Ľudia s Pioniermi v srdci

---

Jozef Malík

Môj začiatok na Pionier crosse bol celkom úspešný. V roku 2016 na jar ma manželka zobrala pozrieť Pionier cross do Chrenovca. V spomienkach som sa dostal do detstva, keď som sa učil tajne jazdiť na starečkovom modrom Pionieri. V Chrenovci to bola nádhera, tie krásne stroje, atmosféra a tí jazdci ako súperili... Keď som prišiel domov, oprášil som 20 rokov odpočívajúci Pionier Jawa 20 - r. v. 1977, vyčistil som nádrž a nakopol, na prvý raz naskočil. Nič iné som s ním nerobil.

Na jeseň sa V Chrenovci išiel druhý závod. Rozobral som Pionier, poskladal do kufra auta a vyrazili sme na závod. Prišli sme do Chrenovca, poskladal som Pionier a išiel na registráciu a kontrolu. O chvíľu bol štart kategórie klasik, bolo nás veľa a postavil som sa do druhej rady. Závod bol odštartovaný, bol som na ôsmom mieste. Keď sa závod zastavil, rozdelili nás do dvoch skupín. Z každej skupiny postupovali šiesti závodníci. Dostal som sa do finále a závod som úspešne dokončil. Bol to krásny pocit. V rovnakom duchu pokračovali všetky závody.

Najlepšie úspechy boli piate miesto v Čalovci, Bajči a Šenkviciach siedme. Celkové poradie v roku 2018, kde sme boli so 77 bodmi traja na piatom mieste v poradí Vereš, Bali a Malík. Väčšinou som jazdil na bodovaných miestach.

Môj Pionier je originál, vŕtanie 38 mm, trysky originál, iné blatníky, výstuha medzi sedadlom a krkom riadenia a vystužené okuliare na teleskopoch. Motocykel je spoľahlivý, dúfam, že bude aj naďalej a v poriadku prídem do cieľa, čo sa mi doteraz vždy podarilo.

Pionier cross je z môjho pohľadu nádherné podujatie s krásnymi motorkami, či je to klasik, tuning, alebo špeciál a úžasnými výkonmi na objem motora. Veľké poďakovanie patrí hlavne obetavým ľuďom, ktorí sa o tieto závody zaslúžili. Organizátorom, ktorí pripravujú trate, vedú evidenciu, všetkým jazdcom, ktorí sa zúčastňujú pretekov, divákom, ktorí prídu povzbudzovať jazdcov. Trate sú vždy výborne pripravené a vôbec nevadí či je blato, prach, sneh to všetko patrí k takýmto závodom.

---

Iveta Habarová Opálková

Chcela by som sa s vami podeliť o svoje začiatky a opísať vám, čo všetko som so svojou, pre mňa jedinečnou motorkou – Jawou 50 – zažila a hlavne, čo pre mňa znamená Pionier cross. Spomeniem niektoré zážitky, konkrétne nehody, príjemné i nepríjemné situácie, niečo na pobavenie...
Už ako malá som otcovi v pivnici obzerala „pionierku". Nedalo mi to pokoja, chcela som na nej jazdiť. Nebola však pojazdná, otec ju zatlačil do pivnice a dodnes nechápem, ako ju tam dostal. Oprášil ju, až keď som domov priniesla frajera, ktorý za mnou prišiel práve na motorke a ktorý ju aj opravil. Keď som si potom urobila vodičský preukaz na auto a spolu s ním, aj na veľkú motorku, tak som konečne mohla jazdiť. Kúpila som si babetu Stelu a taktiež som jazdila na Jawe 350. Pri mojich vtedajších asi 45 kg som ju ledva vedela postaviť na stojan a to ani nehovorím o samotnom naštartovaní motorky.

Autá a motorky som milovala odmala, ale vždy som túžila mať motorku. Očarovali ma hlavne „čoperky", ktoré boli pre mňa na cestu také kľudnejšie. Ale úplná „topka" boli crossky. Hovorím už roky, že keď sa narodím ešte raz, tak na Dakar určite pôjdem. Fascinujú ma tieto preteky, a taktiež ich sledujem odmalička. Ako som sa dostala teda ku Pionier crossu? Dozvedeli sme sa, že v Bajči bývavajú preteky. Asi v roku 2013 sme boli preteky iba pozrieť. Bolo to pre mňa úplne dokonalé a zároveň prekvapivé, čo tieto staré stroje dokážu. Nasledujúci rok (2014) už manžel, mimochodom to bol ten frajer, ktorý chodil za mnou na pionierke a ktorý nám ju aj opravil, si jednu motorku do triedy tuning spravil. Už si nepamätám presne, ale asi stál aj na stupienku víťazov. A týmto to vlastne začalo. Neprestávala som presviedčať manžela, že aj ja chcem jazdiť, že ho teda nebudem iba fotiť, ale že to chcem aj ja. Následnú sezónu (2015) už som mala motorku aj ja, ale patrila do triedy klasik. Tešila som sa, ako sa hovorí: Ako opica holému zadku. Bolo to neuveriteľné, jazdila som! V klasiku je vždy veľa pretekárov, ale predierala som sa dopredu.

Po každých pretekoch som sa týždeň nevedela napiť z pohára, ako ma boleli ruky. V tento rok sme boli aj na dvoch zimných pretekoch v Kopernici. Prvé boli na blate a museli sme sa brodiť cez potok. Pre mňa to boli na začiatok mojej jazdeckej kariéry úplne najnáročnejšie preteky, na akých som kedy bola. To som ešte netušila, že druhé, taktiež v Kopernici na tej istej trati, budú na snehu a ľade. Tie boli ešte náročnejšie. V každom kole som spadla. Bola som modrá, fialová po celom tele. Brzdiť sa nedalo a platilo aj to, že opatrne s podraďovaním, pri ktorom som sa vždy dostala
do šmyku a následne ak som motorku neudržala, spadla. Ale nič ma neodradilo. Tu som vytrhla stupačky a cestou domov mi vytiekol olej z motora. Stále som však jazdila na klasiku.

Bola som na seba veľmi hrdá, že ako jediná žena som celé preteky odjazdila. Následnú sezónu (2016) som už patrila do tuningu. Po pretekoch ma už nebolievali ruky! Tu sa mi začalo dariť, aj keď som nestála vždy na stupienku víťazov, „bodíky" som zbierala a na konci sezóny som obsadila v celkovom hodnotení 3. miesto. Veľmi som sa tešila. Bolo to vydreté tretie miesto. Zúčastnila som sa všetkých pretekov a všetky rozjazdy som aj dokončila. Či pršalo, pálilo slnko, či bolo blato, alebo sa prášilo, vždy som jazdila.

A aké som mala tréningy? V kuchyni pri sporáku doma (moja rodina: 2 deti a manžel) a potom u rodičov doma, lebo mamka bola ležiaca, trebalo ju okúpať, navariť, upratať. Teda na tréningy som mala veľmi málo času. Sem tam sme si zajazdili za dedinou po poľných cestách a niekedy sme boli aj na trati v Bajči. Na novú sezónu som sa vždy tešila, ako stretnem známych ľudí, energia, ktorá na pretekoch bola, úsmevné príhody, na to všetko. Milujem týchto ľudí. Je to neopísateľný zážitok. Pre mňa to bolo jediné vypnutie od problémov, ktoré som mala doma.

Ďalšia sezóna bola ešte plodnejšia. (2017) Taktiež sme boli na každom preteku. V Bajči sme organizovali dva. Vtedy bývali preteky aj na východnom Slovensku. Dokopy ich bolo sedem, alebo osem, už presne neviem. Taktiež ťažké a naozaj niekedy veľmi namáhavé boli niektoré preteky . Po zhodnotení celej sezóny som sa stala vicemajsterkou Slovenska. Bol to super pocit, veľmi som sa tešila.

V sezóne 2018 som v celoslovenskom hodnotení obsadila 3.miesto . Ale tento rok bol pre mňa veľmi náročný. Obe dcéry končili školu. Jedna vysokú a druhá maturovala. Tento rok mi zomreli obaja rodičia. Takže Pionier cross bol pre mňa záchrana. Tu som sa odpútala od všetkého, porozprávala, zasmiala... Určite to nemusím vysvetľovať, dávalo mi to energiu. A dáva dodnes...

Rok 2019. V tejto sezóne som dostala cenu za usilovnosť . Zúčastnila som sa každého preteku, ale body už nestačili na ,,bedňu". Ďalšie dve sezóny už boli ovplyvnené covidom. Ten akoby všetko pokazil. Ľudia zvážneli, báli sme sa stretávať a všetko zastalo, vzťahy sa pretrhli. Treba však
pokračovať ďalej, to rezonovalo aj v Pionier crosse. V roku 2021 sa uskutočnilo niekoľko pretekov a aj u nás v Bajči. Upravili sme trať a po dlhom čase sme sa tešili na preteky. Pre mňa to bol osudový rok. V sezóne 2022 som bola iba na dvoch pretekoch, oba v Bajči. V sezóne 2023 taktiež na dvoch pretekoch a to v Bajči a v Šenkviciach. Bohužiaľ, motorka už potrebuje opravu, lebo už nejde ako treba. Takže zima bude patriť oprave motorky.

Čo pre mňa znamená Pionier cross? Radosť, napätie, adrenalín, smiech, plač, pád, bolesť, pot, vzrušenie, ľudia, spolupráca, úsmev, potešenie, drina, spolupatričnosť, pomoc, tréma, ale hlavne stretnutie s priateľmi, ktorí milujú ,,pinčle". Sú to úžasní ľudia.

Uznanie patrí všetkým organizátorom podujatí, ktorým sa podarilo preteky, niekedy aj v obtiažnych podmienkach zorganizovať a pripraviť vždy pekné ceny. Počas rokov sa pravidlá Pionier crossu zmenili a menili sa niekoľkokrát. Po technickej stránke sa tomu až tak nerozumiem, ale pravidlá sa vždy upravovali po dohode aj s ostatnými pretekármi. K čomu sa však vyjadrím, ale podotýkam, že je to iba môj laický názor, je, že by som do triedy špeciál určite nedala motorky, ktoré majú štvorrýchlostnú prevodovku spolu s trojrýchlostnou. Urobila by som ďalšiu kategóriu, aj keď ich je ešte málo. Mohli by jazdiť spolu, ale vyhodnocovala by som ich zvlášť. A veľmi ma mrzí, že aj keď máme v názve celoslovenský, preteky na východe Slovenska nie sú. Kedysi však boli. Trate sú tam výborné, napríklad Kechnec, Družstevná pri Hornáde, Budimír, Zelený dvor...

Ďalším problémom je počítanie. Je to buď elektronické počítanie, čo je určite dokonalé, ale finančne náročné, (už sme to riešili, ale nie všetci organizátori majú na to financie), alebo počítanie pomocou šikovných ľudí, ktorí sa však môžu pomýliť. Tak, ale aj o tolerancii musí byť reč pri tom športe.

Čo na záver? Do budúcnosti, želám nám všetkým zanieteným priaznivcom tohto športu, aby sme sa aj naďalej stretávali na pretekoch v čo najväčšom počte. Boli zdraví a šťastní, aby sme mohli aj naďalej rozvíjať Pionier cross.

---

Daniel Šulík

Moja prvá motorka bola Jawa pionier 05. Po dvoch rokoch jazdenia po poľných cestách som sa odvážil navštíviť preteky v Janíkovciach pri Nitre r.2008. Následne Pionier cup preteky sa presunuli do dediny Cabaj Čápor časť Pereš. Preteky sa organizovali v zimnom období. Moja obľúbená trať bola v Čechynciach, kde preteky bývali na jar a na jeseň. Sem som už prilákal aj môjho kamaráta Mariána Solnicu. Sem tam som sa dostal na stupeň víťazov jazdenie ma bavilo, ale viac som sa sústredil na úpravy motoriek. Čo sa týka výkonu a spoľahlivosti stroja, tak som si počínal dobre nakoniec som s výkonom prišiel až do bodu, kedy ani upravená originálna spojka nedokázala vydržať ani jeden závod a v tom čase som nepoznal nič lepšie. V r.2012 som s závodmi prestal nasledovala 10 ročná prestávka.

Ako čas plynul, na trhu sa objavili rôzne diely na úpravy a bolo ich neúrekom a to vo vysokej kvalite. To bol jeden hlavný dôvod prečo som postavil novú motorku na preteky. Rám som použil z Yamahy yz 85 a rozhodol som sa urobiť veľkú zmenu pri stavbe motoru a tou bolo (sanie do kľukovej skrine). Bolo to náročné, sprevádzalo ma zopár zlyhaní. Počas závodov v tom čase už s názvom Pionier cross Slovensko sa mi darilo priemerne prvé tri preteky som síce ani nedojazdil kvôli banálnej chybe, ktorá sa v domácich podmienkach neprejavila. Na vine bol filter paliva, ktorý zle prepúšťal palivo. Po skončení sezóny som jednoznačne zhodnotil, že bez meracieho zariadenia Dyno (takzvaná brzda) sa už nezaobídem.

Tak som si cez zimu také jedno dyno vyrobil, musím povedať, že bez pomoci môjho kamaráta Eugena by som to nedokázal. Keď som zbadal aké malé zmeny sa dajú merať vo výkone a jeho priebehu tak som už tušil že najbližší rok budem ladiť. Najväčší potenciál som zaznamenal v správnom naladení výfuku.

Samozrejme výkon dvojtaktu závisí aj od iných súčastí motoru. Rovnako dôležitý je valec a jeho časovanie kanálov. Na novú sezónu 2023 som sa chcel pripraviť aj tréningom, takže pred prvým pretekom v Bajči som tam šiel deň pred pretekmi trénovať. Motorka išla neskutočne, až nato že som ju málo zabehol po výbruse motora a po pár kolách na trati sa motor zadrel.

Nasledovalo rýchle balenie domov do garáže. Do pol noci sa mi motor podaril oživiť. Na druhý deň som úspešne vyhral druhé miesto. Únava z predchádzajúceho dňa sa podpísala pod kondíciu na trati. Nasledovala primerane úspešná sezóna darilo sa mi prebojovať do prvej trojky. Úroveň a tempo bolo omnoho vyššie oproti predchádzajúcim rokom. Preteky sa organizujú v štýle MX čo sa mi veľmi páči, taktiež úroveň organizácie je veľmi dobrá. Najväčším pomocníkom je elektronická časomiera, ktorá sa občas objaví na pretekoch kde býva väčší počet pretekárov.

---

Peter Plachý

Mám 21 rokov a preteky Pionier crossu som prvýkrát spoznal v roku 2016, ale len ako divák. Ako divák som si to moc užil a povedal si, že to musím skúsiť. O necelé 2 mesiace som stál na štarte spolu s ďalšími ostatnými závodníkmi na starom nepripravenom Pionieri, ktorý sa hneď
po prvej zatáčke pokazil. Od toho dna začala moja závodná kariéra a tak isto prerábka komplet celej pionierky.

Vývoj motorky začal od prvého dňa po prvom závode a neustále pretrváva. Po každom závode, sezóne treba niečo vylepšiť, alebo opraviť a keďže konkurencia neustále napreduje tak ja musím s ňou. Motorka je originál Jawa Mustang 23 z ktorého už pôvodne ostali len bloky
motora a nádrž.

Neúspechy sú neustále, keďže sú to staré motorky vyrobené a upravené na kolene tak o spoľahlivosti sa niekedy nedá moc hovoriť. Najväčší neúspech bol v roku 2022 na poslednom závode v Šenkviciach, kde som hneď v prvej zákrute spadol a zlomil si kľúčnu kosť.

Môj najväčší úspech bol v sezóne 2021, kedy sa mi podarilo veľmi tesne vyhrať celkové 1. miesto v celoslovenskom pohári v triede tuning. Každý závod, ktorý sa mi podarí úspešné dokončiť, alebo dokonca umiestniť sa na popredných pozíciách beriem ako úspech.

Ďalší úspech čo som dosiahol aj spolu s chalanmi z Pionier crossu bola účasť na najťažšom preteku Pionier crossu, Fichtl MAZEC 24 hodín
v Čechách, kde sa nám podarilo vyhrať 2. miesto zo 111 tímov.

---

Erik Imre

Pionierom som sa začal venovať pomerne neskoro, keď som mal 16 rokov. Spolužiak mi predal nepojazdný skelet mustanga, s ktorým som sa strašne veľa vytrápil. S opravou motocyklov som nemal žiadne skúsenosti, ale doteraz mu za tú motorku ďakujem, lebo som sa na nej veľa naučil. Po dlhej oprave sme spolu s bratom a kamarátmi na pionieroch pravidelne jazdievali po všetkých okolitých cestách, samozrejme bez papierov.
Prvý krát som "PIONIER CUP" (ako sa to vtedy volalo) videl v Nitrianskej regionálnej televízii. Raz vo februári 2007 som sa vybral pozrieť si tieto preteky naživo do Janíkoviec na letisko. Už v decembri toho istého roka som stál na svojom prvom štarte.

Zúčastnil som sa všetkých pretekov zimného PIONIER CUP-u medzi rokmi 2007 až 2013. Samozrejme som chodil aj na mimo seriálové preteky. Prvé dva roky jazdenia som nedosahoval takmer žiadne úspechy, občas sa pritrafil nejaký bod v tabuľke. Po rozdelení pretekov na 2 triedy: špeciál a klasik v roku 2009 som sa začal venovať triede klasik, a tak to zostalo až doteraz.

Prvý väčší úspech som dosiahol v roku 2010, keď som v zimnom seriáli obsadil celkovo 2. miesto. Pionier crossu sa stále aktívne venujem, aj keď pre pracovné povinnosti nemám na tento môj obľúbený koníček dostatok času. Často sa stáva, že motorky zostanú po preteku bez akejkoľvek údržby, či tréningu. Zoberiem ich a idem na ďalší pretek, čo ma vždy mrzí.

Prvá motorka, s ktorou som jazdil preteky si za svoju existenciu postupne prešla viacerými úpravami, niekedy k lepšiemu, inokedy k horšiemu. Nakoniec už bol rám tak dokrívaný, že skončila v šrote. Moja najobľúbenejšia motorka - biely mustang, mi spoľahlivo slúži už od zimného seriálu 2009/2010. Samozrejme vždy sa niečo pokazí, ale to k tomu patrí. Túto motorku takmer v nezmenenej podobe využívam až do teraz. Druhou mojou pretekárskou motorkou je červený mustang, ku ktorému sa viažu moje motocyklové začiatky.

---

Eugen Németh

Venujem sa pionierom od mojich 14-tich rokov. Od mladého veku ma zaujímalo všetko mechanické. Už ako škôlkar som všetky moje hračky rozoberal a skúmal ako fungujú. Môj otec nezdieľal moje nadšenie pre motorky a tak mi nedovolil kúpiť si motorku. Tak som si môjho prvého pioniera pozbieral a poskladal z kovošrotu v pivnici domu, napriek tomu, že som predtým motorku nemal. Keď ma omrzeli sériovky, začal som hľadať spôsoby ako pioniera vylepšiť či už výkonovo alebo úžitkovo. Od mladého veku ma zaujímala aj elektrika. Tak som postavil vlastné bezkontaktné zapaľovanie a elektroinštaláciu 12V s dobíjaním.

Taktiež som sa povenoval motoru a začal som upravovať valce, potom nasledovala aj stavba 5 rýchlostnej prevodovky. Vtedy som ešte netušil, že niečo ako Pionier cross existuje. K Pionier crossu ma priviedol kamarát Štefan Újhelyi v roku 2017, keď mi doniesol na opravu svojho klasika. Po roku sme sa rozhodli, že pre neho zostavím motor do kategórie tuning. Na tento účel som použil valec, hlavu a karburátor, ktoré som predtým mal na motorke na cesty. Pre naše veľké prekvapenie sme zvalcovali konkurenciu. Pre ďalšiu sezónu (2019) som postavil úplne novú motorku vlastnej konštrukcie a začal som vlastný vývoj valcov.

Dobré výsledky a nadšenie nám vydržali ešte 2 sezóny, keď sa Pišta rozhodol, že už nebude pretekať. V súčasnosti sa ešte venujem motorke, ale už pomalším tempom, keďže nepretekáme aktívne. Pri aktívnom pretekaní som nato myslel neustále - Kto chce vyhrať musí stým žiť. Konkurencia nespí a tiež chce vyhrať. Preteky stále navštevujem a odporúčam to všetkým nadšencom. Býva tam super atmosféra.