Cestou necestou za gruzínskymi šotolinami 2018

Kaviareň Omnia, Dubnica nad Váhom, január 2018

P: A čo tento teda rok?
R: Poďme pojazdiť to Gruzínsko, tam sú pekné šotolinky
P: To s mojim cukríčkom mám ísť jazdiť šotoliny? A ja? Offroadové drevo?
R: Ale prosím ťa, ako pravý edvenčrista musíš mať ošarpanú motorku s príbehom
P: No ja to celé ofóliujem, opadákujem, ja si motorku nezničím
R: Trapák. Takže ale ideš, áno?
P: Pche, jasné, toto sa neodmieta, len ty by si si mal novú motorku kúpiť, aby sa ti to tam nerozsypalo
R: No len aby som ja teba neťahal domov na gurtni
P: Len aby sme ložisko do kardanu nehľadali po Tbilisi

Romana nakoniec zožrali moje obavy, dal na moje slová a svoju Angelu (rozumej R1200GS, 2014, 50 000 km) predal, vraj len pre to, lebo malo malú nádrž. No to určite, keď aj tak budeme stáť kvôli môjmu 360km dojazdu. Nevadí, výhovorka to bola dobrá.

Júl 2018

Nové voňavé GS Adventure dorazilo mesiac pred odchodom, takže zábeh, servis a všetky potrebné prípravy. Nevyhnutné prípravy začali každý piatok večer pri pive a vždy tam aj skončili, takže deň pred odjazdom som prezúval pneumatiky a rozbaľoval Touratech rolku, nech už teda vyzerám ako edvenčrista. Krytky krytiek, padacie rámy, rozšírenia stojanov, zdvihnutie rajdov ani iné mimocivilizačné opatrenia sa nekonali a sobotu ráno pred odjazdom som v garáži hľadal sprej na defekty a náradie k motorke. Základná kempovacia výbava ako Lanšmit, Trenčianske párky a Sviečková v prášku nesmeli chýbať.

Na sobotu sme mali naplánovanú trasu Dubnica – Transfagarasan, no len ako to býva, kávičky na pumpách trvali dlhšie, Romana v Rožňave chytila taká menšia črevná búrka, asi bol nervózny, predsalen, BMW a taká dlhá cesta, to museli byť stresy! V Oradei sme si uvedomili, že na Fagaraš aj tak dnes neprídeme, takže pes s hranolkami a vyvetrať nohy z topánok nám padli vhod. Medzi Oradeou a Klužom nás tá cesta prestala už baviť, tak sme to švihli na cestu 1R. Prekrásne serpentíny, sem-tam nejaké jazierko, kvalitný asfalt, semtam nejaká diera, pekný les, sem-tam pes. Keď sa zotmelo, začali sme hľadať ubytko, booking nám odporučil krásny penzión za neuveriteľných 24 € pre oboch aj s raňajkami. Sprcha, pivo a hádky KTM vs. BMW boli na programe večera ešte predtým, ako sme začali riešiť, čo v nedeľu. Keďže Fagaraš sme nechceli odfláknuť, tak cieľ nedele sme nastavili na Slnečné pobrežie, kde sme si chceli užiť posledné záchvevy modernej civilizácie. Luxusný 5* hotel na pláži za cenu, ktorá sa nedala odmietnuť. Tak rovno na dve noci, nech sa trošku oplahočíme, bohvie, kedy bude najbližšie sprcha.

V nedeľu sme sa zobudili do sychravého a chladného rána. Do momentu, kedy sme zapli bundy, prilby a naštartovali, to vyzeralo, že nebude pršať. Ale len vyzeralo, keďže sa spustil kvalitný lejak. Nevadí, po Sibiu lialo a ako začínal Fagaraš, cesta začala osychať, takže sa podarilo aj poťahať za plyn a to presne do prvej ,,vyhliadky“, kde nám hustá premávka plná selfietyčiek trčiacich z Fábií a Dácií pokazila radovánky. Aby sme neboli odveci, pridali sme sa k nim a všetko začali fotiť ako japonský turista v New Yorku. Odporúčam ísť cez týždeň, vyhnete sa nepríjemnej premávke a taký krásny výhľad z vrchu je romantickejšie si užiť o samote. Cestou dole sme obehli dlhú kolónu na čele s Puntom, ktoré šlo preteky o najpomalší prejazd Fagarašu. Chvíľku priestor poťahať za plyn, zrazu hlad, reštika a kým sme dojedli, kolóna s Punťášom nás znovu predbehla. Nevadí.

Užívame si teplo, pred Bukurešťou opúšťame diaľnicu a diaľničným tempom valíme nekonečne rovné okresky a dediny plné psov, vozov, kočov a chudoby (vtedy som si ešte myslel že to je chudoba). Presne ako sa zotmelo, začalo sa blýskať. Ale tak, že by som prešiel aj bez svetiel. Každú pol sekundu blesk, ktorý robil až do príchodu k moru denné svetlo. Na Slnečné pobrežie prichádzame vo veľkom štýle, voda takmer po kolená, nedala sa rozoznať cesta od chodníku, takže sme len dúfali, že ideme po ceste. Na recepcii sme nechali zopár litrov vody, vyzeralo to, že náš ani neubytujú, no zľutovali sa napriek zhrozeným pohľadom hostí.

Pondelok v znamení oddychu pri mori. Cestou na pláž sú krásne piesočné násypy a nápad ísť ich pojazdiť sme zavrhli už po pár pivách okolo obeda. Alkoholické opojenie sme ešte pred večerou prerušili, aby sme ďalší deň boli schopní presunúť sa čo najďalej na východ, takže večer výživný polkilový seabass a šup do postele.

Utorok ráno sme sa plní energie vyštverali na tie naše hovadá, celkom peknou serpentínkou došli k tureckým hraniciam plní očakávaní. 45 minút stojíme na mieste, cca 8 aut pred nami, nikto nič nerieši, len sa čaká. Nejako sa to pohlo a po ďalšej polhodine sme za hranicami. Čakáme šotoliny, prach, bordel, smrad, no sprevádzala nás krásna štvorprúdovka ťahajúca sa po kopcoch mieriaca mierne na Istanbul, následne luxusná diaľnica, akú nemá ani Nemecko.

Istanbul sme prefrčali v odstavnom pruhu rýchlejšie ako Zlaté Piesky – Petržalka a v nemom úžase obdivujeme infraštruktúru a budovy Istanbulu. Hovorím fajn, za odbočkou na Ankaru bude koniec sveta, ale tá luxusná a prázdna diaľnica pokračuje pridlho. A to až tak dlho, že okolo polnoci sme z nej zliezli do nejakého malého, napohľad opusteného mestečka Tosya, kde nesmelo svietila ceduľa Hotel. Recepčný, fajčiaci za recepčným stolom chce od nás 100 tureckých lír (cca 17 €). V obavách, kde nás uloží otvárame malú, no tak čistú izbu, asi ako slovenský ekvivalent 50 € ubytovania.

Keď sme stredu ráno vyšli z hotela, nestačili sme sa diviť. Mesto žilo, všade plno ľudí, kaviarničky, dialógy, úsmevy, pekárne, no šok. Hneď nás odstavil starší pán (Ahmet), že nás pozýva na kávu. Počas raňajok nám povedal svoj životný príbeh, doniesol nám oriešky, plnú tašku sliviek a ani za svet nechcel od nás žiadne peniaze. Dal nám číslo, že máme zavolať cestou späť, vraj môžeme u neho spať. Rozlúčili, poďakovali a valili sme ďalej. Dnešný cieľ bolo dostať sa pod cestu D915 na severovýchode Turecka, tzv. cestu smrti, vyhlásenú ako jednu z najnebezpečnejších ciest na svete. Viacmenej celý transfer až na východ znamenal buď diaľnice, alebo štvorprúdovky.

Kultúrny šok a rana pre moje ego nastala v čase západu Slnka počas tankovania na Shellke. Prišiel pumpár, cca 22 ročný chalanisko a spýtal sa, akú to mám motorku. Hovorím KTM. Ten to povedal svojim kolegom pumpárom a ten výbuch smiechu ste mali vidieť. Samozrejme najviac sa bavil Roman. Tak edvenčristi kde ste, keď už na východe Turecka ani nevedia čo je to KTM :) Žiaľ tento vtipný scenár s neznalosťou značky najlepších edvenčr mašín sa opakoval tým viac, čím viac sme šli na východ.

Večer sme zastavili za poslednou obývanou dedinou už na D915ke poradiť sa, kde budeme stanovať. Chvíľku bolo počuť hádku chlapov v diaľke, nasledovala streľba, no nej ešte väčšia hádka a po opakovanej streľbe zavládlo ticho. No dobre, poďme my ďalej, tuto to nebude úplne v poriadku. Mesačný svit sa tak krásne rozprestieral po okolí, že sme mali chuť ísť celú noc. Nechceli sme si to ale nechať ujsť, tak sme sa kúsok pri ceste rozložili, uvarili maďarský guláš, otvorili Borovičku a nasávali tú úžasnú atmosféru. A Borovičku.

Štvrtok ráno ma zo stanu vytiahlo teplo, už okolo ôsmej bolo 25°C. Kým sme sa poskladali na motorky, zastavili sa pri nás traja turci na NC 700vkách. Že oni idú tiež D915, že sa k nim máme pridať. Po pár kilometroch celkom jednoduchej šotolinky sme zastavili na čaj. Páni, to bola atmosféra. Turci nám robia v tureckých horách turecký čaj. Bol tak dobrý, že sme tam stáli dve hodiny a kecali o motorkách. Ešte pár km sme išli s nimi, nabrali sme v horách do fliaš vody, popriali si všetko dobre a šli sme každý svojim tempom. Celou cestou som čakal, kedy príde ten náročný, nebezpečný a nezvládnuteľný offroad. Nič také sa nekonalo. Jasné, stačí malá chyba a letíš dlhé desiatky metrov dolu svahom, ale pri troche snahy a opatrnosti sa to dá prejsť aj na cestných gumách.

Cca 55 km šotoliny vystiedala asfaltka. Čas obeda, zastavujeme v prvom civilizovanom meste. Sedíme na terase, niečo hrá v rozhlase. Zrazu ticho a taká rana, tlaková vlna, že mi dvihlo ofinu, posunulo pohár na stole a sklenená výplň výkladu to ledva vydržala. Po 5 sekundách stresu, že zomrieme, si všímam, že všetci ostali pokojní, len dve muslimky sediace pri vedľajšom stole sa nám smejú a hovoria: ,,Booom terorists“, na čo nás v kŕčoch smiechu upokojujú, že šlo o riadený odpal. Veľmi vtipné. Dostávame sa k Čiernemu moru a nebol by to Sygic, keby nás nenavedie na opačnú stranu a následne nám povie, aby sme sa otočili. Nevadí.

Turecko-gruzínsky prechod netrval tak dlho, ako by sa mohlo zdať. Za hranicami však prišiel zvrat. Civilizované a vyspelé Turecko vystriedal bordel, prach a kričiaca chudoba. Presúvame sa do Batumi, kde by sme chceli kultúrne prespať. Vsádzame na istotu a ideme do Hiltonu, kde nám povedia, že sú plní. Tak sme našli nejaký 4* hotel kúsok odtiaľ, v starej ošarpanej škaredej budove so smradľavým výťahom, našťastie s čistou izbou. Večera nestála za veľa, no to sme ešte nevedeli, čo nás čaká najbližšie dni, takže takto spätne ju hodnotím ako luxusnú.

Piatkový program bol jasný. Vyhnúť sa hlavným ťahom. Cca 15 km za Batumi ale skončila cesta. Tam sme našli nejaký dom, ktorý sa tváril ako reštaurácia. Ten smrad si nedokážete predstaviť, no hlad bol silnejší. Keď prišla polievka, rozhodol som sa, že dnes si vystačím s Horalkou. Roman tlačil a tváril sa, že mu chutí, aby som aspoň niečo zjedol. Jeho ťah sa ukázal ako neúspešný. Nasledovala nekonečná šotolinová cesta, celkom zjazdná, miestami sa dalo ísť aj 60 km/h, no boli aj miesta, pred ktorými som zastavil a rozmýšľal, či to prejdem.

Každú chvíľku sledujem Romana v späťákoch, keď zrazu Romana nikde. Hovorím si, že zastavil fotiť, keďže to jedno auto sa za 10 min. nepristavilo, aby mi povedalo, že má kamarát problém. Ale keď som už čakal tak 15 minúť, hovorím si čakať, ísť ďalej alebo sa vrátiť. Chudák Roman, nenechám ho tu. Neprešiel som ani kilometer späť a Roman plný šťastia opravuje defekt. Prišiel som v tom najlepšom, keď to mal už hotové. Za odmenu, že to zvládol sám, som ho ponúkol Horalkou.

Pár km pred Akhaltsikhe znovu začala asfaltka. Ale aká... Gruzínsko? Krajina zázrakov, kde utne rozbitý tankodrom a pokračuje luxusná pokrútená asfaltka, s ktorou by sa pýšili aj Alpy. Stmieva sa, my sme urobili iba 170 km a tak sa skladáme pri riečke, robíme praženicu a Trenčianske párky. Zajedáme fantastickým domácim chlebom z obchodu, kde mali Krušovice! Áno, Krušovice v nejakej gruzínskej dedine. Gruzínci ešte nevedia, že Československo sa rozdelilo.

Sobotné ráno prišli prvé stresy:
R: Peter rýchlo poď von, sú tu policajti.
P: (ospalo) Čooo a čo chcú?
R: Poď rýchlo von
Tak som vyliezol a nikde nikoho
P: (vyorane ospalo) Kde sú? To už išli preč?
R: (s potmehútskym úsmevom) Už išli, len povedali že sa máme naraňajkovať a ísť do p...

Po 3 minútach smiechu s nesmierne vydareným budíkom nemáme časový sklz a vyrážame do Tbilisi, cez ktoré sme len chceli prejsť, aby sa nepovedalo, že sme tam neboli. Cestou k Tbilisi sme prechádzali okolo jazier Saghamo, Paravani a Tsalka. Scenérie neuveriteľné rovnako ako kvalita asfaltu. Postupným presunom na východ sa mení aj typický vzhľad obce/mesta. ,,Novšie“ autá z 90tych rokov striedajú ruské autá z povojnového obdobia, kone, koče, výnimkou nie sú hlinené stavby so slamenými strechami. Ľudia sú priateľskí, zvedaví, usmievajú sa a poradia. Deti z osady vyzerajú, že umierajú od hladu a mám chuť im dať naše jedlo, no pohľad na ich iPhone ma vyvádza z omylu.

Cieľ dňa bolo vidieť kláštorný komplex Davida Gareji na gruzínsko-azerbajdžanskej hranici. My sme si k tomu ale našli skratku, teda cestu síce dlhšiu, ale o to horšiu. Luxusné šotoliny nám pridávali na odvahe, šúlcom sme točili o 106, ten prach za nami bol neodolateľný. Kláštor sme uvideli chvíľku pred západom Slnka, takže rýchla prehliadka, návšteva kresťanského obchodíku, pár fotiek, pár minút nasávania toho masakrálne prekrásneho okolia a tá cesta naspäť... slzy v očiach. Tak si to predstav: Ideš si šotolinu po gruzínsko-azerbajdžanskej hranici, okolo teba sa rozprestierajú nekonečné planiny, pred sebou vidíš na horizonte zapadať Slnko a keď vypneš motorku, je také ticho, že počuješ trávu rásť. Moment, ktorý mám doteraz pred očami.

Po trošku náročnejšej šotoline sme sa dostali k nejakému vojenskému táboru, kde sa nám zotmelo a za táborom taký zjazd, že som zastavil hore, pregĺgol a hovorím si, že to dole nezídem. Blížiaci sa agresívny štekot psov doplnil odvahu a za tmy som to nejako zišiel. Unavení sa presúvame pomaličky k Tbilisi, kde by sme radi našli ubytovanie a jedlo. Jedlo sme našli až na predmestí v Tbilisi, prakticky po 2 dňoch prvé jedlé gruzínske jedlo. To, čo nás čaká zajtra, ešte netušíme.

Nedeľný plán otočiť Omalo cez Abano Pass na Kavkaze a dostať sa niekde medzi Tbilisi a Batumi akože už cesta domov bol až príliš optimistický plán. Začalo to tak nevinne, malo to byť 100km asfalt a 70 km šotolinky a to isté naspäť. Tých 100km asfaltu sme si kvalitne užili, prázdne cesty a prekrásne zákruty. Odbočka v rozbitom Pshhalevi na Omalo naznačovala dobrodružstvo. Celkom zjazdná šotolina sa po pár km zmenila na miestami slušné stúpaky s veľkými kameňmi, cesta pomaly ale isto bola užšia a užšia, vracáky ostrejšie a ostrejšie, do toho sa miestami pridávala voda stekajúca zo skál. Najnebezpečnejšie však boli Pajera domácich, ktorí tade lietali ako na pretekoch. S ťažkou motorkou, 3 kuframi a kropajmi potu na čele z tepla veru nič príjemné. Po chvíli sme odstavili a ja som premýšľal, ako to vytiahnem hore.

Pristavili sa pri nás dvaja rusi na SuperTenérkach a hovoria, že ešte kúsok je to horšie ako doteraz a potom je to už lepšie. Vo mne taká maličká dušička, že čo má byť ešte horšie, no nejak som sa cez to premotal a fakt, vyššie to už bolo pekne zjazdné. To pekelné teplo mi bralo veľa a s klesajúcou energiou klesala aj vonkajšia teplota, čo spomaľovalo aj môj úbytok energie, nie však nadlho.

Prudký vracák doprava a do kopca, pridávam jemne, zrazu šupa, počujem únik tlaku a nestihnem ani povedať: ,,Do p...!“ a guma je už prázdna. Odstavujeme o pár metrov na rozšírenom mieste na priamom slnku hltajúc prach ďalšieho Pajera, ktoré tu ide zrejme rally. Vyťahujeme spreje na defekty, ktoré sa v kufroch váľajú už nejaký čas, takže prečítať návod bolo náročné a nemám chuť tak ďaleko nič riskovať, takže vyťahujeme sadu na opravu a skúsený Roman sa chytá príležitosti, zatiaľ čo ja nervujem, lebo som objavil preliačené zvody od odfrkujúcich kameňov. Krytky krytiek by ma ušetrili trošky nervov.Guma tlak nedrží, tak tam pcháme ešte jeden knot.

Pokračujeme ďalej a hory sa začali otvárať. Ja prestávam dýchať, lebo tie výhľady, tá sila, tá veľkoleposť je absolútne opojná. Stojíme každých 10 minút, nasávame tú nádheru a ja pri tom zakrývam únavu, zatiaľ čo Roman vetrá opuchnutú nohu so slovami: ,,Akože počítal som s tým, že na tejto dovolenke priberiem, ale že zrovna na ľavej nohe?" Doteraz nevieme z čoho to tak opuchlo, ale vyzeralo to dosť zle. Keď sme vyliezli na vrchol, v mojom vnútri nastala taká eufória, blaženosť, až som si skoro cvrkol. Nedýcham.

Pozerám na motorku, že je nejako naklonená, povolil sa mi stojan, horšie bolo, že celé jeho okolie bolo od maziva na reťaz, prístup úplne naprd, takže zašpiniť sa a dotiahnuť stojan trvalo asi 20 minút. Začíname klesať, máme pokročilý poobedný čas a nahlas premýšľame, či sa dnes vôbec vrátime naspäť. Ako sme zišli, mali sme to približne 11 km do Omala. Tie najhoršie úseky zasypávali tatrovky mokrou blatovou šotolinou. Z tatroviek tieklo dosť vody, ktorá rozmáčala inak nenáročné terény, na ktorých vznikalo to krásne mydlové, šmykľavé blato.

Prechádzam väčšiu kaluž bez menších problémov a opatrne pridávam na nie veľkom mokrom, šmykľavom flaku. Predná guma si povedala, že toto už neudrží a pri malom bočnom sklone terénu sa skĺzla tak rýchlo, že skôr, ako som si to uvedomil, ležal som na zemi. Našťastie to nebolo ani 20 km/h, takže škody, až na zámok bočného kufra a ložisko brzdového pedálu, len kozmetické. Toto bol bod, kedy som si priznal svoje vyčerpanie a rozhodol sa otočiť to naspäť. Po porade s Romanom, čo teraz, ja som dal otočku naspäť a Roman tých pár km do Omala dal.

Slnko sa začalo opierať o horizonty a tie scenérie boli ako z rozprávky, takže častejšie prestávky, aby ma Roman postupne dobehol, mi vôbec nevadili a užíval som si každý moment strávený na kaukazských kopcoch. Cesta naspäť nebola až tak náročná technicky, ako fyzicky na zápästia. No áno, tie zvýšené rajdy by sa zrovna teraz zišli. Posledných cca 20 km necesty sme absolvovali po tme takisto ako 100 km asfaltu naspäť na hotel, odkiaľ sme ráno vyrážali. Všetko prebehlo viacmenej v poriadku až na pár divých psov pri ceste, ktorí nás chceli evidentne zožrať. Vyšťavení a očarení krásou Kaukazu prichádzame pred polnocou na hotel.

Pondelok ráno sa usmievame ako pakovia so slovami: ,,Tááák to čo sme chceli, sme zvládli a hor sa naspäť, to už len 3300 km a sme doma.“ Cesta do Batumi bola za trest, kúsky diaľnic striedali pomaly sa vlečúce kolóny pri 40°C plus čakačky na hraniciach, takže sme sa dostali len niekde pri Rize, kde sme zakotvili na hoteli. Po celom dňa ma prestalo baviť každé 2h dofukovať zadnú pneu.

Takže utorok ráno pneuservis, najprv sa chlap tváril, že sa to opraviť nedá, no nakoniec to zvládol a my sme okolo obeda vyštartovali smer Istanbul. Cieľ dňa bolo dostať sa za Istanbul, aby sme netrpeli rannú premávku. Štvorprúdovka so zvodidlami lemujúca Čierne more nie je taká nuda, ako sa zdá, cesta kopíruje pobrežie a dá sa tam slušne pojazdiť, miestami treba podradiť do 4ky. Do Istanbulu sme sa dostali nadránom, práve počas svitania, nádhera.

Stredu ráno sme pár hodín pospali a okolo 12tej sme vyrazili zo západného predmestia Istanbulu. Cesta typu rovná čiara domov po hlavných ťahoch mi neprišla ani nudná, ani otravná. Tie čerstvé zážitky z toho, čo sme videli a kde sme boli, mi čarovali úsmev na tvári celú cestu a čarujú úsmev pri každej myšlienke na tento výlet. Každému motorkárovi prajem to vidieť, spoznať, zažiť, precítiť. Mňa to veľmi obohatilo. Budúci rok si to veľmi radi zopakujeme a radi by sme ochutnali niečo ešte východnejšie.

Štatistika

Roman:
- BMW R1200 GS Adventure Rally, 2018
- bočné kufre BMW/Touratech, rolka Touratech, vyššie plexi Givi, krytka svetla Touratech
- pneu Continental TKC80 (obuté pred odjazdom, zadnej ostalo cca 20%, veľká ploška v strede)

Peter:
- KTM 1190 Adventure, 2016
- kufre KTM, rolka touratech, vyššie plexi KTM
- pneu Pirelli Rally STR (obuté pred odjazdom, zadnej ostalo cca 20%, bez výraznej plošky)

- Krajiny: Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Bulharsko, Turecko, Gruzínsko
- Počet dní celkovo: 13
- Počet km celkovo: 7730
- Najmenej km za deň: 170
- Najviac km za deň: 1580
- Najlacnejšie ubytovanie: 9 eur/noc/osoba, hotel Tosya, Turecko
- Najdrahšie ubytovanie: 35 eur /noc/osoba, 5* hotel Slnečné pobrežie, Bulharsko
- Najnižšia teplota: 20°C
- Najvyššia teplota: 42°C
- Celkový rozpočet na 1 motorku a 1 osobu: cca 1200 eur (mimo pneu a servisu motorky)