Tunis 2003, časť druhá 1/3

Tí, ktorí viete, viete a tí, ktorí neviete, tak tu ho nájdete.
Nasledujúce ráno sme sa rozhodli rozdeliť. Ja s Michalom sme sa na afrikách vydali do púšte a unfall Pepo s Ondrom na varanoch po asfalte do Matmaty, kde bolo miesto stretnutia. Náš výlet bol super, smerovali sme pozdĺž pipeline (ropovodu) priamo do púšte.

Ropovod

Stretali sme stáda divých tiav, prechádzali okolo beduínov a ich stanov a nachádzali studne s veternými čerpadlami. Na druhej strane to bola neuveriteľná drina. Zapadnúť aspoň trikrát do hodiny nebol problém, skôr povinnosť, a viac sa vlastne tiež nedalo. Veď samotné vyhrabanie zabralo väčšinou desať - pätnásť minút. Cesta postupne mizla v nánosoch čerstvo naviateho piesku, ktorý mi kradol motorku bez opýtania. A moja inteligencia fungovala tiež dokonale. Zakaždým, keď som zapadol, tak som dúfal, že sa to pridaním ešte chytí, ale nechytilo. Tak som si väčšinou dobre popridával, zahrabal koleso cez osku a znova si v duchu vynadal, aký som kolosálny blbec, vyhrabávať motorku v 40-stupňovom teple s cordurovou bundou na sebe. Vyhrabanie si tiež nepredstavujte, že lopatka a je to. Pri jemnosti toho piesku totiž za lopatku človek vyhodí a za lopatku piesku sa dosype späť. Takže presnejšie by bolo hovoriť o vykývaní. Motorku bolo totiž treba vykývať do strany, aby sa koleso uvoľnilo a potom po boku vytiahnuť motorku z koľaje von. Najkrajšie na tom všetkom bolo, keď som ako druhý v poradí, čo som bol stále vďaka tomu ako Michal jazdil, zapadol tak, že Michal si to všimol až v momente, keď zapadol aj on. Tak sme si tak nejako mávali a nepočuli sa a dúfali, že to vyhrabe ten druhý a vráti sa pomôcť. Takže som hrabal, kýval a ešte si aj dával slušné túry pešibusom... No jednoducho, bolo to super.

Michalovi ide

Na obed sme sa stretli s chalanmi v Matmate. Boli znudení asfaltovým presunom, už ich nebavili do nekonečna sa opakujúce oázy s palmami. Matmata je oblasť známa domami vykopanými do zeme. Takáto "konštrukcia“ je ideálna na ochranu pred horúčavami panujúcimi v týchto oblastiach. Predstaviť si to môžete jednoducho, ak si pamätáte farmu strýka Luka Skywalkera z Hviezdnych vojen, tak aj tá je v Matmate a nie na planéte Tatooine. Jedná sa o kruhový výkop hlboký asi 4 - 5metrov, s priemerom okolo 7 - 8metrov, ktorý tvorí základnú časť domu. Z tejto centrálnej časti je vyhĺbených niekoľko miestností, ktoré slúžia ako spálne. Aby sme si to lepšie omakali, vbehli sme do jedného domu. Napriek tomu, že vyzeral opustený, nebola to celkom pravda. Prvý raz v Tunise som videl domorodú obyvateľku "berberku", ktorá bola zjavne vystrašená našim vstupom do jej domu. Chudák teta, aj nás chcela vyhnať, aj sa nás bála, tak sa nechcela priblížiť ale z bezpečnej vzdialenosti predvádzala rituál vyháňania diabla. A tak nám došlo, že bez pozvania sa na návštevy nechodí.

Z Matmaty sme sa vybrali smerom na Tojane, čo znamenalo, že sme púšť vymenili za skalnaté hory. Táto šotolinová cesta, predstavovala asi najkrajší úsek, ktorý sme vôbec v Tunise prešli. Krajina je nádherná, neuveriteľne členitá, aj keď nadmorská výška tu nedosahuje viac ako 700 m. Cesta však vedie po hrebeňoch, čo zaručuje neustále panoramatické výhľady. Nad Tojane, ktoré mimochodom tvorí úžasný záver cesty, teda pohľad na túto v doline ležiacu dedinu, rozhodli sme sa čo-to zjesť. Teda len Michal a Pepo, ja s Ondrom teraz jednoducho nejeme. Je to jednoduchšie, človek sa potom toľko nenabehá... Zastávku nám spestrila mladučká berberka, ktorú zrejme otec poslal ponúknuť pocestných mätovým čajom, za nejaké malé všimné. Teda čajom hmm... , tekutinou zelenej farby s mätovým lístkom. Vyzeral, akoby tu na nás čakal už nejaký ten rok.

Tojane

Večer bol na obzore, tak sme sa rozhodli doraziť do Medine a nájsť si ubytovanie. Dnes sme znova zobrali „hotel“. Motorky skončili za vysokým plotom a my na nemocničných posteliach, ktoré hovorili o pôvodnom účele stavby. Na hotel to zrejme zmenili tak, že jednoducho prevesili tabuľu nad vchodom a vualaaaaa "HOTEL".

Hotelový výhľad

Po celodennom pôste sme sa s Ondrom rozhodli vyskúšať kvalitu domácej reštaurácie. Nakoniec sme sa do mesta vybrali všetci štyria. nakúpili sme tradičné bagety a bogu, čo je mimochodom vynikajúca náhrada coly a potom huráááááá do reštiky. Aj keď sme si na okolitú „kultúru“ ako-tak zvykli, tak tento večer posunul moje hranice vnímania ešte ďalej. Usadili sme sa k stolu. Obrus klasický, socikovský, igelitový. Čo zaschlo, bolo zaschnuté, čo nezaschlo, bolo mazľavé. Kachlíky na zemi, na stenách, na strope, podľa predchádzajúceho poradia aj ich hygienická kondícia. Čašník, inak milý, komunikatívny a chápavý, len vďaka nemu sme boli schopní si objednať lebo nám dokázal vysvetliť, čo je "kotkodáááák" a čo je "méééééé", bol aj slušivo oblečený. Jeho pred pár rokmi zrejme biely plášť, bol zasratý od masti, kečupu, vajec, motorového oleja, zubnej pasty, krému na topánky, proste všetkým, čo kedy jeho majiteľ chytil do ruky. Najhoršie však bolo, že keď videl cudzincov, rozhodol sa predviesť svoju znalosť etikety a niekde z hĺbky kuchyne doniesol príbor, aj keď všetci domáci jedli rukami. To ešte nebolo najhoršie, že nám chcel dať príbor. Najhoršie bolo to, že ten príbor tam odložil zrejme ešte jeho dedo a ten ho vtedy zabudol umyť. Aby to teraz napravil, tak každý jeden kúsok pred nami starostlivo poutieral, nože zbavil starej masti a vidličky uschnutých zemiakov, a to všetko do už spomínaného plášťa. Na záver, aby nás nedajbože neporezal, tak každému nám osobne podal nožík tak, aby sme si ho vzali za rúčku, čo znamenalo, že výživná mikroflóra na jeho rukách, stala sa majetkom každého z nás. Keď sme dojedli naše kuskusy, štartovali sme najkratšou cestou na hospital, sorry hotel, aby sme tu večeru preliali slivkou.
Ráno okolo ôsmej sme dali krátku poradu, ktorej som sa samozrejme zúčastnil v spodnom prádle, čerstvo vylezený z postele, zatiaľ čo chalani už hodinu boli v plnej poľnej, ako skoro každé ráno. Dohodli sme sa kde a ako dnes ďalej. Potom som si tradične vypočul, akého to so sebou majú motáka, no neviem koho mysleli... Nakoniec ma ako vždy tu moju chvíľku, kým som sa do desiatej osprchoval a zbalil počkali, však som mal mapu a GPS, že?? Normálne by boli aj akože nasratí, ale dnes mali program. Celý čas ich balila hotelová upratovačka, teda hlavne Pepu. Hádzala na neho vyzývavé pohľady a vrtela zadkom, posielala pusinky ale Pepo napriek tomu zostal charakter, vraj sa mu páčia iba baby do sto kilo. Toto som ale nevidel, len mal som to farbisto vyrozprávané od Pepu. Takže vysprchovaný, zabalený, ešte raz som vychutnal posledný hotelový výhľad na stavenisko kombinované so smetiskom a už sme sedeli na motorkách a smerovali po asfalte k mestu Foum Tataquine, po prechode ktorého, to už bolo len par kilometrov šotolinového presunu k Cheniny.

Táto horská dedina je jednou z turistických atrakcií. Je to pôvodná berberská osada vytesaná do úbočia hory a jej dominantu tvorí mešita na vrchu tohto kopca. Má dokonca niekoľko obyvateľov, ktorých tuniská vláda platí, aby udržiavali tradície týchto končín. Ale asi ich neplatí dobre, lebo tu zjavne prekvitá tak, ako vo všetkých častiach poznačených hromadných turizmom - národným športom žobraním bakšišov. Z Cheniny sa presúvame po šotolinách smerom ku Ksar Hadada. Teda šotolinách, aby som to bližšie priblížil, skúste si predstaviť najhoršie rolety v Blave, posypte ich pieskom a naskladajte tak na 20 kilometrový úsek. Znovu sa nedá ísť pomaly a aj pri jazde okolo stovky som mal pocit, že nemôže existovať šrób, ktorý by nepovolil. Našťastie to zostalo len pri pocitoch a páni v Honde nič nezanedbali. Dorazili sme pre mňa k ďalšiemu dôležitému cieľu Ksar Hadada. Hádajte prečo? No lebo sa tu točilo čo? Áno presne, tak znova Hviezdne vojny. George Lucas totiž v tejto časti Tunisu vytvoril planétu Tatooine a všimnite si aj ten názov, dosť nápadne sa podobá na názvy miest v tejto oblasti. Takže znova som vo vytŕžení, fotím, vychutnávam si miesto, ktoré vo filmovom prevedení bolo rodiskom Luka Skywalkera, kde ako dieťa zostrojil C3PO. Jedná sa o rozlične poprepletané dvoj až troj poschodové stavby s oblúkovými klenbami, aby sa do nich nemohlo oprieť slnko. Ďalší spôsob ako sa brániť tunajším horúčavám. Pôvodne tieto stavby slúžili ako sklady, potom kulisy k filmu a nakoniec to mal byť hotel, čo sa ale zjavne nepodarilo. Máme šťastie, nie sú tu takmer žiadni turisti, takže je nám to celé k dispozícií. Na druhej strane sa nám nedarí ujsť miestnemu sokoliarovi, ktorý trvá na tom, aby sme si každý spravili fotku s jeho sokolom. Určite viete prečo...

Ksar Hadada

Večer dorážame do Gabes. Je to jedno hnusné mesto na pobreží. Snáď dve hodiny sa tu motáme a hľadáme označený kemp. Nakoniec sme ho našli a ďalšiu hodinu sme čakali, kým sa objaví niekto kompetentný k tomu, aby nám dal kľúče od izby. Vzali sme vlastne domček, pre asi tak 15 ľudí, ale myslím, že bývanie to bolo super. Aby sme náhodou nemali voľný večer, tak na programe bola oprava zadného kolesa na Pepovej afrike, v ktorom sa nenachádzal vzduch vďaka nežiadúcej penetrácii zapríčinenej klincom z ulíc tohto hnusného mesta. Asi som mohol napísať len defektu. Už za tmy sme vyrazili na večernú praguľku týmto hnusným mestom, pri ktorej sme v miestnom fastfoode dali večeru.