TransOrientale na vlastnej koži, alebo Harov denník z Ruska 3/6

03: Rogačevo - Petrovskij

Etapa, ktorá sa začala aj skončila v daždi. Ale hlavne etapa, v ktorej sa Jaro Katriňák ujal celkového vedenia!

Včera sa René Metge (otec a organizátor rely) na brífingu ospravedlňoval celému cirkusu za hrozný presun a sľuboval zlepšenie. Sme zvedaví.

Mafstory

V noci znova popršalo, balíme stany a ideme blatom k výjazdu z lúky. Na asfaltke stoja jediní diváci: obrovský čierny Mercedes, z ktorého vyliezajú štyria evidentne miestni bossovia. Pred nami sa rozvíja scéna hodná Mafstory. Jeden z poskokov vyberá z kufra ebenovú skrinku s flaškou koňaku, ktorá má hviezdičky snáď aj na dne. Pijú zo zlatých kalíškov a núkajú nás tiež. Keď zistia že sme bratia Slovania „iz Slovákii“, ponúkanie naberá na obrátkach. „Daj sebié trávu, charóšaja, priámo z Kazachstánu“. Až teraz si všímame, že sú viac nahulení ako zliati. Zdvorilo odmietame marihuanu a nasledujeme odštartovaného Katroša.

Jaro naháňa o pred dvomi minútami odštartovaného Jesetera, my Jara. Za šera na mokrej ceste so zákrutami mi GPS nameralo 159 km/h. Mierne uberám aj preto, že Awia opäť drieme. Kua aj s chlapom.

Cesta sa vlní, mení sa k lepšiemu, až nakoniec v kose pokračujeme po akejsi diaľnici. Katroš zastáva na pumpe, všetci čapujeme a požierame energiu z tyčiniek. Onedlho sa pristavuje Dušan Randýsek a hreší na driemoty. Atmosféra sa uvoľňuje, míňame náš doprovodný Nissan, šéf Environu Fero Mičko nás filmuje za jazdy. Jara to motivuje a robí v 140-ke na motorke lastovičky a iné kúsky. Obiehame Nissan a ponáhľame sa na štart.

Nissan neskôr objavuje na diaľnici opustenú Machovu štvorkolku. Zastavuje pri nej a Fero plný obáv kričí do lesa. Po chvíli sa rozhrnie papradie, objavia sa vypučené oči s polmetrovým Machovým nosom medzi nimi. „Co votravuješ, vole, dyť seru!“ Naši s rehotom pokračujú.

Rýchlostná skúška

Po sérii odbočiek sa dostávame sa na štart RZ-ty. Sme vo vojenskom priestore Zolino, v rozsiahlych borovicových lesoch rastúcich na piesku. Katroš po obhliadke terénu konštatuje, že podklad je mäkký a má asi málo benzínu. Z Awiovej motorky mu dávame 1,5 litra benzínu. Zicher je zicher. Akurát to nesmú vidieť technickí komisári. Jazdci pred štartom spia v piesku, pričom ich žerú komáre.

Hľadáme miesto na fotenie a filmovanie, slovenskú vlajku vešiame na strom. Jaro ide po esíčku na hranici pádu (nám to tak pripadá), ešte sa dá pozerať na Randýska, Kolomyšina a Jesetera. Ostatní sú evidentne pomalší.

Znova utekáme k motorkám a hľadáme cieľ. Ten je v prísne stráženom sektore priestoru. Po blúdení prechádzame vojenským mestečkom. Na vstupe do cvičiska nás čaká hromada dôstojníkov a vojačikovia nám salutujú. Vojenskí regulovčíci riadia náš presun, nikto okrem nás sa tam nedostane. Znovu oceňujeme onálepkovanie motoriek, otvára brány všade.

Na vrchole stúpania vidíme endurový raj. Rozsiahla piesková planina s cestami aj necestami a lesmi, s podkladom jazditeľným za každého počasia. Na vrchole stojí pozorovateľňa obsadená ruskou generalitou, civili sú dolu. Ideme na trať fotiť.

Po 10 minútach sa na obzore objavuje Jeseter, o dve minúty Jaro. Ja bežím okolo časomiery za ním, dávam mu Dušanovu vodu. Prichádza sám René Metge a podáva nám ruky, potom blahoželá Katrošovi zo slovami, že dnes ho už nikto určite nepredbehne. Mal pravdu, vyhral o 6 sekúnd pred Jeseterom a celkovo vedie. Jaro po asi 30 kilometroch dohnal Jesetera, ale išiel podľa jeho stôp. Road-book sledoval iba zbežne, pretože odbočky boli nahusto a nedalo sa ísť rýchlejšie. Začal znovu sledovať trať podľa itineráru, na ostrej zákrute v hlbokom piesku položil KTM a pokračoval v priemernom tempe. Rýchlostná skúška mala dĺžku 93 kilometrov, podkladom bol čistý piesok s tromi bažinatými brodmi. Kolomyšin bol tretí, Randýsek piaty. Macho zapadol a prichádza v blatovom šate.

Vytešený nasadáme a vyrážame na občerstvovací bod v brezovom hájiku za diaľnicou. Neskôr dávam Jarovi na autostráde 3 litre benzínu z Yamahy, neprišiel by ani po pumpu. Zrejme pomoc s benzínom pred štartom bola namieste!

Voda

Presun po znovu rozbitých cestách je divoký. Jazdí nás 7 pohromade a po nekonečných ruských mestách je to pekná štrikovačka. Miestni obyvatelia ani netušia o nejakej rely a v úžase pozorujú cestu.

Šoféri v autách sa dajú rozdeliť na dve základné skupiny. Tí prví chcú dokázať, že ich otlčené Žiguli je závodný stroj a snažia sa pretekať, pričom dochádza ku kolíziám. Druhá skupina je zvedavá, má záujem pozerať sa a fotiť z polmetrovej vzdialenosti a podľa toho vypadá ich ohrozujúca jazda.

Začína pršať a v meste sa strácame. Na obzore vidíme sústavu prehánok, pripomínajúcich tornáda. V pravidelných intervaloch vchádzame do čierňavy, potoky vody stekajú na cestu a po nejakom čase sa prestávame triasť od zimy, lebo už nevládzeme ani to. Nakoniec vchádzame do jadra búrky (aj búrka má ruské rozmery). Totálnu prietrž mračien po 50 kilometroch vzdávame a parkujeme pri šašlikárni. Dávame čaj a predražený nechutný šašlík. Po hodine vibrovania od chladu sa poberáme do 40 kilometrov vzdialeného bivaku. Po ceste ešte Awia ľahkovážne prechádza cez jednu mláku na benzínke. Tá má zvyčajné rozmery na dĺžku, čiže asi 5 metrov. Ale hĺbka je aj na ruské pomery atypická. Žlté BMW mizne pred našimi očami, až trčia iba riadítka a jazdec. Na konci mláky sa opäť vynorí. Brodivosť BMW a ruské kašľanie na všetko ma prekvapili.

Petrovskij

Odbočka nás vedie k majestátnej Volge a v duchu sa tešíme na oddych v bivaku. Márne. Po prejdení hrádze vidíme dlhú príjazdovú rozbahnenú cestu a močarinu, plnú zapadnutých vozidiel konvoja. Mechanici (aj naši) stoja vo vode a opravujú motorky vedľa zapadnutých vozidiel. Usporiadatelia sa opäť vyznamenali. vybrali síce romantickú lúku pri rieke, ale nejako si nevšimli porast typický pre podmočenú pôdu. Stačila potrebná dávka vody a blato s radosťou pohlcuje osoby aj stroje bez rozdielu národností.

Nachádzame relatívne nebahnové miesto na zaparkovanie, stany nestaviame. Budeme spať v hlavnom stane organizátorov na stoloch. Všetko je ponorené v bahne, ešte aj pretekári majú problémy s presunom. Zajtrajšia špeciálka sa odkladá, vraj voda zaliala trať (je to sprostosť, na druhý deň je okolo Kazane sucho). Skôr si myslíme, že budú problémy s uvoľnením zapadnutých vozidiel a preto tie obavy. Fotia si nás Rusi v gumákoch, tretina je poriadne sťatá.

Dávam sprchu v pojazdnej sprchárni v studenej vode a v tme, holím sa po pamäti a strácam moje obľúbené horolezecké tričko.

Večeru si drzo berieme v stane pre pretekárov. Dušan zalomil, s Awiom píšeme správu o výsledkoch domov a po polnoci zaľahneme. Komáre štípu, repelentom pravidelne striekam aj plešinu vedľa spiaceho francúzskeho novinára. Napriek tomu má ráno hlavu ako mesačný povrch, no ďakuje mi.