Cesta do Murmansku – 12 krajín/10 dní – vysoko na sever 1/2

Ako to už býva, človek mieni a život mení

Táto cesta vznikla tak akosi sama a dosť náhodne. Približne pol roka pred jej začiatkom som spolu s jedným českým členom jedného MC (nazvime ho „Ostravák“) plánoval navštíviť vo Volgograde stretnutie Night Wolves 2013 – Stalingrad. Takýchto stretnutí, i keď len ako nečlen žiadneho MC, som sa zúčastnil už dvakrát v rokoch 2009 a 2011 v Sevastopole a tieto sa mi pre ich atmosféru naozaj páčili. Prvýkrát som sa pripojil k skupine českého MC, z ktorého je aj ostravák a druhýkrát v roku 2011 sa mi skupinová jazda až tak nepáčila, nakoľko členovia po dvoch rokoch akosi z môjho pohľadu zhákliveli a nemali na moje body záujmu uspôsobené motorky, a tak som sa od nich v Mariupole osamostatnil a cez Arabatskú strelku (Kosa) som prešiel sám cez Sudak a Yaltu do Sevastopolu na stretnutie. Pravdupovediac som sa na Kose stretol náhodne s dvojicou cestovateľov z Malaciek na Varadere a teda samotnú Kosu sme prešli spoločne.

Ale späť k tomuto príbehu: s ostravákom sme naplánovali trasu cez Rostov na Donu, Beslan, Vladikavkaz a medzizastávka mala byť v Machachkale a následne cez Astrachan do spomenutého Volgogradu. Plán odjazdu bol zjednotený na utorok 13. 8. a stretnutie malo byť v ukrajinskom Lvove. V pondelok som robil posledné balenia a prípravy a večer, keď som sedel s kamarátmi, tak som si na fejsbuku našiel správu od ostraváka: „Tak bohuzel nikam nejedu, nemam motorku a nebudu ji mit tento tyden”. Pokúšal som sa mu dovolať, ale telefonáty mi rušil červeným tlačítkom. Následne po pár sms som už len našiel na FB správu: „Hele, nemam chut nikam jet. Vecer jsem se dovedel ze nemam moto a Tebe nenapadlo nic jineho nez me podezirat z toho ze si delam srandu. Tohle nema smysĺ. Zitra jedu na kole na Lysou, Rusko je uzavrena kapitola.” Na dôvažok zrušil naše krásne priateľstvo na FB, čo som niesol veľmi tragicky (sarkazmus). Trošku mi to v tej chvíli narušilo plány cestovať, ale keďže víza som mal do Ruska platné a spomenul som si na orientačný úvod filmu Hon na ponorku „oblasť Murmansk – Polyarnyy“, rozhodol som sa pozrieť na mapu týmto smerom. Prečítal som si ešte raz od Brco928: Nordkapp 2011: Severnejšie to už nejde 1.časť - Ako sme do Ruska prišli a Tomáš Hajduch - Awia: Live: Little big adventure - alebo potulky za polárnym kruhom na Kawasaki KLX 250 ich cesty na sever a urobil si hrubé náčrty. Potom som potužený dvoma whiskey panákmi išiel spať.

Ráno som sa zobudil a urobil som si narýchlo itinerár, kde som sa rozhodol, že najskôr prejdem EU a až za polárnym kruhom prejdem do Ruska a to vo Fínsku pri meste Salla. Medzitým prišla mama rozlúčiť sa mysliac si, že odchádzam už v utorok. Zrazu mi prišla SMS od Ostraváka, že či som vychladol, že všetko platí a že ideme. Tu som sa zháčil a po večernej schyzofrénnej komunikácii z jeho strany padlo rozhodnutie, že radšej pôjdem sám na sever ako na juh cez časť Čečenska a Dagestanu s psychicky nevyrovnaným človekom. Na takú diaľku podľa mňa musí byť pomer síl členov vyrovnaný. Tak som do motorky pribalil zopár teplejších vecí vrátane termovložiek do oblečka a odchod som posunul na skoršie ráno na stredu.

Streda 14. 8.

Trafiť Poľsko som musel cez ČR, lebo zo Slovenska mi to nejako nevydalo. Cesta Poľskom bola inak veľmi príjemná, keďže som bral Poľsko ako tranzit, volil som diaľnice a následne hlavné ťahy. Od 2009, kedy som tu bol naposledy, sa toho veľa zmenilo najmä v kvalite ciest. Dostať sa do Varšavy a prejsť ju problém nebol, ale dostať sa von poobede bola celkom sranda. Porušil som bezpečnostné desatoro a jazdil som po stredových čiarach predbiehajúc kolóny. Príjemným prekvapením bolo, že vodiči áut poväčšine uhýbali. Už sa začalo stmievať a v Bialistok moja staršia neaktualizovaná navigácia nesúhlasila so značením a išla si svoju. V takýchto prípadoch mi pomáhal nainštalovaný Sygic v mobile. O deviatej padlo rozhodnutie, že pre dnes stačí a prvý penzión bude môj. Dokonca aj na izbe som mal wi-fi a po veľmi dobrej večeri som išiel do celkom príjemnej izby a to všetko za 25 evri aj s večerou a raňajkami. Nevedel som, že v tejto oblasti sa robí všetko zo zemiakov a to aj špeciality, dokonca aj niečo ako klobásy, ale bolo to chutné.

Štvrtok 15. 8.

Samozrejme zaspal som, meškám cca hodinu a vyrážam asi o 9.15. Pokračujem na Litvu a robím prvú fotku s EU značkou. Len prechádzam po hlavných ťahoch a zastavujem sa len v Kaunase na tankovanie a pauzičku. Ďalej Lotyšsko, tiež fotka s EU značkou a začína sa púšťať prietrž, a tak sa schovávam pod prestrešením starého hraničného prechodu.

Tu pri odjazde chcem ešte niečo kuknúť, zabúdam založiť stojan a bác. Zdvíhať mi to ťažké hovádko pomáhajú dvaja Lotyši.

Ďalej Lotyšsko prechádzam a pokračujem až kým nezbadám pohľad na pláž Baltiku, okamžite stojím a idem kuk a foto.

Tu na pláži zbadám dvoch chlapíkov kúpajúcich sa v mori. Ja sa len vyzujem a namočím nohy. Keď vylezú z vody, tak sa ma títo chlapíci rusky pýtajú, že odkiaľ som a oni na to okamžite „ty vole nazdar my sme Češi. Hele múžeš nás vyfotit v moři?“ V tej chvíli si pripadám ako v českej komédii.

Pokračujem cez Estónsko, zastavujem len na jednej pumpe, hotdog a ďalej pokračujem na Tallin. Tallin ma oslovil ako jedno majestátne a uhladené mesto. Prichádzam do prístavu, kde mi ochotne chalan z mercedesu radí kde a ako lístky. Prídem ku pokladni a cica sa pýta, že či chcem ísť, že ide za 30 min a do 10 min sa treba nalodiť. Volím aj spanie na lodi, lebo kde v Helsinkách by som hľadal o 00:30 ubytko.

Piatok 16. 8.

Ešte sprcha a z lode odchádzam ako posledný, dokelu. Už zavreli aj výjazd z prístavu, a tak ho pre mňa zasa po chvíľke otvorili, s troškou nevôle, ale za to nápomocne. Prechádzam Helsinky, staré mesto. Pri centre v jednom zálive si varím polievku a kávičku a dojedám zvyšky z raňajok, ktoré som vyfasoval ešte na lodi, a vyrážam.

Stojím na parkovisku asi 150 km za Helsinkami a tu vidím staršieho chlapíka ako obdivuje jeden strom, neviem prečo, ale vyčarovalo mi to úsmev na tvári. Ľudia k radosti naozaj nepotrebujú veľa.

Líham si na 20 minútiek a potom pokračujem. Tankujem a dávam výdatný obed. Je po ceste jedna prietrž, ale naozaj krátka. Zastavujem len podľa chuti a potreby cca každých 150 km. Počas cesty zbadám jednu odbočku na Rusko, ktorá ma chvíľu láka, ale radšej sa pridržím pôvodného plánu Salla, než podvečer riešiť niečo v krajine, ktorú nepoznám a z dôvodu predsudkov západu som v tom čase nepoznal. Teda neodbočujem a idem podľa plánu na Sallu. Ako sa otáčam skapalo mi to a ako sa Varanka zhupla na odpore mŕtveho motora, neudržal som ju a zasa si ľahla, bez škôd.

Míňam poslednú pumpu a myslím si, že to ešte vydá. Vo Fínsku, čo som sa dozvedel neskôr, špeciálne na severe majú pumpy až po 100 km a tak mi to skapína 60 km za pumpou a asi 40 km pred ďalšou. Dávam 4 blinkre a rozjímam. Jedno som sa teda naučil, dojazd môjho Varadera je 476 km. Zastavuje pri mne červená caravella a chlap s rodinkou mi hovorí, že tu v severnejšom Fínsku sú dlhšie rozostupy staníc. Potom ide preč a ja tlačím... O 10 min na mňa zozadu niekto trúbi a to je ten Fín a za sebou má ďalšie auto s nejakým pánom. Ten vyťahuje kanister. Fín mi hovorí, že zabehol ku nejakému domu a poprosil ho o pomoc. Neverím, chlapíkovi dávam 20 evri, pán z Caravelly s rodinkou nechcú nič, a tak sa aspoň pofotíme a lúčime.

Prichádzam do mesta Kuusamo. Tu v kempe za 10 evri rozkladám stan, teplá sprška, jedlo a idem spať. Ráno Rusko... Už sa teším.

Sobota 17. 8.

V stane sa spalo nádherne. Vstávam o 10tej fínskeho času a na pohodku. Dnes ma čaká len Kandalakscha, cca 300 km.

Ešte pred jazdou si dávam do nohavíc termovložku. Je veľmi pekné počasie, vlastne ako počas celého výletu, ale za polárom je už trocha pri jazde chladivo. Všetci vo Fínsku sú v šoku, keď im poviem cieľ mesto Murmansk.

Na hraniciach je absolútna pohoda, na fínskej strane asi 6 minút a na ruskej 25 min, kde mi colníčka veľmi ochotne a priateľsky pomáha vyplniť tlačivá – toto bez akéhokoľvek motivačného poplatku. Otvára sa závora a vyrážam. Cesta z hraníc je neuveriteľne luxusná. Asi 5 km si hovorím, že čo to všetci majú voči ruským cestám, veď je to lepšie ako hocikde inde. Prechádzam hraničné pásmo a vojaci mi otvárajú ostnatú bránu. Za tých 5 km som zistil, že už viem prečo sa hovorí o rôznorodosti ciest.

Cca 50 km šotoliny, ale to skončí a potom pokračuje dobrá, ale zvlnená asfaltka. Počas cesty sa kochám krajinou, ktorá je veľmi podobná tej fínskej, ale je to taká kopcovitá krajina s hrubo pôsobiacou vegetáciou. Hodne idem v stupačkách. Potom sa napájam na ospevovaný ťah M18 a po pár km odbáčam do Kandalakschi. Vyškolený okamžite zastavujem na pumpe a tankujem doplna, čo je však ako aj na Ukrajine potrebné najskôr obsluhe čerpačky nahlásiť a aj ako plánujem platiť. Pokračujem, hľadám centrum a aj som ho našiel, hotel na námestí, izba ako zo 70. rokov, ale mne to na jednu noc postačuje.

Na recepcii sa pýtam, kde môžem zaparkovať bezpečne motorku a odpoveďou je "zdes v recepciji". Na otázku či majú wi-fi, som dostal odpoveď s veľkým „DA“ a s takým podtónom, ktorý som si preložil „a ty si odkiaľ došiel chlapče?“ Jedlo na večeru bolo v hotelovej reštike chutné a zakončujem povestným ruským standardom (pre neznalích jedna z lepších vodiek), ktorý mal cenu práve zjedeného rezňa.

Nedeľa 18. 8.

Po dlhej noci v jednom nočnom klube s vodkou a dvoma Fínmi sa prebúdzam až o desiatej ruského času. Výdatné raňajky stíham len tak tak. Schádzam z recepcie s moto cez schody, čo bolo po tej noci oveľa zložitejšie ako večer dostať ju tam. Vyrážam až o 12.00 a prechádzam Kandalakschu. To jazero čo som si myslel, že nemá zmysel ani fotiť, že takých už mám v zbierke veľa, bol záliv bieleho mora, čo som sa dozvedel až večer v Murmansku, takže fotka nie je. Napájam sa na M18 a pokračujem.

Príroda je nádherná, stojím skoro na každom kroku a fotím a vnímam. Ako sa posúvam severnejšie, trocha badám ako aj vegetácia stráca výšku. Vchádzam len do jedného mesta Olenegorsk na kuk po ceste, ale ničím ma neoslovilo.

Potom už vchádzam do Murmansku. Prechádzam ho celý a fakt tie lode v prístave sú ohromné. Vchádzam do jedného areálu a tam sa fotím pri starých zaoceánoch.

Zrazu prichádza čierny orámovaný Landcruiser a vystupujú z neho 2 statní chlapi. Na chvíľu si pomyslím "čo ideme sa biť", ale oni vyzerajú, že by ma skôr zmotali do rámu motorky, než by som povedal turista. Pýtajú sa ma, že čo tam hľadám a ja, že som teraz prišiel a mám záľubu vo veľkých lodiach a že si ich len fotím. Potom uznanlivo prikyvujú na diaľku, ktorú som prešiel a radia mi ešte iné miesta a výhľady. Lúčime sa a ja odchádzam cez Murmansk. Hotel žiaden nevidím a tak stojím na pumpe. Tankujem a chcem si kúpiť hotdog, ale z neznámeho dôvodu mi ho nechcú predať :(. Trochu znechutený si dávam snikers a colu a vyrážam do Severomorsku. Cez bránu prechádzam bez otázok zo strany vojaka a pokračujem. Zrazu zbadám lietadlovú loď. Prechádzam doľava do nejakého kameňolomu. Vychádzam do šotolinového kopca a po prehrabnutí kolesa sa jediný krát zamyslím nad voľbou pneumatík. Potom z kopca fotím majestátnu lietadlovú loď, myslím že by to mohol byť „Admirál Kuznecov“.

Ďalej pokračujem a zbadám odstavené stíhačky, ktoré tiež fotím. Domnievam sa, že môžu byť odložené práve pre lietadlovú loď, keďže na blízku nevidím žiadne letisko. Potom idem už po zlej, miestami nespevnenej ceste a končím v slepej ceste, kde je len závora a kasárne. Prichádza vojačik a hovorí mi, že tam nesmiem byť a tak si zapálime a ja pokračujem naspäť, pričom ešte predtým mi vojak napíše na papier názvy vojenských miest v azbuke, aby som ich na smerových tabuliach rozoznal. V rýchlosti sa fotím pri pamätníku mesta Severomorsk a idem v Murmansk.

Tu chcem prespať, ale neviem nájsť hotel a tak zastavujem pri policajtoch. Tí mi poradiť veľa nevedia a tak zastavujú skupinu motorkárov. Motorkári sa ma zhostia ako keby sme sa poznali roky a berú ma do svojho motorkárskeho hotela šialenou jazdou cez Murmansk, pričom, aby som im stíhal, tak otáčam pravačkou fakt rázne a na jednom semafore si dávam krátke a trochu nechcené wheeelie. Skupina je perfektne kamarátska a pomáhajú mi aj s opravou držiaka zrkadla so spojkovou pákou, keď sa mi pri prvom položení na bok strhla skrutka šponovacieho držiaku. Počas rozhovorov sa ma pýtajú na to ako v západnej Európe a všeobecne v EU berú Rusov. Hm, ťažká otázka, tak som povedal pravdu. Mne sa tu páči a preto som tu, ale veľa ľudí si myslí tak ako aj o Slovensku, že sme zaostalí a konštatujú v štýle „ááá Bratislava, tam som raz bol, máte tam pekné more...“ Jeden zo skupiny pritakal a vyšiel s názorom, ktorý ma dostal do strašného smiechu, keď povedal že „v EU si myslia, že my Rusi chodíme po uliciach s vodkou v jednej ruke, s nukleárnou bombou pod pazuchou a v druhej ruke balalajka...“ Majiteľ hotela ostáva spať na hoteli... Po večeri idem spať. Zajtra skúsim Polyarnyy a Gadzhiyevo a potom smer Kirkenes v Nórsku.