Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Styx

Hodnotenie: (26 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (56)  [Verzia pre tlač] Tlač

Ural - Sibír Trip 2016 1/5

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 18.10.2016 Autor: erbe
Čitatelia: 15938 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Že vraj v Rusku až po Bajkal nič nie je. Toto tvrdenie som opakovane čítal a dokonca počul z úst ľudí, prezentujúcich svoje cestovateľské zážitky. Aj preto som sa sem vybral a chcel som sa špeciálne na to „nič" pozrieť.

Kde, kedy prečo a načo?

Do Ruska ma to ale ťahalo už dávno. Minulý rok som tam aj nakukol a prešiel si severozápadnú časť od Petrohradu po Murmansk a napriek tomu, že som mal v druhej polovici veľmi zlé počasie, tak sa mi tu páčilo. Chcel som viac a uvažoval som kam sa vydať. Tak nejak som si už minulý rok povedal, že by som sa šiel pozrieť na Ural a Sibír, ktorý geograficky začína hneď za ním, ma lákal už dávno. Táto myšlienka tak nejak zrela, vyvíjala sa až dospela do nasledovnej podoby.

Posledná verzia trasy pred odchodom. Naplánovaných predbežne 12500km
Posledná verzia trasy pred odchodom. Naplánovaných predbežne 12500km

Chcel som prejsť cez Petrohrad ponad Onežské a Ladožské jazero najsevernejšou oficiálnou cestou do Archangeľsku a odtiaľ cestou s rovnakou charakteristikou cez Ural až na Sibír. Tam už veľa možností ako ťahať trasu nie je, takže ďalej na východ cez Chanty Mansijsk a Surgut. Podľa mapy to vyzeralo, že by sa to mohlo dať pekne otočiť cez Tomsk a následne cez Novosibirsk a ponad Kazachstan cez Volgograd a Ukrajinu pomaly naspäť domov. Neskôr som zistil, že cesta na Sibíri smerom na Tomsk končí v Streževoj a ďalej už sa dá jedine loďou. Najvýchodnejšia cesta zo severnej Sibíri na juh je cez Toboľsk a tak som trasu upravil tadiaľto. Plán končil pôvodne niekde v Odese a ďalej už som to nechal otvorené. Chcel som prejsť ešte Zakarpatskú Ukrajinu ale to som mal naplánované len rámcovo. Časovo som na to mal jemne cez 40 dní, takže naháňať sa nebolo treba.

Pár slov na úvod

Viem, že môj cestopis je dlhší ako je v kraji zvykom. Pre niekoho bohužiaľ, pre iných chvalabohu mám proste taký štýl a snažím sa zachytiť aj tie veci, ktoré sú často v ostatných cestopisoch vynechané. Hlavne praktické informácie, riešenia problémov, či situácií, ktoré môžu niekomu pomôcť, alebo naopak môže niekto pomôcť mne ak pozná iné efektívnejšie riešenie. Zároveň som zahrnul také informácie, ktoré majú práve pre mňa nejaký význam a bez ktorých by bol ten-ktorý úsek či deň nekompletný. Snažil som sa byť inak čo najstručnejší no napriek tomu je cestopis značne dlhý. Vzhľadom na lokalitu, ktorú som navštívil asi nebude pre veľa ľudí taký zaujímavý a ďakujem všetkým za prečítanie a venovaný čas. Budem rád ak niekoho inšpirujem, či len spríjemním nudu čítaním.

Pre rýchlu orientáciu uvediem stručný obsah ak niekoho zaujíma len určitá časť:
• Pobaltie a EU – 1. až 3.deň
• Európska časť severného Ruska – 4. až 13.deň
• Sibír a Ázijská časť Ruska - 14. až 21.deň
• Európska časť stredného a južného Ruska – 15. až 26.deň
• Ukrajina po deltu Dunaja – 27.deň až 30.deň
• Rumunsko a Zakarpatská Ukrajina 31. až 34.deň

Deň 1 - 1.6.2016 – Žilina – Varšava – Ostrov Mazoviecka

Deň D nastal prvého júna. Zbalil som saky-paky a ráno pozvoľna vyrazil na sever cez Čadcu smer Varšava. Cesta ubiehala celkom v pohode. Pred Varšavou ma jemne zlialo a keď sa znova vyčasilo navštívil som po ceste ešte Hitlerov vlakový bunker Jelen. Prekvapilo ma, že nie je vôbec nijak označený. Označená je len rovnomenná neďaleká vlaková stanička.

Niekde za Poľskou hranicou
Niekde za Poľskou hranicou
Odjazd. Hurban v Žiline
Vlakový bunker Jelen. Poľsko
Vlakový bunker Jelen. Poľsko
Prvý kemping a rozlúčka so stanom

Následne som vo Varšave netrafil obchvat mesta, tak som sa skoro 2 hodiny predieral cez mesto. Deň som zakončil niekde za mestom Ostrov Mazoviecka bivakom v lese. Síce bolo mokro ale nič hrozné.

562km

Deň 2 – 2.6.2016 – Lomža – Augustov – Trakai – Vilnius – Sudeikai

Ráno sa urobilo krásne počasie. Síce je chladno ale to nevadí. Po prázdnych bočných cestách sa predieram na sever Poľska a fakt ma to baví. Navštívil som znova Augustov. Minulý rok sa mi tu páčilo a to sa nezmenilo ani tento rok. Pekné mesto. Moc som sa nezdržiaval a pokračoval na Litovskú hranicu. Tu pri zastávke na jedlo pri pamätníku zastavuje aj autobus, zjavne školský výlet. Profesor sa so mnou dáva do reči a mojím cieľom je značne prekvapený, možno až znepokojený. Ja som za blázna rád, takže to poteší.

Severné Poľsko
Severné Poľsko

Prechod do Litvy je plynulý, poliaci opravili cesty okolo Suwalki, takže sa tu nemotám ako predchádzajúci rok. V Litve volím inú cestu cez dedinky smerom na Trakai. Obchádzam odbočku na dedinu Žilinai, ktorú pre pobavenie fotím. V Trakai to celkom žije, je tu dosť turistov rôznych národností. Dávam jedlo a zastavuje sa motorkár na prerobenom litrovom Fazeri. Vie dobre anglicky, takže v pohode kecáme. Pridáva sa k nám ešte čoprista Arunas. Z neho sa vykľul prezident miestneho klubu motorkárov MCC Uncles. Má dnes voľno a ponúka sa, že mi ukáže mesto. Komunikácia s ním je ale komplikovanejšia, keďže okrem litovčiny ovláda len ruštinu. Beriem to ale ako skúšku pred tým čo ma čaká v omnoho intenzívnejšej forme už onedlho. Dovedie ma do Vilniusu, ktorý je neďaleko, ukáže mi najprv ich klubovňu a potom zamierime do mesta. Prehliadka je to taká netypická, mesto prefrčíme, takže ja mám fotky len z GoPročky. Sadneme na minerálku a potom ma už vyvádza z mesta smerom na Utenu.

Vilnius
Vilnius
Litva
Vodný hrad Trakai. Litva
Prehliadka Vilniusu s Arunasom
S Arunasom vo Vilniuse

Tú prefrčím a smerujem do známeho kempu z minulého roka na brehu jazera v Sudeikiai. V Utena zastavujem na pumpe pre kontrolu toho, či mám všetko, čo potrebujem. V tom mi volá týpek s Fazerom, či som ešte vo Vilniuse, ale sklamem ho. Pokračujem do kempu, ktorý je asi 10km a zisťujem, že ešte nie je otvorený. Vedľa kempu sú ale v chatkách miestni a súhlasia s tým, že môžem kempovať u nich na pozemku. Síce za 5e ale dovolia mi použiť ich vodu, záchod a dokonca sprchu. V Momente keď chcem začať stavať stan, zisťujem, že pri zastávke na pumpe som si nezavrel rolku v ktorej som mal kempingovú výbavu a vytratil som stan, nepremok, topánky a vodu, ktorú som kontroloval. Nadávam si do nezverejniteľných orgánov a naháňam sa naspäť 10km na pumpu dúfajúc, že niečo z výbavy nájdem. Stretávam zopár motorkárov ale nikto nič nevidel a až tesne pred pumpou na ulici zbieram topánky. Stan ani nepremok som ale nenašiel. S dlhým nosom sa vraciam k domácim na brehu jazera a dohadujem sa s nimi na spaní na verande domu, kde teraz nikto nie je.

Pokúšam sa skontaktovať s couchsurferom v Pskove, s ktorým som dohodnutý na prespanie. Číslo sa ale tvári ako neexistujúce. Na niekoľký pokus úpravy čísla sa mi podarí správu odoslať a chalan ma ubezpečuje, že mi u nich pomôže zohnať veci, ktoré som postrácal. S čiastočnou úľavou zaspávam.

502km

Deň 3 – 3.6.2016 – Sudeikiai – Daugavpils – Ostrov – Pskov

Ráno vstávam do mierne zachmúreného dňa. Je celkom chladno a keď opúšťam Sudeikiai všetko ešte spí. Z minulého roka si pamätám, že pre napojenie sa na hlavný ťah musím odbočiť na nevýraznú bočnú cestu, ktorá ma k nemu dovedie. Tú aj tentokrát míňam a musím sa vracať. Na hlavnej ceste je mi celkom zima, tak nezastavujem. Až na hranici robím klasickú fotku a pokračujem na Daugavpils. Tesne pred ním mám poznačené múzeum vojenskej techniky. Toto je ale otvorené až od 12tej, čo sú viac ako 2 hodiny, takže odchádzam. Štrikujem sa cez Daugavpils cez Rezekne až na ruskú hranicu pri meste Ostrov.

Daugavpils. Lotyšsko
Daugavpils. Lotyšsko
Daugavpils. Lotyšsko
Nemám rád keď dobehnem na ceste slimáka. Lotyšsko
Niekde v Lotyšsku
Presne tu som fotil aj minulý rok. Povinná zastávka. Na ruskú hranicu 5km

Na hranici ma zastavuje kontrola na litovskej strane, ktorú si z minulého roka nepamätám. Na ruskej strane je predo mnou dosť áut. Proces už poznám a všetko prebieha celkom profesionálne aj keď zdĺhavo. Vypisujem papiere a potom nekonečne dlho čakám na administratívny procesing. Dávam sa do reči s mladým rusom, ktorý ide do Petrohradu na bratovu svadbu. Bavíme sa aj o mojej ceste a vraví, že v Čeľabinsku žil, potom aj v Astane. Teraz robí v Nemecku a pred niekoľkými rokmi keď chodil pravidelne domov, tak jazdil Berlin – Astana na jeden záťah. Rusi...

Odbavenie je plynulé, trochu musím poodkrývať kufre, ale žiadna podrobná prehliadka to nie je. Nakoniec po takmer 3 hodinách vyrážam na ruské cesty. Zmocňuje sa ma starý známy dobrý pocit znovu vchádzať do Ruska. Uvažujem, že napriek tomu, že ma čakajú tisíce kilometrov jedným svetovým smerom neprekročím už žiadne hranice. Zase až po ďalších tisícoch v opačnom smere. Hmm...

Ruská klasika. Takto to bude ešte veľakrát
Ruská klasika. Takto to bude ešte veľakrát
Taká klasická ruská fotka. Kúsok za hranicou
Práce na ceste v Rusku
Pskov
Monument parašutistom pri Pskove

Do Pskova sa už nedeje nič neobyčajné. Je to asi len 120km a ja si privykám na ruskú premávku. Po mesto Ostrov je len sporadická a až tesne pred Pskovom to hustne. Po ceste niečo ešte fotím, tesne pred vjazdom do mesta je pamätník parašutistom z ktorého ma vyháňa prítomná milícia, lebo parkujem na hulváta pri ňom. V meste celkom bez problémov nachádzam adresu môjho hostiteľa Vika a rozoberám veci z motorky.

Vik ma vodí po meste a zháňame moju postrácanú výbavu. Ako prvé mi pomáha vybaviť SIMku. V Rusku je to trochu komplikovanejšie, pretože nie všetci operátori a programy fungujú vo všetkých častiach Ruska. Nakoniec beriem kartu od operátora Megafon a 300min, 300sms a 3GB dát za 300 rubľov. Ešte stovku nabíjam na správy mimo Ruska a toto mi nakoniec s celkom slušnou rezervou vydrží celý môj pobyt. Spomínam na minuloročné Turecko a Gruzínsko, kde sme v roamingu len minimalistickým dohadovaním sa všetci rozbili okolo 100eur...

So stanom a nepremokom je to horšie. Vik ma vláči po obchodoch s lacnými športovými potrebách, ktoré nespĺňajú moje požiadavky hmotnostné, veľkostné a koniec koncov ani finančné. Čakal som, že to bude v Rusku lacnejšie. Nakoniec kupujem stan za horibilnú sumu, po jeho rozbalení a detailnom preskúmaní už doma sa rozhodujem ho vrátiť, lebo kvalitatívne má hodnotu tak 25eur a nie 90 ktoré stál. Nepremok sa nám zohnať nedarí.

Mohyla Alexandra Nevského v Pskove
Mohyla Alexandra Nevského v Pskove

Vik si požičiava prilbu a vozím ho po meste. Ukazuje mi zaujímavosti a pred západom slnka ešte stíhame mohylu Alexandra Nevského na kopci pri meste. Večer sa stretávame ešte s Vikovmi kamošmi, všetci sú študenti cudzích jazykov, takže majú slušnú angličnitu. Zatiaľ všetci búrajú ruské predsudky o tom ako tu každý chlastá vodku a celý večer pijeme len pivo a kecáme.

393km

Deň 4 – 4.6.2016 – Pskov

Po rannej detoxikácií úspešne zháňame celkom slušný stan za asi 115eur, ten predchádzajúci vraciame a nakoniec v jedinom motorkovom obchode v meste kupujem aj nepremok. Zo stanu mám radosť, vyzerá dobre, no nepremok je taký dosť chabý, navyše bol dosť drahý, stál skoro 60eur. Doma máme lacnejšie, resp. Kvalitnejšie za takú sumu.

Dnes je pekný slnečný deň, no ochladilo sa. Vikovi som sľúbil za všetky peripetie a veľkú pomoc kurz motorkovania. Opúšťame mesto a na prázdnej ceste mu dávam inštruktáž ovládania motorky. Po niekoľkých pokusoch sa mu darí rozbehnúť. S otočením je to horšie ale nejako to zvláda. Keď ho strácam z dohľadu a vidím prichádzajúce auto nie je mi všetko jedno, no nakoniec to celé dobre dopadlo. Motorka aj hostiteľ sú celý.

Lenin pred univerzitou v Pskove
Lenin pred univerzitou v Pskove

Zisťujem, že mi nefunguje mobilný internet, tak to riešim v miestnom obchodnom centre. Slečny si tým nevedia rady ale nakoniec to rieši nejaký ich okoloidúci známy.

Večer ešte dávame nejakú prechádzku. Pozvanie na chlastačku už ale odmietam, pretože ráno chcem skoro vyraziť aby som v predobedných hodinách bol v Petrohrade. Minulý rok tam o takom čase v nedeľu nebola takmer žiadna premávka, takže to chcem využiť na prehliadku mesta.

47km

Deň 5 – 5.6.2016 – Pskov – Petrohrad - Sortavala

Ráno skoro vstávam a balím motorku. Túto časť ubytovania pod strechou nemám rád. Všetko znova naložiť, upevniť, atď. Zvládam to ale v slušnom čase. Ešte reorganizujem veci v rolke aby som ju už nemusel počas dňa otvárať a riskovať znova vytratenie kritickej výbavy. Mimochodom zisťujem nefungujúce SMSky mimo Ruska.

Je dosť chladno a nebo je zatiahnuté. Už niekoľko kilometrov za Pskovom pridávam do bundy a nohavíc zateplenie aj nepremokavú vložku. Do Petrohradu je to necelých 300km vlastne len rovno. Cesta mi neubieha mám dlhotrvajúcu krízu, ktorá ma opakovane núti zastaviť a niečím sa osviežiť. Navyše oblačnosti neubúda, práve naopak. Tesne pred Petrohradom vidím kúsok pred sebou zlovestné olovené mraky vo všetkých smeroch. Odbočujem do mestečka Puškin a smerujem ku bielej veži a egyptskej bráne. V mestskom parku je veľa zaujímavostí, snažím sa neúspešne nájsť parkovanie. Nakoniec parkujem znova na hulváta na chodníku pri najbližšom vchode ku bielej veži. Tá ma mierne sklame. Pôsobí totiž tak nejak do zelena, ale je pekná to musím uznať. Park je obrovský a keďže sa mi odťah motorky nechce riskovať, tak viac sa tu nemotám. Po príchode motorka stojí na šťastie stále na svojom mieste. Štartujem a okolo egyptskej brány, ktorú som vážne nečakal vnútri kruhového objazdu, opúšťam mesto.

Biela veža v meste Puškin. Mne pripadala až moc zelená.
Biela veža v meste Puškin. Mne pripadala až moc zelená.

Ďalší cieľ sú Petrodvorce, no vzhľadom na jasne viditeľnú sprchu tým smerom tento cieľ ruším. Pokračujem na Petrohrad a tesne pred vjazdom mi začína pršať a nevyzerá to na skoré zlepšenie. Súkam sa teda do nepremoku. Vrch celkom v pohode, no nohavice neviem dostať cez čižmu a vyzúvanie v lejaku nehrozí. Nožom riešim tuning a valím to do mesta.

Niekoľko kilometrov to vyzerá, že by sa v meste mohlo aj vyčasiť. Skutočne prestáva pršať, no premávka je hodne hustá. O chvíľu ale moje očakávanie slnečného Petrohradu likviduje ďalší viditeľný lejak presne nad centrom. Vbehnem na jeho okraj a zastavujem pri obchodnom centre s cieľom vyriešiť SMSky mimo Ruska. Uvidíme ako sa zatiaľ vyvinie počasie. Chvíľu pobehujem po centre a miestny bezdomovec mi radí kde nájdem pobočku Megafonu. Tesne pred dverami ešte kontrolujem telefón a čuduj sa svete SMSky zrazu odchádzajú a adresát potvrdzuje príjem. Ešte všetko kontrolujem a vyzerá to, že naozaj všetko funguje, takže fajn. Vonku ma znova odchytáva bezdomovec a prebieha obvyklý rozhovor a ja si hovorím že je zaujímavé, že nepýta peniaze. Nakoniec si odo mňa predsa len vypýtal, no nepochodil. Ale bol slušný.

Počasie sa zhoršuje. Nad centrom lejak nikam neodchádza, predpoveď nesľubuje na dnes zlepšenie a doprava je omnoho hustejšia ako by bolo príjemné. Padá rozhodnutie vypadnúť z Petrohradu a začať si užívať Rusko, tak ako som sa naň tešil.

Mokrý Petrohrad
Mokrý Petrohrad

Na obchvate mesta prestáva pršať. Smerujem po A-121 popri západnom pobreží Ladožského jazera smer Sortavala. Nejak je stále naokolo dosť áut a neužívam si to. Zastavujem a skúmam mapu ako sa dostať z hlavného ťahu. Našiel som nejakú cestu cez Sosnovo, tak skúšam tú. Počasie sa celkom vybralo, je slnečno, no stále zima. Cez Sosnovo sa dostávam do Zaporožskoe. Cesta vyzerá stále horšie a horšie až nakoniec skončí v lese pred zamknutou bránou nejakého podniku. S okoloidúcimi riešim ako sa dostať ďalej, no že vraj sa nedá. Most už neexistuje. Cesta je zavretá. Bola tu ale odbočka na bazu atdycha, tak odbočujem aspoň tam. Pieskovitá ruská pôda pár krát preverí moju bdelosť a prichádzam do bazy. Deduško mi vysvetľuje ceny. Bungalovy sú dosť drahé, za stan s motorkou chce okolo 500 rubľov, čo sa mi zdá byť dosť. Púšťa ma na prehliadku a ja dorazím na nádherný piesočnatý breh jazera. Vyzerá to tu ako úplne z iného sveta. Dávam neskorý obed a pokračujem ďalej.

Sosnovo. Príjemná odbočka
Sosnovo. Príjemná odbočka
Naokolo lesy, viac či menej živé
Zlatý breh. Prekné miesto
Baza atdycha Zlatij bereg

Musím sa vrátiť po Sosnovo a onedlho sa napájam na hlavnú cestu znova. V Priozersku začína znova mrholiť a idem obzrieť pekný kostol. Vymákne ma príjemný miestny náboženský zriadenec. Je veľmi pokorný a zaskočí ma neznaboha otázkou aká je u nás viera. Nejak sa z toho vykrútim, spravím pár fotiek a valím ďalej. Od Priozersku začína parádna kľukatá cesta. Príjemná zmena po niekoľkých dňoch rovín. Onedlho miniem hranicu republiky Karelia a tak ako je tu zvykom, cesta sa skokovo zmení z asfaltu na hlinu. Mne to moc neprekáža a valím si to len s jemným spomalením na Sortavalu.

Sortavala bolo menšie mestečko než som si myslel. Beriem benzín, nejaké drobnosti z magazinu a pokračujem. Tesne za Sortavalou volím odbočku na Fínsku hranicu. Je tu nedaleko Ruskealský vodopád. K nemu prichádzam už dosť neskoro po 22, ale stále je šero. Je tu zvláštna voda, taká hnedá spenená. Inak je miesto veľmi pekné s náučným chodníkom a množstvom vyrezávaných sôch. Po ceste naspäť kempujem na lúke a prvýkrát rozkladám nový stan.

Priozersk
Kostolík v Priozersku
Hranica oblasti a cesta sa mení na nepoznanie, tak ako to bude ešte mnohokrát. Vchádzam do Karélie
Trošku väčšia tabuľa ako je u nás zvykom

Dnes škoda Petrohradu a potiahol som ďalej ako bolo v pláne a celkom ma to zmohlo. Celý deň bola dosť zima, teplota len ojedinele vyliezla cez 10 stupňov.

677km

Deň 6 – 6.6.2016 – Sortavala – Suojarvi – Porosozero - Justozero

Ráno sa nejak neviem vyhrabať zo spacáku. Vstávam veľmi neskoro a vyrážam až okolo 11. Vraciam sa na hlavnú cestu A-121 a pokračujem po parádnom asfalte asi 50km. Tu na križovatke fotím veľmi smutný pamätník bojov o Karéliu a odbočujem na vedľajšiu cestu smer Suojarvi.

Asfalt končí asi po 15m od hlavnej cesty a začína hlinená cesta. Krajina sa mení. Lesy obliehajú cestu zrazu omnoho intenzívnejšie. Sem-tam sa otvorí výhľad na nejaké jazero alebo bažinu. Cesta je parádna, dá sa po nej v poho ísť asfaltovými rýchlosťami. Sem-tam niečo dobehnem, predbehnem alebo zastavím a fotím. Teraz začína to Rusko na ktoré som sa celý čas tešil. Minimum premávky, malé dedinky, cesty s premenlivou kvalitou povrchu, ukazovatele len v azbuke a takto by som mohol pokračovať.

Cesta na Suojarvi
Cesta na Suojarvi
Dobiehanie auta niekde pred Suojarvi. Nič príjemné.
Obed na brehu jazera
Síce nespevnená ale kvalitná cesta do Suojarvi
Premávka je tu slabá, takže sa ide príjemne

V Suojarvi sa tak ako je v Rusku obvyklé v každej dedine objavuje asfalt, ja zastavujem v magazine a nakupujem poživeň. Tetuška sa pýta obvyklé atkuda-kuda a či adin. Neveriacky krúti hlavou ale je z toho príjemný pokec a o chvíľu som už na ceste ďalej. S poslednými domami končí aj asfalt a pokračuje znova hlinená cesta. Jemne stúpa a kľukatí sa cez malé kopčeky a okolo nespočet jazier.

Príroda naokolo je nádherná, často zastavujem a fotím i keď nie je úplne pekne. Je zatiahnuté a zima. Ale aspoň neprší. Prechádzam dedinku Porosozero, kde sa cesta točí na východ a prekračuje rieku Suma. Zaujme ma línia drevených domčekov, ktoré sú napoly utopené vo vode. Mestečko sa zdá byť takmer ľudoprázdne, stretol som iba niekoľko detí hrajúcich sa popri ceste.

Do kalendára
Do kalendára
Typicky ruský pamätník
Už za Suojarvi. Pokračujem na Porosozero
Náhodná dedinka po ceste
Porosozero a zaplavené domčeky

Na výjazde z dedinky zastavujem pri pamätníku a fotím. Zrazu prichádza biele auto, vystupuje oficír, legitimuje sa ako pohraničná stráž a pýta moje papiere. Je mierne odmeraný ale nie nepríjemný. Fotí si moje dokumenty a opisuje nejaké detaily. Potom sa pýta na trasu a keď začne byť moc zvedavý ukončujem svoju rozpravu trasy niekde pri Archangeľsku s tým, že ďalej neviem, uvidím podľa toho koľko budem mať času. To ho prekvapivo uspokojí, ukončuje lustráciu popraje šťastnú cestu a odchádza. Je pravda, že ma naplnil miernym znepokojením ale hádžem to za hlavu a pokračujem.

Za Porosozero začína cesta byť miestami nepríjemná. Objavujú sa miesta s čerstvo navozenou pieskovitou hlinou a zopár krát do toho vbehnem vo vyššej rýchlosti, kým sa to naučím rozoznávať. Manévrovanie na sypkom podklade s ťažkou naloženou motorkou nie je pre mňa veľmi zábavné. Tieto miesta sa opakujú s čoraz vyššou intenzitou a dĺžkou a začínam byť dosť unavený. Asi po 60km takáto cesta končí niekde pri Justozero a napájam sa na starú asfaltku.

Križovatka. Môj smer je Justozero. Na ceste sa začínajú objavovať nepríjemné úseky čerstvo navozenej piesko-hliny
Križovatka. Môj smer je Justozero. Na ceste sa začínajú objavovať nepríjemné úseky čerstvo navozenej piesko-hliny

Chvíľu pokračujem, nestretávam ani auto a hneď na prvý pokus nachádzam nádherné miesto v lese pri vode aj s posedením. Som dosť unavený a prvý krát a naposledy ma prepadávajú nepríjemné myšlienky ohľadne mojej cesty. Staviam stan, čistím a mažem reťaz a myšlienok sa tak efektívne zbavujem. Po večeri a zapísaní detailov dňa pomerne rýchlo zaspávam. Už som dosť severne a slnko tu už v podstate nezapadá, celú noc je šero.

312km

Deň 7 – 7.6.2016 – Justozero – Medvedžegorsk – Kargopoľ – Mirnyj

Ráno je zase celkom kosa, tak rýchlo balím a vyrážam. Teplomer na motorke ukazuje 5 stupňov a ja ukrajujem posledné kilometre prázdnej cesty pred Medvedžegorskom. Tu prekrížim známu M-18 spájajúcu Petrohrad a Murmansk po ktorej som sa minulý rok štveral na sever. Chvíľka spomienok a zastavujem pred mestom na pumpe a dávam obvyklé motorkárske raňajky. Kávička a výber čerstvého pečiva, ktorý je k dispozícií. Kupujem aj nejakú magnetku s medveďom, následne trochu blúdim po meste a onedlho už pokračujem ďalej na východ a následne juhovýchod po brehu Onežského jazera.

Križujem M18 a objavujú sa moje minuloročné ciele
Raňajky a magnetka pred Medvedžegorskom
Medvedžegorsk. Trochu prehnaná postapokalyptická kompozícia
Smerom na Pudož. Tu som bol obzrieť Bielomorský kanál, ale fotky z GoPro som si v Kotlase zlikvidoval

Cesta je kvalitná, široká, kamionisti si to valia, protiidúci blikajú keď je pred vami policajná kontrola. No taká ruská klasika. Dnes sa mi ide dobre, cesta ubieha a nie je nudná. Okolie sa mení. Ráno som začal v hustých borovicových lesoch, popri jazere sa krajina trochu otvorila a cestu nezriedka lemujú veľké pieskové plochy. Keď si chce človek ísť zajazdiť do piesku, vôbec nie je treba ísť do Afriky :-)

V Pudož rozmýšľam ktorú cestu zvoliť. Či pokračovať do Vytegry, kde sú aj nejaké zaujímavosti ako ponorka a po ceste zaujímavý kemp na brehu jazera. Nie je ale veľmi pekne, navyše stále kosa okolo 10 stupňov, tak sa rozhodujem pre skratku na Kargopoľ.

Cesta na Kargopoľ. Lepšia časť
Cesta na Kargopoľ. Lepšia časť
Cesta na Kargopoľ. Začína horšia časť. Ako obvykle na hranici oblasti
Náhodná odbočka za cieľom nájsť niečo zaujímavé mimo cesty
Keby si niekto potreboval zatelefonovať. Nachádzame sa v osade asi s 10 domami
Spomínaná osada. Náhodná odbočka od cesty

Cesta na Kargopoľ bola veľkým prekvapením. Povrch superkvalitný, premávka takmer žiadna iba sem tam nejaký kamión. Ich frekvencia bola ale taká, že som si v pohode trúfol nechať motorku v strede cesty kvôli foteniu. Cesta sa jemne vlnila v hustých zelených listnatých lesoch, ktoré sa občas rozostúpili a ukázali výhľad alebo prekonávala dolinku s impozantným močiarom. Moc romanticky to neznie ale realita je dych berúca. Nič podobné som v nikde v Európe nevidel, takže ako novinku si to maximálne užívam.

Takto to pokračuje asi 80km od mesta Pudož. Potom, ako obvykle pri prechode hranice, tentokrát z Karélie do Archangeľskej oblasti, asfalt razom končí a začína hlinená cesta. Najprv kvalitná, uvalcovaná len s malými nerovnosťami, no neskôr prechádza do širokej otvorenej cesty, kde je vyjazdených niekoľko koľají v každom smere. Miestami sa koľaje zlievajú do jednej ktorú používajú obidva smery. A to je zhruba miesto kde aj sporadické stretnutie kamióna prestáva byť príjemné. Je potrebné vybehnúť do mäkkého okraja cesty, čo je značne nepríjemné v závislosti od toho ako moc mäkký podklad je. Hlavne sa v tom z rovnakých dôvodov zle predbieha. Táto pomerne nepríjemná cesta trvala asi 50km a bola by veľmi nepríjemná keby pršalo alebo po dažďoch.

Kargopoľ
Kargopoľ

Kargopoľ bolo väčšie mesto ako som čakal, no úplne bez života. Pochmúrne počasie tomu moc nepomáhalo. Odfotil som známe námestie kostolov, kúpil od bábušky magnetku, natankoval a pokračoval na sever smerom na Archangeľsk. Po ceste som sa tešil na mestá Plesetsk a Myrnij, nedaľeko ktorých je najpoužívanejší ruský kozmodróm. Po rozpade sovietskeho zväzu, keď Rusi prišli o Bajkonur, odtiaľto štartuje väčšina ruskej kozmickej premávky. Mal som ale indície, že mestá sú uzavreté vojenské. To ale bolo celkom v rozpore s tým, že na google maps je odtiaľ pomerne veľa fotiek. Majú tam napríklad zaujímavý pamätník s raketou. Pre istotu som ale zmontoval GoPro a smelo odbočil z hlavnej cesty do mestečka Pletesk. Moje nadšenie ale netrvalo dlho. V zapätí som bol zastavený vojenskou kontrolou a bolo mi slušne vysvetlené, že mesto je uzavreté a bez pozvánky sa tam nedostanem. Militant ale fakt pohoďák. V rade za mnou stálo dosť áut, takže som to moc nezdržoval, otočil sa a pajechal v Archangeľsk. Dokonca sa mi dostalo aj anglického Sorry a Good Bye :-)

Najmenšia dedina v galaxií. 2 domy a na fotke vidno, začiatok aj koniec. Keďže je tabuľa modrou neplatí mestský limit
Najmenšia dedina v galaxií. 2 domy a na fotke vidno, začiatok aj koniec. Keďže je tabuľa modrou neplatí mestský limit

Za Plesetskom som začal zháňať miesto na nocľah. Nechcel som byť príliš blízko, bohvie aká ochrana územia tu je, tak som pokračoval nakoniec až asi 100km severne. Pri prvom pokuse mi vďaka mojej nešikovnosti celkom blbo spadla motorka a som sa trochu natrápil kým som ju dostal znova na kolesá. Druhý pokus znamenal asi 15km mimo kurzu bez úspechu ale na tretí pokus som konečne úspešne zapadol do lesa pri ceste.

Na chlad cez deň som si už celkom zvykol ale slnko by sa mohlo ukázať. Dnes celkom príjemný deň. Škoda Plesetsku.

710km

Deň 8 – 8.6.2016 – Myrnij – Archangeľsk – Bereznik

V noci bola brutálna zima. Normálne ma to zobudilo a donútilo sa extra obliect. Ráno som sa ale zobudil do krásneho slnečného dňa. Počas balenia ma vymákol rusák na GAZe, ktorý strašne rýchlo rozprával a zle som mu rozumel. Bol ale priateľský ako všetci Rusi, ktorých som postretal.

Slnečná cesta do Archangeľsku nabrala úplne iný rozmer ako doposiaľ. Dokonca sa teplota štverá cez 10 stupňov! Asi po 50km sa pripájam na hlavný ťah Moskva – Archangeľsk a zastavujem na pumpe na raňajky. Ku káve si dávam viac rôznych druhov pečiva. Niektoré slané, iné sladké, na pohľad nerozoznateľné. Baby za pokladňou majú so mňa srandu.
Cesta na Archangeľsk ubieha celkom fajn. Tesne pred mestom je ale celkom seriózne rozostavaná a sú kolóny. Mne sa ide celkom dobre, akurát sa dosť práši tak fotím iba GoPročkou.

Archangeľsk. Kostol bohužiaľ v remonte
Archangeľsk. Kostol bohužiaľ v remonte
Hasiči rozoberajú starú drevenú loď
Lenin musí byť. Archangeľsk
Námestíčko pri nábreží v Archangeľsku
Pláž a nábrežie priamo v meste. Archangeľsk

Do mesta som netrafil prvý most, tak som šiel tým hlavným. Je to pozoruhodná multifunkčná stavba. Vedie po ňom cestná, železničná a pešia doprava a stredný diel sa dokáže nadvihnúť a umožniť tak preplávanie veľkým lodiam. Centrum mesta bolo pomerne skromné, známy kostol sa práve reštauroval. Narazil som ale na trhovisko, tak som si konečne kúpil pamätné tričko s ruským znakom a ešte jedno s pripomienkou na sajuz. Zaujímavosti som našiel len popri brehu mora. Je tu normálna pláž a celkom pekná promenáda. Medzičasom sa aj oteplilo a už bolo skoro 20 stupňov, čo bolo super príjemné. Stretol som tam dovolenkujúceho Azerbajdžanca, ktorého som omylom označil za Afganca keď mi povedal, že je z Baku. Holt to je niečo ako Slovensko a Slovinsko, ehm :-)

Chvíľu som sa motal po meste, pofotil Lenina a vydal sa na druhý ostrov do delty severnej Dviny v ktorej sa Archangeľsk rozprestiera. Po prejazde mosta sa predo mnou ukázali prevažne len industriálne objekty, takže som to otočil a inou cestou zase opustil mesto.

Chalanisko má americkú Hondu. Sú tu lacnejšie ako európske modely
Chalanisko má americkú Hondu. Sú tu lacnejšie ako európske modely

Na výjazde som zastavil a dával nejaké gadgety na nabijačku a upratoval somariny po tankvaku, keď sa pri mne zastavil miestny čoprista na Honde. Že si zobral voľno a bol sa povoziť, lebo od zajtra má pršať. Miestny bikeri to tu ale majú extra mrzuté, pretože okrem drsného severského počasia tu majú tak asi 1 cestu po ktorej sa môžu voziť. Po 130km je prvá odbočka a po ďalších 150km druhá. Celkom šialená predstava.

Archangeľskom som dosiahol svoj najsevernejší bod trasy a tak naberám juhovýchodný kurz, smer Perm. Cesta naspäť cez rozostavanú cestu už taká príjemná nebola, na mnohých miestach ma donútili zastaviť a čakať. Ale zase som si pri ceste dal najúžasnejší boršč v celom Rusku, ktorý stál asi 1 euro aj s chlebom. Bol hustý a s toľkým mäsom, že som sa najedol ako z guľášu.

Ešte som sa zastavil dotankovať na pumpe, kde si zo mňa ráno baby robili srandu kvôli jedlu. Vítajú ma s úsmevom, že či si dám znova buločku. To odmietam a dávam si len kávu. Bloncka sa chce povoziť ale nemá prilbu, tak odmietam aj ju. Následne počas mojej konzumácie kávy referuje každému zákazníkovi, že ju nechcem odviezť a má z toho strašnú srandu :-)

Niekde z mosta
Niekde z mosta
Najlepší boršč v na celom tripe
Večerný tieň
Moje nové ruské tričká
Kemping pri jazere za Archangeľskom

Potiahol som ešte asi 100km a zapichol to na brehu jazera na celkom peknom mieste. Už je celkom seriózne nutný repelent na komáre. Tohto miestneho miláčika sa nedá asi nikde v Rusku zbaviť. Aspoň tak využívam ten, ktorý som si kúpil pred rokom v Petrozavodsku a od vtedy som ho nepoužil, lebo začalo pršať. Život je pes.

455km

>

Pridané: 18.10.2016 Autor: erbe pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (26 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (56)  [Verzia pre tlač] Tlač

Živé sledovanie Dakar 2018::

» Dakar 2018 - 10. etapa

22:00 - Po dnešnej dramatickej etape ide go vedenia Dakaru 1. Matthias Walkner, 2. Joan Barreda Bort +39min, 3. Kevin Benavides +41min, 8. Štefan Svitko +1h 25min

21:41 - Štefan Svitko v cieli strata 59 min, 14 miesto. Hlavne že je tam a dúfajme že v poriadku.


 

Galéria ku článku:

Motoshop Žubor.sk

ChopperStyle-01-2018-side

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2018 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 311116 | Včera: 218381