Juhom Maroka 3/4

Sahara

Na tento deň nezabudnem do smrti. Jazdíme na začiatok severným prechodom cez Erg Chebbi. Je to vyschnuté riečisko, 35km všetkých druhov piesku s hlbokými pozdĺžnymi koľajami. Masaker na úvod, Slavova 450-ka je v takýchto terénoch nestabilná a lieta ako handra. A, ako inak, prestala snímať kamera najkrajšie zábery pobytu. Kúsok po asfalte a dole na juh cez vyschnuté slané jazero. Do dediny Taouz na Alžírskych hraniciach. Stretáme Saida, mladého sprievodcu, vedúceho nás 5 km púšťou ku skalným gravírom starým 10.000 rokov. Nádhera. Menšia nádhera je rozvŕtaná a ukradnutá skala s najhodnotnejšími výjavmi. Španieli sa vážne vyznamenali. Pri hodnotení ich výkonu slovenským vulgarizmom na „k“ Said ožíva. Minulý rok sprevádzal skupinu Slovákov na GS-ách do Zagory a výraz si pamätá. Potom hrdo spustí spŕšku prasačín vo všetkých svetových jazykoch, chlapec sa nestratí. Doladíme orientáciu a vyrážame sami do neobývaných oblastí. Motorky obťažkané benzínom (ja mám spolu 42 litrov), camelbaky plné vody a odhodlanie nestačí. Hlavné je nezablúdiť. Postupujeme podľa GPS, mapy, kompasu, logiky a 6. zmyslu zároveň. Je šialené teplo, po 100km v púšti a nedobrovoľnom dvojnásobnom rozchode a stretnutí zaparkujeme pri Porte de Sahara. Niečo na štýl občerstvovacích café v Tunisku. Berieme zásoby vody, pijeme čaj a popoludňajšej vyhni ideme k najbližšej oáze. Naša rýchlosť osciluje medzi 20 – 150km/h. Terén sa neustále mení, je veľmi náročný a viem, že dnes to bude o fúz.

Pri oáze napriek upozorneniam domorodcov sa dávame doprava na sever. Čaká nás 80 pravých saharských kilometrov. Bez ciest, bez ľudí, vody, proste ničivaté nič. Jemné piesky s veľkými kameňmi vystrieda spleť riečisk s tak prachovým podkladom, že 100 koní ledva vládze ťahať na jednotke. Hľadám v bludisku cestu, čakáme sa vo zvírenom prachu každých 50 – 100 metrov. Nefotíme, máme problémy sami so sebou a preto je z tejto adrenalínovej etapy záberov poskromne. Doteraz mám pred očami Karčiho vynoriaceho sa z kríkov v podobe predného kolesa a prilby, všetko ostatné zahaľoval prach. Triafam urastený stromokrík, Slavo efektne ten istý za okamih. Dno vyschnutej rieky, kam sa nám podarilo zostúpiť je rozryté na strmé jarky a kaňony a občas nie je čas na vyhnutie. Tu mám aj ja 2 krát na mále a pred pádom ma zachránil zázrak. Už nastupuje vyčerpanosť, Karči dosť padá ale nefrfle. Napriek 75kg váhy vydrží húževnate bojovať s 200 kilovou motorkou do konca! Aj Slavo s udretým zadkom statočne zatína zuby a ešte si pochvaľuje. Takýchto psychopatov som potreboval.

Nakoniec sa nejako pobiede dostávame na sústavu planín, kde sa neustále strieda hlboký piesok s kameňmi. Horúci piesok je nestabilnejší ako chladný a dnes je veľmi horúco. Celý deň vediem partiu, navigujem a cítim zodpovednosť za to, aby som ich z púšte vyviedol. Oni hltajú môj prach a nekomentujú. Energetické tyčinky, voda a benzín nám končia pri napojení sa na normálnu cestu. Posledný úsek bol navigačne totálny rébus a základom bol kompas. Konečne môžeme sadnúť na sedlo, v Rissani berieme benzín a moja motorka znovu nejde. Karči na mňa kričí nezameniteľným východniarskym prízvukom: „Ta pusti šebe benzin Toňu, bo ši zaprel šicke nadrže!“ Má pravdu (ako vždy), púšťam benzín a po šotolinách prihasíme za tmy do prechodného domova. Podarilo sa! Spolu 300km, z toho vyše 200 sami v neobývanej časti. Terény sú neporovnateľne ťažšie ako čokoľvek čo som zažil v Tunisku a museli sme siahnuť na dno síl. Krásny výjazd po náročnej trase svorne hodnotíme ako vrchol zážitkov v Maroku.

Gay story

Ráno opäť riešime údržbu a pozeráme na žlté nebo plné prachu. Dopĺňame vytrasené skrutky keď sa do nádvoria opatrne nasúka prenajatá Dacia s dvoma chlapíkmi. Na prvý pohľad poznať, že sú pár. Priteplenejší z dvojice spočinie na mne blaženým pohľadom a potom vyhŕkne „Hááááy!“. Zrejme sa mu zdám viac drsoň ako jeho partner, ktorý chce byť tiež drsoň. Ten urazene na mňa fľochne pohľadom a ženie frajerku do útrob kasby. Zasmejeme sa a pokračujeme v príprave motoriek. Slavo zostáva jazdiť po okolí, s Karčim sa prepracovávame silnejúcou piesočnou búrkou do Merzougy hľadať internet. Po hodine blúdenia v úzkych uličkách v mračnách prachu nachádzame hľadaný výdobytok techniky, zisťujeme, že všetci dlžníci nás okašľali a na účtoch nepribudol ani cent. A tak cez pláň prichádzame k slanému jazeru, pozeráme na žltý obzor a skúsime nejaké foto. Ja prefrčím okolo Karčiho 140 tam a späť. Vymeníme sa a Karči robí v 140-ke dve nádherné stojky na motorke. Proste ho nejako rozhádzalo na nerovnostiach a neprepákovaný KTM-zadok ho nakopal. Ale Karči je bojovník, neuberá a ležiac na motorke (nedopadol na stupačky) sa rúti do púšte, nejako zvláda situáciu a po hodnej chvíli sa vracia. Ukrutne ma naplašil. Splnila sa moja druhá predpoveď – ráf je prevalený už na dvoch miestach. Nuž, Behr nie je Excel. Beriem radšej znovuzrodeného kamoša krížom cez pláne naspäť. Viditeľnosť sa znižuje ale prach sa zatiaľ viac drží vo výške. Na KTM posunul ložiská v krku riadenia, ale Karči dokáže zgenerálkovať čokoľvek aj v pekle. Slavo ako obvykle nás čaká s pripraveným obedom.

Poobede sa vietor utíšil a preto sám riešim okolité duny. Nejdem hlboko do polí, kto by ma tam v prípade problémov našiel? Odvážne prekonávam hrebene a údolia, nezapadám, ide sa mi výborne. Orientácia na veľkých dunách z jemného piesku prebieha tak, že si vytýčite základný smer, dorazíte pod určitým uhlom k prvej dune, potiahnete predok so súčasným pridaním plynu a vybehnete hore. Jazdec netuší, čo ho čaká na vrchole a tobôž nie čo za ním. Ak je tam plochý serpentínový hrebeň, snaží sa pokračovať po ňom čo najďalej za svojim cieľom. Aj úzke a zosúvajúce sa hrebene idú v zatáčke pod plynom prekonať odstredivou silou. Ak je hrebeň ostrý s hranou a nepevným zjazdom, treba bleskurýchle prečítať svah, zvoliť trasu a tuho gazovať. Pred dopadom na rovnejšiu časť presunúť váhu úplne dozadu, máličko zavrieť plyn a rýchlo hľadať novú trasu. Často piesok pošle motorku inde ako motorkár predpokladal a potom urobí divoké koleso v údolí medzi dunami a predošlý nedostatok napraví alebo ide inou trasou. Pri krásnom výjazde na 50m dunu si všímam romantický pár idúci nahor pozorovať západ slnka. Po sérii ostrých hrebeňov urobím veľkú otočku a chcem dať onen výjazd ešte raz. Aj dávam, ale piesok a KTM sa rozhodli pre inú trasu ako chcem. Medzitým sa dvojica dotrepala blízko miesta výjazdu a periférne spoznávam gay pár z rána. Miniem ich tak o 50m. Ale kua nie, podklad ma posiela k nim bližšie, mám rezervu 10-20m. Samica páru mi máva a je nad slnko jasnejšie, že ich zrazím. Tak ako som minulý rok vpálil do jedinej palmy viditeľnej 30km na obzore v dunách idem si po podobný prúser. Odhodlane pridávam, vyletím na dunu a naše osudy sa pretli. Buzík prestane mávať, obaja so ženským zajačaním uskakujú dozadu a nie som si istý, čo som niektorého neopáčil pravou zadnou nádržou. Zraziť homosexuálov na dune v ľudoprázdnej Sahare, to sa môže stať iba mne! Končím s výjazdmi a radšej idem dolu. Na jeden deň stačilo. Pizza ber-ber všetko napraví, takmer zrazení urazene miznú z hotela.

Búrka

Dnes mám poslednú šancu na zdolanie najvyšších dún. Slavo ma bude chvíľu sprevádzať, ale predpokladám, že ďaleko ho zadok nepustí. Povetrím letia oblaky piesku, podklad je sypký a duny nečitateľné. Pozriem na obrovskú dunu na obzore a hodím jednotku. Teraz alebo nikdy! Snažím sa udržiavať iba takú rýchlosť, aby sa motorka neprepadla do obzvlášť sypkého piesku. Potrebujem v zlej viditeľnosti viac času na orientáciu a čítanie terénu. Postupujem cez jednotlivé čoraz vyššie hrebene. S pribúdajúcou výškou sa viditeľnosť zlepšuje a vietor silnie. Na úpätí predposledného hrebeňa podklad pohlcuje predné koleso aby ho vystrelil na bok v ťavej tráve, staviam motorku a očami hľadám optimálnu trasu. Prekonaním duny sa otvorí výhľad na príkry nekonečný svah s vrcholom za horizontom. Tu už iba ťahám za plyn a modlím sa. No motor ma potiahne aj cez úseky porovnateľné so strmou zjazdovkou a meter pred zlomom hrebeňa jednoducho šmarím KTM na piesok. Som hore vo výške 150-200m nad okolitou rovinou!!! Kameru na prilbe nechávam bežať, snímanie panorámy bude patriť medzi dôkazy výjazdu. Pri zhotovovaní vrcholových obrázkov foťákom baterka, ako inak, vypovie. Medzitým mi prilbu a motorku z polovice zafúkalo. Prehadzujem kameru na zadné snímanie, prevrátim motorku a vraciam sa šťastný späť. Chvalabohu, kamera je citlivejšia ako ľudské oko a preto sú zábery jasné aj do diaľky.

Búrka naberá na intenzite a my chceme vyskúšať orientáciu a jazdu za slabej viditeľnosti. Smerom na Merzougu sa pohybujeme proti vetru. V závanoch máte pocit, akoby sa otvorili dvierka na peci, vzduch je úplne horúci. Miestami postávam, aby sme sa nestratili (hlavne pri návrate). Nasleduje slané jazero, výjazdy na miestne kamenisté pahorky meniace sa pred očami na nové duny. Karči vytrháva ventil na prednej duši preto v mizernej viditeľnosti otáčame. Na planinách sa preháňa piesok ako na Sibíri sneh, ale v pohode triafame rovno do brány kasby. Večer balíme na presun k pobrežiu, aby sme ráno zistili, že nastali ideálne podmienky na dunách. Tak to chodí.