Africa Eco Race 2017 – Maťo Benko

#104 Maťo Benko

„Eco Race je rally koncipovaná presne v duchu Thierry Sabina, zakladateľa pravého Dakaru. Je to proste skutočný šport, ktorý nestihli zvalcovať peniaze, sponzori a prenosové práva. Súťaž nikoho nepreferuje, ani nezatracuje, dáva všetkým rovnaké podmienky, práva a povinnosti. Všetko toto sa odzrkadľuje na atmosfére rytierskeho súperenia a ochoty pomáhať, hoci na trati si jazdci nič navzájom nedarujú.

Tím sme zorganizovali tak ako už máme odskúšané. Jedna dodávka, dva stany a dva šiatre. Ako mechanici a šoféri Jožko s Peťom, pomocníčka na všetko Zuzka a pretekári Jano a ja. Hotovo, nič viacej netreba. Všetko fungovalo na jednotku. A pretože má Eco Race výborne zabezpečený ketering, bolo o problém menej. Napriek tomu, samozrejme, sme mali hromadu vlastných doplnkov k jedlu, aby sme po ťažkých etapách mohli priebežne dopĺňať stratenú energiu.

Čo bolo od začiatku čudné, že Jano neurobil v príprave a počas chystania žiaden kiks. Aj ostatné činnosti v tíme išli akosi samé od seba. Po štarte boli vždy prví zbalení a nás po príchode čakal komplet nachystaný bivak. Okrem toho, od začiatku do konca sme fungovali ako animátori rally, so všetkou zábavou k tomu. Pamätám na prvý bivak ešte v Európe, v blízkosti Monaka. Večer sme si dali po poháriku vína a oproti nám stála grupa Kamazu, tak 40 členov. Zarazili nás nenávistné pohľady. Až potom pochopíme, že majú v tíme povinnú abstinenciu, zatiaľ čo my si môžeme aj lognúť pre potechu tela a duše. Chudáci Rusi.

Nosným motívom prvej časti rally na území Maroka bola zima. Mrzlo každučké ráno a ani cez deň neboli teploty zrelé na opaľovanie. Počas prekonávania Atlasu došlo aj na snehové jazyky. Teplota v noci pravidelne padala na -5°C a nižšie, pretože Kola vo fľašiach bežne zamŕzala.

Osobne som stavil na navigáciu potom, ako som v úvodnej etape v Afrike dohnal na 9. kilometri Jana zaťka a na 10. kilometri som sa pre chabé sledovanie roadbooku takmer zabil.

Od začiatku sa rozhorel boj medzi dvomi kohútmi. Mladý Gev Sella a postarší Pal Ullevalseter predvádzali jazdecký koncert. Lenže hneď v 2. etape sa Ulle strašne rozsekal a iba za pomoci tabletiek dokázal pokračovať. Vtedy ešte tvrdil muziku aj 140 kilogramový Maročan Gabari na KTM 450 Rally, no bolo otázkou času, kedy uštve motorku. V Mauretánii dorazil oba náhradné motory a bolo po pretekoch.

Výborne išiel aj Paolo Cecci na Honde, ktorú dokázal na otvorených úsekoch preháňať neuveriteľnou rýchlosťou.

(Cecci jazdil na upravenej Honde Africa Twin, no mal na prípravu motorky necelé 3 mesiace. Dokázal ju s mechanikmi komplet prekopať ohľadne rámu a podvozku. Nedostal sa k motoru, kde je spojka viac cestná ako do terénu. Spojkový kôš je bez otvorov, hladiny oleja sa ledva dotýka a nemá dodatočné chladenie. Preto mu spojka v dunách Mauretánie rýchlo odišla. Pozn. autora.)

Pole 37 motoriek poskytovalo dostatočne kvalitný základ na dobrú konkurenciu a na súťaži to bolo poznať. Väčšinou skúsení rideri išli hlavne v prvej polovici na ostrie noža a preteky mali spád.

Mňa osobná skúška čakala vo 4. etape. Mala časovku dlhú cca 400km, pričom prvá polovica bola o šutroch a druhá o rýchlosti. Ešte v prvej časti som bez zjavnej príčiny padol, urobil zopár sált a ohol ľavú časť riadítok do pravého uhla. Iritrack bol umiestnený vo vnútri konzoly, preto som nemohol po šialenom otrase nájsť tlačítko na privolanie pomoci. Ani motorku mi nešlo samému postaviť. Onedlho prikvitol Jano, že WP je nablízku a treba sa presunúť aspoň tam. Tak nasadám a pokračujem. A jednou rukou prdkám ďalej a ďalej, až som tak prešiel celú etapu. Doteraz to neviem pochopiť. Ani ostatní, ktorí ma čakali v bivaku v sanitke a nie v sedle KTM. V tejto rýchlostke sa vydrbal znovu aj Ulle, stretávame sa pred cieľom. Ale pokračoval v stíhaní Sellu.

(Gev Sella je 18 ročný Izraelčan, motokrosár. Výborne navigoval, jazdil aj po ťavej tráve 90 a počas rally dokonale zničil motorku. Ešte ho čaká vzostup, pád a potom vyrovnanosť… Klasický postup.)

Nasledujúci deň som prepol hlavu a pokračoval, čo to dalo. Našťastie pomohol oddychový deň pred Mauterániou a nečakaný postup vo výsledovke nahor. Vtedy som si povedal, že musím šetriť motor bez repasu. Mal som síce so sebou Števovu Svitkovu motorku ako zdroj náhradných dielov, no výmena motora je penalizovaná 3 hodinami. Preto v druhej polovici idem viacej na navigáciu a s Janom jazdíme takticky. Ráno sa čakávame, spolu navigujeme, prípadne jeden druhého dobiehame podľa povahy terénu.

Konečne je stále teplo a všetko začalo ubiehať tak nejako samé od seba. Jazdíme na pohodu a pritom zisťujeme, že sme stále rovnako rýchli. Užívame si preteky, roadbooky sedia fantasticky a dá sa spoľahnúť, že ak nie je pred horizontom výstraha, je možné to doň poslať bez rešpektu.

Ďalším kladom sa ukázalo pruženie. Na mäkko nastavený Trax vzadu po mierne tvrdšie WP52 urobili s motorkou divy. Môžem cielene veľa sedieť, pruženie všetko poberie a v krízových situáciách sa správa predvídateľne. Nádhera, treba poriadne držať plyn a spoľahlivo navigovať.

Takto v pohode pokračujeme až do Senegalu, kde tesne pred koncom rally mám kolíziu s miestnym autom. Chlapík mi vletel do cesty a ja sa šúcham niekoľko desiatok metrov po asfalte. Na šťastie ma nič netrafilo a druhý krát som sa narodil. Koniec mal silne emotívny charakter, preberanie trofeje za 3. miesto v lokalite predošlých pravých Dakarov mnou pohlo.

Dorazila ma aj Janova výdrž. 60-ročný chlap, čo nemá fyzickú prípravu, dokáže jazdiť spolu s najlepšími. Ja som ku koncu prípravy makal so Števom trojfázovo, preto mi rally neprišla nejako zvlášť náročná. No musím priznať, že niektoré etapy v mauretánskom mäkkom piesku boli trochu cez závit, hlavne pre 450 ccm motory.

Rally mala úžasnú atmosféru a vysokú profi úroveň. Ako jazdeckú, tak aj organizačnú. 3 vrtuľníky a 2 lietadlá nad hlavou, záplava sanitiek a všetky možné sledovacie zariadenia dávali jazdcom istotu. K tomu dokonalý roadbook bez chytákov a nepresností. Proste všetko sa podarilo, od štartu so Sklenaříkovou po cieľ pri Ružovom jazere. A ešte jeden rozdiel oproti ASO a Dakaru: zisk z rally nejde usporiadateľom na osobné kontá, ale jeho podstatná časť putuje na nadáciu Meoniho, financujúcu okrem iného aj školu pre malých černoškov v Senegale. Alebo v Mali?“

Text: Peter Haršáni - Haro, foto: AfricaRace