TransOrientale na vlastnej koži, alebo Harov denník z Ruska 1/6

01: cesta do Petrohradu

Rozhodnutie

Po návrate z Central Europe Rally z Rumunska netrvalo dlho a v mojej hlave sa začali rodiť ďalšie plány. Pohľad do kalendára ukázal, že by bola teoretická šanca stihnúť pozrieť štart Trans Orientale v Petrohrade, presunúť sa s pretekom pri Moskvu a vrátiť sa späť. Volám Awiovi a s radosťou sa dozvedám, že plánuje to isté ale nemá parťáka. Po osobnom stretnutí a pribratí Dušana sú kocky hodené.

Vybavujeme víza a hlavne podávame nadľudské pracovné výkony, aby nebol výpadok taký zúfalý. Dokonca aj manželka mi udeľuje svojrázne povolenie: „Neslop, žánné baby a nemíňaj peňáze, šak ty víš!“ Nevím.

Dva dni pred odchodom mi prdol regler, ale situáciu elegantne rieši Ludvík z Elperformance. Odchod bude.

Slovensko

Štartujeme s Dušanom v nedeľu poobede 8. júna na onálepkovaných a vyleštených strojoch. Máme pred sebou iba presun do Kotešovej k jeho rodičom. Hneď za Nitrou sa dostávame do prietrže mračien tak prudkej, že nám tečie voda zhora do čižiem a okamžite sme kompletne mokrí. Stojíme na prvej pumpe po ceste v Čakajovciach. Cicušky sediace za pultom počujeme cez pootvorené okienko: „Vidíš tých dvoch chujov, čo sa vyberú v takomto počasí na motorkách?“ a o pár sekúnd „Dušááán!“. Duško sa nadúva ako kohút pred párením a vysvetľuje, kam sme sa vybrali. Cicušky žasnú a pofajčievajú s ním meter od stojana, z ktorého čapujem. V daždi pokračujeme.

Obaja sme dozadu obuli tvrdé Mitasky E 09, teraz sa na nich učíme jazdiť. Po niekoľkých šmykoch to máme pod kontrolou.

Prespávame v Kotešovej u starostlivých rodičov a ráno o 6:00 sadáme na motorky. Ja na Yamahu Superténéré, kamoš na BMW GS 1050. Až po poľské hranice je hustá hmla, ktorá sa mi zráža na okuliaroch a idem podľa koncového svetla GS-ka.

Poľsko

Po prekročení hraníc vypadá všetko idylicky, jazdíme po málo frekventovaných horských cestách. Napájame sa na hlavnú cestu a Garmin nás nekompromisne vedie do centra Krakova. Očistec tak má voľný priebeh. Objavujeme sa na štvorprúdovke nad mestom, v ktorom sa nevedno prečo uskutočňuje totálny dopravný kolaps rozmerov, aká som doteraz nezažil. Otočiť už nejde, preto predbiehame kolóny. Cesta sa však zužuje, preto postupne nasledujú chodníky a trávniky, priechody pre chodcov, schody a obrubníky. Po hodine a pol jazdy na jednotke sa dostávame von z mesta na rozostavanú, ako inak, upchatú diaľnicu. Tak je to po celej krajine – celá je v permanentnej zápche.

Na benzínke sa nedá platiť eurami. Po dohovore nám prerátava pumpár ich „kurz“ a nezostáva nič dlžný povesti Poliakov. Kupujeme najdrahší benzín v živote, v prepočte asi 60 korún za liter. Ale horšie je, že v Krakove sa od prehriatia zrejme zdeformoval kryt olejového filtra na mojej motorke a unikajúci olej maže nesprávnu stranu kolesa – nie reťaz ale kotúč. Nejako zvládam tancujúcu motorku, musíme pokračovať na stretnutie s Awiom. Stretávame sa za mestom Radom. On meškal hodinu a pol, my o hodinu viac.

Na predmestí Varšavy hľadáme pomoc v naglancovanom servise vedľa cesty. Nepochodili sme. O dva kilometre ďalej je iný, ten pravý. Traja chlapi v rokoch ležia pod autami v zaprasenej dielni, ale je jasné že majstri. Popri práci vysvetľujem problém, požičiavajú mi špeciálne náradie, ktoré nemáme a radia, nech skúsim využiť zostávajúci nestrhnutý závit. Všetko sedí, olej neuniká a chlapi za pomoc nič nechcú. Výrazne pomáha aj Awia. Dávam im 10 euro na pivo a za odmenu si máme možnosť vychutnať pre zmenu varšavský popoludňajší dopravný kolaps.

Za mestom pokračujeme po škvarkoch diaľnic striedajúcich sa s nekonečnými kolónami. Navečer stojíme na severe krajiny a dohovárame sa, že pokračujeme, pokiaľ vydržíme. Po odštartovaní a zaradení dvojky mi motorka zrazu zdochne a ja uprostred driftu na pieskovej krajnici takmer padám. Tvárim sa, že to tak má byť, ale neskrývaný smiech mladých kočiek sediacich na blízkej benzínke mi vraví niečo iné. Rozoberám čo treba, mením vyhorenú poistku a pokračujeme.

Krajina sa mení, ideme konečne po ukážkových cestách smerujúcich kilometre bez zatáčok hlbokými lesmi. Pred polnocou prekračujeme litovské hranice.

Litva

100 metrov za hranicou rozbaľujeme nocľah pri stene informačného strediska. Ráno o pol piatej vstávame. Ideme si pri les uľaviť. Dušan pučí oči medzi stromami, ja na kraji. Litovská krava pasúca sa obďaleč je zvedavá a teraz mi bučí do ksichtu z metrovej vzdialenosti. Urýchlene ukončujem tento nechutný dialóg hlavne po tom, ako začali prelietavať pochrómované muchy z jej chrbta na môj. S doštípanými zadkami od komárov balíme a vchádzame do sto kilometrovej hmly. Tá sa konečne trhá a my sledujeme nádhernú krajinu s lesmi, jazerami a so super cestami s malou premávkou. Tie vedú bez zákrut aj desiatky kilometrov priamo. Hlavným mestom Viľňus prechádzame bez zdržania, neviem sa vynačudovať. Nikto sa neponáhľa, my v kľude obiehame autá v 130-ke po 3 metre širokej šotolinovej krajnici. Gýčové výhľady sa striedajú, z toľkej sladkej romantiky by jeden dostal cukrovku.

Lotyšsko

Zrazu sa ocitáme v inom vesmíre, prudko pripomínajúcom Ukrajinu. Stačí prekročenie nejakej pomyselnej čiary nazývanej hranica a lopotíme sa po rozbitých cestách v zanedbanej a špinavej krajine. O Pobaltí so mal inú predstavu, tú spĺňala Litva. Letíme krajinou bez zdržania, akurát nás asi hodinu sleduje Mercedes s čiernymi sklami. Dušanove GS-ko čudne tancuje, zhoršujú sa jazdné vlastnosti badateľné už v Litve. Rýchlosť znižujeme na 120.

Tesne pred ruskými hranicami kolabuje moja Yamaha. Trikrát ju rozoberáme, Dušan odchádza kúpiť za hrsť poistiek a s Awiom hľadáme chybu. Márne. Ja zvažujem formu návratu, nechcem aby chalani zostali solidárne so mnou. Nakoniec po mnohých pokusoch nachádzame už asi piatu možnú chybu a ideme na hranice.

Rusko

Na lotyšskej strane colnice trávime dve hodiny, na ruskej tak isto. Po tejto tortúre dávame šašlik na pumpe a čapujeme benzín v prepočte za 22 korún. Môže byť.

Colníci a rôzni iní neidentifikovateľní činovníci si húfne fotia naše motorky a my veľkolepo štartujeme na vyše 400 kilometrovú štreku do Petrohradu. Vydrží to kilometer, potom mi motorka znova zdochýna. Žalúdok mám ako kameň a dedukujem, ako sa vrátim na hranicu a zorganizujem môj odvoz domov. Neúnavní Awia s Dušanom nestrácajú hlavu, keď sa do mojej duše začala vkrádať vážna nervozita. Systematicky hľadáme skratové miesto pri regleri. Ja pozerám na spínaciu skrinku a s úžasom nachádzam kúsok nezaizolovaného spoju kábla pod GPS-kom. Nový prívesok na kľúče, kúpený tesne pred výpravou je hliníkový a hlavne dlhší ako predchádzajúci. Dočiahne práve miesto spoja a náhodne počas jazdy skratuje cez spínaciu skrinku celú elektrinu. Kúsok okrasy a moja blbosť vážne ohrozili vysnívanú cestu!!!

Konečne pokračujeme, mastím vpredu 150. Toľko môže aj Dušan, pretože kmitanie motorky úplne rušia totálne rozbité ruské cesty.

Pohybujeme sa už vysoko na severe, preto slnko zapadá iba tesne pod obzor a „biela noc“ má formu šera. V pravidelných dávkach dostávame prídely dažďa na najhorších úsekoch cesty a uvažujeme, či je tento spôsob samovraždy ten správny. Veľa áut a šoféri nezvyknutí na motorkárov nám spolu s vodou pripravujú pekelné chvíle.

Pokračujeme a po polnoci nášho času vchádzame do nádherného mesta - do Sankt Petersburgu. Bulváry sú dlhšie ako celá Bratislava a majú tak 10 pruhov. Podľa súradníc hľadáme hotel, kde je ubytovaný Environ Team. Nevieme sa dostať na ostrov, na ktorom to zjavne je. Zato nás dostáva ďalšia búrka so slávnostným osvetlením bleskov. Na benzínke s celonočnou prevádzkou odchytávame človeka ochotného pomôcť. Awia potom nachádza cestu – postávame na stráženom parkovisku pre pretekárske stroje. Po Environe ani chýru. Premrznutí sa motáme po nábreží, potom od strážnikov získavame informáciu o otvorenej reštike obďaleč. Nachádzame ju, po schodoch vychádzame na terasu. Teplo a boršč vychutnávame po asi 22 hodinách peripetií. Dávame si suché veci a driememe pri stoloch, čo pekné Rusky rozosmieva. Po dvoch hodinách ideme späť na parkovisko , doobeda sa registrujeme na tlačovom stredisku. Po obede konečne stretávame Katrošovcov a ideme dať 4 hodiny spánku. Ja som v hoteli mimo centra, preto nestíham slávnostný štart a píšem tento článok.

Ráno vstávame o tretej. Aj takú podobu má dobrodružstvo.

Petrohrad, 11.6.2008, Haro

Mapa: