Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

A

Hodnotenie: (16 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (55)  [Verzia pre tlač] Tlač

Live: Sleduj cestu Krížom Európou 2014 - Dušan po 53. dňoch a 19 171 km v cieli cesty

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 13.08.2014 Autor: Redakcia Motoride.sk
Čitatelia: 15329 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

DOPLNENÉ: Dušan navštívil všetky 4 krajné body Európy a vrátil sa do jej stredu do Kremnických Baní.
Sleduj naživo cestu Dušana Heina. Slovenský novinár počas 20 tisíc km dlhej jazdy na svojom motocykli plánuje prejsť všetkými štyrmi krajnými bodmi európskej pevniny.

Seriál článkov - Krížom Európou 2014:

Mapa:

Polohu na mape je možné si priblížiť. Slúži na to ovládací panel a tlačidlá a v ľavej časti mapy. Mapu môžete aj posúvať jednoduchým kliknutím a ťahaním.

Klikom na vybraný bod na mape označený poradovým číslom: sa zobrazia bližšie informácie o čase, mieste, celkovo absolvovaných kilometroch a podobne.

Najnovšie správy od Dušana priamo z cesty:

Tu na tomto mieste nájdeš vždy najčerstvejšie správy od Dušana z jeho cesty. Správy zasiela denne prípadne raz za 2-3 dni podľa toho ako sa mu podarí pripojiť na internet. Na mape môžeš aj sledovať jeho postup.

22. 6. 2014 11:00 - Štart:

22. júna Dušan odštartoval na svoju cestu. Do stredu Európy ho prišla odprevadiť rodina, známi, kamaráti ale aj niekoľko motorkárov.

Video: Krížom Európou 2014 - Štart v strede Európy - Kremnické Bane

Krížom Európou 2014 - Štart v strede Európy - Kremnické Bane
Krížom Európou 2014 - Štart v strede Európy - Kremnické Bane
Krížom Európou 2014 - Štart v strede Európy - Kremnické Bane
Krížom Európou 2014 - Štart v strede Európy - Kremnické Bane

22. júna - 265 km: Banská Bystrica (64561) - štart Kremnické Bane, Kostol sv. Jána Krstiteľa (64616) - Krzyszkowice, motel Krakowiacy i Górale, (64826) / 210km od štartu

Hranice SR-PL
Hranice SR-PL

Začiatok cesty k okrajom Európy v symbolickom strede pri kostole sv. Jána Krstiteľa v Kremnických Baniach divácky dosť pripomínal zápas futbalových mužstiev zo stredu tabuľky slovenskej ligy: videli ho iba skalní a niekoľko príležitostných fanúšikov, ktorí si povedali, že to vydržia. So želaním šťastnej cesty od nich a hodinovým meškaním z vlastnej produkcie som však napokon po takmer ôsmich mesiacoch plánovania a príprav konečne vyrazil. S vedomím, že ma čaká viac ako dvadsať tisíc kilolmetrov, som nechcel trocháriť a bez jediného zastavenia som prešiel až do Dolného Kubína. V kaviarni pri internete som teda krátko po ojazde vybavil aspoň časť z toho, čo som mal vybaviť ešte pred ním. Z krytého parkovania pre bicykle pri dolnokubínskom Lidli som si potom urobil prebaľovací kútik, ktorý sme s Rebekou nutne potrebovali, keďže ranné nakladanie pripomínalo skôr tlačenie kapusty do suda.

Po tých všetkých meškaniach a zdržaniach som bol rád, keď ma súmrak zastihol až tesne pred Krakovom. Na prvú noc som nechal kempovanie kempovaním a zložil som sa v poloprázdnom moteli pri diaľnici. Podarilo sa mi dobiť všetky baterky a trochu popracovať na tom, aby táto výprava začala mať nejaký systém.

23. júna - 416 km: Krzyszkowice, motel Krakowiacy i Górale, (64826) - Kock (65242) / 626 km od štartu

Nevedel som sa dočkať, kedy opustím diaľnicu. Keď som ju v Tarnove konečne opustil, uvedomil som si, ako mi na nej bolo dobre. Silný západný vietor sa do mňa opieral z ľavej strany, takže každý kamión znamenal poriadny náraz turbulencie. Naložená Rebeka s tým problém nemala, ale moja hlava sa veľmi rýchlo začala cítiť ako počas zápasu s jedným z Kličkovcov. Dúfal som, že vietor postupne poľaví. Vybral som si trasu po ceste číslo 79, pretože podľa mapy vedie údolím rieky Visla a tešil som sa na pohodlnú jazdu poľským vidiekom s výhľadmi na majestátnu rieku.

Pre milovníkov YoYo Band
Niekto vo Zvolene na kávičku
Visla
Gýčový večer pri Kocku

Prvý raz som ju zazrel po nekonečných kilometroch až v tedy, keď som prechádzal po moste ponad ňu. Dovtedy som odboxoval polovicu zápasu s veterným mladším Kličkom. Úľava prišla s prichádzajúcim večerom a mestečkom Deblin, kde som odbočil na cestu o triedu nižšiu, ale o desať tried pohodlnejšiu. Žiadne kamióny, slabý vietor a hladina Visly v západe slnka. Konečne!

Na noc som si našiel breh akéhosi jazera tesne pred vjazdom do mesta Kock. Rebeka si v mäkkom teréne sadla ako do kresla, skoro nepotrebovala stojan. Komáre prišli pozdraviť, ale keď pocítili čajovník, odleteli sa navečerať inde. Pokojná noc so šumením rákosia pod hviezdnatou oblohou. Závidel som aj sám sebe.

24. júna 3. deň - 277 km: Kock (65242) - Suchowola (65519) / 903 km od štartu

Keby tie komáre vedeli, aký veľký vôl som, určite by sa prekonali a zostali so mnou do rána. Takto prišli o krv aj divadlo: prerezal som si palivovú hadičku. Dokonca zámerne. Pôvodný plán bol dobrý: nainštalovať dodatočný filter medzi nádrž a motor, čo som nestihol pred odjazdom a povaľoval sa mi v batožine. Dvakrát primeraj a raz rež, hovoril som si. Bohužiaľ, už len ironicky po tom, ako som zostal s prerezanou hadičkou a filtrom, ktorého konce boli tenšie, než vnútro hadičky. Blbec! Ešte aj slnko sa skrylo za mraky, asi aby sa mohlo rehotať.

.. už sedí.
.. už sedí.

Nebudem ale dramatizovať: stačila hodina a pol a filter som pomocou namotanej elektrikárskej pásky a plastových sťahovadiel upevnil tak, aby som prešiel aspoň pár sto metrov do Kocku. Tam som dostal potvrdenie o svojej hlúposti, pretože hneď v prvej či druhej uličke som našiel obchod s auto- a motosúčiastkami. O necelú hodinku som odchádzal s novým filtrom správnej veľkosti, novým kusom palivovej hadičky a pár oceľovými svorkami v zásobe. Slnko sa za oblakmi dosmialo a opäť ukázalo na oblohe, takže deň bol zase krásny. Z písania a posielania fotiek nebolo síce nič, ale v Kocku som aj tak už potom nenašiel internet. Rozhodol som sa vynechať Bielovežský prales a zamieril priamo do Bialystoku, bolo mi treba nabrať nejaké kilometre a pracovať - veril som, že vo väčšom meste nájdem kaviareň s wifi ako nič.

V Bialystoku som však našiel iba červenú vlnu cez celé mesto a napokon som bol vďačný aj za prístrešok. Samozrejme, pred Lidlom a samozrejme, pomohol počas silnejšej prehánky. Vo vzduchu pribudla dúha a odbudlo pár stupňov. Vykašľal som sa na mesto a zamieril ďalej, tešil som sa na ďalšiu pohodlnú večernú jazdu. Také sa však na medzinárodnom ťahu E67 neďaleko hraníc Poľska a Litvy nekonajú. Kolóny niekedy až pätnástich kamiónov a ja som boxoval s oboma Kličkovcami naraz až do Suchowoly, kde som to na dnešok zabalil v Pensjonate Poniatowski. Všetko je na niečo dobré: majú tu super wifi. Ako sa na stred Európy patrí.

25. júna - 291 km: Suchowola - Viľňus - Europos Centras / 1194 km od štartu

Aby som utíšil reči, ktoré v rozpočtovom oddelení svedomia rozpútala investícia do nocľahu v pensjonate, snažil som sa z nej vytrieskať čo najväčší zisk. Na wifi som pripojil notebook aj telefón, z raňajok do seba a zo zásuviek do batérií napchal toľko, koľko sa vošlo a teplú sprchu som si dal dvakrát. Napokon som ešte na parkovisku Rebeke namazal reťaz. Keď sa pri tom svojím typickým mlčaním opýtala, ako som dokázal v priebehu tých pár stoviek kilometrov po štarte Krížom Európou stratiť tri z piatich skrutiek, ktoré dovtedy držali plastový chránič reťaze, tiež som na opustené diery len neveriaco zízal. "Nevadí, přikoupíme" pokrčil vo mne ramenami Bohumil Stejskal. Dvomi zostávajúcimi skrutkami som upevnil aspoň jednu časť krytu na svoje miesto, zvyšky zabalil do kufra a naštartoval s myšlienkou, že predsa len lepšie mať motorku bez troch skrutiek, než tri skrutky bez motorky.
Zo Suchowoly som ešte neodchádzal a dostala šancu ukázať svoju krajšiu tvár. Bohaté šumenie fontán a vysokých stromov vytvára na tunajšom malom námestí dojem, akoby kamiónmi hučiaca hlavná ulica ležala na míle ďaleko.

Środek Evropy sa tu krčí ako kamenný škriatok. Latinčina na obligátnej smerovej ružici naznačuje, že ak by sa tento titul udeľoval systémom prvý príde - prvý berie, získala by práve Suchowola, so štyridsaťročným náskokom pred Kremnickými Baňami. Za zemepisný pupok svetadielu ho vyhlásil už v roku 1775 Szymon Antoni Sobiekrajski, kráľovský to astronóm a kartograf. Poľský, samozrejme. Ale sarkazmus bokom, Krížom Európou by sa vlastne mala začínať aj končiť tu, pretože Szymon to celé videl rovnako, ako ja - nemienil do veci ťahať ostrovy a stred vypočítal ako polohu, odkiaľ je to rovnako ďaleko do (alebo zo) všetkých štyroch okrajových bodov európskej pevniny. Zrejme bol tiež bajker...

Krížom Európou 2014 - Stred Európy - Środek Evropy. Suchowola, Poľsko
Krížom Európou 2014 - Stred Európy - Środek Evropy. Suchowola, Poľsko

Každopádne, v jeho časoch to zrejme ešte taký problém nebol - ale mne už tie kamióny začali poriadne liezť krkom. S blížiacimi sa hranicami ich pribúdalo oboma smermi. Napokon úplne stratilo zmysel ich predbiehať. Hlava medzi ramená, Rebeka medzi štvorkou a päťkou, pár desiatok kilometrov trpezlivosti k tomu a v Augustówe sme konečne z toho tranzitného očistca zdúchli cestou číslo 16. Päťdesiatkilometrový pás asfaltu so zákazom vjazdu všetkému nad sedem a pol tony, vedúci takmer bez zákrut cez nádherne voňajúce lesy. Od nadšenia som sa odhodlal nafilmovať jeden svoj prejazd na kameru. GorillaPod na stĺpik pri ceste, prejazd, otočka a už som sa aj rútil naspäť. Nejaký Poliak práve cúval k môjmu nikonu. "To panowe?" Pre istotu som mu poďakoval, nechal tento druh kinematografie na pokojnejšie miesta a na dlhých rovinkách sa radšej zabával s garminovskou VIRB-kou. Fakt sa dobre drží v ruke.

S ešte stále živou spomienkou na poľské kamiónové utrpenie som nadšene vyobjímal litovský hraničný stĺp. Krajina sa otvorila, k lesom pribudli lúky a jazerá, cesty zostali rovné a ešte citeľnejšie sa vyprázdnili. Až tak, že fakt začalo chýbať nejaké dvdčko s filmom a pukance, keďže vpredu aj v spätných zrkadlách vysielali dookola to isté: dole zelené, hore modré.

Viľňus krátko po západe slnka, to znamená okolo desiatej. Čítal som, že je to pekná, moderná metropola a raz si ju určite chcem pozrieť, snáď aj s Rigou a Talinom, počas nejakej kratšej cesty Pobaltím. Pred dnešok mi stačila benzínová pumpa a príjemný dojem z prejazdu. Priority sú teraz inde. Necelých tridsať kilometrov ma priviedlo na miesto, ktoré som mal od zimy napozerané cez Gmaps v maximálnom priblížení - Europos Centras. Rebeku som postavil na hlavný stojan, posadil sa na ňu ako do kresla a prežúvajúc kukuričný chlieb pozoroval pás svetlej oblohy na západnom obzore, ktorý sa zrkadlil na hladine jazera. Bolo po polnoci a ja som začal premýšľať, či už v tejto zemepisnej šírke môže v týchto dňoch nebyť v noci úplná tma. Úvahy som nedokončil, únava ma poslala do orosenej trávy postaviť stan a vložila ma doňho hlavou napred.

26. júna 251 km: Europos Centras - Rezekne / 1445 km od štartu:

Keď som sa zobudil, bolo už zase svetlo. O ôsmej ráno však zvykne byť aj južnejšie, to je pravda. Spal som ako v bavlnke a keby bolo na mne, pokojne by som v tom pokračoval. Lenže kdesi v lesíku za mnou už od roku 2004 čakal v pozore žulový stĺp, označujúci..ehm, zase stred Európy? Veď včera som bol v nejakom!

Litovci na tabuli, neďaleko ktorej som kempoval, však tvrdia, že tento je jediný oficiálny. Určili ho francúzski vedci tak, že vypočítali ťažisko geometrického tvaru celého kontinentu. Rozumiem tomu asi tak, ako vy. Ale keď to stačilo litovskému ministerstvu na vyhlásenie celej oblasti za turistickú atrakciu a Guinessovcom na zapísanie do knihy, stačí to aj mne.

Krížom Európou 2014 - Stred Európy - Europos Centras, Litva
Krížom Európou 2014 - Stred Európy - Europos Centras, Litva

Napokon, je to príjemné miesto na premýšľanie a inšpiráciu, ak si človek povie, že je naozaj v strede nejakej zemskej plochy. Pospať by sa v tom pokoji tiež dalo. Ale dojmom kraľuje ten, že to tu presne zodpovedá mojej predstave miesta, kde by mohli pristáť mimozemšťania bez toho, aby si ich ľudia všimli. Urobil som si pár záberov, nevyhnutné "selfís" a naložil bagáž aj seba na Rebeku.

Krížom Európou 2014 - Stred Európy - Europos Centras, Litva
Krížom Európou 2014 - Stred Európy - Europos Centras, Litva

S vedomím, že stredy Európy máme fakt v dostatočnom počte vybavené, je načase vydať sa konečne k okrajom.
Dlhé a prázdne litovské cesty začali byť trochu obohraná pesnička, avšak ešte stále by som ju charakterizoval skôr ako príjemne známu, než otravnú. Lenže medzi všetkými mojimi rečami, ktorými si krátim čas pod prilbou, som v jednom nestráženom momente takmer použil slovo "nuda". Nemyslel som to síce vážne, ale pomsta za nevďačnosť prišla s karmickou istotou za mestom Utena: práce na ceste. Vlani počas krížom Slovenskom som s nimi mal tú česť na východe Slovenska, dnes na východe Litvy. Na rozdiel od Slovenska, tu sa aj poriadne pracovalo. Na jednom jazdnom pruhu položené bagre, na druhom viac či menej ujazdená vrstva štrku. Medzi staveniskami bol niekedy kilometer, inokedy len pár desiatok metrov. Hneď pred prvým som si fotil figurínu blondíny, o ktorej doteraz neviem, či má fungovať na čakaním otrávenýchh šoférov, alebo záujemcov o prácu v cestnom staviteľstve.

Vtedy ku mne na BMW R1200 dovrčal starší Nemec, s ktorým sme sa nepredstavili, tak ho volajme Sebastian. Spolu sme potom absolvovali všetkých zvyšných asi desať červených, oranžových a zelených. Prakticky až na hranice s Lotyšskom. Štyridsať kilometrov za, odhadujem, asi hodinu a pol. Bez reptania, bral som to ako prípravu na horšie časy a cesty. Ale taký Sebastian, ktorý "dal" včera za jeden deň 1300 km z Frankfurtu až do Litvy...

Krížom Európou 2014
Krížom Európou 2014

Podľa vlastných slov však cestuje takto už desať rokov každé leto, zrejme je zvyknutý na kadečo. Pri našich semaforových konverzáciách som mu spomenul zámer ísť k prameňu Volgy. Pozrel na Rebeku a povedal, že mám celkom vhodnú motorku, lebo tam už bol a vraj to bolo 50 kilometrov po piesku. Neviem síce, čo tým presne myslel, ale dal mi teda poriadneho chrobáka do hlavy.

Hranica medzi Litvou a Lotyšskom bola vykúpením od stavbárov, ale v znepríjemňovaní jazdy ich plnohodnotne nahradil dážď. Z blata do kaluže. Absolútne doslova. Počas uplynulých dní ma stretli len ľahučké prehánky a nič iné som nečakal ani teraz. Preto som to pôvodne chcel v Daugavpilse, prvom väčšom lotyšskom meste, prečkať pri notebooku a práci. Lenže pizzeria bola bez wifi, len zabíjať čas sa mi nechcelo, tak som sa zabalil, utesnil otvory a vyrazil v ústrety hradbe mračien.
Tých približne 80 km do Rezekne sa striedal priemerný asfalt s podpriemerným a hustejší dážď s redším. Moja nálada sa dala v ľubovoľnom momente jazdy ľahko vypočítať na základe dosadenia patričných hodnôt do týchto dvoch premenných.

Krížom Európou 2014
Krížom Európou 2014

Na jednej pumpe kdesi uprostred sme sa ako zmoknuté vrabce stretli siedmi, endurá všetkých možných značiek. Dvaja Francúzi, ktorí práve začali svoju púť do Mongolska. Štyria Česi, vracajúci sa po dvadsiatich dňoch z Turecka, Ruska a všetkých offroadoch medzi tým. A ja, ktorý sa napokon po tomto piatom dni cesty suším v OlyBet Sports Bare v Rezekne. Non-stop herňa s kaviarňou a wifi v poslednom väčšom lotyšskom meste pred ruskými hranicami. Vôbec to tu nevyzerá na koniec sveta, takže zrejme pôjdem aj ďalej.

Krížom Európou 2014
Krížom Európou 2014


28.6.2014:

Chytám bronz na hraniciach medzi Lotyšskom a Ruskom na ceste A13. Z ruskej strany pred chvíľou prešli dvaja Amíci na veteráne, ktorí idú okolo sveta v snahe zopakovať The Great Race, mrknite si ich na www.worldautotour.com. Ja si zatiaľ počkám, je pekne, vody aj cigariet mám dosť.

15:44: Chytám bronz na hraniciach medzi Lotyšskom a Ruskom na ceste A13. Z ruskej strany pred chvíľou prešli dvaja Amíci na veteráne, ktorí idú okolo sveta v snahe zopakovať The Great Race, mrknite si ich na www.worldautotour.com. Ja si zatiaľ počkám, je pekne, vody aj cigariet mám dosť.

Na ceste M23 do Petrohradu, stretnutie s dvoma kartografmi, 23:40 hod
Na ceste M23 do Petrohradu, stretnutie s dvoma kartografmi, 23:40 hod

23:40: Začína byť úplne jedno, o koľkej jazdím, čo sa svetla týka. Práve som zistil, že je štvrť na dve v noci. Kvôli časovému posunu, môjmu dennému režimu a svetlu na oblohe som si myslel, že je maximálne desať večer. Hnal som sa s Kabátom v ušiach po ceste M23 do Petrohradu, až ma nejaká zima (11°) zastavila na obliekaciu pauzu na tomto mieste. Dvaja kartografi, ktorí sa vracali odkiaľsi do mesta, sa mi prihovorili šialene rýchlou ruštinou. Vidiac, aký stuhnutý som sa zložil z motorky, už mi nalievali horúcu kávu a dostal som aj párky s poriadne ostrou rossijskou gorčicou. Hneď mi bolo lepšie!
Potom sa bavili na tom, čo chcem také úžasné vidieť na Polárnom Urale. Vraj mám ísť radšej na juh od Moskvy, krásny kraj. Moja ruština sa ešte len vyplavuje z pamäti školských zošitov, tak som väčšinou len usmievavo prikyvoval. Ale páčila sa im Rebeka, tipovali jej tri roky, tak sa na nich škerila, baba jedna polichotená...

Odfotili sme sa na ich mobil, foto bude neskôr mailom, ja som bol taký nadšený teplým zrnkovým elixírom z termosky, že som ani nevytiahol foťák. Až teraz, oblečený v ďalších vrstvách, dávam obrázok aspoň tejto bielej noci, počas ktorej ešte tých 70 km do centra Petrohradu dám, nech mám cez deň čo najviac času na obzeračky.

29.6.2014

Krížnik Aurora v Petrohrade
Krížnik Aurora v Petrohrade

12:32: Krížnik Aurora v Petrohrade - plávajúca hora železa, ktorá "to" celé odštartovala. To delo vpredu, na fotke vľavo, vystrelilo a zrazu poriadna porcia sveta musela budovať a brániť jednotné roľnícke družstvá na večné časy a nikdy inak. Lenže súdruhovia zo ZSSR urobili chybu, keď zabudli, čo sa stane, ak sa začne "nikdy" zdôrazňovať. Nestihli osláviť ani storočnicu tej svojej kanonády a už sú všetky hlavné smerové tabule ciest, ktoré do Petrohradu vedú, dvojjazyčné: v ruštine a angličtine. Dumajte nad tým, ak chcete, ja si idem dať boršč.


28. júna 481 km: Rezekne - Petrohrad / 1926 km od štartu

Rezekne akoby ma nechcelo pustiť. Najprv zo spánku, ktorého som mal v poslednom čase žalostne málo, potom zase nie a nie sa vymotať z mesta samotného. Ešte včera, keď som zase raz trepal z motorky veľkú, ťažkú tašku, ktorou som potom skoro rozšíril výťahové dvere, rozhodol som sa prikročiť k radikálnemu riešeniu a zbaviť sa jej. Škola cestovania kašle na koncoročné vysvedčenia a učivo na mňa váľa každý deň. V hotelovom smetnom koši zostalo zopár zbytočností aj príliš neskladné obaly užitočností. Rozhodol som sa tiež poštou poslať domov zrkadlovku, ktorú som od začiatku cesty akurát prekladal z miesta na miesto a všade zavadzala. Vždy som si zatiaľ poradil s praktickým kompaktom alebo virbkou a týždenná skúšobná lehota bola až-až.

Dve kilá nepotrebnej elektroniky som nasmeroval domov skratkou, ktorá mi spolu s poslaním pohľadnice priniesla zážitok, za aký by bol vďačný aj Einstein: pozorovanie času, priestoru a rýchlosti diania na hlavnej pošte v Rezekne by jeho geniálnemu mozgu určite prinieslo inšpiráciu na najmenej dve či tri ďalšie teórie relativity. Pri okienku som pochopil, prečo rad ľudí siahal pri mojom príchode až po dvere, prečo som v ňom strávil pol hodiny a aj to, prečo sú v poštovej hale pripravené stoličky. S úprimným úžasom som sledoval poštové úradníčky za prepážkou a musel pripustiť šialenú teóriu, že toto nie sú normálne ľudské tvory. Vôbec by ma neprekvapilo, keby žili aspoň stopäťdesiat rokov, lebo ich fungovanie musí byť spomalené už na bunkovej úrovni. Poslanie pohľadnice trvalo skoro päť minút, fakt nezveličujem! Z balíka som mal hrôzu, ale milá pani mala vďaka pohľadnici už nájdenú správnu stránku s tarifami na Slovensko, čiže to nebolo také zlé. Vlastne skôr zábavné, lebo ma prinútila vypísať kolonku odosielateľa, hoci som sa jej snažil vysvetliť, že to posielam sám sebe a tu nielenže nemám adresu, ale vlastne ani právo vrátiť sa do tej miestnosti, kde som spal. Kedže však na žule predpisov by si vylámal zuby aj onakvejší ruštinár, napísal som sa na balík dvakrát, raz s domácou adresou ako príjemca, raz so skomoleným názvom hotela ako odosielateľ. Úvahy o časopriestorových paradoxoch s touto udalosťou spojených, či o tom, že na oboch adresách som vlastne len fiktívne, som radšej nerozvádzal, ponáhľal som sa donakladať veci na Rebeku a zmiznúť v diaľke.

Lenže Lotyši, na rozdiel od susedných krajín, fakt nie sú najlepší v označovaní ciest. Rozkopali niekoľko sto metrov výpadovky a kým som našiel obchádzku, prejazdil som ulice tak, že keby som cestou rozvážal pizzu, mohol som si slušne zarobiť. Ale to nebolo všetko. Tesne pred opustením mesta ma zlákal baumaxovo vyzerajúci obchod, potreboval som zásobu plastových vriec na protidažďové balenie spacáku či stanu a hlavne tri stratené skrutky na znovuinštaláciu chrániča reťaze. Jeho časti mi ešte od Suchowoly najskôr zavadzali medzi batožinou a teraz som ich viezol prilepené páskou na kufre. Päťminútový nákup a padám, povedal som si.

Po hodine a pol som si na to spomenul, keď som konečne vyšiel opäť na cestu. Skrutky s potrebnou dĺžkou, priemerom a závitom som vyberal šialene dlho, hľadajúc čo najmenej bolestivý kompromis, lebo tu sa asi s maticovou technológiou nebabrú a všetko uťahujú samoreznými. Pri montáži mi veci padali z rúk a kotúľali sa, hotelová sprcha mi na diaľku nadávala, pretože už po krátkej chvíli som bol na horúcom slnku spotený a zamazaný ako nešikovný učeň. Ale veď poznáte také dni.

Ako veľmi rýchlo som chcel už byť niekde inde, tak veľmi rýchlo mi v tom stave došla trpezlivosť s mojou úžasnou taškou, ktorú som si sám navrhol tak skvelo, že sa mi kvôli nej nedali otvárať bočné kufre, nemotorne sa prichytávala na sedadlo aj nosila. Zdržaný som už bol tak či onak, pridal som teda ešte polhodinku reorganizovania nákladu. Skončil som so všetkými vecami v kufroch či na nich a malým batôžkom na sedadle za sebou. Vedieť to tak pred odjazdom, všakže.

Krížom Európou 2014

Vďaka všetkým týmto záležitostiam bolo až pokročilé popoludnie, keď som po asi tridsiatke kilometrov na ceste A13 dorazil na hranice medzi Lotyšskom a Ruskom. Odstavené kamióny ich bezpečne označovali už na míle ďaleko, ale kolóna osobných áut predo mnou príliš dlhá nebola. Všetky však stáli s vypnutými motormi, osádku usilovne fajčili, nudili sa, alebo jedno i druhé. Pridal som sa a hneď s prvou cigaretou išiel omrknúť auto, stojace v opačnom smere.

Chytám bronz na hraniciach medzi Lotyšskom a Ruskom na ceste A13. Z ruskej strany pred chvíľou prešli dvaja Amíci na veteráne, ktorí idú okolo sveta v snahe zopakovať The Great Race, mrknite si ich na www.worldautotour.com. Ja si zatiaľ počkám, je pekne, vody aj cigariet mám dosť.
Krížom Európou 2014

Akčne vyzerajúci veterán ukrýval dvojicu priateľských Američanov, ktorí mi narýchlo vysvetlili, že idú okolo sveta v snahe zopakovať legendárnu The Great Race zo začiatku 20. storočia. Podarilo sa im nielen zrekonštruovať originálnu trasu (mená niektorých miest sa totiž časom menili a chcelo to vraj dosť pátrania), ale dokonca ju zatiaľ aj dodržiavali (čínske úrady nemajú veľké pochopenie pre nadšencov tohto druhu a cez jeden hraničný priechod museli prejsť naložení na korbe nákladiaku, lebo osobné autá tadiaľ normálne nemôžu). Aktuálne mali za sebou tri týždne v Rusku a tri hodiny na hraniciach, pretože nejaký predpis prikazuje pohraničníkom v tejto časti sveta odmietavo krútiť hlavou, keď vaše auto nemá vpredu špzku - čo ich sprievodná dodávka nemá, keďže na Floride sa nenosia a dokonca ani nedávajú. Asi som im však priniesol šťastie, lebo práve počas nášho krátkeho rozhovoru im z dodávky za nimi oznámili, že ich púšťajú. O chvíľu boli preč, zostali mi po nich len fotky a webová adresa worldautotour.com.

Onedlho som s potešením konštatoval, že ten istý druh šťastia som priniesol aj sebe. Pre rozmaznaného shengenčana bola húština závor zážitok, ktorý sa skončil bez komplikácií aj vďaka tomu, že predo mnou bolo auto s Čechmi, ktorí tunajšie procedúry absolvujú pri cestách do Moskvy a naspäť pomerne často. Radili mi, ku ktorému okienku ísť a aký papier vypísať. Zaujímavé tiež pre mňa bolo, že všetkých tých uniformovaných strážcov hraníc viac trápila moja motorka, než ja, aspoň čo sa papierovania týka. Mňa si len naozaj dôkladne skúmavo porovnali s pasovou fotkou a to na loyšskej aj ruskej strane. Našťastie, v oboch prípadoch boli za okienkom baby, tak mi to pozerať si do očí vlastne až tak neprekážalo.

Posledná závora sa za mnou zatvorila a zrazu som sa oficiálne ocitol v Ruskej federácii. Nebudem vám klamať, ako nováčik v tejto zemi som sa začal, na rozdiel od plánovacej fázy doma pri počítači, predsa len cítiť trochu neisto. Čo to bude zač? Budú všade tí povestní úplatní policajti, nepredvídateľný asfalt a ďalšie miestne inakosti, o ktorých som toľko čítal a počul?
Bol len jeden spôsob, ako to zistiť. Zaradil som jednotku a pohol som sa.

Jedna vec z počutia sa potvrdila veľmi rýchlo. Radenie rýchlostí bolo na veľmi dlho jedinou jazdeckou aktivitou, ktorú som si mohol užiť. Zatáčanie nebolo potrebné, cesta sa desiatky kilometrov sotva odklonila od priameho smeru. Cestovanie Pobaltím, kde zákruta prichádzala raz za pár kilometrov, sa v porovnaní s Ruskom dodatočne ukázalo byť hotovou jazdou zručnosti.
Hneď za hranicami som si veľmi rýchlo musel začať zvykať na sledovanie tabáľ, označujúcich začiatok a koniec obce, pretože dedinu samotnú takmer nikdy nebolo vidieť. Buď Rusi obľubujú bývanie medzi stromami v lese, alebo sú to ešte zvyšky maskovania z vojnových čias. Každopádne, z mojej jazdy sa zľahka stala plynulá miss dokonalosť: deväťdesiat, šesťdesiat, deväťdesiat...

Vzhľadom na nedostatok inej činnosti som rozmýšľal, čo vlastne ďalej. Z hraníc, odkiaľ je to do Petrohradu skoro štyristo kilometrov, som sa pohol až okolo šiestej večer. Napriek tomu ma však v hlave pohryzkával chrobák, že by bolo super do mesta na Neve doraziť ešte dnes. Kalkuloval som s tým, že denné svetlo z málooblačnej oblohy vydrží pomerne dlho a ak by som obmedzil fajčiarske zosadania, mohol by som to zvládnuť.

Mojím prvým mestom v Rusku bol po šesťdesiatich kilometroch Ostrov, kde som sa pripájal na cestu M20, ktorá už vedie priamo do Petrohradu. Zastavil som sa na pumpe dať niečo pod zub, ale hlavne kávu, aby som sa občerstvil a spamätal - tomu zvykne pokojná káva a cigeretka pomôcť. V podstate štandardná pumpa s rýchlym občerstvením ako kdekoľvek inde v Európe, ale ja som na všetko zíral ako teľa na nové vráta. Podarilo sa mi ale dopracovať k niečomu, čo sa volalo grill dog a chutilo výborne. Pýtať si spamätávaciu kávu som však taký nespamätaný zabudol a platiť ju sólo kreditkou (ruble som ešte nemal, samozrejme) sa mi zdalo nevhodné. Kofeínová Hlava XXII. Potrebnú energiu mi však jedlo dodalo a spolu so mnou sa nakŕmil aj chrobák v hlave. "Ja dnes ten Petrohrad dám!" rozhodol som sa a chrobáčik zatlieskal. Povedal som si ale, že budem čo najusilovnejšie ignorovať tabule nepovbudzujúco tvrdiace, že ma čaká ešte 340 kilometrov po ceste, ktorú označili ako diaľnicu, ale v skutočnosti je to obojsmerka,dosť podobná šesťdesiatšestke z Banskej Bystrice do Brezna.

Krížom Európou 2014 - Petrohrad
Krížom Európou 2014 - Petrohrad

Nebudem vás naťahovať: dal som to. Hoci len v rámci môjho "dnes", pretože oficiálne som do Sankt Peterburgu dorazil až "zajtra" veľmi skoro ráno. Držal som sa predsavzatia a zosadol som len občas, najmä keď som potreboval dostať na seba ďalšiu vrstvu. Posledné obliekanie bolo na väčšom odpočívadle, kam som sa dotiahol už dosť stuhnutý. Myslel som si, že je okolo desiatej večer, hodiny ma prekvapili časom 1:19. Aha, tak preto je už chladnejšie. V núdzi spoznáš človeka. Bez bankomatu a rubľov som na tom mieste s dreveným bufetom a šlapacími záchodmi mohol akurát tak začať drepovať, keby sa na mňa svojou priateľskou pomocou nevrhli dvaja petrohradskí kartografi z vedľa stojaceho auta. Mladší, keď zbadal slovenskú značku, neveriaco krútil hlavou, odkiaľ som to až prišiel. Starší reagoval presne rovnako, keď som povedal, kam idem. Ale ani neviem ako a mal som v ruke horúcu kávu z termosky a žul som párky so štipľavou rossijskou gorčicou. A vraj mám ísť dole k Donu, za Moskvu, kde je krásne i teplo. Moju verziu o najvýchodnejšom konci Európy som im nemal šancu predať. Mladší bol pôvodom z Uralu a podľa neho je to už Sibír. Super.

Keď asi po polhodine debaty odišli, naobliekal som sa ako na pobyt vo voľnom vesmíre a s vervou absolvoval posledných sedemdesiat kilometrov. Obloha vôbec nesčernela, bola iba tmavomodrá a nad obzorom zostal svetlý pás, ktorý vôbec nezmizol. Až ku koncu mojej cesty som pochopil, že len nebadane obkrúžil horizont a z posledného svetla na západe sa stalo prvé na východe.

O trištvrte na tri som sa zastavil pár desiatok metrov za tabuľou, označujúcou vstup do Sankt Peterburgu. Tentoraz bola horúca káva síce platená, ale tu už fungovala aj kreditka. A pouličné svetlá. A wifi. Vychutnal som si ju a do ulíc mesta som sa vrhol s chlapčenskou radosťou a zadosťučinením.

Krížnik Aurora v Petrohrade
Krížom Európou 2014 - Petrohrad
Krížom Európou 2014 - Petrohrad
Krížom Európou 2014 - Petrohrad

2.7.2017 00:06

Krížom Európou 2014 - 2.7.2017 00:06 kilometrov severne od Čerepovca na A118. Dnes hrdých 556 km, z toho určite vyše sto cez roadworks, takže miestami to bol taký staveniskový dakar :-)
Krížom Európou 2014 - 2.7.2017 00:06 kilometrov severne od Čerepovca na A118. Dnes hrdých 556 km, z toho určite vyše sto cez roadworks, takže miestami to bol taký staveniskový dakar :-)

Ideme si tak s Rebekou konečne poriadnym krokom na východ, je dosť po polnoci a obloha trochu stmavla, tak hľadáme miesto na tankovanie a prípadne spanie - a zrazu shellka! A tie majú wifi. Tak dávame vedieť, že sme tu, pár kilometrov severne od Čerepovca na A118. Dnes hrdých 556 km, z toho určite vyše sto cez roadworks, takže miestami to bol taký staveniskový dakar :-) A ozaj, dnes bolo krásne teplo a je vlastne aj teraz - tá kukla je kvôli komárom, asi sem tiež prilietajú facebookovať :-)

Zašiel som do Toťmy v podstate omylom, hľadajúc benzínovú pumpu. Nenašiel som, ale namiesto toho som dostal lekciu z teórie relativity v praxi: aj "rozbitá ulica" je relatívny pojem, viď. foto.

16:25 - Zašiel som do Toťmy v podstate omylom, hľadajúc benzínovú pumpu. Nenašiel som, ale namiesto toho som dostal lekciu z teórie relativity v praxi: aj "rozbitá ulica" je relatívny pojem, viď. foto. Spomeniem si po budúcej zime v Bystrici.
Ale už som naozaj asi dosť ďaleko na východe Európy. Lukoil vám tu nenatankuje, kým nezaplatíte a je úplne jedno, akým odtieňom sa vaša kreditka blýska.
Nehovoriac o tom, že už cesta sem nie je pre slabé podvozky.
Konečne cítim, že som v skutočnom Rusku ;-)

3.7. 2014

8:01: Ahoj, tak som dnes nadránom či skoro ráno dorazil do Kotlasu, cesta od poslednej správy bola úplne pekelná, podroobnejšie opíšem neskôr. Okrem iného sa mi na nej podarilo stratiť mobil, takže bez wifi som mimo akýkoľvek kontakt.

Šťastena mi prihrala dvoch motorkárov, ktorí mi teraz pomáhajú a práve ma čakajú, preto len takto stručne. Rebeka zostáva u jedného z nich v garáži a ja pokračujem vlakom na Polárny Ural. Dalo by sa ísť ešte na nej nejakých 500-600 km, ale tam nemám nikoho, kto by sa o ňu na tri postaral, kým sa vrátim, tak som zvolil toto riešenie. Okrem toho, jazdiť stovky kilometrov v lese bez zákrut nie je niečo, z čoho by mi ten posledný kúsok chýbal, radšej si oddýchnem vo vlaku a aspoň doženiem písanie správ a spracovanie fotiek.

Rebeku na vlak neberiem, lebo môjmu kontaktu Olegovi na Urale sa nepodarilo pre mňa vybaviť povolenie na vstup do pohraničnej zóny, takže po vystúpení z vlaku sa ďaleko nedostanem a Rebeka by sa v podstate len vyložila a naložila.

3. 7. 2014 12:50:

V piatok 4. júla 2014 o 14:50 miestneho času (12:50 SELČ) som konečne mohol urobiť túto vytúženú selfie na 67°00'N 65°06'"E - Najvýchodnejší bod Európy - polárny Ural. Skôr som nemal ako dať vedieť - naokolo je síce toľko komárov, že keby sa pochytali za tie ich krvilačné sosáky, pohodlne urobíme spojenie aj s Južnou Amerikou, ale odmietali spolupracovať. Rebeka so mnou nebola, vo vlaku nemali pre ňu ležadlo a vraj nebude stáť v chodbičke celú 24-hodinovú cestu tam a rovnako dlhú naspäť. Podrobnosti aj viac fotiek čoskoro. Ak všetko pôjde, ako má, zajtra roztočíme kolesá, čaká nás 2 tisíc kilometrov k nórskym hraniciam.

V piatok 4. júla 2014 o 14:50 miestneho času (12:50 SELČ) som konečne mohol urobiť túto vytúženú selfie na 67°00'N 65°06'"E

Po príjazde na stanicu Poľarnyj Ural, Rusko
Polárny Ural, Rusko
Polárny Ural, Rusko
Polárny Ural, Rusko

6. 7. 2014 17:59: Aktuálna poloha je Kotlas, celkové km od štartu 5625, z toho 3191 na moto a 2434 vlakom (Kotlas - Poľarnyj Ural - Kotlas). Idem nejako sfunkčniť telefón a dostať sa naspäť k Rebeke.

7. 7. 2014:

Poloha nezmenaná, kilometre nezmenené: Kotlas, Rusko

Len včera som sa vrátil z Uralu a dnes som bol na Urale zase: najprv ako pasažier, potom som si to aj vyskúšal, ale chvíľa stačila. Batožiny by som na tom odviezol aj za dve výpravy, ale ukočírovať tento Jevgenijov "krejzy rašn motorsajkl" je fakt makačka. Že to vôbec nebrzdí, je úplne normálne. Úplne normálne je aj to, že to občas skrátka nejde a tak sme Olega z výletu po okolí Kotlasu domov potiahli. Net problema, Jevgenijov Ural ťahal 60 km/h sólo aj ako ťahač.

Krížom Európou 2014 - Kotlas, Rusko
Krížom Európou 2014 - Kotlas, Rusko
Krížom Európou 2014 - Kotlas, Rusko
Krížom Európou 2014 - Kotlas, Rusko

8.7.2014:

Dušan sa nám znovu ozval z cesty. Podarilo sa mu pozháňať ruský mobil a tiež SIM kartu.

Krížom Európou 2014 km: dedinka Alexejevo, asi 100km od Vologdy smerom na Medvezegorsk.

21:54: dedinka Alexejevo, ktora so svojimi piatimi domami nie je ani v ruskom autoatlase, ale som za Kubenskym jazerom, asi 100km od Vologdy smerom na Medvezegorsk. Dnes konečne zase pribudli slušne kilometre po cestách, ktoré si občas nezaslúžia slušný výraz. Po Vologdu som sa len vracal po tej istej trase, ktorou som pred týzdnom uhánal k Uralu. Na obchvate Vologdy potom dlhoocakávaná otočka na severozapad a smer Murmansk. Ten je vzdialený ešte vyše 1000 km, ale snáď sa zajtra výraznejšie priblíži. Idem sa na to po parkovej večeri s popradskym čajom vyspať.

10.7.2014

Krížom Európou 2014 cesta M18, odbočka na Segežu.

8:23: Cesta M18, odbočka na Segežu. Zatiaľ rekordná denná nádielka 694km ma sem včera dostala okolo pol druhej v noci, ci ako nazvať ten párhodinový súmrak. Tie stovky km ma tešia, ale miestami som musel počas pofajčiacpauzy vysypať z prilby nahromadené nadávky, lebo cesty pozdĺž východneho brehu Onežského jazera boli ako nočná mora. Hrboľaté, deravé, sfrézované a neraz všetko naraz. Nedostavaný družstevný obchvat po krutej zime je dosť presná predstava, hrkali tuším aj obväzy v lekárničke.

Nabehnutie na hladkú M18 bolo vykúpením, len chlad sa priostroval a únava hlásila, tak som to po asi stovke km zatiahol do Kafe Trassa, kde som sa rozmrazil, najedol a nakoniec aj zdriemol v malom pristrešku za rohom, kde až tak nefúkalo. Prenajíma to tam jeden komár, takže celkom zadara to nebolo. Teraz po luxusnom Earl Grey a teplom tvarožníku hor sa na sever. Pomedzi mraky sa ukazuje slnko, na ceste čaká polárny kruh a Murmansk.

Tretí raz prekračujem severný polárny kruh, ale prvýkrát to aj registrujem, keďže pri ceste na Ural a z neho som kruh predriemal za oknom vlaku :-)

18:35: Cesta M18 do Murmanska. Tretí raz prekračujem severný polárny kruh, ale prvýkrát to aj registrujem, keďže pri ceste na Ural a z neho som kruh predriemal za oknom vlaku :-)

Po takýchto cestách sme s Rebekou včera tesne pred polnocou dorazili do Murmanska. Tých pár sto kilometrov od polárneho kruhu nám bohato nahradilo všetky tie stotisíce metrov šialene nudných asfaltovo-lesných "tunelov", ktoré sme v Rusku absolvovali cez rozľahlé roviny

Po takýchto cestách sme s Rebekou včera tesne pred polnocou dorazili do Murmanska. Tých pár sto kilometrov od polárneho kruhu nám bohato nahradilo všetky tie stotisíce metrov šialene nudných asfaltovo-lesných "tunelov", ktoré sme v Rusku absolvovali cez rozľahlé roviny

Video: Krížom Európou 2014 - TV reportáž v ruskej TV - Dušan Hein

12.7.2014

Pamätný komplex "Dolina slávy" pri ceste M18 medzi Murmanskom a norskymi hranicami.

15:47 Pamätný komplex "Dolina slávy" pri ceste M18 medzi Murmanskom a norskymi hranicami.

Po dvoch týždňoch oficiálne naspäť v čisto európskom štáte. Pred chvíľou som prekročil hranice a hlásim sa zo slnečného Nórska. Možno sa mi to len zdá, ale je tu akosi pokojnejšie, nez predtým "za čiarou" :-) Rusko vôbec nebolo zlé, ale aj tak sa teraz cítim lepšie. Ako doma. Co na tom, ze som stále za polarným kruhom, keď je tu teplo a more? ;-)

18:54 Po dvoch týždňoch oficiálne naspäť v čisto európskom štáte. Pred chvíľou som prekročil hranice a hlásim sa zo slnečného Nórska. Možno sa mi to len zdá, ale je tu akosi pokojnejšie, nez predtým "za čiarou" :-) Rusko vôbec nebolo zlé, ale aj tak sa teraz cítim lepšie. Ako doma. Co na tom, ze som stále za polarným kruhom, keď je tu teplo a more? ;-)

13.7.2014

15:03 - Grense Jakobselv. Mala odbočka od trasy, veľký zážitok. Po večernom prekročení hraníc sa mi nechcelo žmúriť do nízkeho slnka pri jazde na západ, tak som využil tip od Awiu a zašiel 45 km na sever po ceste 886 do niekoľkodomovej dedinky, pri ktorej stoji kaplnka krala Oskara II. Už cesta tam po brehu fjordu, jazierok, údolim pomedzi vysoké skalné steny a popadané obrovské balvany bola tažko opísateľná. Ak by ste sa ku kaplnke chystali, mate na cestu čas, pretože ju práve rekonštruujú, no bude vyzerať ako nova v 19. storočí.

Par sto metrov ďalej, úplne na konci cesty je však už teraz asi najkrajší koniec sveta, aký som doteraz videl. Vačšinu obrázkov mam ešte len vo foťákoch, ale už tento zaber z telefónu na polnočné slnko nad Barentsovym morom asi dosť napovedá. Miesto na kempovanie s wckom a turistickým sedením som využil na fantasticky oddych a rannú prechádzku po pieskovej pláži pod skalnými stenami, medzi pobrežnými útesmi, z ktorých sa dali v diaľke pozorovať biele veľryby. Čerešničkou na torte bol pokec po slovensky, pretože v jednom z nemeckých karavanov, ktoré mi robili kempovú spoločnosť, docestovali do tohto letného arktického raja starší manželia z Moravy, ktorí v roku 1969 zostali v západnom Nemecku :-) To jednoducho nezariadite, to sa môže len stať!

Až okolo obeda som si dokázal pozbierať veci, vrátane niekolkokrát spadnutej sánky a vrátiť sa na hlavnú cestu na pokračovanie tam, kde som ju včera zanechal - teda hneď za hranicami. Využívam posledný krát signál a kredit z Ruska, skúsim sa ozvať neskor z nejakej nórskej wifi.

14. 7. 2014

Je pol ôsmej večer, zamračené a od východu fúka tak, že Kolumbus by tie svoje plachetnice pred Amerikou asi ani nezabrzdil. Sedím na kameni. Na nič iné sa tu sadnúť ani nedá, potom už jedine ľahnúť si do jedného z jazierok s ľadovou vodou. Zima mi síce po asi kilometrovom výstupe na kopec nie je, ale najbližšie z tých jazierok je poriadne ďaleko. Vlastne, všetko je tu poriadne ďaleko, berúc do úvahy fakt, že sa musíte lámať po rozhádzaných šutroch.

Aj najsevernejší koniec európskej pevniny je ďaleko práve z tohto dôvodu. Hoci zároveň tak blízko. Dvadsaťtri kilometrov. Pozerám na horizont, ktorý z tejto vzdialenosti vyzerá ako kopa štrku a spomínam sa slová prvého chlapíka z kempu v Mehamne. "Trvá to asi osem hodín tam a osem naspäť. Keby to bolo v normálnom teréne, nebolo by to nič. Ale je to po kameňoch."

Keď vám niekto povie, že "tam nevedie žiadny chodník", zaregistrujete to síce, ale obsah tých slov vám naplno dôjde až v momente, keď to uvidíte. Pretože pre nás, ľudí s tohto storočia, žijúcich na tomto kontinente, všade vedie nejaký chodník. Keď už nie cesta. Nie však na Nordkin.

Nazývaný tiež Kinnarodenn, čo znamená "tvárou na sever", je posledným kúskom toho, čo tu trčí z oceánov a čo sme kedysi dávno nazvali Európou. Ako presne to tam vyzerá, si budem aj po dnešku pozerať len na obrázkoch, ktoré urobili iní. Mojím osobným obrázkom bude pohľad na zdanlivo nekonečný priestor, obsypaný balvanmi.

Racionálny dôvod, pre ktorý som tých dvadsaťtri kilometrov cez ten monumentálny kameňolom neprešiel, neexistuje. Teda, existuje ich niekoľko, ale žiadny by nemal byť neprekonateľný. Nechať Rebeku zaparkovanú osemnásť či viac hodín pri ceste uprostred prázdnej krajiny? V Nórsku by sa jej nič nestalo. Alebo som sa mohol vrátiť do Mehamnu a nechať ju pri letisku či kempingu, bolo by to to isté. Hlad, únava? Stačilo by sa najesť a vyspať. Neistá orientácia z tohto miesta? Opäť by sa stačilo vrátiť do mesta a začať na oficiálnej trase (ktorá síce neexistuje, ale začiatok má ). A takto by sme mohli pokračovať. Netreba.
Vyšlapal som na kopec asi kilometer od cesty, aby som sa pozrel, čo je za ním. A aby som si potvrdil pocit, že na Kinnarodenn sa trepať nemám.

Možno mi ho spôsobil aj výraz na tvári druhého chlapíka z kempu. "Vy nemáte mobil? Tak to by sme vám tú mapu asi ani nemali predať. Nechceme mať túto zodpovednosť. Minulý týždeň sme mali tri záchranné akcie k ľuďom, ktorí to nezvládli. To naozaj nie je prechádzka." Ale úprimne, nechuť som cítil aj predtým. Celé tie desiatky kilometrov, ktoré sme s Rebekou abslovovali krížom cez tento polostrov, ktoré vyzerali ako cesta nie na koniec, ale za koncom sveta. Po každom z nich vo mne mocnela chuť otočiť sa a čo najrýchlejšie sa vrátiť niekam, kde je aj niečo iné, než skaly, voda a vietor.

Nakoniec sme predsa len prišli až tam, kde sa končia cesty. Nakoniec som predsa len prešiel aj ten kilometer pešo. Ďalej ma však už ten môj pocit nepustil. Zbabelosť? Nedostatok odhodlania? Pud sebazáchovy? Nazvime si to akokoľvek, výsledok je ten istý a ja osobne som si ho vyslovil takto: Keď sa chce, tak to ide. Ale ja som už nechcel. Niečo vo mne nechcelo.

Rozlúčil som sa pohľadom s tou kamennou nekonečnosťou a odkráčal, či skôr opatrne odskackal z kameňa na kameň naspäť k čakajúcej k Rebeke. Stačilo pár desiatok sekúnd a usmieval som sa. Reakcia môjho vnútra na dlhé hodiny sa rodiace rozhodnutie potvrdila jeho správnosť. Toto bol môj najsevernejší kúsok európskej pevniny!

Pýtate sa, či ma tých neprejdených dvadsaťtri kilometrov nebude mrzieť, keď budem zase raz v pohode popíjať kávu v Banskej Bystrici? Nebude. Všetko sa stalo presne tak, ako sa stať malo. Možno trollovia, pokrývaný medzi tými miliónmi skál navôkol (keby ste tam boli, tiež by ste mali istotu, že tam niekde musia byť ) nechceli, aby som prešiel tou časťou ich územia, ktorou som sa prejsť chystal. Alebo som blázon, ale akonáhle sme s Rebekou vyštartovali naspäť na juh, ten východný vietor odfúkol mraky, na cestu nám zasvietilo nočné slnko a krajina už nebola depresívne krásna. Už bola len krásna. Ale nie krajšia, ako na druhom konci hôr, za miestom, kde sa dva protiľahlé fjordy držia navzájom za končeky prstov a pár desiatkami metrov tak spájajú najsevernejší, trollovský polostrov so zvyškom kontinentu. Za tým miestom už boli stromy a ich vôňa, čiernu, bielu a šedú doplnili aj všetky ostatné farby. Tak, ako to má byť. A s Rebekou mierime na juh. Vlastne pardon, na západ. Portugalský Cabo da Roca je od nás slabých päťtisíc päťsto kilometrov. A pokiaľ viem, v tých skalách tam trollovia nežijú.

16. 7. 2014

00:12 Karasjok, Nórsko. Dnes som si "ochutnal" opäť teplo, keď som na chvíľu zliezol z kopcov na pobrežie. Chvíľami to tam robilo dojem jari v Stredomorí. Po prefúkaných kopcoch vítaná zmena. Ale ešte nie trvalá, na to budem musieť pohnúť zadkom a dostať sa viac na juh, čo by si žiadal opäť aj môj časový rozpočet.

Ráno sa na odpočívadle v Bekkafjorde, kde som strávil noc pekne v teple a pod pevnou strechou na koženom (!) gauči v malej miestnosti akejsi útulne (s komfortne vybavenou toaletou a elektrinou!), zastavila dvojica z Nemecka na Afrike a chlapík hovoril, že deň predtým sa im vo Švédsku pod kolesami topil asfalt. Teraz večer som zase stretol Maďara, ktorý do Karasjoku prišiel dnes (hľadať prácu ako kamionista) a ten zase hovoril o teplom počasí vo Fínsku. Tak hádam ma to tam ešte chvíľu počká. Ono, zima vlastne nie je ani tu, len nechce prestať fúkať ten nepríjemný vietor od východu, ktorý je hlavnou príčinou pocitu chladu. V otvorenom kopcovitom teréne ani v širokých údoliach, ktorými som prechádzal, sa pred ním nie je kam ukryť.
Do Fínska to mám len pár kilometrov, ale asi to už nebudem o tomto čase (skoro polnoc) tlačiť a nájdem si miesto na nocľah niekde v (aspoň malom) závetrí okolo hraníc. Nerád jazdím cez les v noci, hoci aj bielej. Zajtra potom skúsim zarezať poriadne do krajiny tisícich jazier, najbližší cieľ mesto Rovaniemi, prípadne aj za ním, uvidíme, ako to pôjde.

PS: Biepmu Café v Karasjoku, oproti pumpe Statoil, má fajn wifi, ktoré funguje aj po záverečnej. A niečo, čo ako keby z oka vypadlo našim špekačkám, vám aj s hranolkami dajú za 110 korún v takej porcii, že budete môcť pokojne internetovať bez hladu aj do rána :-)

16.7.2014

Krížom Európou 2014 - Tornio, Fínsko
Krížom Európou 2014 - Tornio, Fínsko

Neklamné znaky návratu do "našej" Európy: vo fínskom Rovaniemi som prechádzal okolo prvého obchodného centra a pred Torniom sa Rebekine kolesá prvý raz po dlhom čase pootáčali po diaľničnom asfalte.

Okolo polnoci som dorazil do tohto milého mesta, ktoré spolu so švédskou Haparandou tvorí párik hraničných siamskych dvojčat. Zostal som spať ešte pod modro-bielou vlajkou, aby som z krajiny tisícich jazier neurobil len bohapustý tranzit, keďže iba včera ráno som doň z Nórska vošiel.

Veľa mi za ten deň neponúklo, ale čo sa dalo v takom krátkom časovom úseku čakať. Aspoň príjemné cesty cez príjemne vyzerajúce lesy a jazerá. Počasím sa vôbec nevytiahlo, celý čas ma sprevádzala zamračená obloha, z ktorej občas spŕchlo a prakticky nonstop fučalo. V Rovaniemi, administratívne centrum fínskeho Laponska a prvého väčšieho "západného" mesta po dlhých týždňoch, sa však teplota okolo desiatej večer držala na 15 stupňoch, čo už nebolo také zlé, ako tých pár nad nulou, v ktorých som vyliezal zo stanu za Karasjokom.

Keď som nakoniec v noci prechádzal ulicami a blízkym okolím Tornia, hľadajúc miesto na prestanovanie, odkiaľ by ma príliš rýchlo nevyhodili, prípadne nevypudili ranní psíčkari, na nervy mi trochu hrala blížiaca sa búrka. Hovoril som si, že toto Fínsko ma tu asi fakt moc nechce. Napokon to však bola len jedna z tých, ktoré prehrmia nasucho. Alebo takmer nasucho, pár kvapiek sa neráta. Noc, alebo skôr skoré ráno a celé doobedie, som prespal ako v bavlnke na brehu rieky s výhľadom na posledný fínsky kostol a prvé švédske domy.

Na terase baru Pikku Berlini (heslo na wifi "pikku123") si konečne vyhrievam Laponskom ofúkané kosti na slnku a teším sa na pokračovanie cesty na juh. Vzhľadom na čas (skoro štyri poobede) dnes asi včerajších vyše 600 km neprekonám, ale dnešný cieľ je ambiciózny inak: nájsť niejde čo najlacnejšiu sprchu a vyskúšať, či to zariadenie ešte viem používať. Naposledy mi to ešte celkom išlo, ale to bolo už pred takmer týždňom v Murmansku :-)

PS: Naposledy som písal o internete v Biepmu Café v Karasjoku, zabudol som napísať heslo: vnhpojnivzewf. Môže sa niekomu zísť, ak tadiaľ pôjde a bude práve zatvorené.

19. 7. 2014 07:54

Nájsť sprchu sa mi podarilo, aj manipuláciu s ňou som zvládol, aj sa dostavil ten úžasný pocit čistoty, na ktorý som si matne spomínal. Luxus teplej sprchy však veľmi lacný nebol. Aspoň mám skúsenosť s veľkými oficiálnymi campingmi. Podľa mňa neponúkajú lacné prespanie, ale akýsi kvázioutdoor zážitok pre mestských ľudí. Pre vandrákov s deravými vreckami teda nič moc. Ale hovorím, skúsil som. Prvý raz na tejto ceste, veľmi príznačne vo "First Camp" pri meste Lulea.

Predsavzatie urobiť po kratšej etape znova čo najviac kilometrov, ktoré som si dal potom pri odjazde z kempu, sa mi vcelku podarilo splniť a po takmer 550 km som sa ocitol v Sundsvalle. Počasie bolo dnes ako na objednávku, slnečné a suché, teplota akurát. Cesty výborné, premávka znesiteľná a okolie dostatočne zaujímavé, aby množstvo kilometrov nenudilo: jazerá, občas kúsok morského pobrežia (ktoré však bolo skôr cítiť vo vzduchu, než vidieť - E4 sa väčšinou ťahá pobrežnými lesmi). Ale čerešnička na torte bola: najprv pohľad na most Höga Kusten a potom prejazd po ňom - keby nie troch áut, bol by som na ňom sám.

Pred vjazdom do Sundsvallu som si urobil zastávku na pumpe, aby som sa ešte v pokoji nakŕmil lidlovskou konzervou (vraj ravioli, ale všetci nebohí talianski kuchári, vrátane spopolnených, sa asi obracali vo svojich hroboch) a pozrel sa na Rebekinu reťaz, ktorá dnes začala dosť výrazne reptať na odkrútené kilometre od svojho nasadenia. Vyčistil som ju, namazal a skúšal trochu napnúť, ale zdá sa, že svoje kilometre má zrátané. Tak sme sa dohodli, že ešte vydrží zhruba tri stovky do Uppsaly, kde budem do pondelka čakať na svoj nový mobil a pokúsim sa využiť čas na zohnanie a výmenu reťazového kitu.

Cestou si cez deň niekde zdriemnem, v noci sa mi do polnočného stanovania už nechcelo, okrem iného aj preto, že v celej tejto riekami, jazerami a morom naparovanej oblasti po súmraku doslovne padala hmla, proti svetlu to vyzeralo ako sneženie mikrovločkami. Previezol som sa radšej piatkovým mestom, dúfajúc v nejakú pokojnú nonstopku na kávu a internet. Taxikár mi napokon poradil tento smer a čo som objavil? McWifi.

Krížom Európou 2014 - Švédsko
Krížom Európou 2014 - Švédsko
Krížom Európou 2014 - Most Höga Kusten, Švédsko
Krížom Európou 2014 - Švédsko

22. 7. 2014 17:17

Centrum Štokholmu. Hoci som v Škandinávii už celú večnosť, až dnes som sa dostal do prvej z jej metropol. Mesto oddychuje v prázdninovom tempe, premávka v pohode jazditeľná, idem to tu poobzerať, pretože tých severských metropol až tak veľa neuvidím.

Gamla Stan (Staré mesto), Štokholm
It's Stockholm, baby!
Vrátil som sa do 21. storočia Ďakujem všetkým, ktorí majú zásluhu na tom, že sa iPhone zo slovenského bazošu spolu s novou SIM kartou stretol so mnou vo švédskej Uppsale
Gamla Stan (Staré mesto), Štokholm

24. 7. 2014 8:04

IMG_9878

11282km od štartu som po druhý raz mimo cestnej premávky. Tentoraz aj s Rebekou, už som jej nechcel urobiť to, čo s vlakom. Pekne spoločne, hoci na rôznych palubách, opúšťame Škandináviu. Vymyslel som to len včera poobede, pozerajúc do mapy, kalendára a na Rebekinu reťaz. Namiesto trmácania sa cez Dánsko sa plavíme zo švédskeho prístavu Trelleborg do Rostocku v Nemecku, kde už Rebeka musí dostať novú reťaz. Prišetríme na ňu aj touto skratkou: plavíme sa obaja za 39 eur, kým cez Dánsko by len poplatok za prejazd po moste zo Švédska bol okolo 25. Plus benzín na 400 km. Najdôležitejšie ale je, že si obaja trochu oddýchneme a pritom nebudeme stáť na jednom mieste.
Na siedmej palube trajektu Huckleberry Finn sa uzatvára severná kapitola Krížom Európou a tešíme sa do Rebekinej rodnej krajiny :-)

25.7.2014 10:49:

Dušanovi asi štrajkuje regulátor. Nabíja v Rostocku autoservise, pri ktorom mu došla zásoba elektriny v baterke.
Dušanovi asi štrajkuje regulátor. Nabíja v Rostocku autoservise, pri ktorom mu došla zásoba elektriny v baterke.

S odjazdom z Rostocku to asi také jednoduché nebude :-) Prvý odhad je, že to vzdal ten večný nešťastník, regulátor. Uvidíme, zatiaľ sa nabíjam v autoservise, pri ktorom mi došla zásoba elektriny v baterke. Úplne super je, ze stojí hneď pri križovatke, na ktorej Rebeka zmĺkla - nemusel som ďaleko tlačiť a ranná sprcha nevyšla celkom navnivoč. Sedím si pekne v tieni a okrem pár ampérov mi v podstate nič nechýba :-)


25.7.2014:

Toto som v texte nespomenul keČže servis Hondy je v priemyselnom parku mimo bežného osídlenia, kým bola Rebeka na plastike s reťazou, dostal som stodvadsaťpäťkové SHčko, aby som si mohol zájsť do obchodu. Stačil vodičský a môj podpis
Rebekina spoločnosť na noc pod prístreškom v Jellyfish Hostel. Rostock, Nemecko
Toto som v texte nespomenul keďže servis Hondy je v priemyselnom parku mimo bežného osídlenia, kým bola Rebeka na plastike s reťazou, dostal som stodvadsaťpäťkové SHčko, aby som si mohol zájsť do obchodu. Stačil vodičský a môj podpis. Bývam tu: Hanse Hostel, Rostock. Rebekina spoločnosť na noc pod prístreškom v Jellyfish Hostel. Rostock, Nemecko - Simsony:

Rebekina spoločnosť na noc pod prístreškom v Jellyfish Hostel. Rostock, Nemecko
Rebekina spoločnosť na noc pod prístreškom v Jellyfish Hostel. Rostock, Nemecko
Rebekina spoločnosť na noc pod prístreškom v Jellyfish Hostel. Rostock, Nemecko
Rebekina spoločnosť na noc pod prístreškom v Jellyfish Hostel. Rostock, Nemecko

26.7.2014:

Nový regulátor - menič napätia je síce pre Rebeku, ale ja mám Vianoce
Nový regulátor - menič napätia je síce pre Rebeku, ale ja mám Vianoce. Pokračujeme v ceste.


29. 7. 2014 12:34 Lille, Francúzsko:

Lille, Francúzsko, 12405 km od štartu
Lille, Francúzsko, 12405 km od štartu

V nedeľu som postupne prešiel cez Holandsko a Belgicko do Francúzska, kde som sa zastavil u známych v Lille na jednodňový oddych a opäť trochu usporiadania sa. To, čo sa začalo v prvý deň kdesi v Dolnom Kubíne prvou snahou o uloženie všetkého potrebného aj nepotrebného na Rebeku, v podstate stále pokračuje. Nekončiaci sa proces ukladania, prekladania, sledovania a zvažovania potrebnosti. U Danky a Celementa napríklad nechávam menič napätia, ktorý som použil len raz. Akumulátor je na jeho prevádzku príliš slabý, použitie za jazdy pri mojom objeme a rozmiestnení batožiny zase nepraktické. A vlastne nepotrebné, pretože batérie v nikone vydržia dlhšie, než som čakal a notebook sa pohodlne nabíja takmer kdekoľvek na pumpe.

Výsledkom je, že prvý raz od štartu nebudem mať nič priviazané na sedadlom za mnou. Sem som ešte prišiel s malým batôžkom, včera sa mi však už všetko podarilo rozdeliť do kufrov a na ne. Stav, ktorý som ticho závidiel mnohým motorkárom, ktorých som stretával. Oslávil som to guinessom v jednej z írskych krčiem v meste, pred ktorou stála sympatická XT500, tak som z nej pri fajčiarskej pauze urobil popredie do fotky :-)


30.7.2014 15:27 - okruh 24h Le Mans:

okruh 24h Le Mans. Toto miesto poznám dôverne už od detstva - z filmu so Steve McQueenom. Napriek všetkému precestovanému a prežitému nielen na tejto ceste občas ešte neverím, že som, kde som. Toto je jedno z tých miest. Mám pocit, akoby som bol opäť sedemročný :-)

Okruh 24h Le Mans. Toto miesto poznám dôverne už od detstva - z filmu so Steve McQueenom. Napriek všetkému precestovanému a prežitému nielen na tejto ceste občas ešte neverím, že som, kde som. Toto je jedno z tých miest. Mám pocit, akoby som bol opäť sedemročný :-)

31.7.2014 21:19 - Atlantik - Biskajský záliv:

Atlantik - Biskajský záliv

Od Baltského mora sme to s Rebekou práve dotiahli k Atlantiku. Zdanlivo nekonečné kilometre diaľnic od severného pobrežia Nemecka na severné pobrežie Španielska. Napíšem viac, keď mi to dôjde, teraz nechávam túto Agur Mariu strážiť Biskajský záliv a ja idem pohľadať miesto na spanie. Po dnešnom štyridsaťkilometrovom prológu od francúzskych hraníc sa zajtra začína už naozajstné Krížom Španielskom ;-)

3.8.2014 03:42 - Cabo da Roca, Portugalsko

Cabo da Roca, Portugalsko. Že na najzápadnejší bod európskej pevniny prídem štvrťhodinu po polnoci, by som od seba aj čakal. No že budem mať na sebe zapršané nepremoky, ma fakt zaskočilo. Ale možno som si mal lepšie naštudovať portugalskú klímu a nečakať nonstop slnko len preto, že som v auguste na juhu Európy.
Vlastne, úprimne, je mi vlastne dosť jedno, či a kedy sa budem sušiť. Teraz cítim obrovskú úľavu, že som konečne tu. Tá štreka zo severu Nórska mi už pripadala nekonečná.

Že na najzápadnejší bod európskej pevniny (Cabo da Roca - najzápadnejší bod kontinentálnej Európy) prídem štvrťhodinu po polnoci, by som od seba aj čakal. No že budem mať na sebe zapršané nepremoky, ma fakt zaskočilo. Ale možno som si mal lepšie naštudovať portugalskú klímu a nečakať nonstop slnko len preto, že som v auguste na juhu Európy.

Vlastne, úprimne, je mi vlastne dosť jedno, či a kedy sa budem sušiť. Teraz cítim obrovskú úľavu, že som konečne tu. Tá štreka zo severu Nórska mi už pripadala nekonečná.

5.8.2014 - Punta de Tarifa, Španielsko

Vraj som v najjužnejšom bode Európy. Ako sa to vezme Ale odfotil som sa Punta de Tarifa, Španielsko

Najjužnejší bod európskej pevniny, 5. augusta, 15 416 km od štartu.

Punta de Tarifa stále žije tým, čím žila celé veky prístupná len povolaným osobám  tým, ktorí tento náš svetadiel bránia, alebo tým, ktorí dobýjajú. Turisti sa za povolaných nerátajú a môžu len pozerať cez mreže.
Kedysi ostrovček, dnes súčasť a najjužnejšie miesto európskej pevniny -  Punta de Tarifa, Španielsko
Punta de Tarifa stále žije tým, čím žila celé veky -prístupná len povolaným osobám tým, ktorí tento náš svetadiel bránia, alebo tým, ktorí dobýjajú.
Tarifa aj jej Punta boli vždy pre niekoho dôležité. Staré aj novšie hradby, múry a rozhľadne, ktoré neboli určené pre turistov. Tarifa, Španielsko

6.8.2014:

Sierra Nevada

Tarifa aj s Puntou zostala dole pri morských vlnách, ja som vystúpal cez Sierru Nevadu zase do vnútrozemia. Pôvodne som chcel ísť po pobreží, ale... skúsil som najskôr neplatenú cestu cez pobrežné letoviská. Je to také plné kruháčov a dovolenkovej premávky, že by som som sa domov dostal asi až po sezóne. Tak som sa chtiac-nechtiac vytrepal do kopcov a skúsil Stredomorskú diaľnicu. Fuj, tá je drahá! Musel by som predať motorku, aby som tam mohol jazdiť na motorke. Keby to za tie peniaze aspoň chladili!

Takže v Malage som to otočil na sever a teraz pár hodín oddychujem v Granade. Smerujem do Madridu, Zaragozy a potom cez Andoru do Francúzska. Bude síce výpek, ale aspoň bez poplatkov :-)

Bar, motorest plus obchod s jedlom, pitím a keramikou "La Quesera" na 115. km diaľnice A4 južne od Madridu.

Bar, motorest plus obchod s jedlom, pitím a keramikou "La Quesera" na 115. km diaľnice A4 južne od Madridu.

Pokojne by sa tu mohla odohrať scéna nejakého európskeho road movie, je to ukážkové miesto na vytvorenie dojmu niečoho uprostred ničoho. Uprostred rozpáleného ničoho, lebo na rovinách španielskeho vnútrozemia je tak horúco, až to občas fyzicky zabolí. A to ja mám teplo rád a znášam ho mimoriadne dobre. Tu si však už pripadám, akoby som sa ocitol v experimente nejakého šialeného odborného študenta Stvoriteľskej akadémie, ktorý v labáku vymodeloval túto planinu, nasvietil miliónwattovými termolampami a sleduje, čo urobia saharské podmienky s euroľudkami.
Ako to po sebe čítam, vy asi vidíte, čo to robí so mnou :-)

Dal som si niečo výborné na obed, musím sa len tetušky opýtať, ako sa to volalo. Ale keď spomínam gastronómiu, napadá mi, že tento svetadiel je vlastne jedna hyperrozmerná kuchyňa a ja blúdim ako šváb od spotrebiča k spotrebiču: pred pár týždňami som bol v chladničke, teraz som vliezol do rúry... som zvedavý, kde má táto domácnosť umývačku riadu, zišla by sa ;-)
Ehm, zase to po sebe čítam... :-D Adios!

5. - 8. augusta

16 952 km od štartu (ale stále sa to mení )

Rebeke som sľúbil exotické foto. Medzi Madridom a Zaragozou, Španielsko
Medzi Madridom a Zaragozou, Španielsko
Medzi Madridom a Zaragozou, Španielsko
Medzi Madridom a Zaragozou, Španielsko

11. 8. 2014:

Výhľad na údolie rieky Clarée v Kottických Alpách z horského priesmyku Col de Montgenèvre na hraniciach Francúzska a Talianska.
Výhľad na údolie rieky Clarée v Kottických Alpách z horského priesmyku Col de Montgenèvre na hraniciach Francúzska a Talianska.

Výhľad na údolie rieky Clarée v Kottických Alpách z horského priesmyku Col de Montgenèvre na hraniciach Francúzska a Talianska. Okolie Lago di Garda

13. 8. 2014:

V stredu 13. augusta 2014, krátko pred dvanástou hodinou svojho 53. dňa sa Krížom Európou vrátila do východzieho bodu, symbolického stredu Európy pri Kostole sv. Jána Krstiteľa v Kremnických Baniach. Rebeka má na tachometri číslo 81 196, takže od štartu prešla 16 580 km. Vlakom som prešiel 2 434 km a loďou preplavil 157 km. Spolu 19 171 km teda merala cesta zo stredu kontinentu k okrajom jeho pevniny (vrátanie zlých odbočení, blúdení, hľadaní wifi a miest na spanie ).
Dorazili sme po maratónskom závere, 968 km z Merana do Kremnických Baní, zmoknutí na kosť a plech, ale obaja funkční

V stredu 13. augusta 2014, krátko pred dvanástou hodinou svojho 53. dňa sa Krížom Európou vrátila do východzieho bodu, symbolického stredu Európy pri Kostole sv. Jána Krstiteľa v Kremnických Baniach. Rebeka má na tachometri číslo 81 196, takže od štartu prešla 16 580 km. Vlakom som prešiel 2 434 km a loďou preplavil 157 km. Spolu 19 171 km teda merala cesta zo stredu kontinentu k okrajom jeho pevniny (vrátanie zlých odbočení, blúdení, hľadaní wifi a miest na spanie ). Dorazili sme po maratónskom závere, 968 km z Merana do Kremnických Baní, zmoknutí na kosť a plech, ale obaja funkční


Krížom Európou 2014 na facebooku:


Pridané: 13.08.2014 Autor: Redakcia Motoride.sk pošli na vybrali.sme.sk

Seriál článkov - Krížom Európou 2014:

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (16 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (55)  [Verzia pre tlač] Tlač

Naživo: Africa Twin Tunisia Adventure:

» Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - 24.11.2017 15:20:

Dnes rano sme si pozreli časť ostrova Djerba. Hnala nás skor zvedavosť ako vyzerá vykvet tuniskej turistiky mimo sezónu. Hotely prazdne, mnohe zavreté na uliciach bordel... Masovy turizmus ;-) Ale našli sme otvorené Cafe na pláži, dali kávičku a dokonca za 4 dinare kupili aj pivo. Bude nam vecer na dune chutiť. Z Djerby sme sa vratili do kopcou Daharu a na Matmatskej vrchovine si pozreli tradičné berberske podzemne domy. Mame dost času ideme si pojazfit do dún, kde chceme znovu prespať.

P.S. Ferimu sfukla posteľ, dnes si teda kúpil novú original berber karimatku. Veziem mu ju na motorke, pozrite foto.

Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure

» Sleduj NAŽIVO

 

Galéria ku článku:

Adamoto skútre

Motoshop Žubor.sk zazimovanie

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2017 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 208163 | Včera: 237069