Malé saharské dobrodružstvo - Tunis 2006 2/3

Zastavujeme pri miestnom prameni vody, zhadzujeme zo seba šaty a oddávame sa pôžitku z kúpania a noblesu z týchto kúpeľov zachytávame fotoaparátom. Lámanou arabštinou sa snažím s miestnymi prehodiť pár slov. Z prameňa naberáme vodu do bandasiek a pokračujeme v dovolenke.

Je večer a hľadáme miesto na spanie, cesta k nemu je tŕnistá a varadero stúpa celým predným kolom do veľkej jamy. Darí sa to aj ostatným, ale základom je pechota a společnými silami sa dostávame z tejto prekérnej situácie a staviame stany.

Prichádzame k stolovej hore Jugurta a ideme na turistiku. Viktor stráži bajky a za dve hodiny sme hore. Po príchode zisťujeme, že z druhej strany tam vedie asfaltka, kde už čakajú všadeprítomné turistické džípy. Pri ceste dole som unavený, zúfalý a mám pocit, že som tu za trest. Našťastie moje cesty sa križujú s chlapcom na somárovi a po dohode sa štverám na toto zviera, zdomácnené už za prvej dynastie egyptských kráľov. Dole prichádzam vyčerpaný na smrť.

Je večer, variče zohrievajú vodu a chystáme sa na spánok. Viktor svieti baterkou na hodinky a ja mu dávam otázku prečo. Vraj má fosforeskujúce hodinky a celú noc vidí koľko je hodín. Vôbec tomu nerozumiem načo, tak mi hovorí, že, aby mi ráno o tretej povedal, koľko je hodín. Myslím si niečo o bláznoch a zaspávam. V noci sa budím v príšernom stave. Mám horúčku niečo pod 40 a rozmýšľam prečo. Pohotovosť na Kramároch je ďaleko, tak si dávam dva paraleny, rozprávam sa s Viktorom a medzirečou sa pýtam koľko je hodín. Tri. Zvláštna zhoda náhod. Ďalej to neriešim a zaspávam nad ránom s diagnózou úpal.

Prechádzame cez nádhernú oázu pri Tamerze, ďalej k vodopádom, kde sa kúpeme a pokračujeme cez soľné jazero Chott al Jerid. Najväčšie soľné jazero Tuniska má rozlohu 5 000 km² a leží 23 metrov pod hladinou mora. Je tak najnižším bodom krajiny. Na západe a juhu je ohraničené piesočnatými dunami ergu. Na severozápade je zhluk krásnych oáz okolo Nefty a Tozeuru, na juhovýchode okolo Kebili. Z Kebili pokračuje do Kriz hlavná asfaltová cesta cez jazero. Cestou cez jazero nás prekvapila fatamorgána, v tejto krajine je to bežný jav. Nachádzajú sa tu aj krásne púštne ruže, ktoré vznikajú z oxidu kremíka a chloridu sodného.

Viktor dostáva defekt, tak motorku dávame naprieč chodníkom, podopierame rám a dávame dole zadné kolo. Najprv sa pokúšame použiť antipich, ale nedarí sa. Odchádzam s Viktorom a kolesom do najbližšej obce s pneuservisom. Dôležitá chyba bola tá, že zalepenú dušu si Viktor necháva znova namontovať do kolesa. Po dvadsiatich kilometroch je kolo prázdne a opakujeme pre nás tento zábavný proces. Tentokrát dávame inú dušu. Miestni šarvanci sa do mňa navážajú a kričia kabri kabri. Tak robím krátke 20-metrové kabri.

Prichádzame do Douz a ocitáme sa prvýkrát v kempe, ktorý prináša výrazné výhody do nášho doteraz voľného kempovania. Možnosť platby za postavenie stanov, nutnosť vyššej opatrnosti před krádežami, chrápanie okolospiacich v stanoch, ale hlavná a skutočná výhoda je v dostupnosti piva.

Ráno odchádzame skúsiť prejsť cez púšť do Ksar Ghilane. Hádžeme sa v piesku ako malé deti na pláži. Po pár kilometroch zisťujeme, že je to ťažko realizovateľná zákazka a radšej ju prenechávame iným. Je chlapské aj prehrať. Vraciame sa do kempu, zničení vyhrabávaním motoriek a na druhý deň vyrážame ďalej po šotoline. Prichádzame do malej beduínskej osady, kde sme pozvaný na čaj a kafe. Vzhľadom na priveľký luxus v miestnej chatrči sme správne zvolili toto pozvanie odmietnuť. Chvíľu sa hrám s miestnym asi 3 ročným chlapcom a odchádzame do Ksar Ghilane. Práve dnes sa na tomto úseku ide jedna etapa slávnej tuniskej rally, druhej najväčšej po Dakare.

Vzadu počujem hukot motorov a predbieha ma štvorkolkár s číslom 106 a kýva mi na pozdrav. Za ním ide v stupačkách jazdec na LC4. Odzdravujem na pozdrav a dávam plný, preraďujem na tri a pri rýchlosti riadne cez 100 vidím pretekárov v zrkadle v kúdole prachu. Po chvíli si uvedomujem svoje infantilné chovanie a spomaľujem na 80 a púšťam ich a kývam. Jazdiť rally od rána do večera niekoľko dní za sebou je určite veľmi náročné a vyčerpávajúce a chalani idú tak, aby to prešli. Každopádne autá jazdia tak, že za nimi sa neudržím ani kilometer.

Po Paľovom vyhlásení, že Viktor zmenil kurz vzhľadom na obtiažnosť cesty sa rozhodujeme ísť späť. Ako poznám Viktora, zmena kurzu bez predchádzajúcej dohody je neprípustná, ale Paľo tvrdí, že určite ho videl ako sa otáča a ide naspať. Vraciame sa 30 km na rázcestie, ale nikde ho nenachádzame. Voláme mu a zisťujeme, že ide podľa plánu na juh do Ksar Ghilane.