Čo bežalo v hlave počas T24H

Foto: Alessio Coradiny

Všetko sme pripravili už dopoludnia. Pred brífingom bola ešte hodinka driemania. Teraz je päť hodín, to je čas začať sa obliekať do výstroja. Už hodinu je tma. Dávam dvoje termo, v kopcoch bude zima.

Ešte furt neviem štartové poradie – čo už, Albánsko. Idem dať moto na bulvár pred hotel podľa pokynov. Sakra, to tesnenie pri výfuku som zabudol dať na správne miesto. Števa posielam pre imbus a vidlicovú štrnástku. To by nebolo ono bez nejakého šróbovania 15 minút pred štartom. Fotia si nás? Nech, aspoň majú diváci pocit akčnosti.

Kto mi povie kedy štartujem? Tam je Edvin, hlavný šéf. Kukám mu do papierov. Wow! Idem hneď tretí. Predo mnou len dvaja Taliani, čo sú v tunajších pomeroch domáci jazdci.

Štartér ma volá pod rampu. Som na rade. Kecám do mikrofónu o tom, ako som v Albánsku tretí krát a ako to tu mám rád. Diváci sú nadšení. Edvin na mňa bliaka a ukazuje na svetlá. Aha, treba ich zapnúť. Ty si fakt debil Laňďal...

Štrikujem von z Tirany. Čas beží, takže nahulváta pomedzi autá vždy prvý do fronty pred semafórmi. Mimo centra behajú chodci v čiernych bundách, čiernych gatiach, čiernych topánkach a čiernych ponožkách. Žeby najväčšie nebezpečenstvo nočnej rally bolo nikoho nesejmúť? Uvidíme...

Spojovačka je krátka, štart SS je na kopci s krásnym výhľadom na osvetlenú Tiranu. Fúka dosť nepríjemne. Ešte mám 20 minút. Maršali sedia v aute v teple.

Prvý na Honde vyrazil ako keby to bol šprint, proste Talian. Moja prvá nočná navigačka v živote. Čo to trepem... Môj prvý akýkoľvek nočný pretek. Zžívam sa s tým a len postupne zisťujem, čo si môžem dovoliť. Nič masakrálne zatiaľ, ide sa príjemne, je to zmeska šotolín, hliny a blata, šutre také normálne.

Dobieham tých predo mnou. Nemajú istú navigáciu. Keď sa chytili, mladý na Honde 250 ide zas predo mňa. O pár km ďalej ho zase predbieham, lebo váha na WP. Potom už sa dopredu nederie. Predbiehajú ma borci Pastori, Velema, Keiser, ale to sú strelci, čo si idú vlastnú ligu. Majú perfektné svetlá (musím odkukať) a sú to evidentne perfektní jazdci. Radosť ich vidieť v akcii. Po pár metroch predstavenie končí a sú fuč. Poctivo navigujem a strážim si speedlimity.

Prvá etapa hotová, spolu 105 km. Fakt príjemné povozenie. Pauzu mám dlhšiu, nahnal som nejaký čas. Postup sme si už dohodli dopoludnia, Števo nastupuje podľa plánu: vystriekať brzdy, skontrolovať kolesá /špice/, nastriekať reťaz, dotankovať, vizuálne skontrolovať celý stroj, vymeniť mi camelback, ktorý už predtým nachystal. Ja mením itík, dávam banán, tyčinku a kávu. Pol hodina v čudu ako nič. 10 minút posedíme a idem znovu. Je pol jedenástej. Dvojka etapa už má dve SS a spolu 156 km. Hneď do kopcov. To stúpanie snáď nikdy neskončí. Ale šak čo som čakal. Máme vybehnúť do 1500 m.n.m. a tam byť skoro celú SS2. Nejako sa rozohrievam. Pocitovo idem rýchlejšie než v SS1. Sem-tam niekde v diaľke preblikne pohyblivé svetlo. Okolo 45km sa opakuje scenár. Dobiehajú ma paliči.

Trochu zamrholilo ale nič ,čo by stálo za reč. Čo?!? Hmla?!? To si už robí niekto hodne blbú srandu. Rally v noci? – OK. V zime? – OK. Ale ako mám do pekla navigovať keď vidím max na 3 metre. Mlieko, mlieko, mlieko... Žiadna paľba, treba to len odtrpieť, kým nebude niečo vidieť. Keby aspoň nebola taká zima...

Zrazu hubou ryjem zem. Viem, že som stratil koncentráciu a vynieslo ma z ideálnej stopy a dačo ma nakoplo, ale neviem, čo presne. Aj s moto som šiel hore a doľava. Odtiaľ ma samozrejme gravitácia šupla zase dole. Ľavé predlaktie zabolelo nárazom, ale inak nič nesignalizuje problém.

No poď moja kráska, nech Ťa obzriem: jedna ledka s vypadnutým sklíčkom, ale funkčná, rajdy skrútené len na silentblokoch, hrazda s RB dvihnutá do neba a dotrhaný plastový kopoťák so štartovým číslom. Nič, čo by malo mať „vplyv na funkci rostlináře“. Zrovnávam rajdy a sklepávam hrazdu – ostatné na pumpe. Počas toho ma míňajú asi 4 motorky a prvá bugina. Mám z toho pádu hodne blbý pocit. Nejaké "položenie" by ma neštvalo, ale toto mohlo mať následky. Že to nebude ľahké som vedel, ale prvý pád hneď v tretej SS je blbá vyhliadka. Neviem sa dostať späť do pohody.

Zase v civilizácii. Na prvej pumpe v spojovačke tankujem a fixujem hrazdu s RB. Celý tankovací plán mám premyslený podľa schém etáp, ktoré sme dostali na brífingu. Takto budem tankovať ešte v 4. a 5. etape, vždy na prvej pumpe v spojovačke.

Chalan na SS3 sa pýta, či chcem hneď ísť. Štart do etáp je fixne daný ale do druhých SS v etape ide každý ako chce. Jasné kámo, idem hneď na to. Zase stúpame do 1500. Vlastne, v každej SS sa vytrepeme do 1500, aby sme sa potom trepali dole. Je dačo pred treťou. Sakra ale je zima, tuším stále prituhuje. Alebo len prichádza prvá kríza. Alebo oboje...

Únava a zima. Lenže to nie je ešte ani polovica a tá najdlhšia etape ešte len príde. Ako to chcem celé dať keď aj teraz by už stačilo?! Nemôžem na to myslieť, musím isť SS za SS, etapu za etapou. Už nech je ráno, mám tej poondiatej tmy plné zuby. A toho blata tiež. To zviezli všetky kaluže a blato z Albánska a nakydali nám to do cesty?

Napriek pádu som nejaký čas ušetril a na pitstope máme asi 50 minút. Števo ide podľa plánu, ja tiež. Po povinných veciach naprávame detaily po mojom páde ale to už sú prkotiny. Na 10 minút si líham v hale na dlažbu ku krbu.

Pol piatej ráno a vyrážam do tretej etapy. Toto má byť taká krátka šesťdesiatka. A pred šiestou by sa malo brieždiť. To je ako ísť za svetlom – super! Akékoľvek pozitívum je fajn, treba sa motivovať.

Kvalitné šotolinky, taká príjemná paľba. Ľúbi sa mi to. Konečne zmizlo to svinské blato. Aj mláky sú menšie. Tam vidím svetlo jazdca. To nie je ďaleko... Fajn, držím tempo.

Žeby sa brieždilo? Síce pomaličky, ale svetlo prichádza.

Fakt pekná šotolinka, hneď sa lepšie ide keď už dačo vidieť. Čo to do kelu... Božemedveďdopeklačoteraz!!! Nie medveď, medvedica! Tam sú dve mladé! Bože, ešte že máte rozum a zdrháte. Celé to zbehlo tak rýchlo, že som ani nespomalil. Ufffff... Toto mi nikto neuverí, budú si myslieť, že už som halucinoval. Na tom nezáleží, sústreď sa na jazdu Ty debil!

Nejako je mi čudne od brucha.

Aha, paliči sú za mnou. Ale už je to 45 km od začiatku SS, takže štandard. Do cieľa prichádzame s minimálnymi rozstupmi.

Prvý pitstop za svetla. Už sme boli dohodnutí so Števom, že sa teraz budem prezliekať. Moto je komplet na ňom. Beriem handry a idem na vécko dať sa do suchého. Pri tom jem. Vychádza mi ešte čas na 10 minút zložiť hlavu na stole. Aha, tak to brucho bolo z hladu, aspoň že tak.

Ide sa na najdlhšiu etapu - 230 km.

Nie že by to bolo doteraz nudné, ale toto mi príde nejaké ťažšie. Toto je už čistokrvná Rally Albania v duchu tých najvyšších kamenných štandardov. Niektoré miesta spoznávam, napr. opustená vojenská základňa je ikonická. Oni fakt vzali trate z Rally Albania a poslali nás to odjazdiť v noci. Blázni! Oni? A čo potom my...

Ale teraz je deň, a neprší, a ani nie je hmla. Tak sa nesťažuj! A sústreď sa na jazdu!

Tlmiče sú v hajzli. Tie nové guferá teda moc nevydržali. Ak ten olej pôjde na kotúč, tak som v... Len nech mi brzdí predok – len nech brzdí predok!

Toto je nekonečné. Aha, prichádza to sľúbené koryto rieky. Na rozprave vravel Edvin, že voda po veľkých dažďoch pred týždňom zmyla stopy. Že bude treba ísť intuitívne. No, tu sú stopy motorky. Aha, tento tu blúdi. Aj henten tam blúdi. A hentam je tretí... Toto nie je dobré... Postupne jazdíme všetci hore dole a preskúmavame všetky možnosti. Tamto v svahu sú dva rozostavané domy a v itíku sú dve ruiny. To bude ono. Tak nie je to ono.

Do pekla, toto už je moc, som tu už pol hodinu. No hej, ale jazdíme tu po koryte rieky už desiati. A postupne prichádzajú buginy. Toto pekne posrali, mali sem dať maršala, čo by to usmernil. Veď vedeli, že stopy sú fuč...

Čo vravíš kámo? Že si volal Edvinovi a že pošlú súradnice bodu pre opustenie koryta? Nochvalabohu...

Stratil som tu hodinu, to už nedobehnem. Do pekla, nestihnem limit pre štart do poslednej etapy. Ale posrali to oni s tou navigáciou, mali by si to priznať a nejako na to zareagovať. Ak ma nepustia, seriem na nich, namotám itík a idem to prejsť. Predsa som sem prišiel preto, aby som to prešiel celé! Sraltopes či budem klasifikovaný alebo nie. Ale musím to dobojovať. Kvôli tomu som sa sem ondial cez pol Európy. Sústreď sa na jazdu Ty debil, toto budeš riešiť potom!

Ešte aj cesta sa zhoršuje. Už to snáď nemôže byť drkotavejšie. Zasrané kamene... Mám ešte niečo, čo ma nebolí? Nemám... Najhoršie sú na tom dlane, tie sú totálne v hajzli. Aha, tak, aj kolená. Už žiadne pretekanie, len to prežiť. V akejkoľvek krízovke by som nestihol reagovať, telo sa bráni a je tuhé. Hej-hej...To sa len snažíš sám pred sebou ospravedlniť fakt, že si lekvár. Sústreď sa na jazdu Ty debil!

Pitstop. Maršal vraví, že ak chcem, môžem štartovať do päťky. Kámo tomu ver! Chcem ísť, hrozne chcem ísť kua, kvôli tomu som tu! Števoooooo: benzín a itík!. Ja vycikať do kríkov a tyčinku do krku. Aj camelback mi vymenil – zlatý chlapec... Števo, vidíme sa v Tirane!

Mám tak trištvrte hodky a príde tma. Zas tá zasraná tma.

Oni nechali nakoniec snáď tú najhoršiu etapu. Do pekla, samé drkotanie, ťažká navigácia. Bolo by treba ísť v stupačkách, pekne svižne, tak je to najlepšie. Áno, viem že je to tak najlepšie, ale už nevládzem! Do riti aj so zimou... Do riti aj s bolesťou... Ešte sa sústreď!

Posledné tankovanie. Musím to len doklepať. Ešte 40 km. Už sa musí blížiť Tirana. Toto trápenie raz skončí.
Im šibe... Do potoka? Ako mám v noci navigovať v koryte potoka? To tých mlák bolo málo doteraz? Veď v čižmách mám bazén celý deň! Hmmm, takže je to vlastne už jedno... Aj tak im šibe.

A zrazu za jedným z milióna hrebeňov, ktoré som za tých 24hodín prekročil, sa zjavila ONA. Tirana! A v nej hotel, ktorom bude teplo, sucho a sladký oddych.

Tak aj bolo.