TransOrientale na vlastnej koži, alebo Harov denník z Ruska 2/6

02 : Petrohrad - Rogačevo

Štartujeme do prvej etapy. Behom nej sme pochopili všetko: nebezpečenstvo, únavu, hlad aj bezohľadnosť. Ale hlavne stúpol obdiv voči pretekárom do nebeských výšin!

Vstávanie ráno sa podarilo, po troch hodinách spánku behám ako námesačný a vláčim veci do Nissanu, potom prekladám do Iveca – karavanu pre európsku časť preteku, v ktorom bude bývať Jaro Katriňák. Štartujeme motorky a presúvame sa pred hotel pri depe. Štart sa v zmätku mierne posúva, preto drzo stíhame prominentné raňajky pre pretekárov v hotely. Napchávame sa veľa a kvalitne tušiac, že toto po mnoho dní nebude.

Štart stíhame len tak o fúz a vyrážame spolu s pretekármi cez ospalé mesto na Neve. Presuny sa uskutočňujú za plnej premávky, pričom pretekári musia splniť určité časové limity. Znamená to plnú paľbu, slalom pomedzi autá neochotné uhnúť, ale pripravené vás hocikedy vytlačiť z cesty. Predbieha sa v protismere, križovatky na červenú a jazda po chodníkoch patria k presunu rovnako ako smäd a hlad.

Rýchlostná skúška

Bohužiaľ v prvý deň organizátori naplánovali presuny cez katastrofálne preplnené a zároveň rozbité ruské cesty. Dažďové prehánky zhoršujú jazdu rovnako, ako arogancia ruských šoférov. Jazda končí za mestom Luga, kde sa ide prvá rýchlostná skúška. Po príjazde mi ukazujú francúzski pretekári, že som stratil spacák z motorky. Dušan mi ho iniciatívne pripevňoval v Petrohrade na batožinu. Kŕmim Jara so štartovým číslom 2 energetickými tyčinkami a potom fotíme štart.

Awia zisťuje súradnice cieľa RZ-ty a stíhame to pred príjazdom pretekárov. Katroš preletí okolo nás pri cieli ako druhý, iba 2 sekundy za Ullevalsetterom, ktorého Žaba prekrstil na Jesetera.

Jarovi GPS nameralo maximálku 171 km/h, povrch bol šotolinovo-piesčitý. Rýchlostná skúška bola krátka, niečo cez 70 km. Sadáme na motorky a pokračujeme v nekonečnom presune do Rogačeva nad Moskvou.

Ruské cesty

Smerom na Novgorod sa dostávame na najpríšernejšiu cestu, akú sme v Rusku zažili. Rusi cesty občas plátajú, preto diery nikdy nesplynú do jednej súvislej, ale tvoria na ceste náhodné zhluky, ktoré ani motorka nie je schopná obísť. Výhodou sú 3 metre široké krajnice, často zjazdnejšie ako samotná cesta. Výsledkom je jazda v stupačkách zameraná na to, aby jazdec netrafil priveľmi dlhú a hlbokú dieru, na konci ktorej ho čaká prerazená pneumatika a prevalený ráf. Aspoň že je tu málo áut.

Cesta sa čoskoro napája na hlavný ťah do Moskvy, predbiehame kolóny dlhé desiatky kilometrov.

Špecifikom sú trojprúdové cesty, kde je striedavo stredný pruh vyhradený na predbiehanie. Bolo by logické, že v stúpaní bude vyhradený ako rýchly pruh pre autá obiehajúce všadeprítomné kamióny, pomaly sa pechoriace do kopca. Tu sa ale logika nenosí, preto často sledujeme dva kamióny vedľa seba idúce z kopca možno 130 a kolónu trepajúcu sa hore kopcom snáď 20.

Niekoľko kilometrov štvorprúdových autostrád nesie orientálnu pečať: sú na nich križovatky, prechody pre chodcov (!), kdekoľvek sa dá vojsť do okolitého lesa a naspäť, zvodidlá sú len občas (ich ukončenie pripomína žiletku).

Neskôr zažívame úseky dvojpruhovej cesty, kde sa autám ani neoplatí ísť po ceste a všetci prechádzajú cez krajnicu.

Rusi kladú asfalt priamo na uvalcovanú piesčitú zem, pričom jednoducho kopírujú priečne aj pozdĺžne nerovnosti podkladu. Preto gruzoviky tancujú počas jazdy vo všetkých smeroch ako opité. Sú schopní zaasfaltovať aj spadnutý strom, či miestneho ožrana.

Počas jedného predbiehania v protismere po plnej dvojitej čiare nás zastavuje všemocný policajt. Chce nám akože zobrať papiere, pritom mu ide iba o prachy. Za tri minúty nás púšťa. Sme súčasťou rely a nechce mať problémy. Musím bohužiaľ konštatovať, že milícia v Rusku je stádo nenažratých arogantných svíň. Bez ďalšieho komentára.

Ruské benzínky

Pokiaľ ste tak drzí, že chcete čerpať benzín, určite si koledujete o problém. Rátajte s totálnou neochotou, s platením vopred a s klamaním ohľadne množstva paliva. To všetko dohadujete s neviditeľnou osobou za zrkadlovým nepriestrelným sklom. Často je samotná pumpa ako tankodróm s dierami, bez wc a obchodu. Ak obchod je, predávajú v ňom matriošky, gýčový porcelán a iné prepotrebné veci. Awiovi sme napríklad tužkové baterky nezohnali počas rely vôbec.

Dediny pri ceste zodpovedajú benzínkam. Domy zanedbané, vychodená ulička cez burinovú džungľu ku dvierkam je jediná známka života. Protiklad Rumunska, kde chudobní obyvatelia vzali osud do vlastných rúk a všetko je upratané. Tu z krajiny sála apatia a nezáujem. Ľudia sa zameriavajú iba na seba v zmysle zbohatnutia na úkor iných. Nemorálnosť prostriedkov tohto cieľa nikoho netrápi.

Rogačevo

Už nejaký čas jazdí Awia čudne. Chvíľu rýchlo, potom pomaly, často trasie hlavou ako bígl. Onedlho je príčina jasná – mikrospánok. Zaspáva pravidelne, motorka robí čudné manévre počas vážne nebezpečnej jazdy. Často stojíme, pole pretekárov sa vzďaľuje. Zastavujeme na predražený boršč v miestnom motoreste, potom prikazujem krátky spánok. Nedá sa. Milióny komárov sú presvedčené o opaku a sila ich argumentov nás núti pokračovať. So spiacim Awiom je to lotéria s malou nádejou na výhru.

Pred Moskvou konečne odbočujeme na Rogačevo, asfalt konečne hladký, malebná cesta so zatáčkami bez plechoviek.

Bivak je na lúke za mestom, samozrejme pred príchodom pršalo. Dosahujeme ho po takmer 900 km jazdy za 16 hodín. Staviame stany do blata, zúčastňujeme sa brífingu s kultúrnym programom. Stretávame aj legendárneho českého cestovateľa Jardu Šímu s manželkou.

Odchádzame do malebného mestečka na večeru. V reštike sa s nami fotí celá miestna populácia, pokiaľ nie je na divákoch v bivaku.

Mechanici na čele so Žabom (Slávkom) a Rasťom stíhajú údržbu Jarovej motorky, Jaro sám je v pohode. Zoznamujeme sa s dvojnásobným víťazom Dakaru v štvorkolkách Pepom „Machom“ Macháčkom a motorkárom Dušanom Randýskom. Obaja jazdia bez asistencie, potrebné veci majú na asistenčnom kamióne a v Jarovom Nissane.

Na jeden deň je toho akurát dosť. Po polnoci ulíhame, budíček je o tretej ráno.