Poľské piesky

Nestretnutie s Awiom

Dôsledné plánovanie akcií považujem za nevyhnutnú prípravu, ale vždy nastane malý zádrheľ a improvizácia v poli náležite osladí advetúru.

Na začiatok mi volá Tomáš Hajduch - Awia, nech prídem k severným susedom pojazdiť piesky. V Tunisku som si ich užil dosť, ale môj 12-ročný nasledovník ich pozná iba z opisu a fotiek. Preto beriem kamošovu ponuku a pribaľujem Adama aj s motorkou na svokrovu dodávku. Večer pred cestou mi Awia oznamuje, že odchádzajú o deň skôr, preto pošle súradnice miesta stretnutia.

Plánujeme stretko na pieskových planinách neďaleko Krakova, nazývaných aj Poľská Sahara. Ich dátum a spôsob vznik nikto dostatočne neobjasnil. Najčastejšie sa hovorí o poslednej dobe ľadovej, o mraze a vetre. 1. mája ráno upaľujeme na sever, za Třincom prekračujeme poľské hranice a onedlho dostávam SMS s očakávanými údajmi. GPS nás podľa nich má navigovať až do dediny Krzywoploty, ale nenaviguje. Poobede končíme so synom v absolútne neobývanej oblasti, uprostred nekonečných lesov. Po treťom zapadnutí auta pokračujeme 500 metrov pešo na určený bod. Nachádza sa v húštine, kilometre od akéhokoľvek obydlia. Rozhodujem sa ísť podľa svojich údajov priamo na „pustyňu“. Dvojhodinové blúdenie v lesoch končí pri vrátnici so závorou vo veľkých železničiarskych opravárenských závodoch. Chyba je iba v tom, že sme prišli z vnútra podniku. Prekvapený vrátnik nás vypúšťa von a nič nebráni presunu k planinám. Prečo nás navigácia viedla inde ako mala nevieme (skúšali sme všetky módy údajov), ale v Poľsku sa pripravte na to, že premúdre GPS bude aj lesné a poľné cesty zahŕňať do výpočtov rovnako ako zapchaté diaľnice.

V dedinke Chechlo ideme na parkovisko s výhľadom na pustyňu. Sviatok v kombinácii s počasím spôsobuje preľudnenie miesta výhľadu, preto budeme jazdiť v odľahlej časti nech nevyrušujeme. Pri hľadaní miesta na bivak na opačnej strane planiny asi 5 metrov od vyhliadnutého pľacu s autom nadobro zapadám a nič nezmohli ani náhodní poctivo tlačiaci turisti. Prúser na začiatku ako vždy.

Vykladáme s Adamom stroje, obliekame sa a na motorkách ideme po rozjazdených pieskových cestách do dediny. Vojdem do dvora s tromi odstavenými džípmi a domáci na jednom z nich ide podľa vysvetlenia k dodávke ležiacej na bruchu v piesku. Pred jazdou vypil odhadujem asi liter Vodky Vyborovej a preto netriafa k miestu. Idem ho pešo hľadať, aby som počul motor, syn stráži pri aute a motorkách. Nakoniec zázrak nastáva, ochotník doletí aj so mnou dakarským štýlom, ale nič nerieši. Ľahký džíp nestačí na ťažkú dodávku. Záchrana prichádza v podobe veľkého terénneho monštra s navijakom (podľa nálepok účastníka rôznych rely), ochotný Poliak nás vyťahuje a dodávka končí na kraji dediny.

Konečne jazdíme na motorkách. Rozjazdené úzke cesty v lese nie sú podľa môjho gusta. Musím ísť na suchom piesku rýchlo a často s míňam borovice o vlások. Konármi dostávam po papuli stále. Nebyť nedávneho tuniského dobrodružstva, asi stále ležím aj s KTM. Zato kolibrík Adam na Honde dokazuje, že mladá generácia nás onedlho prevalcuje. Trojka, stredný plyn, obe kolesá v drifte a hlavne nijaký strach.

Piesok je porovnateľný s bielymi dunami Tuniska. Podstatne hrubší ako v červených dunách, suchý do dosť veľkej hĺbky ale nedá sa v ňom prepadnúť (ani veľmi zahrabať). Inak sa správa ako každý piesok – nevyspytateľne, predné koleso funguje čoby nepotrebná okrasa. Viac sa mení smer jazdy prenášaním váhy, pridávaním plynu a hypnotizovaním najbližšej prekážky ako točením riadítkami. Už na voľnom priestranstve triafam urastenú borovicu, odráža ma do nasledujúcej jamy a letím na držku. Syn sa uškŕňa a pomáha geriatrickému rodičovi zdvihnúť motorku. Lietame po rozsiahlej planine skoro do zotmenie. Úsmev na synovej tvári je odmenou za predošlé trápenie.

V dedine idem ponúknuť nejaké lóve za roztrhnutú gurtňu nášmu prvému záchrancovi. Nič nechce, ale prezrádza výborné miesto na prespanie. Skutočne nachádzame rozprávkový potôčik s pieskovým brodom. Neďaleko kempujúce rodinky vysvetľujú, kadiaľ jazdiť, kadiaľ nie, kde číha lesná stráž... Stretnutie s Awiom už nemá zmysel, po zotmení presúvam aj auto a opekáme klobásky pri vatre.

Eko atentát

Podľa rád miestnych netreba jazdiť na výjazde smerom k bunkru z 2. svetovej vojny, cez brod vedúci do druhej časti pustyne a po samotnej druhej časti, ktorá nesie štatút akejsi rezervácie. Inde jazdiť možno, hlavne ak máme „brytke motorky“. Najväčší pieskový výjazd je ďalej v lesoch, bez satelitných snímok (zabudnuté doma) bez šance na nájdenie.

Ráno vstávame, raňajkujeme a chystáme výjazd skorej ako prídu húfy turistov. Syn náhodou pri potoku v brode nachádza zahrabané „míny“ ekoteroristov. Klince natlčené v brezových konároch v miestach, kde som včera v záchvate romantiky po zotmení blúdil bosou nohou. Nachádzame ich asi 10, zrejme nie všetky. Po odbornej likvidácii neúspešne hľadáme v lesoch spomínaný veľký výjazd. Adamovi svietia oči po prejazde krásnych ciest od radosti, mne od hrôzy. Sopliak na Hondičke zľahka líže povrch piesku, ja bojujem s gravitáciou medzi borovicami.

Potom sa vraciame na pustyňu, v tom čase bez turistov. Vozíme sa po rovine dookola, potom ideme na rozjazdený výjazd do lesa, kusisko naľavo od bunkra. Pri dvojke na plný si hovorím – toto nemôžem ustáť! Ale africká Sahara ma dostatočne pripravila na poľskú a vybehnem až hore. Adam vzápätí. Schádzame v sypkom podklade dolu, dávame nejaké koliečka. Počas príprav na fotenie a filmovanie syna pri výjazde vidím na Honde mäkký predný plášť. Defekt. Zrejme sme prebehli po klincovej nástrahe, ja na penových výstužiach bez následkov. Ako inak, fúkadlo vzduchu odpočíva v aute. Gum-halter udrží všetko pohromade, po príjazde k autu iba dofukujeme a jazdíme po brode a v okolí. Ešte počas presunu sa KTM rozhodla odbočiť do lesa, čo sa jej napriek mojim protestom podarilo. Tesne míňam borovice, dostávam zopár petelíc do hlavy konármi a vychádzam z lesa k zabávajúcemu sa synovi.

Zdolávanie brodu bolo bonbónikom výletu. Pieskový, čitateľný, s čistou vodou. Adam (samozrejme aj ja) si užíva jazdy na všetky spôsoby. Neskôr sa objavujú Poliaci na štvorkolkách a kroskách, ale my balíme a vyrážame domov.

Zajazdili sme si výborne, ale ťaživý pocit neistoty zostáva. Už ani v Poľsku nemôžeme?

Video - Adam:

Prečo článok

Iste sa pýtate, prečo píšem článok o takomto bezvýznamnom výlete. Dôvody sú dva. Prvým je porovnanie piesku na Sahare v Afrike a v Poľsku. Okrem farby je piesok bežných afrických dún ultrajemný, ľahko sa v ňom prepadnete, pri nesprávnom rozbehu zahrabete. Vietor ho ukladá do iných útvarov ako v Európe. Naopak v Poľsku sme boli nútení prekonávať akékoľvek nepríjemné úseky rozjazdeného suchého piesku s koľajami, v Afrike ho proste obídete. Tento piesok je hutnejší, ale do určitej hĺbky uhýba viac ako saharský. Inak detto: v stupačkách, ťahať za plyn, prenášať váhu. Jednoducho každý piesok dá poriadne zabrať.

Druhý dôvod je hodný diskusie: kde vo svete môžeme beztrestne jazdiť? Awia aj Ostraváci (stretli sme sa pri zapadnutom aute) dostali pokuty, ktovie čo iné hrozilo. Klince v potoku napovedali niečo tiež. Vraj aj Rumunsku sa pritvrdzuje, na Ukrajine (hlavne centrálnej) je nebezpečnejšie ako pred rokom – dôsledok krízy a hladu. U nás skapal pes, Tunisko a Maroko predsa nie sú v dosahu víkendového jančenia. Budeme sa pravidelne stretávať na trajekte do Afriky alebo skončíme všetci na diaľniciach? Alebo raz za rok bude Touratech Motoride rely a dosť?

Možno by stálo za námahu formou diskusie zbuchnúť prehľad legistlatívy jednotlivých krajín ohľadne offroadu. Predsa lepšie sa sedí na motorke bez stresu.

Haro