Juhom Maroka 2/4

Touareg Rally

Úlohou tyrana nie je len buzerovať. Preto nasledujúce ráno vediem skupinu cez Merzougu na megadunu s rovným výjazdom. Normálne sa na veľkú dunu nedá vyjsť priamo, cestu nahor treba hľadať po bočných hrebeňoch, údoliach a labyrintoch. Ale táto jedna je rovná a výjazd na vrchol je každoročne zaklincovaním kráľovskej etapy Touareg Relly. Najprv 70km po dunách a na záver toto. Svah pod vrcholom pripomína front pri Stalingrade. Množstvo zahrabaných motoriek a vyčerpaní jazdci sú porozhadzovaní po výjazde, vyzerá, že na stálo. No napríklad pretekár na KTM 990R s prehľadom vyletí nahor a dáva lekciu z jazdenia ľahším strojom. Znovu fotíme, hodíme pár slov s Talianom na WFR-ke s náhonom na obe kolesá (jazdí za Monster a pozná Robbyho Gordona) a blúdiac sa vraciame po dunách. Karči pravidelne buď o meter skôr uberie plyn alebo o meter neskôr pridá a výsledkom sú nekonečné zahrabania a pády. Ale je učenlivý a zlepšuje sa. Počas poludnia v hoteli periem smradľavé veci a poobede navoňaný pokračujem s kamošmi v dunách.

Trénujeme strmé výjazdy cez záveternú sypkú stranu a zjazdy po nich. Pri nájazde treba v správnej chvíli zúrivo potiahnuť motorku hore a pridať plyn na doraz. Nemám problémy s ťažkým predkom motorky, pretože v dunách mám plné iba zadné nádrže a to vylepšuje rozloženie hmotnosti. Nájazd aj zjazd po strmej strane je hlavne o psychike. Jazdec má pocit, že motorka sa zaryje do strmého mäkkého protisvahu, prípadne pri zjazde po 45° lavíne piesku musíte pridávať plyn a modliť sa aby motorka na prechode na rovnú plochu neurobil salto vpred. Treba si na to zvyknúť. Jedna takáto hrana ma dobre precvičila. Po prejazde dlhého nájazdu vletím strmo dole na sypký zjazd a je jasné, že padnem. Totiž na konci lavíny v ktorej sa nesmie ubrať je porast ťavej trávy vytvárajúci pevný hrb. Držím motorku pod plynom do konca, predné koleso odstrelí na stranu a ja ukladám motorku tak, aby ma neprikryla. Preto nestíham klasicky vyskočiť do kotúľa, padám na bok a silno trepnem hlavou na piesok. Vstávam v pohode, ale s KTM neviem ani pohnúť. Až za pomoci Slava ju dvíham, čo inak zvládam sám a v pohode. Našťastie to bol môj jediný pád v Maroku (ak nerátam nejaké prepadnutia stroja v mäkkom podklade). Klin sa klinom vyráža, dávam zopár šialených pasáží a idem do kasby. Karči a Slavo pokračujú v bláznení. Na večeru zdlábneme kus-kus a rozprávame o zotrvaní na tomto krásnom mieste. To bola naša rally.

Slavova riť

Každé ráno o 5:30 miestneho času skusmo zašvitorí jeden vtáčik v korunách stromov kasby. V priebehu okamihu sa pridajú ostatné tisíce operencov a vresk trvá takmer hodinu. To už vstávame my, ideme fotiť a filmovať pri príjemnej teplote a dobrom svetle. Vyhliadneme si krásny kotol, Karči nádherne skáče cez pevný hrebeň, po neistote predošlých dní ani pamiatky. Ideálne podmienky, až priveľmi. Poznáte ten pocit: viete, že sa niečo stane, len dočerta čo? Prvý pán na holenie je Slavo. S Karčim zaujmeme pozície s foťákmi, Slavo mizne za dunou. Onedlho vyletí spoza nej, ale ťahá nepochopiteľne motorku dozadu. Pred dopadom ju pustí, padá zadkom na nosič KTM a odtiaľ na chrbát na piesok. V hrôze nestíham fotiť, iba zo 100 metrov sledujem divadlo s tvrdým dopadom. Jednoducho duna bola tvrdšia ako včera, ale Slavo odignoroval bezpečný Karčiho skok aj doskok a preto letí ďalej ako chcel. Prečo sa naplašil dopadu na pevný piesok sa nedozvieme, mašina by sa určite do piesku nezaryla. A tak leží na piesku, stoná od bolesti ale hýbe sa. Po chvíli opatrne schádza s našim doprovodom do hotela. Natieram mu oblasť tela, kde chrbát stráca svoje slušné meno, po raňajkách poprávam v rámci možností posunuté stavce a kĺby. Deň je potom zasvätený oprave 450-ky s ohnutým nosičom, prezúvaniu miusov u mňa aplikovaniu UltraSealu Karčimu.

Poobede samozrejme v oklieštenom zložení riešime duny a pred večerom ideme púšťou do Erfoudu pre benzín. Je to vlastne test Slava pred plánovaným výjazdom do útrob Sahary. Naberieme do nádrží a bandasiek 70 litrov a pri návrate na dohľad od dún moja motorka odmieta poslušnosť. Nejde čerpadlo, tak hľadáme špatný kontakt. KTM vystrojila model Adventure množstvom spínačov, čidiel, poistiek a konektorov. A aby to nebolo jednoduché – rozmiestnila ich po celej motorke. Inak geniálny stroj je preto náchylný na úplne banálne poruchy, ktoré môžu v prostredí púšte vážne znamenať poslednú závadu v živote. Čerpadlo ožilo, v tme sa vraciame. Paľbu po planinách zaklincujeme jedlom brošid a bujaro oslavujeme Slavove narodky. Starý pes, má 44!

Po hodoch býva pôst – udalosti nasledujúceho dňa tento fakt potvrdia. Slavo bude odpočívať, zostatok výpravy chce nájsť najstaršiu časť dún za Merzougou. Sú čierne a pevné. Odtiaľ pozrieť na začiatok tripu do útrob Sahary. No ráno odmietne moto držiak na GPS dodávať prúd do prístroja. Skladáme z autodržiaka provizórny, upevňujeme na KTM a ako zdroj slúži 12V zásuvka. S Karčim sa pohýname až okolo obeda. Za Merzougou to šibnem doľava k čiernym vŕškom na obzore. Ideme s plnými nádržami po malých dunách pomedzi občasné stromy. V najzapadlejšom kúte púšte moja KTM znovu kľakla. Bez slova vyťahujeme vercajch, odstrojujeme mašinu a teraz detailne hľadáme chybu. Čerpadlo síce naskočilo ale nevieme nájsť príčinu. Po 10 možných kravinách na zbytočne komplikovanej elektroinštalácii nachádzame konečne pravý dôvod problémov. Súdruhovia z KTM sa spojili v rámci internacionálnej družby so súdruhmi zo spriateleného Mitsubishi a namontovali najch***vejšie čerpadlo na svete na LC8. Ono samo je v poriadku, akurát spínač impulzov silne pripomínajúci odtrhové zapaľovanie na veteráne z roku 1932 sa nerovnomerne odpálil a zopnuté kontakty sa občas chovajú ako nezopnuté. Takáto kravina!!! Motorka za pol melóna závisí na nespoľahlivom predpotopnom spínači. Dávame veci do poriadku, skladáme motorku a kŕmime deti zjaviace sa odnikiaľ cukríkmi. Vo chvíli keď baterka odmietla poslušnosť sa pristavujú dvaja berberi na mopedoch ožratí na šrot. No posledný zúfalý pokus sa vydaril, motor chytá a v 40°C sa vraciame. V hoteli zabrusujem kontakty aby vydržali. Včerajší vietor navial nový suchý piesok, trápime sa po okolitých dunách a cítime, že po piesku už vieme. V noci ešte 1,5 hodiny opravujem spínaciu skrinku plnú piesku, Karči asi 10 vecí na svojej mašine. Opravy spestruje Ali Bali, mladý sprievodca karaván, rozprávaním o 42 dňovom putovaní do Timbuktu s ťavami. Spolu 3.000km, chodí sa v noci podľa hviezd. V lete vydržia bez zdroja vody s tým čo odnesú na chrbtoch 1 týždeň, v zime až 4. Máme sa čo učiť. Večer zdlábneme kaliu a dohovárame výlet do púšte.

Kasba

Štýlový hotel v ktorom bývame nie je výmyslom pre európskych turistov, je to reálny historický vzor. V rannom stredoveku Arabi ako predĺžená ruka práve zrodeného islamu prefičali polovicou púštnych oblastí zemegule šíriac nové učenie mečom. Islam je dieťa púšte a púšť je macochou vody. Boje o zdroje vody sú kľúčovými v dejinách Sahary. Arabi začali vytláčať Berberov, tí zas Tuarégov a všetkých nakoniec bieli kolonizátori. To prinieslo potrebu budovania stálych opevnení z miestnych materiálov. Najlepšie sa osvedčila zmes žltej ílovej zeme, otrúb, ťavých hovien a vody. Zamiešalo sa príma blato, ucapkali veľké kvádre a malé tehly a všetko to upieklo slnko. Po postavení múrov pribudli stropy z palmových kmeňov a hlinené omietky. Tehličky vytvárali ornamentálnu výzdobu a zložitejšie tvary cimburia.

Opevnené dediny sa volali ksar a mali vždy ústrednú citadelu nazývanú kasba. Menšie kasby sa vyskytovali potom aj samostatne s dodatočnou asymetricky umiestnenou vnútornou baštou. Inak, ak dovoľoval terén, vládla prísna osová symetria. Mohamedáni sú majstrami vo vytváraní malebných opakujúcich sa prvkov, aj kasba je toho príkladom. Nádvoria, ubytovacie trakty, maštale, sklady – všetko postavené v prísnom poriadku umožňujúcom zmeny podľa potreby. Geniálne. Pod náporom turizmu sa začali pôvodné stavby prispôsobovať ubytovacím účelom, prípadne začali vyrastať nové na nerozoznanie o pôvodných. Zachovaná ostala okrem štýlu a stavebných materiálov aj orientácia stavby dovnútra. Po obvode stavby sa okná vyskytujú skôr výnimočne.

Do „našej“ kasby Les Dunes D´or sa vstupuje nádvorím s parkoviskom. Nasledujú priestory recepcie, predajne suvenírov a prvé átrium so zeleňou a izbami. Potom spojovací trakt a hlavné nádvorie s krytou ochodzou, bazénom a izbami. Ukončenie je v priečne umiestnenej jedálni s pohovkami, kobercami a výstupom na terasu snov. Tam začínajú duny ktoré každý večer rozhŕňa majiteľ traktorom aby mu nevliezli rovno do hotela. Stavba z ťavieho hnoja je príjemná na bývanie, v noci hreje a v poludňajšej páľave chladí. Zariadenie v miestnom prevedení vytvára pre nás neopakovateľnú magickú atmosféru a bývanie je super. Akurát na bazén nie je čas, a voda má asi 10°C. Ja dávam raz 3 tempá, Karči vydrží 2 minúty. V odľahlých oblastiach sú obyvatelia odkázaní na generátor, preto k večernej kulise patrí aj vzdialené bafkanie motora. To, že všetko funguje tak nejak občasne nás netrápi, tento berberský hotel predstavuje k arabským proťajškom totálny nadštandard. Čistý, bez snahy oklamať s dobrou kuchyňou. Len po záverečnom platení sa Karčimu niečo nezdá a napriek upozorneniam, že budeme doplácať ide za recepčným. Mal som pravdu.