Maťo Benko na Eco Race 2020 – rozhovor

Maťo Benko #112:

„Na rally sme odcestovali s overeným tímom s jedným novým členom. Peťo Rečičár a Jožko Kolenič sú mojimi parťákmi už roky. Akurát opravujem informácie zo vstupov naživo: prvý z nich miluje krevety a popri tom aj Jesienku, druhý by dal život za Jesienku a popri tom aj za gumové medvedíky. Ku mne ako jazdcovi pribudol legendárny dakarský veterán Pal Anders Ullevalseter z Nórska. Rozumieme si a sám sa k nám pýtal, tak prečo nie. Dnes konštatujem, že to bola dobrá voľba.

Motorku som si zadovážil novú KTM 450 Rally Replica, model 2020. Samozrejme, tunili sme. Motor išiel dolu z rámu a dostal mnoho vylepšených dielov. Výkon zostal možno rovnaký, prípadne mierne zvýšený. Ale čo sa zmenilo ukrutne je priebeh krútiaceho momentu. Motorka zrazu ťahala odspodu, nebolo treba často radiť a mala sily na rozdávanie. Okrem toho je produkčná prevodovka (zrejme schválne) blbo odstupňovaná, napríklad medzi 5-kou a 6-kou je taký rozdiel, že ani po roztočenej 5-ke sa 6-ka nechytá, tak má motor nízke otáčky. Nová prevodovka to vyriešila a radosti nebolo konca.

K tomu sme po vzore továrenských jazdcov ladili aj podvozok. Tuhšie pružiny na WP52 a nové nastavenie nepriniesli vytúžené jazdné vlastnosti. Zatiaľ čo zadok fungoval bezchybne, predok som počas prvej polovice denne povoľoval, predpätie aj kompres.

Po docestovaní do Monaka všetko prebiehalo ako po masle. My totiž razíme názor, že všade je dobre byť vpredu, prípadne úplne prvý. Na prebierkach, v parc ferné, na colnici, na trajekte… Vieme totiž, ako to na podobných podujatiach chodí. Predsavzatia sa darilo plniť počas celej rally.

Počas dvojdňovej plavby do Maroka každý oddychoval koľko mohol, pomedzi brífingy, papierovačky a iné nevyhnutnosti. Afrika nás privítala klasickým počasím, mierne teplejším ako vlani. Čiže v noci okolo -2°C, potom v priebehu dopoludnia oteplenie na bežný normál nad 20°C. Čo ale bolo úplne iné a prekvapujúce, to boli nové trasy. V Maroku šutre, kamene, skaly, balvany a pomedzi ne prach. Na zbláznenie. Konzola na tvrdom pružení mi triasla ako divá, že nešlo dobre čítať roadbook.

Na poriadne duny sme sa dostali až za M´hamidom na Erg Chegaga, vlastne tu sme riešili najväčšie duny rally. Inak pokračovalo nekonečné trmácanie vpred. Vzhľadom k minimálnym presunom a obtiažnosti trate prakticky nebolo kde oddychovať a únava rástla zo dňa na deň. K tomu pruženie ničilo ruky tak, že po oddychovom dni ma pravačka bolela veľmi a ľavačka dosť.

Všetci prejavovali radosť nad Mauretániou, lebo tá pozostáva z piesku na všetky spôsoby. A ten je, zvyčajne mäkký. Lenže príroda chcela inak a začalo fúkať. Silno fúkať. Niečo ako slabšia púštna búrka, ale nepoľavujúca týždeň, občas prerastajúca do víchra. Zahmlený výhľad dopredu nebol hlavným problémom. Tie boli dva.

Po prvé sme nevideli na zem, priamo na podklad. Naše oči dovideli 20cm nad povrch a hotovo. Všetky diery, končiace ploché duny a prípadné kamene splývali v rozvírenej vrstve piesku. Sústavný vietor okrem toho vytvoril aj na krásnych rovinách malé, ale tvrdé jazyky, tiež zle viditeľné a silne kopajúce do rúk. Preto sme na pláňach jazdili namiesto bežných 120-150 niekedy ledva 50. Viacej nedala ani špička ako Ullevalseter či Botturi.

Po druhé vietor zafúkal pieskové cesty a nám zmizli orientačné body. Napríklad podľa roadbooku sme mali ísť mnoho kilometrov určitým smerom, potom odbočiť na križovatke a podľa azimutu prekonať duny. Lenže jazdci nevedeli, či od začiatku idú po tej správnej ceste, križovatka zmizla po nánosmi piesku a duny sa nedali čítať. Minútu po prejdení aj stopy zanikli. Tak sme často blúdili, jazdili dookola a prípadne napredovali vo dvojiciach či trojiciach. Napríklad dlhá časovka trvala najrýchlejšiemu pre dané podmienky vyše 8 hodín, odhad v normálnom počasí znel na 4 hodiny!!!

Nové trasy v Mauretánii obsahovali veľa nízkych 1,5m plochých dún, hnusných, príšerne mäkkých a zle zjazdných. Motory dostávali riadny záhul. Na tej najjednoduchšej trase som šetril motor a šiel na istotu. Veď predo mnou aj za mnou bola vo výsledovke dosť veľká diera, tak prečo nie. Lenže piesok bol čoraz mäkší, motorka neťahala. Až keď ma predbehli aj jazdci na úplných šrotoch mi došlo, že motor výrazne stráca na výkone. Postupne som preraďoval nižšie a nižšie, až asi 30km pred cieľom už takmer neťahal. Nakoniec motorka doprdkala ku cieľu a zdochla, so stlačenou spojku ma zotrvačnosť preniesla cez cieľovú čiaru a meter za ňou som nadobro postál. Chalani boli 2km od nás, tak sa vrátili a zobrali ma. V bivaku zmontoval Jožko kryt z motora a veľavravne zahmkal. Aby nie! Na vyladenom motore niekto zle osadil tesniace gufero na olejovom čerpadle, to nemalo potrebný tlak a motor išiel takmer nasucho. Vydržal dosť dlho, ale skončil s nulovou kompresiou. Našťastie sme viezli vlaňajšiu kompletnú motorku ako zdroj náhradných dielov a motor z nej poputoval na aktuálny stroj.

Botturi a Ullevalseter boli stále najrýchlejší, za nimi svorka Lucci, Czachor a Dabrowski. A Poskitt, úplný ale úplný chuj. Postupne niektorým odišli zadné miusy, keď ich nechali na motorke v kamenitých etapách 3 dni, Czachorovi zabudli mechanici pred etapou načapovať benzín a odštartoval takmer s prázdnymi nádržami, zopár ľudí sa rozbilo a tak som bol zrazu na 5. mieste celkovo. Toto som si kontroloval až do cieľa, hoci zúrivo finišoval práve Czachor. Výborne išiel aj mladý, iba 18 ročný Dabrowski. Všeobecne panovala v poli pretekárov aj v bivaku výborná a športová atmosféra. Kazil ju iba produkt sociálnych sietí Lyndon Poskitt.

Naleštený šašo, čo síce dobre jazdí, no jeho ambície sú silnejšie ako pretekárske umenie. Stále dával rozhovory, otravoval, fotil, natáčal, chcel byť stredom pozornosti a jazdil za hranou vlastných možností. Nakoniec na konci podal sťažnosť na Lucciho pre neschválený typ pneumatiky s úmyslom dostať sa pred neho v celkovom poradí. Usporiadateľ musel podľa regulí zasiahnuť a, hoci nerád, mu naparil penalizáciu. Toto sa ešte na Eco Race nikdy nestalo a na záverečnom ceremoniáli nechceli ostatní pretekári pustiť šampióna z Anglicka na pódium. Takmer dostal po papuli, a hoci sa na fotkách silene usmieva, všetci naokolo pískajú. Aj tak sa dá robiť výsledok.

Rally so slušným postavením v celkovom poradí predstavuje iba časť zážitkov. Perfektná organizácia, presný raodbook, výborná parta a bezpečnosť tvoria tú druhú časť. Napríklad v jednej z etáp sa počas krátkeho času rozflákali 3 pretekári a preto boli všetky 3 vrtuľníky obsadené. Preto usporiadatelia okamžite prerušili časovku a jazdci pokračovali do cieľa voľne, pretože bezpečnosť mala prednosť pred výsledkami. Aj preto hodnotím Eco Race 2020 ako mimoriadne vydarenú, ale aj namáhavú a navigačne ťažkú. A o vetre sa mi bude snívať mesiace! A musím naštudovať teóriu šachu, pretože Ulle ma porazil v partiách 34:24.“

Maťovi ešte raz blahoželáme k výsledku a dúfajme, že o rok nasadia súdruhovia ladiči všetky guferá správne.

Text: Haro, foto: AfricaEcoRace