Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Hodnotenie: (3 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (4)  [Verzia pre tlač] Tlač

Spomienky na moje motorkové začiatky

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 31.05.2019 Autor: gilbert
Čitatelia: 1180 [História]

Po presťahovaní sa z Huty do Cinobane som už postupne získaval iný uhol pohľadu na život ako predtým. Do školy som začal chodiť do Lučenca a už som nebol ten školák z Huty. Lučenec bol okresné mesto a cestoval som teda na dlhšie trasy a otvorili sa mi nové obzory.

Seriál článkov - História Pionier:

môj otec na Jednosedadláku v Šaštíne u druhej babky naďaleko Bilkových Huménec
prvý kontakt s motocyklovou prilbou otcových bratrancov z Huménec (Bilkové Humence-naša kúria-bilkovská liaheň)
Huta - spomienka na Kolóniu z pohľadu od dvanástky
Huta - pohľad z balkóna v Hute zostal len ako milá spomienka

Najšikovnejší spoj do Lučenca bol autobusom RTO a mohol som si vybrať hneď dva na ktoré som nastúpil. Autobusy šli skoro spoločne z Cinobane do Točnice a tam sa rozdelili. Autobus z Málinca pokračoval bez zmeny, no ten z Hrnčiarok dostal autobusovú vlečku, ktorá už v Točnici bola plná. Dalo sa ísť do Lučenca aj vlakom, no cesta bola časovo náročná, pretože vlak šiel cez Brezničku, kde sa stretali vlaky z troch smerov. Vlak bol ale lacnejší. Dnes už sú koľajnice osirelé a vlak už dlhodobo do Huty nechodí. Začínal som sa aj ja preorientovávať na dlhšie trasy na motorkách, stále ale mimo cesty, lebo som nemal vodičák. Naznačil som, že som si z Huty dotlačil do dediny tereňák. S Marošom Lepišom som na viackrát na jeho crosske 90-ke previezol Stadion a ostatné drobnosti sa do dediny dostali sanitkou Škoda 1202. Nakoniec sa od babky do dediny dostal aj Jednosedadlák rozobratý v rodinnej Škode 100. Bol to nový začiatok.

takto, no bez výstuže vyzeral môj tereňák - odkrytovaný crossový jednohrb s modernejšími komponentami
takto, no bez výstuže vyzeral môj tereňák - odkrytovaný crossový jednohrb s modernejšími komponentami

Na tereňáku bolo predné koleso a nádrž zo Stadiona S 11. Keď som zlomil kormán, tak aj ten zo Stadiona putoval na Pioniera. Rám bol z Jednohrba bez nosnej rúry za sedadlom bez výstuže medzi sedadlom a kormánom a s jednou strunou pod zadkom. Bol nepojazdný a bez blatníkov a svetiel. Otec rozhodol, že keď som napchal do „Stovky“ celý Jednosedadlák, tak musí byť k svetu. Bol snehobiely a po repase. Nakoľko sa mi rám do auta nezmestil, tak neostávalo nič iné len na poskladanie použiť rám z tereňáka. Zhmotnenie otcových predstáv sa mi podarilo, ale až na absenciu nosnej rúry pod nosičom. Zadný blatník bol teda ukotvený len vpredu na ráme, na stupačkách a pod sedadlom pásovinou. Nosič bol ukotvený na ňom. Vozil som sa tak bez problémov, ale spolujazdcov a spolujazdkyne som nebrával. Otec po svojej aktivite so stolárom, čalúnnikom a našim gaučom chcel Pioniera dať majstrovi ako bonus, lebo výdavky presiahli náš rozpočet, nie že by si čalúnik veľa zapýtal, ale na gauč sa musel pozrieť aj stolár a tomu sa tiež muselo zaplatiť. Aby si nespravil blamáž išiel otec 555-ku s rámom 550 vyskúšať. Spravil dobre, pretože zadný blatník sa pod ním prepadol. Dosť dlho trvalo, kým som ho presvedčil, že rám 05 tam tiež zapadne. Mal som 05-kový rám ešte z Huty, no ten bol bez nádrže a tlmičov. Všetko stálo na týchto komponentoch. Bez nádrže hrozilo to isté ako na ráme z Jednohrba. Priznám sa, otvorene mi otec nepovedal aký má zámer, ale tušil som to a preto som sa neponáhľal.
Jedného dňa, keď s kotolníkom niečo riešili (ten mal v kotolni svoju „kanceláriu“ a keď mal vypité, tak si spieval a hral na harmonike (heligónke) a motalo sa tam dosť nepovolaných ľudí), údajne niečo odflákol a stredisko bolo bez teplej vody a nevykúrené. Otec zbadal v sklade koksu dielce Stadiona, ktoré vykúkali spod igelitov a kotolník musel s pravdou von. Otec nariadil, že Stadion musí byť k svetu.

tento Stadion je oproti tomu, čo som vyhrabal z koksu celkom slušný
tento Stadion je oproti tomu, čo som vyhrabal z koksu celkom slušný

Dosť rýchlo a dosť úspešne som ho poskladal, namaľoval a chýbajúce dielce som doplnil z 05-ky. Spomínam si, že Mišovi spravili na pôvodnej hlave nový závit na ktorý nepasovala žiadna sviečka (štrnástka), len veľká (šestnástka) a taká bola v celej osade len jedna a tá Mišovi „odišla“. Hlavu a karburátor som dal z 05-ky. Svetlá som dal z bicykla. Naplánoval som nastavenie zapaľovania a spustenie po dlhých rokoch núteného spánku pod koksom v kotolni v Hute (boli tam dve bytovky) a krátkom čase spánku v kotolni v Cinobani, kde sme už boli zabývaní. Tohoto momentu som sa nedočkal, pretože nový majiteľ si to odpedáloval domov a že ho spustí vo vlastnej réžii. Stadion som odvtedy nevidel. O moped som teda „prišiel“ a mal som od otca pokoj a mohol som sa sústrediť na 05-kové story.

asi takto vyzeral Stadion pred mojim zásahom
asi takto vyzeral Stadion pred mojim zásahom

Otec bol vo veciach mojich aktivít dosť rázny, no ako bývalý motorkár (štvorpiestny dvojvalcový Puch 350 so spojkou v zadnom kolese, skúter Manet 100 a Pionier 555) mal svojim spôsobom pochopenie. V diskusii k prvej časti som naznačil, že sa u nás stretávali intelektuáli a aj niekedy ľudia z vedenia fabrík, Polesia a JRD. Vždy po takejto akcii sa pre mňa našla brigáda. Môjmu učiteľovi matematiky som opravoval defekt na Pionieri 555 a skontroloval som mu svetlá, pretože odniekaľ zo stodoly Jednosedadlák vyhrabal a chcel na ňom jazdiť na Miklóšovo, kde bola nemovitosť jeho predkov. Inokedy to boli reparácie odložených a zabudnutých približovadiel. Najčastejšie to boli bicykle pre vnukov, mopedy po starkých a podobne (dokonca som reparoval aj starodávny detský kočík, či detské šliapacie autíčko). Individuálne som chodil okukávať ako jeden dedko opravoval svojho péráka. Ten ma ale pustil k nemu až keď som mu okolo jeho dielne spravil poriadok, ten bordel bol náš produkt po tom čo sme sa okolo garáže s chalanmi bláznili.

Zohnal som použiteľnú nádrž , použiteľné tlmiče (z veľkej motorky) a dal som sa opäť do stavby hybridu 555-05. Rám som namaľoval na čierno, aby kontrastoval s bielou farbou. Jednosedadláka mi prefarbil ešte u babky kúrenár, ktorý so striekacou pištoľou napojenou na vysavač striekal na bielo radiátory v celom dome, než ich namontovali. Na ráme som spravil zopár úprav, pretože držiaky pod tunelom 05-ky na lekárničku a vercajk boli navarené, musel som ich odpíliť. Podobne som odpílil aj pásovinky na ukotvenie reumaplechov pod kĺbom riadenia. Vyvŕtal som otvory na uchytenie nádrže 555, na držiak indukčnej cievky a prsíčka 555 to všetko zakryli. Podsedadlová nádrž zostala funkčná, ako aj 555-ková. Benzínové hadičky som spojil s mosadzným T- čkom. Zadný blatník som mal sprvu ukotvený podobne ako na ráme Jednohrba, ale keď som začal brigádovať cez prázdniny na JRD, tak mi tam chalani v dielni nosník navarili. V konečnom dôsledku dve nádrže bolo dobré riešenie. Mohol som si dovoliť jazdiť dlhé trasy bez obavy, že mi dôjde benzín. Problém bol ale s kohútom na nádrži pod sedadlom. Nechcel som kaziť blatník a ovládal som ho od kolesa. Na nosiči som vozil všeličo aj vrátane zadného blatníka na 20-ku. Na výjazdy som nosil modrú leteckú kombinézu (overal), ktorú som zdedil po strýkovi, ktorý bol vojenský letec.

toto bol vchod do bytov, kotolne , pivnice a mojej dieľne
takto vyzeralo Zdravotné stredisko, keď už sme tam nebývali
Cinobaňa z pohľadu od hory do Točnice
nový výbeh za dedinou smerom na Točnicu

Brigádoval som už len na družstve, každé prázdniny a na Pionieri chodil denne cez Tótku poza dedinu na JRD. Bolo tam fajn, nebol som sám motorkár. Mechanici, ako aj ostatní personál hospodárskeho dvora vrátane kravínov sa promenádovali na motorkách. Chodili z Turičiek, z Točnice, Katarínskej Huty či Cinobane. Na obed sme mali hodinovú obednú prestávku a všetci sa rozpŕchli domov. Oproti skorému vstávaniu do sklárne to bolo nebo a dudy. Povozil som sa cez Tótku 2x tam a 2x späť obedoval som doma a mal som viacej peňazí na súčiastky a diskotéky. 05-kový Jednosedadlák parkoval v dobrej spoločnosti. Okrem Kývačiek chalanov z Turičiek, Huty a Cinobane tam stával svetlomodrý skúter Tatran, tmavočervená 20-ka, kopu služobných družstevných Pionierov a mihol sa aj origo Jednosedadlák čerstvého absolventa poľnohospodárskej priemyslovky (SPTŠ), ktorý bol za zaťa v Točnici. Mal som aj kolegu brigádnika, ten dochádzal na novučičkom Mustangu, no ten bol o level vyššie. Tiež chodil na „hnojárku“ a už ako 16-ročný jazdil s traktorom. Spomínam si, že sa mi podarilo cez družstevníkov zohnať lacné obilie, no musel som ukecať mlynára, aby mi ho zomlel na šrot pre malé kačičky. Uskutočnilo sa to poobede, keď bol mlyn prázdny. Bol som nadšený, keď mi tam prisypal aj trochu obilia z mlyna. Vtedy ale začalo riadne ródeo. Pri mladbe sa kombajn pokazil a odletel z neho hrubý šrób a skončil v obilí. Mal som tú česť, že padol do mlyna práve, keď mi mlynár pridával. Šrób rozmlátil sito a neostávalo nič iné, len drtiaci mechanizmus rozobrať. Podarilo sa mi to, ale chyba lávky, ráno musel byť mlyn funkčný. Vtedy mi doplo bodol by vodičák a razom by to bolo vyriešené. V susedstve mlyna býval jeden ujo, ktorého som dobre poznal a asistoval som mu často pri oprave jeho Pioniera 05. Veľmi som bol znechutený, že som nesmel ísť cez dedinu na Pionieri. Musel som teda použiť jeho starý bicykel. Na nosič som ukotvil sito a ťahal cez celú dedinu do kopca až na JRD. Cestou som sa zastavil na evanielickej fare, pretože pán farár bol zamestnanec JRD a bol skladníkom. Aj to bol fenomén tej doby. Myslím že pospolití farníci pracujúci na JRD ho familiárne nazývali: „SÚDRUH pán Farár“ (čo bol paradox, lebo komunisti cirkevníkov nemali v láske). Dal mi kľúče od skladu a povedal kde sito nájdem. Na druhý deň sme to aj administratívne dotiahli. Všetci nakoniec boli spokojní. Mal som zomleté obilie, mlynár mal skontrolovaný a nachystaný mlyn na ďalšie šrotovanie a mletie. Pán farár to vedeniu JRD vysvetlil a dokonca si to zodpovední pracovníci napísali ako nadčas a ušlo sa aj mne za opravu mlynského drtiča. Zaujímavá bola práca na JRD Turičky, kde sa prerábala ošipáreň na ovčinec. Majster bol z Turičiek a teda keby nebolo predpisu, že sa musíme zapísať do knihy príchodov a odchodov v Cinobani, ani by sme sa tam neukázali. Presun z Turičiek do Cinobane bol komplikovaný kvôli časovému harmonogramu, ktorý sa zrážal s cestovným poriadkom osobných a nákladných vlakov vtedajších ČSD. Cez koľajnice bolo v dedine železničné priecestie so závorami. Ako na potvoru rampy v čase našich presunov boli spustené. Najdlhšie to trvalo keď šiboval nákladný vlak a nejaké vagóny nechával na stanici v Cinobani. Vtedy sa pri rampách stálo aj 20 minút. Na motorke to bolo nebezpečnejšie, ale rýchlejšie. Chalani motorkári chodili cez nechránené priecestie pri stanici a potom po chodníkoch popri potoku, okolo areálu ZDŠ, bufetu pri starých bytovkách pri škole (dnes je vedľa potoka oficiálny chodník z dediny na nové sídlisko) a potom hore dedinou. Do Turičiek sme chodili asi týždeň, vtedy sme to s majstrom riešili tak, že každý sme sa išli zapísať a odpísať na JRD, tam som nechal 05-kový Jednosedadlák a potom sme na jeho 20-ke šli do Turičiek. Asi dvakrát som musel ísť na pracovisko družstevnou 1203-kou, lebo majster bol najskôr u lekára a do Cinobane vôbec nešiel. Priznám sa, do Turičiek som chcel jazdiť aj ja na Pionieri, ale mimo cesty sa to nedalo, vlastne dalo, ale to by som musel ísť cez celú Markovu pustatinu cez brod a poľné priecestie skoro pri Mládzove, kde sa v minulosti nachádzal Turický mlyn a potom sa vrátiť do Turičiek a to sa mi nechcelo.

najčastejšia destinácia na stretnutia 05-károv -  Tótka
najčastejšia destinácia na stretnutia 05-károv - Tótka

Doma som mal na starosti hospodárstvo a nebolo nič výnimočné, keď rodičia vypadli aj na dva týždne k babke, lebo sme tam dokončovali dom. Sústredil som sa na dlhé sólo trasy za súčiastkami do Kalinova a okolia cez horu. Samozrejme som si neodpustil aj machrovanie pred spolužiačkami. Kalinovo bola vychytená destinácia, pretože tam mali motocrossovú trať. Poznal som odtiaľ veľa motorkovo ladených chalanov, ktorí mali pekné sestry, sesternice, susedky a samozrejme som mal odtiaľ dosť spolužiačok. Opaľoval som ich na diskotékach, no to sme s Marošom Lepišom chodili na jeho Croske po ceste, alebo vlakom. Na Močiari som sa zahľadel do spolužiačkinej sestry, no nakoniec som skončil u ich susedov. Najdôležitejší bol fakt, že na diskotékach sa odohrávali rozhodujúce obchody so súčiastkami a preberali sa úniky pred hliadkami VB a popisovali sa tam naše love story a tancovalo sa do vyčerpania. VB sa občas vybrali do terénu na žltobielych policajných 350-kach a prečesávali samoty a lesné cesty, keď dostali tip od zarytých nepriateľov vrčania motoriek okolo ich usadlostí.

tento bol riadny frajer, no nebol môj ročník
tento bol riadny frajer, no nebol môj ročník

Oproti sídlisku v Cinobani bola Markova pustatina, čo bolo kedysi súkromné gazdovstvo. Okolo tohoto som sa štveral poľnou cestou hore kopcom podobne ako v Hute cez kopanice. Tu ale bola poľná cesta celkom zjazdná, nebola tak strmá a nemusel som Pioniera tlačiť. Tesne pod vrcholom sa za lesom otvorili pastviny, kam sa kedysi chodievali pásť ovce a v čase môjho detstva tam chceli presunúť lyžiarsky vlek od mašiarskej chaty, no nikdy sa to neuskutočnilo. Podľa mapy som si našiel lesnú cestu, kde som nikoho nestretal až na jednu výnimku. Spoza húštiny sa na mňa vyrútil traktor. Paradoxom bolo, že to bol traktor nie z Polesia, ale zo štátneho majetku v Točnici. Zrejme traktorista na čierno furmančil, pretože jeho výraz tváre naznačoval kombináciu preľaknutia s pohoršením až zlosťou, že Pionierkár našťastie nie je z Točnice, ale z Cinobane, ale je to synov spolužiak. Na križovatke lesných ciest som odbočil na Točnicu a v diaľke som sledoval esíčkové zákruty pod vedľajším kopcom, kadiaľ chodil autobus do Lučenca. Cez ďalšie križovatky v lese som sa dostal na pastviny v chotári Točnice. Prefrčal som okolo najvzialenejšej samoty patriacej k Točnici za asistencie skúmavých pohľadov jej osadníkov. Ich deti mi zamávali, lebo ma poznali zo ZDŠ v Cinobani, kde sme sa ako školáci stretávali. Nakoniec som sa po okrajovej ceste medzi lesom a pastvinami dostal na frekventovanú cestu, ktorá síce bola poľná, no vždy plná nákladných áut. Tie vozili z ťažobnej jamy v Točnici tehliarsku hlinu do tehelne v Kalinove. Našťastie bola dvojprúdová a teda sa náklaďáky nemuseli vzájomne vyhýbať. Chalani z Točnice a Kalinova si na nej robili preteky na Kývačkách a nebolo nič výnimočné keď sa naháňali s Tatrovkami samozrejme za hlasného trúbenia protiidúcich áut. Ivan Sihelský tak už ako ôsmak viackrát položil Kývačku do kaluže alebo skončil v kroví mimo cesty a potom v škole ukazoval škrabance. Týchto aktivít som sa nezúčastňoval, pretože v čase mojich aktívnych presunov už v jame nebola tak výdatná hlina a preto tam ťažili len zriedka a jazdil som hlavne cez víkendy. Občas som si to valil vedľajším údolím okolo rybníka rovno na Briežky. To bola ale trasa oveľa nudnejšia a veľmi zanedbaná, človek neustále zapadal do blata nemohol na tejto trase opáčiť dievky na samotách. Vždy som stál pri rybníku a umýval sa aj vtedy, keď bolo všade sucho. Byť stále zablatený to nebolo ono a sépie sa vtedy doma zatajovali a potom v škole kamarátkam popisovali ako ten Cinobančan bol zafúľaný až hrúza. Asi dvakrát som si to s malou dušičkou namieril až na Hrabovo, čo bola trasa cez dve asfaltky: z Kalinova na Veľkú Ves a z Kalinova na Bystričku, kde bola malá asfaltovňa. Samozrejme to bolo cez štreku z Lučenca do Utekáča cez poľné priecestie. Raz som mal sľúbenú nádrž z Kalifornie pre kamoša, no sprostredkovateľ nebol doma a majiteľ nádrže s cezpoľnými nekšeftoval, aby náhodou neohrozili kalinovských pretekárov motocrossu. Tak som za štreku už nechodil a s chalanmi som sa stretával na Močiari, či na Briežkoch neďaleko usadlosti, kde bývala spolužiačka.

moja denná trasa cez prázdniny na JRD
moja denná trasa cez prázdniny na JRD

Po istom čase som si skompletoval origo 05-ku. Spočiatku nemala ani reumaplechy, ani tunel, ale na ich mieste bola nádrž zo Stadiona a pod sedadlom ešte origo nádrž nebola. Nakoniec dostala nielen reumaplechy, ale aj širší kormán z Kývačky, čo bolo pohodlnejšie. Jej existencia ale nebola dlhá, lebo sa opäť schyľovalo k sťahovaniu. Svoje približovadlá som nakoniec rozpredal a išiel na internát. Ešte rok som v Lučenci zotrval a nasledoval som rodičov na Západné Slovensko.

sen každého aj v dedine
sen každého aj v dedine

Vždy, keď tam po rokoch zablúdim, spomínam na naše motorkové začiatky, ktoré vlastne až dnes prinášajú ovocie. Cinobaňa a okolie sú motorkovou destináciou aj teraz. Usporadúvajú sa tam preteky Enduro, Country Cross a zrazy offroad , či zrazy majiteľov a priaznivcov veľkých endúr. Dnešné terénne preteky cez hory do: Cinobane, Točnice, cez Hrnčiarky, Kotmanovú, Dobroč, Žihľavu, či Málinec mali kedysi (v čase hlbokého socializmu, v čase víkendových televíznych motocrossov, v čase keď JAWA a ČZ patrili k špičke cross a enduro...) svojich predskokanov, ktorí či už z nutnosti (vrchári a ostatní dospelí) alebo pre zanietenie (školopovinní a ostatní chalani a dievky) brázdili poľné a lesné cesty a zdolávali výmoly kde sa len dalo a ktorí robili vrásky spoluobčanom, príslušníkom VB a hlavne svojim rodičom. Cesty do práce, cesty na služobných motorkách: Jawy, ČZ a považskobystrické Manety, Tatrany a Pioniere v práci, cesty za nákupmi a samozrejme nekonečné cesty -násťročných po cestách a necestách. To boli začiatky zanietenia, ktoré nás prenasledujú, ktoré nám dávajú silu pokračovať vo svojich detských snoch, ktoré, aj keď nevládzeme už rezko behať, tak jazdiť na motorkách a iných dvojkolákoch stále chceme aj napriek protestom najbližších príbuzných a okolia.

dnešná enduro Cinobaňa
dnešná enduro Cinobaňa

príprava na štart
štart na mašiarskom ihrisku
parkovisko závodných strojov I
parkovisko závodných strojov II

Boli sme, akí sme boli, no dnešní mladí motorkári nemajú možnosť predostrieť kolegom také špecifické zážitky ako motorkári ročníkov 60+, 50+, a možno aj 40+.

Gilbert

Pridané: 31.05.2019 Autor: gilbert pošli na vybrali.sme.sk

Seriál článkov - História Pionier:

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (3 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (4)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

chopperstyle-07-2019

Suzuki Testovacie dni

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2019 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 162668 | Včera: 248334