Malé saharské dobrodružstvo - Tunis 2006 3/3

Odysseus pred 3 000 rokmi zvolil správne. Stroskotal so svojou posádkou na ostrove DJERBA. S pomocou čarodejného lotosu sa ocitli v snovom opojení a neželali si nič iného, iba leňošiť a odpočívať. Rovnaký názor máme aj my s Paľom. Po relaxačnom dni vyrážame do Matmaty. Pôvodná oáza berberského kmeňa Ašesov je prakticky podzemným mestom. Nachádza sa asi 45 km južne od Gabés. V krajine sú vykopané rôzne hlboké šachty. Krajina sa podobá takmer ementálskemu syru.

Cestou sa zastavujeme v Marethe, kde je vojenské múzeum. Tu bolo zajatých takmer 200 000 Nemcov pri poslednej veľkej bitke v afrike. Tu skončilo úspešné a vzhľadom na ignoráciu Hitlera při žiadostiach o pomoc aj geniálne Rommelovo ťaženie. V tomto období Rommel ťažko chorý sa už doliečoval pár mesiacov v Rakúsku. Afrika Korps sa stiahli na Sicilíu a na rozdiel od Hitlera, Churchill pochopil dôležitosť severnej afriky. Rommel bol síce povýšený počas bojov na poľného maršala, ale domov manželke napísal: Bol by som radšej, keby mi dal ešte jednu divíziu. Napriek tomu, že Rommel uštedril obdivuhodný úder americkým vojskám v priesmyku Kasserine, jeho zvyšné sily boli vtiahnuté do Hitlerovho zbytočného úsilia udržať si v Tunisku oporný bod. Táto snaha zobrala mnohokrát viac vojska ako aby Rommel potreboval, aby sa zmocnil Afriky a Stredného východu.

Tu sa stretávame s Viktorom, ktorého doterajšia trajektória pohybu je neznáma. Vieme len to, že spal niekde v kopcoch s miestnymi berbermi v hlbinných dierach.

Cestou na sever ukazujem chalanom v GPS jeden zaujímavo vyzerajúci trek. Je to cesta cez hory. Z okresky sa ide šotolinou a pokračujeme horskou cestičkou s nádhernými zákrutami, miestami okorenenými strmými zrázmi. Stretávame Nemca na džípe, ktorý sa vracia a opisuje nám úsek, kde to už nešlo. Viktor zadrháva bočným kufrom a hádže sa na zem. V tomto tažkom teréne to ide pomaly a keďže sa deň blíži ku koncu hľadáme príhodné miesto na stan. Ráno sa zobúdzam skôr, rozbaľujem statív a fotím nádherný východ slnka. Dávame raňajky a kávu a po pár kilometroch prichádzame k úseku, kde končia stopy nemeckého džípu. Ideme ďalej, prechádzame strmo dole k vyschnutému korytu riečky a potom stupák hore. Zastavujem dole a odbaľujem motorku. Ťažký topcase, tankvak a vak vynášam hore a spomínam si na ženy, ktoré som videl v Matmate, ktoré niekoľko kilometrov nosili do strmého stúpania na chrbáte vodu. V najťažšom úseku motorky pretláčame a hore nabaľujem všetko zase na motorku a dávame si pauzu.

Na hrebeni hôr v diaľke vidíme motorky. Je to Švajčiar a dvaja Nemci na LC8. Švajčiar zarezáva v tom najťažšom teréne a motka ide do kameňov ako nôž do masla. Je hore a druhý ide rovnakým tempom za ním. V najťažšom úseku to neudrží a od alukufra vyletujú iskry po strete s kameňmi po páde. Tretí jazdec si necháva malý rozostup a zostáva stáť v strmáku. Tlačíme ich hore a tam riešime čo ďalej. Pár metrov idem na pešo a Viktor hore na Pegase. Nemec ide hore a zase to hádže o zem. Prichádzam až hore a vidím cestu po vrstevnici. Je vhodná tak na pešo, alebo so somárom. Do úvahy pripadá ešte horský bike. Vraciame sa späť. Nemci chcú ísť ďalej. Tento prechod sa volá Biadapass. Sme totálne vyčerpaní, praží slnko, v tieni je 40 a nemáme vodu. Hovorím chalanom, že idem miestnym pre vodu. Líhajú si pod palmy do chládku, beriem bandasky a idem pol hodinku do kopca do miestnej osady. Prichádzam a vítajú ma miestne psy. Po chvíli vychádzajú domáci a pýtam si vodu. Prelievajú mi z bandasiek životodárnu tekutinu a som spokojný. Chcem sa im odvďačiť a dávam im dva dináre. Poďakujú a idem naspať. Pomaly balíme motorky a jeden z osady sa prichádza na nás pozrieť. Napadá ma, že sa ho spýtam, kde je prameň tej vody. Určite musia chodiť pre to riadne ďaleko, lebo nič sme tu nevideli. Ukazuje mi na zelenú bačorinu pár metrov od nás, v ktorej plávajú žubrienky. Pochopil som, že som urobil životný kšeft a dúfam, že sa dostaneme do večera k nejakému normálnemu prameňu a zelenú vodu vynecháme z pitného režimu. Na ďalšej ceste sa znova rozdeľujeme. Ja s Paľom ideme k moru za chalanmi a Viktor mieni spať v horách. Tentokrát mu nepomáhajú ani vyhrážky, že nám po príchode domov kúpi týždňový zájazd do Bibione, teda trest, ktorý sa dáva len za tie najvyššie hrdelné zločiny.

Roku 670 n. l. bol na križovatke ciest karaván založený KAIROUAN, ktorého názov bol odvodený od slova „karavána“. O tomto posvätnom mieste, štvrtom svätom meste moslimov, sa hovorí, že kto ho navštívi sedemkrát, je to, akoby vykonal púť do Mekky. Kairouan je aj mesto kobercov a práve tu kupujem darček z ciest pre moju milovanú.

V kempe stretávame snáď všetkých, ktorých sme stretli po cestách-necestách. Rozoberáme zážitky a nechce sa nám domov. Zisťujeme, že chalani s ich zlomeninami prešli cez Biadapass, ktorý nás aj ďalších zastavil. Po porovnaní GPS trekov sa ukazuje, že išli z druhej strany, ktorá vraj bola o niečo ľahšia a pre ďalších záujemcov o tento úsek vraj jediná schodná. Napriek tomu klobúk dole.

Moje E09 sú úplne zošľahané a nerád jazdím na plátne. Na spiatočnej ceste všetci volíme diaľnicu aj napriek Viktorovmu varovaniu, že nás postihol syndróm, ktorému nevie odolať 95% motorkárov, nazvaný „už chcem byť doma“. Maximálku vzhľadom na stav prednej pneu si stanovujem na 100 km/hod. Kapro s Gažkom a Poliakom Danielom sa odpájajú a ja ťahám s dominátorom. V prípade úplného zničenia pneu mi Kapro ponúka pomoc, vraj po príchode domov naloží pneu čo má doma v garáži a dovezie mi ju. Ideme len s tankovacími prestávkami a pred Alpami obliekame na seba čo máme. Je polnoc a teplota niečo nad nulou a nevyzerá, že by sa oteplilo. O tretej ráno sme pred Grazom a smerová tabuľa obchádzka nám dáva dobré vyhliadky na absolvovanie krásnej alpskej cestičky cez dedinku Koflach. Oddýchnutí si vychutnávame serpentíny, občasnú miernu hmlu a kolónu áut. Tu zostáva spať Gažko s Danielom a Kapro je už doma. Obchádzka má 40 km a ja s Paľom pokračujem ďalej po diaľnici až domov. Viktor sa o tomto čase pravdepodobne prehadzuje z ľavej strany na pravú v študentskom internáte vo Vicenze. Ráno sme o šiestej pred hraničným prechodom Berg a Paľovi zdochýňa Dominátor pre nedostatok benzínu. Všetky pumpy po ceste posledných 100 km boli zavreté a tak varanovi odpájam hadičku z nádrže a robím mu odber krvi. O pol siedmej ráno som doma, vybaľujem veci, dávam raňajky a vraciam sa do reality. Nedarí sa, tak idem radšej spať nechápajúc kde to som.

Prosím uznanie za statočnosť. Zlomená tíbia – 5 týždňov v gypse. Túto smsku dostávam od Kapra a neskôr sa dozvedám, že Gažko si dole v Tunise zlomil dve rebrá.

Záver

Zážitok z tohto výletu bol silný a pozitívny. Napriek tomu to so mnou vyzerá zle. Asi budem musieť k varanovi prikúpiť ešte jednu motorku na ťažké trate a púšť. Viktor sa rozhodol ignorovať realitu ďalej a týždeň po príchode domov vyráža na jeho obľúbenú Ukrajinu. Svojho času sme do diplomovky na škole pridávali vetu, kto to dočítal až sem, má u mňa fľašu vína. Verím, že sa niekto nájde, koho to zaujalo.

Najazdili sme asi 4500 km, denne priemerne 150 km a náklady na osobu boli asi 30 000 Sk bez nákladov na prípravu motorky.

Prajem veľa šťastných kilometrov a príjemné zážitky!