Tunisko 2009 - pozor na Saharu! 3/3

Tozeur

Po prebudení a nabalení auta sa pokúšam prebiť sám krížom cez púšť do Douz. Presúvame základný tábor nad veľké soľné jazero a cesta vedie aj tadiaľto. Po dvoch kilometroch ma optimizmus opúšťa. Piesok je v hĺbke mokrý ,ale hore suché hrebene začalo previevať v opačnom smere. Duny nečitateľné, piesok nevyspytateľný, sparno. Necelých 5 kilometrov mi trvalo vyše hodiny. Dnes nemá zmysel stvrdnúť sám v púšti. Počas jazdy sa samovoľne na motorke prepadol zadok /pravidlom je prepadnutý predok/ a znovu vykopávam. Spolu 7x.

Vraciame sa do kempu /Moraváci sa zakopali kúsok za oázou/ a Fefe sa smeje: dnes sa nedá ani na KTM, poobede to bude iné. Vysvetľuje nám rôzne finty o piesku a jazde v ňom. Nakoniec mu požičiavam moju motorku a chlapec to vážne vie. Len sa zabávame – pre nás nezvyčajný pohľad na puka na motorke. Fefemu zvoní telefón, volá mu frajerka z Česka. Gúľa pri tom očami a zrejme rozmýšľa, ako zmenedžuje ostatné sexuchtivé turistky. Teraz sa rehocemy my jemu. Poobede sa teda presúvame po vlastnej osi po asfalte, značne zrepasovaný Dušan šoféruje Fiat. Odvtedy sa pravidelne zúčastňuje aspoň rannej asfaltovej časti výjazdov na dodávke, nech spozná krajinu. Má za úlohu zohnať palmové víno, no neúspešne. Pravidelne predbieham kolónu a robím kráte výjazdy do púšte. V Douz stojíme v už odskúšanej menze, ale majiteľ /vypadá ako dvojník Muhamada Kaddáfího/ je dnes pri pohľade na telku menej vzrušený. Dôvodom je prítomnosť jeho mohutnej manželky, ktorá mu rovno aj berie všetky peniaze. Personál v jej prítomnosti levituje nad zemou a obsluhujúci pri pohľade na marhuľovicu na stole iba nemo slastne žmurkajú. Podpapučníctvo na islamský spôsob. Nasleduje prejazd po asfaltke krížom cez obrovské slané jazero Chott El Jerid, v tejto dobe plné vody.

V Tozueri po zmätkoch nachádzame kemp v strede mesta vytvorený, ako inak, z palmového hája. Večeriame podľa rady miestneho nadháňača a spíme oddelení od okolitého ruchu plotíkom z palmových listov. Na cestách sa preháňa množstvo neosvetlených skútrov a mopedov, zásadne bez zrkadiel. Autá sú na tom o málo lepšie. Nechápeme ako, ale aj v noci sa nikto nezabije napriek tomu že nikto neuberie plyn a somáre, ťavy a kone behajú kadiaľ chcú. Aj ovce a kozy a náležite poprdení turisti zo západnej Európy. Reflexné prvky na mojej bunde sú nanič, nemá ich čo osvetliť.

Okolo hory

Severný okraj jazera Chott El Jerid lemuje výrazný horský hrebeň vyčnievajúci nad okolitú krajinu 500 - 600 metrov. Po pobreží jazera vedie súbežne s hrebeňom z juhu občas zaplavovaná cesta a na ňu sa chceme napojiť. Začiatok nevypadá vábne. Blúdime po nevýrazných kamenistých cestičkách, ale René sa nedá oklamať. Nachádza hlavnú pieskovú cestu a nič nebráni slanému zážitku. Napriek tomu že ideme po brehu plochého jazera, treba dávať stále pozor. Piesok sa bez výstrahy strieda so slaným blatom a hlavne na poslednú chvíľu spozorovateľnými korytami a zárezmi vymytými možno včera. Často brzdím na poslednú chvíľu, občas mám chuť zažmúriť oči pri prelete nad jarkami. Tie mávajú kolmé steny a vtedy rozhoduje šírka. Stojím po prejdení každého problému a signalizujem kadiaľ, a či vôbec ísť. Preto moja jazda osciluje medzi plným plynom a dlhým voľnobehom. Pri machrovaní v stupačkách po slanom povrchu hádžem amatérsky držkopád na mazľavom podklade, ktorý ma rozosmieva. Soľ mám aj v čižmách a na konci dňa ma silno pália podošvy. Ešte že som si neosolil aj rozkrok. Našťastie posledných 20 km nie je žiadny problém a letím naplno.

Pri asfaltke pretínajúcej horu krížom sa čakáme a spoločne prechádzame krásnym farebným sedlom na severnú stranu do údolia zovretého medzi dva rovnobežné horské hrebene. Tu sa odpájam od skupiny pokračujúcej po asfalte, ja sa idem hrať na Katroša. Podľa GPS a kompasu chcem prejsť sám 90 km dlhým údolím na druhú stranu. Zoberiem z bavorákov tri litre benzínu, zhlboka sa nadýchnem a kopnem jednotku. Prvá časť je najnebezpečnejšia. Rýchla tvrdá hlina s občasným blatom a s vražednými jarkami objavujúcimi sa kdekoľvek. Voda tu miestami tečie pod povrchom v kavernách a tie sa jednoducho prepadávajú aj s cestou. Absolvujem očistec bez straty desiatky, pijem vodu a pokračujem po krásnom šotolinovo-pieskovom strednom úseku. Cestu pretínajú malé skosené hrádze, skáčem a vytešujem sa zároveň. Po nevydarených driftoch ma občas zachraňujú mantinely pri ceste o ktoré sa opieram ako o tobogán. Raz pri dvojitom mrknutí do GPS nestíham v rýchlosti zareagovať a absolvujem nechcený letecký výlet do púšte. Ale nepadám.

Posledná časť cesty mi vzala kus života. Tunisania občas upravujú nespevnené cesty s buldozérmi a tento nekonečný čisto pieskový zahrnuli tesne predo mnou. Kilometre nedotknutého kyprého piesku zakrývajúceho pôvodné koľaje. Neostáva nič iné ako stála paľba so súčasným ťahaním rajdov dozadu, ale podklad sa tak prepadáva že občas aj na trojke má motor čo robiť. Čistá umelina, vetrom uložený piesok sa správa odlišne. 7 kilometrov pred ukončením tortúry musím prejsť cez nepríjemné koryto ešte včerajšieho potoka, ale pieskovo sa tváriaci breh je v skutočnosti pieskovcový. Predné koleso vystrelí inde ako chcem a nadobro odtŕham GPS. Načal som ho počas mojich výletov ponad predok motorky. Zdvíham spadnutú, ťažko skúšanú motorku a skúšam opravu GPS v poli. Po 10 minútach sa vzdávam, navigácia putuje do skrinky pre doklady a pokračujem pomocou kompasu. Napodiv triafam presne výjazd na cestu do Tozeuru a po minúte sa stretávam s chalanmi fotiacimi pri značke „Pozor, ťava!“. Prejazd vrátane pokusu o opravu trval dve hodiny.

Tento deň bol z pohľadu jazdeckého zážitku mojim najlepším. Deň zakončíme výdatnou večerou a dezinfekciou. Nadháňač stihne radostne poklepať Dušana po zranenom ramene a čuduje sa, prečo tak ujúka. Dáva si na rameno vínové obklady z prepašovanej výslužky zo svatby. Na Sahare sa natierať vínom, to je niečo! Večer začnú ako na povel spievať z minaretov mezuíni a Moraváci komentujú: „Toš už zas békajó!“

Rommel

Veľké slané jazero má veľa menších súrodencov a posledný deň sa pokúšame o prechod cez Chott El Gharsa. Opäť prechody mokrých korýt, blata aj koľají so sypkým pieskom. Na druhom brehu vchádzame do obrovských palmových hájov a hľadáme slávnu Rommelovu cestu vybudovanú cez hory počas 2. svetovej vojny. Na druhý pokus sa darí a absolvujeme nádherný výjazd po betónovej ceste v občasnom daždi. Na vrchole stúpania nás otravuje nejaký nezaraditeľný marťan s dredami. Ponúka skamenelé mušle, akých sa v údolí povaľovali tony. Posielam ho doprdele a on nás tiež. Po vzájomných zdvorilostiach prekročíme hrebeň a končíme na obrovskom smetisku. Miestni podobne ako my smeti zahrabávajú do zeme, akurát my dôkladnejšie. Čudná, 10 metrov široká cesta končí v akejsi továrni kde spracúvajú niečo ,čo tam vozí množstvo nákladiakov rozdrvené z hôr. Arabi sa váľajú od smiechu, vraj takých idiotov tu ešte nemali. Posielajú nás von cez dvere v betónovej ohrade. GS-ká majú po stranách rezervu snáď po 2 centimetre.

Po ceste z hôr fotím najkrajšie scenérie z cesty po Tunisku. Výhľady na slané jazerá a oázy sú uchvacujúce. Prekračujeme slané jazero v opačnom smere ako ráno s malou zmenou na konci, do ktorej som takmer vletel. Nečakané prudké koryto, čo iné.

Chceme ešte stihnúť pozrieť na biele duny s kulisami hviezdnych vojen. Dlho blúdime po púšti, piesok sa zmenil z červeného na biely, kúsok ideme po rovnej pieskovej ceste kde po dosiahnutí 160-ky v piesku uberám /tá spotreba/, pokračujeme asi 20 km iba po občasných trsoch tráv a nakoniec vidíme zvláštne a ploché biele duny rovnako prístupné zo všetkých strán. Sú mokré, ale zjazdné. Dávam skúšobné koliečko a poberáme sa bohužiaľ späť. Fúka stály silný vietor z pravej strany, ale o 100 metrov ďalej fúka stály silný vietor z ľavej strany. Medzi nimi nič. Počas návratu ešte 2x zmokneme a parkujeme v kempe.

V deň odchodu ráno potriasame ruky našim novým kamošom a s ťažkým srdcom sa poberáme 600 km smerom na sever. Na jedinej tuniskej diaľnici sa kľudne pasú stáda ovcí v strednom zelenom pruhu medzi zvodidlami. V prístave čekujeme, zvládame nákup množstva výborného tuniského vína v bezcolnej zóne, pozbierame zopár razítok a ideme domov. Trajekt vypláva s trojhodinovým meškaním, nikoho to zjavne netrápi a ja píšem tento článok. Posledný štempel nám buchnú na trajekte v Janove, colníci zdvihnú obrvy pri pohľade do dodávky s dvomi motorkami a 50 fľašami vína a o 11 hodín vykladáme v Mojmírovciach.

Tunisko

Krajina nás uchvátila. Sahara plná energie aj nástrah, pokorní a milí ľudia, orientálna kultúra bez náznakov akéhokoľvek extrémizmu. V krajine nie je nijaký mimoriadny neporiadok, Ukrajina, určité časti Ruska ale aj Grécky vidiek sú na tom podstatne horšie. Nekoná sa ani povestný arabský smrad, to čo som zažil doma na pošte pri vydávaní sociálnych dávok slovenským mohamedánom je proste v mojej osobnej hitparáde smradu neprekonateľné.

Vôbec nás nebuzerovali policajti. Nik sa nás nepokúšal oklamať, nedodržať dohodnuté alebo nebodaj nevydať peniaze. V stanoch nič nezmizlo, ani z auta. Treba dávať tringelty, vylepšuje to vzťahy. Všetko platí iba vtedy, ak sa pohybujete mimo prepchatých turistických destinácií. Tak spoznáte pôvodné neskazené obyvateľstvo, žijúce z toho mála čo púšť dokáže dať. Môžete s nimi jesť rovnaké jedlá, vodu pite radšej kupovanú vo fľašiach, je dostať všade. Na dezinfekciu sme používali domácu pálenku v primeraných dávkach po každom miestnom jedle. Nebyť Dušanovho nešťastného pádu /pritom vie jazdiť na GS-ku ozaj dobre/, nič mimoriadne sa nestalo. Prírodné krásy pre nás úplne neobvyklé sa natrvalo zapísali do môjho srdca. Preto neverte názorom získaným spoza zrkadlového okna klimatizovaného turistického autobusu, sú to tendenčné výmysly strachopudov.

Najvyššie hodnotím získanie nových moraváckych kamarátov Reného, Miloša a Víťu. Boli ochotní stále a kedykoľvek pomôcť pri Dušanových počiatočných problémoch. Na oplátku mohli oni so mnou naľahko jazdiť po trasách o akých sa im ani nesnívalo, ktoré by som zase ja sám bez ich doprovodu asi tiež neabsolvoval. Proste šťastie na dobrých chlapov. Vďaka Vám!!!

Ubytovanie je najvhodnejšie v slušnom kempe /určete lepšie ako v priemernom hoteli/. Noc sa dá zjednať za 8 - 15 dinárov /1€= 1,72 TD/, podľa toho či spíte vo vlastnom stane alebo v ich stálom.

Technika fachčila výborne a KTM je skutočne púštny stroj. Spolu sme absolvovali 1.800 km prevažne v teréne. Pri jazdení iba v piesku je určite najlepšia 690 Rally Replica alebo 530 EXC s veľkou nádržou. Oceňujem obutie Dunlop D908 RR s miusmi, výborne držalo na všetkých povrchoch, aj v sypkom piesku. Obe pneumatiky budem ešte používať doma. Ak chce jazdec presuny poňať športovo, je nutná jazdecká a kondičná príprava. Tiež je potrebná technika ako GPS, klasická mapa a buzola k tomu /napr. po páde o odtrhnutí GPS som išiel iba podľa kompasu na riaditkách/.

Ľahkovážne podcenenie nástrah púšte vedie v lepšom prípade k zraneniu. Totálne sústredenie sa počas jazdy je predpokladom k šťastnému návratu, nie zárukou. Zóna smrti je meter za oázou, za prvou dunou či jarkom. Ľudia vám pomôžu, iba keď o vás vedia alebo vás nájdu. Preto ak chcete zažiť svoj osobný Dakar, dobre sa pripravte a začnite v Tunisku. My sa tam vrátime určite.

/Dušan je v opatere našich odborníkov a bude v poriadku. Síce ho všetko bolí, ale začal papuľovať - to je dobré znamenie. A podľa posledných správ dostal Výkričník konečne SMS od frajerky. Blahoželám!/

Haro

Poďakovanie: Ďakujem Bohu, kresťanskému aj islamskému, že na nás dával pozor. Tiež manželke Gabike, že frfle menej ako je zvykom pri trafenom manželovi. A tiež vďaka STAVOREX-u z Nitry za to, že nemusím vlastnú rodinu okrádať viac ako je nevyhnutné.