Tri body Európy (Grossglockner, Bibione, Bohinj), alebo aj muži majú svoje dni

Pre mňa bol tento trip výnimočný svojou pohodou, nezaťažený náročnými situáciami, relaxom a duševným oddychom, zážitkami, ktoré sa vrátia vždy pri prezeraní fotiek – skrátka Dobrou Cestou. V živote človeka sú chvíle keď sa potrebuje rozhodnúť. Vtedy všetky argumenty a zľahčovacie faktory, vydierania od rodičov, objednávky od zákazníkov a podobné spomaľovače musia prehrať svoj boj a výsledkom je čistý výsledok bez kontumačného skreslenia. Ide sa!

Cesta dávno naplánovaná, podobne ako veľa ďalších ciest čakajúcich na svoje súboje logiky a túžby (Česi na to majú lepší výraz – „chtíč”). Celé leto sledujem počasie, vyberám si kombinácie voľných dní, dohadujem sa na termínoch s kamarátmi, až sa zrazu 18. augusta pozriem opäť na Weather Channel a na najbližšie tri dni vidím svietiť jednoznačnú, usmievavú ikonku slnka. Vo mne sa niečo pohne a zisťujem, že rozbehnutý vlak endorfínov už nezastavím. 19. augusta kontrolujem počasie, priateľke oznámim (neuhýbam očami a môj tón je rozhodný), že zajtra odchádzam a idem do garáže baliť motorku. V hlave sa mi dočrtáva hlavná os plánu, tlačím orientačné mapy a na pár hodín usínam.

Je štvrtok ráno, 4:30. Dva dni. Počas celej sezóny sa mi nepodarilo ukradnúť si viac. Netúžim sa niekam narýchlo previezť, prípadne si dať sobotný celodeňňák v rádiuse 400 kilometrov. Nemienim zháňať ubytovanie, zdržiavať sa oddychovaním, veď času je málo. Túžim jazdiť, jazdiť do vyčerpania, sedieť v sedle a nechať si vetrať myšlienky čo najdlhšie. Pôvodne to mala byť cesta na štyri dni, no aj dva sú lepšie než jeden.

V prevodovke lupne jednotka, vyrážam. Ako to už na cestách býva, hneď stojím trikrát. Nejde žiarovka v zadnom svetle a zle som sa pozapínal, kupodivu je ozaj kosa a ešte pred Hainburgom dvakrát zapínam zipsy. No potom už ide všetko tak ako má, vlastne to ide oveľa lepšie. Cesta smeruje na diaľnicu smer Salzburg, držím si stabilnú 120-ku, čo je ideálny vyskúšaný kompromis na dlhšie cesty. Za chrbtom mi vykukuje slnko a osvetľuje slávny kláštorný komplex v Melku. V duchu sa prežehnávam a nechám myšlienkam priestor na rozlet. Tankujem pri Linzi, z termosky pochlipkávam kávičku a zajedám nejaký ten sacharid. Žiadne zdržiavanie, ide sa na Grossglockner, tam bude čas na oddych v inom prostredí ako na špinavom diaľničnom odpočívadle.

Pred Salzburgom mám diaľnice dosť a schádzam na kratšiu cestu okolo Wiestalstausee. Cesty sa kľukatia, sem tam stretávam dokonca prvé motorky, slnko otepľuje vzduch a začína sa parádny deň. Po diaľničných priamkach začíname s Monsterom chytať rytmus zákrut a po pár desiatkach kilometrov sa konečne dostávame na dohľad prvému cieľu našej cesty – predo mnou sa dvíhajú Vysoké Taury s najvyšším vrcholkom Grossglockneru – 3798 m.n.m. Ešte jedno tankovanie a dva hlty kávičky a už sa veziem dolinou Fusch k začiatku samotnej Hochalpenstrasse. Idem úplné piánko, točím hlavou na všetky strany a napriek tomu, že „gýčové“ pohľady poznám dôverne, stále ma udivuje pohľadnicovosť rakúskej krajiny. Krútim krkom, hľadám fialové Milky a dostávam sa k mýtnici.

Je 10:45, začínam stúpať na 48-kilometrovú alpskú cestu. Moja naivná predstava, že v strede týždňa, navyše v predobedňajších hodinách tu bude prázdno, a ja si budem jazdiť s vetrom vo vlasoch sa každým kilometrom zúfalo rozplýva. Neuveriteľný nátresk, kolóny pomalých áut a jazda za jedna a dva. Väčšina motoriek slalomuje dopredu, no ja som sem neprišiel pretekať.

Zahajujem teda vyhliadkovú jazdu, vlečiem sa v kolóne, každú chvíľu stojím a kochám sa výhľadmi. Kaskády, údolia, jazierka, vodopády – skrátka paráda. Pohľady do dolín začínajú mať silný závratový účinok, no cesta naďalej stúpa, zákruty sa uťahujú a výškové prevýšenie s nižším obsahom kyslíka dávajú Monsterovi jasne najavo, že tu treba lepšie pľúca. Nám to však nevadí, hompáľacím tempom minieme Edelweisswand vo výške 2190 metrov, ešte nejaká zastávka a už sa šplháme k sedlu.

Tam nezastavujem, rovno sa vydávam za šípkou Bikers Point a po srandovnej ceste s autami, ktoré sa ledva vytočia vo vracákoch sa ocitám na vrchole vo výške 2571 metrov. Autá stoja pri čakaní na miesto, s motorkou to mám jednoduchšie. 11:30 parkujem a začínam obhliadku. Na môj vkus a hlavne dumavú náladu je tu príliš rušno. Chvíľu sa teda túlam, fotím, kupujem pár suvenírov a rozhodnem sa zísť trocha nižšie aby som si v pokoji oddýchol a mohol si tú krásu okolo naplno vychutnať. Jazierko pod GG je rovnako plné ukričaných ľudí, a tak idem ešte ďalej, až kým si nenájdem kopček pri ceste s nádherným výhľadom a tam sa konečne skladám.

Je čas na obed. Pôvodne som si plánoval prejsť Hochalpenstrasse dvakrát, no v tom návale to nedávalo zmysel. Rozhodol som sa teda pokračovať pomalým tempom ďalej smerom na Taliansko. Cesta nadol je rovnako fotogenická ako dohora, s jediným rozdielom – cyklisti ktorých som obdivoval ako drú hore ako kone, sa cestou dole totálne rozvášnili a dávajú zaradom nielen autá ale aj motorky. Kukám na tachometer ktorý ukazuje 60-ku a to „hovädo” ma zobralo teda pekne hupom.

Na panorámy som si už zvykol, začínam rozmýšlať nad Dolomitami, keď zrazu vidím rázcestie a šípku na vyhliadku Cisára Jozefa. Hups, prečítal som si pár cestopisov, takže viem, že tu je len som na to zabudol, no neváham ani sekundu a deriem sa opäť dohora. V diaľke vidím strmo stúpajúcu lanovku a kým rozmýšľam ako sa tam dostanem, už po tej „lanovke“ idem. Dostávam sa k miestu odkiaľ je najlepší výhľad na Grossglockner – priam pútnické miesto plné bufetov a dizajnových reštaurácií, niečo ako Štrbské Pleso.

Študujem ubúdajúce ľadovce, dokumentárne fotografie, žmúrim na biely vrcholček, uvažujem nad globálnym otepľovaním a prajem si, aby ten kúsok snehu čo je na Kilimandžáre vydržal kým sa tam raz dostanem. Videl som na Kaukaze, čo urobilo slnko za dva dni s Elbruským ľadovcom, tak chmúrne dumám nad zmenou celosvetovej klímy, tromi kalamitami, ktoré len od mojich stredoškolských čias postihli Tatry a Slovenský raj a trocha rozladený sa vraciam k motorke. Pár kilometrov a opäť obdivujem vyhliadky – tá dolina je neskutočná! Dole takmer ako voľným pádom. Pomaly schádzam do Winklernu, kde sa končí GG Hochalpenstrasse, cesta však zďaleka nie.

Ešte zostáva prejsť pár údolí, nemenej zaujímavých, a pár priesmykov, nemenej kľukatých. Rozhodujem sa zotrvať v meditatívnej nálade a neštvať sa na Dolomity. Plánom je dostať sa k moru – do Bibione za svetla aby som si užil aj trocha slnka a kúpania. 15:30, dávam si olovrant a dlhšiu prestávku, oblečenie mením „do tepla“. Rozkošná rakúska krajina končí, za Mauthenom ideme opäť nahor. GPS-ko ma vedie cestičkami s geniálnou geometriou, hlava prestáva odpočívať a prerátava trajektóriu každej zákruty.

Premávka takmer žiadna, asfalt parádny, Monsterovi dávam nažrať a uťahujem pekne po stúpačky. Ľavá, pravá – desiatky, stovky zákrut, po hodine sa už cítim ako na kolotoči, no cesta stále stúpa, prechádzam do Talianska. Cesta ide kolmo dole, taliani riešia serpentíny svojsky – vždy tunel vo vracáku. Jeden aby z tých zákrut zblbol. Krajina je typicky dolomitská, zvykám si opäť na talianske značenie, údolím riečky Tagliamento smerujem definitívne do nížin. V dedinke Casanova spozorniem, no záverečnú tabuľu som prehliadol, tak sa nemôžem pochváliť zaujímavou fotografiou, vracať sa mi nechcelo.

Mapu odkladám, nechávam sa viesť GPS-kom a len sa rehocem keď ma vodí poza „humny“ a poliami a kde-kade a potom sa zrazu opäť ocitám na hlavnej ceste a skontrolujem značenie a teším sa keď znovu dostanem pokyn odbočiť niekde do kocúrkova. Mám z toho náramnú zábavu, cesta mi ubieha a pred šiestou vchádzam do Bibione.

Zo satelitných snímok som mal približnú predstavu kde bivakovať, tak som sa len previezol mestečkom kým som sa dostal k oplotenému pozemku. Popri ňom som prešiel na cestičku po ktorej išli cyklisti, a za nimi som sa pekne preštrikoval takmer až na pláž. Pár stoviek metrov offroudu pieskom, asi pol kilometra od posledných hotelov Bibione. Motorku nechávam na dohľad, vybaľujem plavky, hádžem zámok na kotúč a utekám si vychutnávať lenivé prevaľovanie v slaných vodách Jadranu. Robím si ležovisko na „valovom“ navŕšení pláže a striedavo oddychujem a plávam.

Po 750 kilometroch som príjemne unavený, rozmýšľam o nejakej kaviarničke a talianskom jedle, no nakoniec sa rozhodujem nerušiť si pohodu a zotrvať na mieste. Pozorujem postupne sa vyprázdňujúcu pláž, občasných okoloidúcich domácich, potulujúce sa páriky. Na náhodnom mieste otváram knihu Alessandra Baricca. Čítam o chlapíkovi ktorý chcel matematicky definovať hranicu kde končí more. Meral každú vlnu, považoval to za najťažšiu úlohu vo svojom živote. Uvedomujem si, že more nekončí jednou vlnou ale ich nekonečným množstvom a rovnako je to aj v živote človeka – až množstvo spojeného úsilia dokáže vytvárať veci pre jedného človeka nepredstaviteľné. Oceán more.

Po západe slnka je ešte takmer dve hodiny šero, večeriam, popíjam kafíčko a cítim sa nesmierne spokojný a spojený s celým vesmírom. Pocit bezpečia zosilňujú neďaleké slabé svetlá hotelov, takže mám orientačný bod, aj keď v okolí pláže je tma ako v rohu. Takmer. Svetlá hviezd dávajú veciam neurčité obrysy, more je oproti oblohe asi o stotinu odtieňa tmavšie a keďže ešte nemám chuť spať, vydávam sa do mora na nočné kúpanie. Pre veľký úspech program opakujem, kým nie som úplne unavený. Očisťujem sa od piesku a zaliezam do spacáku. Až na pár komárov niet čo by ma rušilo. Počúvam more a spím.

Piatok, 5:50. Vykukujem zo spacáku a tipujem kde vyjde slnko. Pozorujem odliv, prvých ranostajov, čo si prišli na pláž zabehať alebo zbierať mušle. Vybaľujem raňajky, balím spacák a čakám. 6:21 – Soleil levant – vychádza slnko, tak pár minút naňho žmúrim a fotím, následne sa pridávam k ranným bežcom k neďalekému majáku. Príjemne rozohriaty si dávam posledné zbytky zabaleného jedla s napodiv stále teplou kávou (ďakujem Andrejka), potulujem sa okolo a čakám na dávku tepla. Čudujem sa, že v mori nikto nepláva a po chvíli zisťujem prečo. Príliv priniesol ohromné množstvo malých okrúhlych medúz, ktoré pŕhlia ako ďas. Pri tretej to definitívne vzdávam, ešte trocha povaľovania a balím preč.

Nikdy by som nikomu neuveril keď by ma presviedčal, že raz pôjdem na motorke v tričku, no keď sa zo mňa liali litre potu aj v tieni, skúsil som to. Najprv asi 10 km pomaly k najbližšej pumpe. Potom ďaľších 80 km až k Slovinským hraniciam, kde si dávam desiatu v tieni pínií.

Pokračujem ďalej opäť podľa GPS. Dvadsať minút v Slovinsku a totálne kiksy v navigácii, dostávam sa na štrkovú cestu. Odhadujem to na stometrový úsek kvôli oprave, ale figu. Desať kilometrov nádhernou krajinou, cestičkou ponad rokliny, miestami vysekanou v skale – nie je mi všetko jedno. V niektorých bodoch musím zastaviť a fotiť. Nikde ani živáčika, smejem sa, aj mi zviera útroby, keď pri prudkom klesaní prehrievam zadnú brzdu a pokračujem iba na prednej krokom. Offroadová cesta vedená ako cesta druhej triedy je veľkým zážitkom, no neúprosne mi ubrala z času a tak som rád keď sa nakoniec v poriadku dostávam na kvalitný asfalt.

Posledný cieľ mojej cesty – Triglavský národný park s Bohinjským jazerom mám po chvíli pred sebou a po nájdení vhodného relaxačného miesta rozbaľujem posledný piknik. Samozrejme s kúpaním a malým zdriemnutím. Nádherná, pokojná krajina, kopec ľudí ktorí sa zdali byť v pohode, ľutujem, že nám s kamošmi nevyšiel počas leta rafting a výstup na Triglav.

Takmer dve hodinky leňoším a potulujem sa po okolí, až je čas odísť. Vynechávam plánovanú dlhšiu trasu s napojením sa na Graz a volím kratšiu cestu na Klagenfurt. Páči sa mi tu čím ďalej tým viac. Celé okolie, mestečko Bled – krútim hlavou až po diaľnicu z Ľubľany. Napájam sa na dolinu Loibital, kadiaľ som prechádzal pred tromi rokmi, no na rozdiel od vtedajšej búrky a jazdy krokom na svojej prvej zahraničnej jazde, si teraz zákruty vedené „slovenským rajom“ vyslovene užívam.

Za Klagenfurtom posledná oddychovka a pokračujem diaľnicou smer domov. Ibaže – tretíkrát počas tejto cesty si na benzínke zabúdam kúpiť diaľničnú známku a práve keď dumám nad tým, či vôbec, je tu zrazu kontrola a vycerený policajt na mňa ukazuje a hovorí kolegovi: „He won.“ („Tento vyhráva.”). Dostávam inštruktáž v slovenskom jazyku, zjednávanie absolútne neúčinné, tak platím 65 ojro a keď „zelený“ vidí, že nevyšilujem ako malé decko, tak debatíme o motorkách a prejdenej ceste a s úsmevom ma vyprevádza a praje šťastnú cestu.

Čaká ma posledných 350 kilometrov s dvomi zastávkami na tankovanie a privrstvenie oblečenia a o pol desiatej som šťastne doma. Frajerka zrejme ani neverila, že sa vrátim, no keď ju ťapnem po zadku so slovami „opäť si na mňa zvykneš, neboj“ a ona sa na mňa usmeje, je konečne všetko tak ako má byť.