asi poznáte všetci. Na diaľnici do Passau som zistil, že 170-tka v 4°C zime je v integrále veget, akurát sa v takejto čapici zle žuje žuvačka. Hneď, ako sme zišli z diaľnice, nás ovanula mrazivá zima. To sme ale vedeli, že sa blížime, pretože koncentrácia motoriek neuveriteľných konštrukcií začínala byť väčšia, ako v centre ktoréhokoľvek letného slovenského zrazu. Po 25. kilometroch cez Národný park Bavorský les sme prišli k rampe, za ktorú smeli ísť iba motorky, triky, terénne štvorkolky a sane. Tam stáli jediní dvaja policajti v širokom okolí. Ku kotlu nám chýbali ešte štyri kilometre, z ktorých polovica bola lemovaná motorkami, zaparkovanými kolmo k ceste.

A potom sme uvideli to, čo zatiaľ videli zo Slovenska len štyria motorkári. Obrovský kotol, hlboký možno 80 metrov obkolesený horami, v ktorom stáli na snehu tisíce motoriek a stanov. Pomedzi ne sa plahočili farebné postavičky, ťahajúce, vláčiace a nosiace obrovské balíky mokrého dreva a slamy v hustom a štipľavom dyme, ktorý nepohnute visel v celej kotline v úplnom bezvetrí. Našťastie, lebo ak by zafúkal vietor, všetci by sme okamžite zamrzli. Pri vstupe nám usporiadatelia pomohli zorientovať sa, nakúpili sme si vstupenky, program, odznaky, nášivky a nálepky a vošli sme do kotla medzi týchto rehotajúcich sa, revúcich a spievajúcich psychopatov. Dvaja najaktívnejší Nemci hneď začali striekať blato, ktorého bolo všade veľa-veľa, na nášho vylešteného Haríka. Previezli sme sa až na koniec kotla, ale naspäť sme sa vracali už len dvaja. JPM na Transalpe a ja. Harlej zapadol. Chvíľu som nechápal, prečo mi psychopati tlieskajú, kričia a fotia ma. Veď všetko je OK! Až kým som si nevšimol, že som jediný na choppri - a navyše relatívne čistom medzi krosmi a štvorkolkami. Vyzeral som ako biely kôň v stáde zablatených bizónov. Na chvíľu som musel zastať, pretože jeden z nich vyhadzoval drapákom blato krížom cez „cestu“. Hrabal aj keď motorka už stála na zadnom. Prestal až vtedy, keď sa mu vytrhla a dopadla na ďalšiu, ktorá už bola potopená v blate. S jej majiteľom si zatancoval tanec radosti. Keď som sa pohol a zbadal, ako proti mne letí zbesilo sa rehotajúca blonďatá sedemnástka na štvorkolke, ktorej reťaze ma minuli o 2,6 milimetra, tak som svojho miláčika radšej odstavil a išiel hľadať Advokáta. Od radosti, že som ho našiel, som stratil aj posledné zvyšky rovnováhy, vyváľal som sa v blate, a tak som (doslova) zapadol medzi ostatných „psychopatov“. Miesto na stan sme samozrejme nenašli, pretože všetky svahy menšie ako 45° už boli obsadené. Nakoniec sme si postavili stan a rozmrazili guláš, na oranici nazvanej parkovisko. Iba JPM spal na stoličke...
Zobudili sme sa do dňa, ako z katalógu letnej dovolenky v Serengeči, či ako sa to volá. Rozmrazili sme guláš a vybrali sa do kotla. Kaleidoskop obrázkov z Felliniho filmu pokračoval: 6-metrová trojkolka „handmade“, chlpaté bizónie endurá, sajdky naložené do 4-metrovej výšky drevom, 4-kolky ovešané 8-mimi skákajúcimi pasažiermi, „nákľaďakokaravan“ postavený na guzzine a na jeho streche Taliani spievajúci do megafónov, dievčatá v bikinách, nočná ohňostrojová prestrelka medzi vrchom a dnom kotla, motorky ležiace pod vrstvou blata, postavy spiace takmer pod jeho hladinou, harlekýn rozháňajúci všetkých naokolo od svojho rozbitého telefónu, dedkovia jazdiaci na trojkolke Gold Wing tam a späť cez kalužisko na dne krátera, chlapci na crossách skáčuci cez nekonečný dav, blatový súboj dvoch miniskútrov a ich polonahých jazdcov v hlbokej kaluži, ratbike tak odporné, že sa človek bál priblížiť, aby od nich nechytil choleru a pomedzi to všetko poloľudia, od naháčov, až po kožuchových, od Angličanov, až po Rusov, ktorí sa spolu zabávajú, ako keby sa poznali už roky. Čo je možné, pretože niektorí mali aj 10-15 visačiek, nášiviek a nálepiek z minulých ročníkov. A nikde žiadny „sekurity“ hľadajúci niekoho, do koho by si kopli, ako na jednom slovenskom „zraze“. Jediný nasratý chudák bol ten, ktorý si v hlbokom snehu pripravoval oheň pod svoje klobásky, a keď sa mu to podarilo, tak mu ich okamžite zahádzalo v blate zapadnuté enduro. Chudák po enduristovi vyštartoval, a ten mu ešte poďakoval, lebo si myslel, že sa ho chystá roztlačiť. Aj náš vyšperkovaný Advokát mal zjavnú radosť, že sa vyváľal v blate.
Ani na sekundu som neľutoval, že som tam, aj keď som vedel, že naposledy. Všetko bolo super, až na to ustavičné rozmrazovanie gulášu a NON-STOP megadisco zo starého Golfa. Aj to blato po celom tele, aj zima, aj hviezdy. Ápropo „padajúcu hviezdu“ som prvý krát v živote videl práve tam, a iba jeden človek vie, čo som si želal.

Cesta domov bola trochu chladnejšia +1°C, ubehla nám veľmi rýchlo, lebo sme si premietali zážitky z tých troch dní. Jediný prúser bol, keď nám na diaľnici z doprovodného džípu vypadol balík slamy.

Resumé: Elefantentreffen treba zažiť, lebo tie fotky, ktoré vyzerajú ako od Jadranu, vám nepovedia skoro nič. Akurát ho vážne neodporúčam kávičkovým „motorkárom“ a nadupaným exhibicionistom. Tí sa ozaj lepšie vyzabávajú v niektorom z našich útulných pubov.

VADIM, ATLANTIS-BULDOG