Pridané: 04.03.2014 Autor: Martin Kňaze - matox Čitatelia: 13531 [Testy a predstavenia - Test]
Keď vystriedate mnoho strojov, poženiete sa za výkonmi, technickými finesami a chirurgickou presnosťou. Keď si myslíte, že už ste toho vyskúšali dosť, nebodaj že už vás nič na vašom vzťahu k motorkám neprekvapí a popri tom všetkom možno až pozabudnete, prečo vlastne jazdíte – odvezte sa na Racerovi a on vám dušu zase upokojí.
Tak tu máme ďalšiu inovovanú sériu modelu V7 od Guzzi. Nám sa do rúk dostal takzvaný entry-level, v matnej čiernej farbe, s liatymi kolesami a chrómovými doplnkami. Predstavujeme vám Moto Guzzi V7 Stone.
Trochu nostalgie
Pamätám si na svoju prvú legálnu motorku. Bola to krásna červená MZ-ta 250 v cukríkovom pôvodnom stave a ja som bol najšťastnejší chlapec na svete. Kanady, rifle, sidovka a vyklápačka, úsmev od ucha k uchu a nekonečné brázdenie ciest s obrovskou radosťou. Čo na tom že nešla, nebrzdila, nezatáčala – no a? Bola moja a ten pocit, že pod riťou mám vibrujúceho oceľového tátoša bol magický. Odvtedy som vyskúšal mnoho motoriek, ale toto som už v takej intenzite nezažil. Moto Guzzi V7 mi ale tento pocit takmer autenticky priblížila a ja som si jazdu na nej vychutnal ako už dávno nie.
A preto tento test nemôžem poňať prozaicky – keďže sa jedná o čistú poéziu. Navyše o V7 už písal môj kolega Milan Mikulík - Mikulec a bolo by to teda nosenie vody v koši. Ak dovolíte, zameriam sa skôr na samotnú jazdu a pocit z nej, pretože technicky sa tento stroj nie príliš líši od už testovaného V7 Stone. Dámy a páni, kľúčikom zapínam stroj času, pridajte sa.
V časoch, keď sa autor tohto textu ešte niekde prevaľoval, drsní rockeri v európskych veľkomestách sa s túžbou čo najrýchlejšie sa premiestniť od kávičky ku kávičke (a popri tom aj dobre vyzerať) pustili do prerábky svojich motoriek. Cieľom bola úzka stavba, zalomené a nadol pretiahnuté riadidlá, “bobek” namiesto pasažierovho sedla a celkové uprednostnenie rýchlosti a obratnosti pred komfortom. Caféčko od MG nadväzuje na túto éru (retro je dnes v móde), ibaže technika je dnešná a dizajn je nadčasový.
Klaniam sa pán Miguel Galluzzi
Dizajnový mág, ktorý vytvoril také dielo ako Ducati Monster, opäť prekročil svoj tieň a daroval svetu ďalší šperk v podobe V7 Racer. Ďakujeme maestro. Na prvý pohľad vyzerá motorka retro, čisté línie, akurát čo oslepuje, je pochrómovaná nádrž. O pár sekúnd sa už oko kochá nad množstvom detailov, ktoré do seba rafinovane zapadajú a tvoria nádherný celok. Kam len oko padne, tam je nejaká dizajnová lahôdka. Cukríkovo červený rám a stredy kolies v kontraste s množstvom chrómu a brúseným hliníkom. Okrúhle svetlo so štartovacím číslom sedem na štítku nad ním. Sedmičky tak isto po bokoch “hrbu”, ako dôkaz, že ide o “rejs” mašinu. Iné ako vypletané kolesá by sem nepatrili, rovnako ako sú nutnosťou dva pochrómované cigarové výfuky po stranách a dva analógové budíky.
A to neskutočné hnedé sedlo z alcantary, prešité červenou niťou, na ktoré nadväzuje retro kožený pás obopínajúci úzku, ale 22-litrovú kovovú pochrómovanú nádrž, čo sa leskne ako psie vajká – pomóooc! Zo spomínaného brúseného hliníka sú napríklad “dekle” po stranách pod sedlom, ako aj frézované držiaky výfukov. Krásny je aj pozdĺžne uložený vzduchom chladený Véčkový motor s bohatým rebrovaním. Výrobné poradové číslo máte rovno na očiach, na štítku pred zapaľovaním. Celé to je zakončené sexi guľatou prdelkou so svetlom a blinkrami opäť v chróme.
Pri vymenúvaní detailov by som mohol ešte dlho pokračovať, ale veď to vidíte aj sami. Alebo ešte lepšie, kúpte si ju, dajte si ju do obývačky pred krb a pri srkaní dobrej whisky spoznávajte krásy jej tela.
Jazda časom
Vedel som, že jazda na V7-čke bude niečo extra, a že jediné, čo mi môže pokaziť radosť, bude zlé počasie alebo nezabehnutá motorka. Vyplnilo sa len to druhé a tak som na ňu musel ísť pozvoľna. Bol som hlavne zvedavý, do akej miery bude jazda korešpondovať so vzhľadom. Už pri prvom pokuse naštartovať sa dostavila autenticita. Nabehla na druhýkrát a vyslovene bolo cítiť, že sa trasie viac ako keď sa zohreje. Neskôr sa to však zmenilo na pozitívne “Guzzi“ vibrácie, čo spolu so vzhľadom a pekným mechanickým zvukom dávalo pocit, že sedíte na motorke, nie na nejakom ultra hyper plastovom kelímku. (Fakt som toto povedal???) Doprial som jej čas a hodnotím pekný dvojvalcový bublot, síce trošku plechový, ale na sériovú motorku slušný. Na nete sa dá vypočuť s doplnkovými Arrowmi a to je už iné kafe.
Vysadám do sedla s očakávaním silno nepohodlného a natiahnutého posedu. Moja utkvelá predstava o caféčkach bola narušená. Neviem, či to je mojou výškou (183 cm), ale posed mi vyslovene sadol. Žiadny natiahnutý chrbát, všetka váha na zápästiach, ani príliš tvrdé sedlo. Nič. Pozícia bola síce mierne pretekársky predklonená, ale posed by som hodnotil dokonca ako pohodlný. Štyristo km za deň bez bolesti to len potvrdilo. Hádžem teda jednotku a máme tu prvú nedokonalosť. Na jemné ťuknutia ala Japonsko zabudnite. Tu treba jednotku skrátka kopnúť. Po zaradení jednotky navyše zostáva dlhá dráha radičky smerom nadol, a tak som si bol nie vždy istý, či tam mám rýchlosť. Sila zvyku, stačí radiť ráznejšie. Z päťdesiatich koníkov som veľký rešpekt nemal, ale spolu so 60 Nm a 179 kg živej váhy (s náplňami a bez paliva) sa motorka mala k životu viac ako som očakával. A to som ju prvé stovky kilometrov šetril. Ale keďže maximálny "krútiak" dosahuje už pod 3000 otáčok za minútu, na zoznámenie to stačilo.
"Krujzujem" si mestom a po čase si začínam zvykať na život celebrity. Otvorené ústa, foťáky, palce hore. No dobre, viem, že to nebolo mne, ale tak nech má chlapec radosť. Začínam chápať zmysel caféčiek, teda aspoň tohto. V meste sa cíti ako šťuka v rybníku. Ľahučká, obratná, rýchla! Žiadna zápcha nie je dosť hustá na to, aby ste museli ísť krokom. Motor sa zbiera už ľahko pod 2000 otáčkami, je pružný a v meste skutočne viac nepotrebujete. Baví ma pocit rýchlosti a pritom ani moc neprekračujem limity. Predná vidla poberá nerovnosti bez toho, že by bola špongiovo - retro mäkká. Na zadku sú plne nastaviteľné tlmiče Bitubo WMY01, ktoré mi prídu až príliš mäkké. Nezdalo sa mi to a po zosadnutí zisťujem, že je všetko nastavené na najmäkšie. Snažím sa hrať s útlmom a kompresiou, čo prinieslo citeľné zlepšenie. Tlmiče budú asi hlavným rozdielom medzi Racerom a “nižšími“ modelmi V7.
Nejakú extra praktickosť som tu nečakal, ale predsa len som pozrel pod sedlo, či sa tam dá niečo pichnúť – nedá. Je tam ale plachta, ktorou si pekne zakryjete semišové sedlo keď prší a vy musíte mašinu odstaviť. Nikto nechce sedieť na premočenom a nasiaknutom sedle, že? Takže toľko k praktickosti.
Pocit závodníka rokov sedemdesiatych
Predo mnou je asi posledný slnečný víkend a ja sa neviem dočkať sobotňajšieho rána. S kamošmi máme dohodnutú trasu do 400 km a že to boli krásne kilometre, je už asi jasné. Konečne opúšťam zhon mesta, postupne radím všetkých päť stupňov a všímam si prevodovku. Tu retro nečakajte – až na jednotku radí hladko a presne. Trošku som sa ale trápil s lankovou spojkou, ktorá išla tuhšie a po celovečernom mestskom kávičkovaní som cítil zápästie. Keďže moto bola ešte nezabehnutá, časom sa to môže poddať. Rozťahujem rýchlosti spočiatku len do 5000 ot. a motorka sa mi skutočne zdá živá. V zákrutách si ju prehadzujem zo strany na stranu, prikrčený dopredu s pocitom dobového pretekára. Svištím si to krajinou v svižnom tempe a stále v rámci zákona – to je nezvyk, ale páči sa mi to. Aj keď som písal, že moto ide od nízkych otáčok, najlepšie jej je medzi 4-6 tisíc, keď má motor hladší chod a chutia mu otáčky. Na sekundu som vyskúšal obmedzovač – je okolo 7000 a dosť drsný, ale o tom to tu vôbec nie je. Mašinka ide okolo 160, čo som ani neskúšal, pretože radosť z jazdy sa dostavila už pri 100 - 130 km/h.
Nekecám, proste roztiahnete všetky rýchlosti, hlavou dopredu sa vrháte do zákrut a motorka neprotestuje. Nohy mierne pokrčené dozadu na rejsových stúpačkách, čo umocňuje atmosféru športovej mašiny dôb minulých. Galuskové rozmery 100 a 130 agilite napomáhajú a mašina aj celkom drží stopu. Ťahám za plyn z každej zákruty a dvojvalec ma z každej pekne vytiahne, až sa pozabudnem, na akej motorke to jazdím. Keď už idem do rýchlejšej zákruty 130 - 140, zadok začína frflať a mašinu mierne rozvlní. Zaujímalo by ma, keby sa s Bitubami pohral skúsený ladič, kam až by sa s touto raritkou dalo zájsť.
Názov Brembo tiež evokuje šport, aj keď tu si musí mašinka vystačiť len s jedným kotúčom vpredu (brzdeným štyrmi piestikmi) a jedným vzadu. Niežeby to nestačilo, ale pri športovejšej jazde trebárs dolu kopcom jej trochu chýba razancia. Každopádne dizajnu jeden kotúč prospieva a k zameraniu motorky aj celkom postačuje. Taktiež prísne hodnotiť prednú vidlu, že z nej nie je príliš cítiť odozva a je trošku “tupá“, je tu scestné a na svižné povozenie v uvedených rýchlostiach stačí. Navyše ako by tu vyzerala nejaká USDčka?
Fascinuje ma spôsob, akým táto Guzzinka vťahuje do deja, prináša pocit, že si to skutočne režete, ale všetko ešte v rámci zdravého rozumu. Je to asi kombináciou vzhľadu, priebehu V2 motora, ale aj posedu, kde sa usadíte športovo ale relatívne pohodlne, pretože sedlo je akurátne tuhé a poskytuje dobrú oporu pri zrýchľovaní. Skrátka som mal pocit, že toto je viac motorka, ako mnoho iných moderných a pritom špičkových strojov.
A čo turistika?
Hmm, nie celkom, jedine ak kreditková. Na batožinu zabudnite, nie je ju kam dať. Dajú sa síce doobjednať spolujazdcove sedlo aj stúpačky, čiže niečo málo by sa na sedlo uložiť dalo, ale načo to zbytočne siliť? Sú aj iné mašinky na turistiku. Posed by aj ušiel, nie je problém denne najazdiť cez 400 km, samozrejme nie vkuse, aj keď teoreticky by ste zastavovať nemuseli. Vďaka 22-litrovej nádrži má V7 neskutočný dojazd. Najvyššia spotreba mi vyšla na 5,4 litra, čo bola kombinácia fotenia, naháňania sa a taktiež mašina bola nezabehnutá. Bežne 4,5 - 5 pri svižnej jazde a predpisoví jazdci spravia určite aj 4. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby kontrolka rezervy zasvietila až po 315 km!
Keď už som pri kontrolkách, palubovka ponúka len nevyhnutný základ – viac tu ozaj nepotrebujete. Pekné analógové budíky sú všetko, čo je treba a pár základných infošiek na mini displeji je ako bonus. Ochrana pred počasím je tiež minimálna, aj keď predný mini štít rozráža vzduch do 130 km/h statočne. Ale keď máte tú pravú kreditku a malý batoh na chrbte, kľudne sa môžete vybrať po Európe, bolo by to štýlové a zábavné.
Konkurencia
Konkurenciu spomínal v teste inej V7-čky už Milan Mikulík - Mikulec a myslím, že opakovať to bude zbytočné. Tak len stručne – najbližšie majú k Racerovi ostatné V7-čky, potom Boneville alebo Thruxton od Triumphu, Kawa W800 alebo možno aj HDčko 883.
Záverečná
Pár slov pre vytrvalcov, ktorí sa dostali až sem. Ak ste si mysleli, že Racer je iba pre špecifickú sortu imidžových jazdcov a leštičov alebo pre staromilcov ako som si to myslel aj ja, ste na omyle. Racer je v skutočnosti otvorený širokému spektru jazdcov. Od mladých, na imidž počúvajúcich (retro je in), cez vyjazdených harcovníkov, ktorí už pochopili, že jazdenie nie je len o číslach, až po seniorov, ktorí nostalgicky spomínajú, ako sa vozili pred dekádami a chceli by to zažiť znovu, ale so zárukou a bez tečúceho oleja. Ale Racer je vlastne pre všetkých, ktorí milujú motorky v ich prapôvodnej podstate a ten pocit, čo nám dáva krídla – Orlie krídla.
Diskusia k článku (26)![[Verzia pre tlač]](images/print.gif "[Verzia pre tlač]"){kind=small}
