Výstava veteránov v pezinskej radnici v roku 2005

V tejto spomienke na v poradí druhú Výstavu Veteránov v starej pezinskej radnici z dvojice výstav, ktoré som navštívil v rokoch 2004 a 2005 chcem priblížiť atmosféru vo vtedajšej veteránskej sezóne v Pezinku. Tej prvej výstave som sa už venoval a volala sa „Na plný plyn“. Bola vtedy akýmsi pripomenutím zlatých čias veteránizmu v bývalom režime pod hlavičkou Zväzarmu. Vtedy tých exponátov nebolo veľa, no akcia rozbehla nadšenie pre pravidelné výstavy podobného charakteru. V roku 2005 vedenie klubu zorganizovalo výstavu vo väčšom meradle. V starej radnici boli motocykle rozložené v piatich miestnostiach. Bolo ich naozaj dosť, no medzi protagonistami a realizačným teamom sa schyľovalo k vzájomnej hluchote.

Ako som naznačil na inom mieste vznikali trucpodniky, teda konkurenčné kluby, ktoré si založili nespokojní členovia, pretože ich názory a podnety boli vraj prehliadané. To sa odzrkadlilo v realizácii práve tejto výstavy. Movitejší majitelia niektorých exponátov síce svoje stroje poskytli, no nijako nemienili podať ruku k dielu a premiestniť ich do výstavných pozícií. Zrejme si mysleli, že ich stroje mali byť ťahákmi celej akcie, bohužiaľ na úkor domácich značiek, ktoré podľa ich mienky nemali byť prezentované v takom počte ako to navrhoval zostavovateľ.

Po točitom schodišti ich nakoniec na svoje miesta vynosili pán Zmajkovič (Barkas a Jawa Pérák) s pánom Melichárom (ČZ 125 Bt). Sporadicky im pomáhali niektorí skalní členovia VCC Pezinok a ich rodinní príslušníci. Rozloženie bolo v piatich miestnostiach a každý majiteľ mal svojich miláčikov, pokiaľ to priestor dovolil pospolu.

Najväčšia miestnosť bola doménou domácej značky, ktorá sa po II. svetovej vojne stala gestorom motocyklovej výroby v našej ČSSR. Odvíjala sa od licenčnej výroby stroja Wandener 500 Františkom Janečkom (Ja / Wa). Bola tu zmapovaná kompletná história značky Jawa až po výrobky pred jej súmrakom (Jawa 638, či 640).

Najmenšia miestnosť bola obsadená mopedmi a motocyklami v objeme 50 ccm nielen československej produkcie, ale aj zahraničnej. Stál tam Stadion. Jawetta, Pionier, Mustang, či Karpaty z bývalého ZSSR, konkrétne z Ukrajiny.

Značka ČZ, kedysi pýcha československého motocrossu mala tiež samostatnú miestnosť s prierezom histórie počas existencie ČSSR. Motocykle sú dodnes v prevádzke, no ČZM zmizla zo sveta predajom značke Cagiva, ktorá hlásala, že jej motocykle budú Rolls Roysami na dvoch kolesách. Aj Cagiva zmizla zo sveta tiež. Som rád, že klasické značky, nielen talianske sa z jej područia vymanili ešte pred jej krachom.

V ostatných miestnostiach bola zväčša zmes zahraničných značiek, medzi ktorými boli aj stroje zaniknutých značiek z prvej ČSR. Spomedzi nich svoje miesto si našli aj len motory ako samostatné exponáty.

Počas výstavy v roku 2004 môj fotoaparát začal štrajkovať, čo sa odzrkadlilo v minimálnom počte mnou zdokumentovaných motocyklov. V roku 2005 už obidva Zenity kapitulovali a teda nevznikla ani jediná autentická fotografia. V archíve som objavil aspoň vytlačené autentické popisky ku každému exponátu, ktoré som použil a zoradil z poznámok na druhej strane každého pôvodného papiera. Galéria teda pozostáva len z internetovej ponuky mr.Google. Pre upresnenie aj napriek môjmu upozorneniu nové vedenie VCC Pezinok moje pôvodné texty zneužilo práve na tejto stránke pod mojim autorským podpisom, o čom som vôbec nemal ani tušenia. Takže ďakujem nagyjo@... za moju vtedajšiu diskreditáciu.

Originálny text: Výstava veteránov

Nadviazal by som na minuloročnú výstavu „Na plný plyn“ v Mestskom múzeu v Pezinku, ktorú tvorili aj exponáty veteránov. Tieto motocyklové veterány majú každé svoju osobitnú históriu, svoj šarm a každé je svojim spôsobom dielo znovuzrodenia jeho duše a lásky ich majiteľov, ktorí tieto vozidlá vlastnili a ktorí do nich vkladali kúsok svojho „ja“, kúsok svojho života a kúsok toho, čo majitelia nových motocyklov nemajú. Staručké, či mladé veterány sa tvorili na rysovacích doskách a každý náčrt bol charakteristický pre daného konštruktéra. „Staromilci“ jasajú, keď v zabudnutej stodole nájdu nejaké zbytky čohosi, čo kedysi dobre a poctivo slúžilo. Prežívajú pocit extázy pri prvom zavrčaní ich oživeného miláčika, ktorý bez života ležal niekoľko rokov, od ktorého nezainteresovaní odvracali tvár a dávali najavo, že tá hŕba železa je dobrá akurát na to aby spevňovala betón a aby zmizla zo sveta čo najskôr. Pasívni používatelia čohokoľvek nepochopia, že aj keď prevádzka starého auta či motocykla stojí viac ako kedysi celé auto, že aj keď jeho spotreba paliva je astronomická, je radosť viezť sa na motocykli, či aute, ktoré pre obyčajnú banálnu poruchu nemusí byť odtiahnuté do servisu ale je opravené na mieste, je radosť práve predmetom prebdených nocí pri jeho oživovaní. Je predmetom zvláštneho príjemného šteklenia pri srdci človeka staromilca, človeka veteránistu.

Takto naladených ľudí v Pezinku dali do kopy aktivisti E. Galánek a M. Grégr v roku 1979 a svetu predstavili klub veteránistov pod vtedy zastrešujúcim Zväzarmom. Členovia VCC Pezinok (Veteran Car Club Pezinok pod Zväzarmom) usporadúvali rozličné podujatia v spolupráci s inými klubmi. Prezentovali sa pri „Malokarpatskej Veterán Rallye“ občas spojenej s akciou „Spomienková jazda 500 kilometrov slovenských“. Pri týchto podujatiach nechýbali také osobnosti ako pani Eliška Junková, zahraniční účastníci značkových klubov s vozidlami Bugatti (NSR), Laurint & Klement (MĽR) a inými. Na oplátku členovia VCC na upravenom autobuse Škoda RTO, ktorý bol schopný pojať mimo jazdcov aj ich „miláčikov“ sa zúčastňovali akcií v celej vtedajšej ČSSR, ako aj za jej hranicami. Ostatný IV. ročník Malokarpatskej Veterán Rallye bol v roku 1989 (dúfam, že sa členovia súčasných klubov k týmto akciám vrátia). V súčasnosti dominujú akcie „Jazda pravidelnosti, Posledné tankovanie, Propagačná jazda Pezinkom a Stretnutia veteránistov spojené s výmenou náhradných dielov a literatúry“. Spontánne svoje stroje predstavujú členovia klubov pri rozličných ľudových veseliciach a akciách vytvorených za iným účelom. Súčasné kluby Veteran Car Klubu Pezinok s 15 členmi a pôvodný klub VCC Pezinok s 52 členmi s jeho predsedom Dr. Hotovým stále spolupracujú. Zakladajúci členovia prvého VCC páni Galánek a Grégr sú stále činní.

Tento klub, respektíve jeho členovia poskytli motocyklové exponáty pre výstavu o ktorej je celý čas reč. V mestskom múzeu sú motocykle rozmiestnené v piatich miestnostiach. Každá je venovaná monotématicky. Najznámejšia „NAŠA“ značka „JAWA“ má svoju vlastnú výstavnú sieň. Prezentované sú najznámejšie produkované typy, ktoré továreň začala vyrábať pod vedením zakladateľa F. Janečku. Najskôr ako licenčné motocykle Wandener neskôr ako vlastné konštrukcie s anglickým motorom Viliers a napokon originálne kompletné motocykle s dvojtaktným či štvortaktným motorom. Zlom v konštruovaní motocyklov dokumentujú stroje, ktoré majú stále radenie na pravej strane, nie rukou, ale už nohou. Cez vojnu, keď okupačné vojská zaviedli pravostrannú premávku (dovtedy podobne ako v Anglicku sa v ČSR jazdilo v ľavo) sa aj konštrukcia motora zmenila.

Dokumentuje to najznámejší produkt povojnovej znárodnenej éry značky - nezabudnuteľný Pérák- a jeho modelové varianty cez Jawu-Ogar až k národnej rade Kývačiek s identickými motormi so značkou ČZ. Tieto kývačkové Jawy snáď preslávili bývalé Československo po celom svete. Jazdili a stále jazdia na Pyrenejskom poloostrove ako DERBI v Indii najskôr ako IDEAL JAWA neskôr YEZDI. Montážne závody kývačiek boli v bývalom ZSSR a ich diely sa objavovali na motorkách KOVROVEC. Ázia sa stala ich druhým domovom vďaka neuznávaniu medzinárodných kritérií Čínou. Táto ešte koncom 90-tych rokov ponúkala otrocké kópie pod názvom XINGFU na ktoré nemala licenčné práva. Je pravda, že španielsky, indický, či čínsky vývoj sa uberal vlastným smerom, ale stále základom boli JAWY podobne ako Lada, Seat a Polski Fiat mali základ vo Fiate. Spoluprácu s Jawou pripomínajú aj policajné motocykle v Indii, Turecku a podobne. Mrzí ma ale, že nikto z klubu nezabezpečil úplne atypický jawácky model BIZON a policajnú variantu 634 s motorom ROTAX. To patrí už ale do minulosti nedávnej.

V najmenšej miestnosti boli vystavené malé motocykle československej výroby, ako aj mopedy z východnej produkcie. Členovia klubu predstavili mopedy Stadion a Jawetta spolu so zahraničnou značkou Riga (Karpaty) (bývalý ZSSR). Klasické Pioniere boli prakticky vo všetkých vyhotoveniach. Autorom tohoto vozidla bol český konštruktér Ing. Josef Jozíf, ktorý pracoval vo VVZ Jawa v Prahe. Sériovou výrobou bola poverená zbrojovka v Považskej Bystrici. Prvé motocykle sa na trh dostali ako mopedy s pedálmi ako Jawa 359. V roku 1955 pod názvom JAWA 50 typ 550 (Pionier Jednohrb). Koncepčne im boli pozdejšie podobné mopedy Jawetta, čo boli priamymi nasledovníkmi. Podľa svojho tvaru prvé „Kláty“ dostali prezývku "pařez – klát - Jednohrb". Motor bol s vodorovným valcom chladeným vzduchom. Jeho parametre boli objem 49.8 cm³ a výkon 1,2 kW pri 5000 ot./min. Prevodovka bola trojstupňová s nožným radením. Rám bol chrbticový. Zadná vidlica bola trojuholníková s jedným strunovým tlmičom umiestneným pod sedadlom. Predná vidlica bola teleskopická. Oskútrovaný vzhľad tvorilo rozloženie mopedovskej nádrže s objemom 3 litre. Ďalej pokračovalo ako podsedadlový plechový kryt zakrývajúci skoro vodorovný tlmiaci element. Zadná vidlica typu monocross niesla okrem zadného kolesa aj zadný blatník, ktorý sa pohyboval spolu s kolesom. Sekundárny prevod bol reťazou a brzdenie zabezpečovala polonábojová bubnová brzda. Predné koleso malo tiež pohyblivý blatník a brzdu tiež polonábojovú. Obidve mali priemer 16 palcov. Riadidlá boli nostalgicky podobné vtedajším mopedom.

Technici z vývojového oddelenia Považských Strojární nelenili a v roku 1958 predstavili modernizovaný model JAWA 555 PIONIER. Jeho rám tiež vychádzal z pôvodného, no bol vybavený dvojicou strún umiestnených pod sedadlom. Okom postrehnuteľná modernizácia bola vo vytvorení skútrového zadného blatníka, na ktorom bolo sedadlo pre jazdca a nosič na batožinu. Aj predný blatník bol nahradený pevným mohutnejším. Ostatné partie boli nezmenené, len riadidlá tvorila jednoduchá rúra. Kolesá boli vypletené pevnejšími špicami a mali celonábojové brzdy. Model 555 bol vždy po určitej dobe modernizovaný. Po prvom prevedení mal nový model dvojsedlo, no stále nebol pre dve osoby. Bolo vidieť varianty s krytmi na nohy a podlahami ako u skútrov, dokonca tieto Pioniere mali aj plexisklo. Takéto prevedenia sa vyrábali do roku I962, kedy ich nahradili Pioniere novej odlišnej koncepcie.

Pod názvom JAWA 50 typ 05 Pionier začali z výrobných pásov schádzať ešte skútrovejšie Pioniere. Motor 05-ky nadviazal koncepčne na predchádzajúci model. Valec a hlava boli z hliníkovej zliatiny s klasickou liatinovou vložkou. Radiaca páčka bola už orientovaná do zadu. Motor dával výkon 2,2 kW. zadná časť rámu niesla klasickú kyvnú vidlicu s dvoma tlmičmi. V priestore pod sedadlom bola nádrž na 5 litrov paliva. Okapotovanie nadobudlo črty, ktoré sprevádzalo Pioniere až do ukončenia ich výroby. Predný blatník bol hranatejší ako na skútroch. Okapotovanie svetlometu bolo v tých istých líniách a bolo praktickejšie, pretože svetlo neoslňovalo jazdca ako na jednosedadláku. Nad motorom bol takzvaný tunel, v ktorom bol umiestnený vzduchový filter a potrebné náradie s lekárničkou. Typ 555 náradie mal pod sedadlom. Tunel plynulo nadväzoval skútrovým priestorom až k sedadlu. To bolo na opäť hranatejšom blatníku, ktorý prekrýval skoro celé zadné koleso. Zakrýval zadné tlmiče, nádrž, prístupnú po odklonení sedadla dopredu. Nové bolo výfukové potrubie s tlmičom, ktoré zasahovalo až ku koncu zadného blatníka. Po type 05 sa v roku 1966 objavil typ 20. Tento mal typické skútrové chrániče nôh a skútrové podlahy.

Rok 1967 priniesol návrat k typu 05, teda bez krytov nôh a podlahy, ale zato širšie riadidlá a označenie typ 21 pojatý ako športovejší model. Typy 20 a 21 sa stali jedinými dostupnými vozidlami s objemom motora do 50 cm³. Športovejšia 21-ka lákala zväčša mládež a 20-ka zase bola praktickejšia. Kombináciou týchto dvoch modelov dospel výrobca k modelu „typ 22“ určeného pre Ameriku ( no ostalo len u prototypu). Po roku 1969 sa robili na Pionieroch len kozmetické úpravy a výber sa zúžil na typ 20, popri tom sa do výroby dostal vyslovene škaredý „Naked Bike“ Mustang označený ako Typ 23. Tieto modely sa vyrábali ešte aj po zavedení výroby mopedu Babetta. Vedúci činitelia JAWY sa pokúšali aj o montáž Pionierov mimo Československo a boli viacmenej úspešní v Indii a v Egypte. Dokonca vznikla varianta s objemom 60 cm³. Motory Pionierov aj zahraniční výrobcovia montovali do svojich motocyklov. Najbližšie tak spravili v Poľsku a dokonca v Taliansku, či v Brazílii. Konkrétne na motocykli Ital Jet Vampiro 50, či Leonette.