Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Pridaj aj ty cestopis!

Hodnotenie: (15 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (31)  [Verzia pre tlač] Tlač

Kolyma Trip 2019 - časť 2 - Kolyma a cesta kostí

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 03.12.2019 Autor: erbe
Čitatelia: 2060 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Pokračovanie 1. časti výpravy na ruský ďaleký východ. Začíname na konci západného BAMu, v meste Tynda a po oddychu a nutných opravách pokračujeme na sever smerom do Magadanu.

Pre rýchlu orientáciu opäť uvediem stručný obsah:

Video: Kolyma Trip 2019 - cast 2 - Altaj - Tuva

Deň 48 – 19.07. – 20km – Tynda

Dnes je v pláne oddych a nutný servis po BAMe. Hlavným programom je poriešiť Borisove ložiská v prednom kolese. Vo väčšom meste to bude triviálna záležitosť, mysleli sme si. Lenže Yamaha si vybrala nejaký nie úplne najštandardnejší rozmer a tak ani v dobre zásobených autodieloch nepochodíme. Nakoniec sa jeden predajca zľutuje a obvolá ešte ložiskárne mimo Tyndy. Nakoniec ložiská putujú vlakom z Blagoveščensku, čo je asi 800km. Budú tu zajtra. Super!

Servisujeme u Maxa v Tynde
Servisujeme u Maxa v Tynde
BAM oslavuje 45 rokov
Strojiteľ BAMa. Tu som už pred 2 rokmi bol
Ja ľubju Tyndu
V Tynde celkom žarka (horúco)

Počas tejto odyseji Boris našiel motokamoša Maxa. Má tu tiež nejaké autosúčiastky na nákladné vozy a hlavne voľný priestor kde sa dá spraviť servis. Ja len čistím vzduchový predfilter, dostal na BAMke zabrať. Funguje fakt super, hlavný filter je čistý ako ľalia. Ešte kontrolujem zbytok motorky. Všetko sa zdá byť ok.
kilometrov po tom a
Boris mení motorový olej, tiež čistí vzducháč a doťahuje reťaz, ktorá má dosť previs a pripravuje predné koleso na transplantáciu ložísk.

Na večeri s Maxom a jeho priateľkou
Na večeri s Maxom a jeho priateľkou

Večer nás ešte Max berie do japonskej reštiky. Je to taký zvlášny typ človeka. Pomohol nám dobrovoľne a dobrosrdečne, takže super. Ale všetko by sme podľa neho mali robiť inak a presviedča nás prečo sa mýlime. Či už ohľadne cestovania, alebo života. Zvláštny zážitok. Ale aj to k cestovaniu patrí.

Deň 49 – 20.07. – 503km – Tynda – Neryungri – Aldan

Ráno ložiská prišli v dohodnutom čase. U Maxa ich nahlobíme do kolesa, prachovky sme nezohnali, atyp. Musia stačiť pôvodné. Potom ideme ešte pozrieť múzeum BAMa, ako sa po rusky volá. Zhodneme sa na tom, že je to skôr múzeum Tyndy ako mesta. O BAMke je tu toho minorita. Ale dobové fotky z výstavby a života v tom čase sú bomba! Škoda, že je ich tak málo. Viac priestoru je venovaných pôvodným obyvateľom, loveniu a tak. Ešte nakúpime magnetiky a potom sa už zbierame na cestu. Alex je už mierne nervózny, pretože má deadline. Lietadlo by mal stihnúť v pohode, ale musí odovzdať motorku špedičke a to mu posunulo nutný príchod o 2 dni.

Hurá! Nové ložiská!
Hurá! Nové ložiská!
Múzeum BAMa
Tynda sa kedysi volala Tyndinskij
Časť venovaná BAMu
Odchod z Tyndy za dažďa

Odchádzame z Tyndy za dažďa. Zastavujeme pri monumente na výjazde z mesta, Alex nám uteká. Pokračujeme teda vo dvojici. Boris si pochvaľuje nové ložiská. Míňame hranicu republiky Sacha (Jakutia). Jedná sa o najväčšiu samostatne spravovanú oblasť na svete, ktorá nie je štátom. Keby bola, tak je najväčším na svete.

Počasie nič moc, prší menej ale stále čosi padá. Z Tyndy nás vyprevádzal asfalt. Po toľkých dňoch na grunte som bol zrazu na mokrom asfalte aj trochu nesvoj zase chvíľu. Cestou do Neryungri sa strieda asfalt aj grunt, ale aj grunt je kvalitný.

Monument na severnom vjazde mesta
Monument na severnom vjazde mesta

Odbočujeme do Neryungri a smerujeme do Technoparku. Je to open-air múzeum veľkých strojov, ktoré tu pracovali a pracujú v povrchových baniach na uhlie. Jedná sa o gigantické nákladné Belazy a rýpadlá nevídaných rozmerov. Nezdržíme sa dlho a pokračujeme. Prebehne mi hlavou ozvať sa chlapíkovi z Altaja, ale časovo to nevychádza. Alex potrebuje podľa plánu dôjsť do Aldanu, tak ťaháme s ním.

Technopark v Neryungri
Technopark v Neryungri

Pred Aldanom cesta prechádza pomerne veľké kopce. Znova gruntovka. Je tu ale nejaká silná premávka a brutálne sa práši. Hore sa skokovo ochladzuje ku 10 stupňom a Boris nachádza jemne tečúci chladič. Nič, ťaháme do Aldanu, tam sa na to kukneme. Je fakt brutálna kemra, slnko zapadá. Alex sa fláka 70-80, tak ho trhám a ideme aj Borisom 90-100 nech sme tam čím skôr.

Prvé ubytovanie, ktoré vyzerá na našu cenovú si pýta 3000rub za hlavu, ale že nám dá zľavu na 2500rub. Ani nerozmýšľame a ideme preč. Zakotvíme v Hoteli Aldan a za fajn cenu 700rub na hlavu + 100rub za moto sa skladáme. Na recepcí sú fotky mnohých známych motovýprav na Magadan. Obidve W.Colebatchove SibirskyExtreme výpravy, Zimi a pod.

Hotel Aldan v Aldane
Hotel Aldan v Aldane

Deň 50 – 21.07. – 530km – Aldan – Nižný Bestjach

Ráno v Aldane z hotela vyrážame celkom skoro. Na križovatke dávame parádne raňajky. S Borisom sa nám nechce moc ponáhľať a na Alexovi badať známky znepokojenia. Na pumpe potom Boris potrebuje pozrieť chladič, ja zatiaľ idem do obchodu po nejakú vodu a ovocie. Vedľa potravín ma zaujme nálepka Motul, tak beriem aj druhý obchod. V Tynde som nevedel zohnať litrovku syntentiky do motorky a tu je olejov do zbláznenia. Kupujem 2L zo suda a nakoniec ešte MX okuliare. Číre okuliare som stratil niekde na BAMke a chýbajú mi.

Aldan
Aldan

Keď sa vrátim na pumpu, Boris má skoro hotovo a vyrážame. To je naposledy čo do večera vidíme Alexa. My s Borisom pod časom zastavujeme a fotíme, alebo len oddychujeme. Znova sa striedajú úseky asfaltové s gruntovými. Ale miestami je grunt tak kvalitne uvalcovaný, že si sám nie som istý, či to nie je len špinavý asfalt.

Zaujme nás drevená vyhliadková veža, tak sa k nej predierame húštinou a driapeme sa hore. Výhľad na zalesnenú placku. Taká je severná Sibír. Zaujímavé.

Vegetácia okolo cesty chytá farbu prachu
Vegetácia okolo cesty chytá farbu prachu
Nekonečná Sibír z rozhľadne
Pohľad z rozhľadne
Rozhľadňa
Vozím jedlo, chystám večeru...človek by sa na to... :-)

Pumpy sú tu skoro presne v intervaloch 250km. Borisovi to presne vychádza. Cena jemne stúpa. 50rubľov sme presiahli v Neryungri a v Ulu je to už zase o nejaký rublík-dva viac. Do večera to dotiahneme do Nižného Bestjachu, kde zisťujeme ako je na tom Alex. Dáme pumpu, nakupujeme nejaké dobroty a kúsok za mestom pri jazere rozbíjame bivak. Zohnali sme aj pivo, tak fasa.

Náš nocľah neďaleko Nižného Bestjachu
Náš nocľah neďaleko Nižného Bestjachu

Deň 51 – 22.07. – 392km – Nižný Bestjach – Chandyga

Ráno som sa zobudil na vyfúknutej karimatke, čo ma moc nepotešilo. Nič to, vydávame sa na cestu, ktorá má označenie „trasa Kolyma“ alebo aj Cesta Kostí. Som celkom v šoku keď prvých 200km prechádzame dedinu na dedine, všade je zeleno, riečky, dobytok a tak. Tu v úrodnom povodí riek to proste celkom žije. Tento obrázok cesty kostí mi teda chýbal a počas prípravy som o tom nikde nezachytil žiadnu zmienku. Mám pocit, že každý cestopis sa snaží navodiť pocit, že od Skovorodina už nie je nič, len drsná Sibír a strašné edvenčr. A hľa, tu žijú tisícky ľudí leto-zima mimo mesto.

Jakutia
Jakutia
Cestou Jakutiou
Čurapča
Zelená cesta kostí
Jakutia

Cesta sa z Bestjachu buduje nová, asfaltová, boh vie pokiaľ až ju plánujú. Teraz v júli 2019 ale končí niekde pred prvou dedinou. Tam dávame raňajky a znova je to naposledy čo vidíme do večera Alexa. Cesta je celkom OK, miestami trochu roleta ale inak ujazdená hlina. Za dedinou Čurapča sa začína na ceste sem-tam objavovať piesok, ale sú to len krátke úseky.

Míňame poslednú dedinu a cestu obklopí les. Povrch je stále sypkejší a sypkejší. 75km ku brehu rieky Aldan je piesok v kombinácií s kameňmi. Chce to trochu istoty a rýchlosť. Borisovi na naháči ten povrch nesvedčí a tak mu dosť utekám. Čakám ho viac ako pol hodinu a všeličo ma už napadá, nakoniec sa ukáže a dozviem sa, že dolieval chladiacu. Asi pol litra. No bude to treba v Chandyge riešiť. Potom idem s ním, ale keď začnú v protismere jazdiť nákladiaky, je mi jasné, že sa vykladá trajekt. Neznajúc povahu prepravy, ťahám za plyn a valím ku brehu, aby som zistil kedy ide naspäť, prípadne ho pozdržal kým dorazí Boris. Ukázalo, sa že to nebolo nutné, trajekty majú pevný rozvrh. Teda pevný, taký že miestni vedia kedy chodia. Ale žiadna oficiálna tabuľa neexistuje.

Náš trajekt cez Aldan
Náš trajekt cez Aldan

Trajekt stojí 300rub na moto a ide až za nejaké 2 hodiny, takže máme kopec času. Boris funí okolo motorky a hľadá kde chladič púšťa. Keď konečne tesne pred západom slnka vyrazíme od brehu, tak 5 minút na to prichádzajú na breh 2 motorkári na starých Hondách XR. Tomu sa hovorí smola.

Vyloďujeme sa už takmer za tmy a musíme to doraziť do Chandygy. Teda nemusíme, ale je tam Alex, takže ideme s ubytkom na istotu. Navyše ráno potrebujeme riešiť chladič. Cesta je fakt nepríjemná. Sú to sypké malé okrúhliaky, akoby navozené z dna rieky. V tme ideme pomaly, všetky autá nás obiehajú a v prachu nevidno absolútne nič. Toto bol jednoznačne najnepríjemnejší úsek cesty.

Dvaja Rusi ktorí trajekt zmeškali o 5 minút
Dvaja Rusi ktorí trajekt zmeškali o 5 minút

Stretávame sa s Alexom a definitívne sa dohadujeme, že nemá zmysel aby na nás čakal. Bohvie kedy zajtra dokážeme vyraziť a či vôbec.

Deň 52 – 23.07. – 213km – Chandyga – Teply Kľuč – Razvilka

Ráno kaféška na posilnenie. Za mňa teda fakt nechutné raňajky, ale aj také sa pritrafí. Potom nachádzame servis, kde je chalan ochotný nám pomôcť, ale zváračku na hliník nemá. Rozhodnutie padá na tekutý kov. Zhodenie chladiča a prebehne identifikácia miesta kde je prasknutý. Ja medzičasom zháňam nejaký materiál na lepšie zaistenie chladiča. Totiž odhadujeme to na silné vibrácie a to, že úchyt proste nie je na také podmienky stavaný, preto ho vlastne roztrhlo vlastnou váhou.

Remont borisovho chladiča
Remont borisovho chladiča
Ufo v Chandyge
Rieka Aldan
Dobre schovaná pumpa v Chandyge
Konečne naozajstná cesta kostí

Okolo obeda je hotovo, chladič drží. Tankujeme na dobre zašitej pumpe s fakt pohľadnou obsluhou. Až škoda, že za zamrežovaným oknom. Potom už vyrážame.

Až tu, na druhom brehu Aldanu, skutočne začína Cesta Kostí. Tu sú tie scenérie, ktoré sú také známe zo všetkých videí a cestopisov.

Ja na ceste kostí
Ja na ceste kostí
Blížime sa k horám
Neúnavné prášiace kamióny
Večer v horách

Do dedinky Teply Kľuč sa cesta postupne zlepšuje a za ňou už je fakt kvalitná. Približujeme sa k horám a čo nevidieť do nich stúpame. Paráda, akurát je škoda, že slnko je už nízko a v horách nás raz oslepuje, raz ideme už v šere. Nakoniec sa rozhodujeme zakempovať na takom mieste v odbočke, ktoré by sa dalo nazvať odpočívadlom.

Deň 53 – 24.07. – 434km – Razvilka – Kjubeme – Usť Nera

Ráno zisťujeme, že to naozaj je odpočívadlo. Nazbierali sa asi 4 ťahače a nejaké kamazy. Vodiči sú Jakuti, nie Rusi. Rasa podobná skôr Altajcom, vôbec si nás nevšímajú. Balíme, vyrážame.

Stanovačka na ceste kostí
Stanovačka na ceste kostí

O pár kilometrov nás víta známa serpentína s mostom. Známa to scenéria cesty kostí. Fotíme, točíme. Ďalej cesta stúpa do hôr a povrch je viac kamenistý. Míňame most, pamätník robotníkom z gulagov, ktorí celú túto cestu v nehostinných podmienkach robili.

Úžasná Kolyma
Úžasná Kolyma
Luxusný úsek
Známy to most
Nie všetci prešli šťastlivo
Večný sneh na Kolyme

Na vrchu sa krajina otvorí a vidíme všade naokolo hory a na mnohých miestach sneh, ktorý sa zjavne drží celoročne. Pri odjazde Boris zisťuje, že má defekt. Tentokrát cez cestu žiadny pneuservis nie je, tak sa púšťame do opravy. Fix na bezdušovej pneumatike je oproti dušiam triviálny. Kým to dorobíme zastavuje Lexus a vodič nám požičiava kompresor na nafúkanie. Miestny z Magadanu, ide na dofču. Inak tiež motorkár ale už nejazdí. Tažko povedať, či chvalabohu, či žiaľbohu nám ešte identifikuje problém v okolí zalepenej diery. Všade to jemne bublinkuje. Boris je v strese. Nič, pokračujeme a uvidíme.

Boris to ešte nevie ale má defekt
Boris to ešte nevie ale má defekt
Most pamätník
Kolyma
Cesta kostí
Boris na ceste kostí

Následne sa pred nami otvára úchvatná náhorná plošina lemovaná vysokými horami. Podobné ako Pamír iba je tu všetko zelené. Okrem cesty tu nič nie je. Kazia to ale zvodidlá ktoré na trase vybudovali. Cesta Kostí totiž bola povýšená na status federálnej trasy, čo je navyšší status v Rusku a preto sa jej dostáva aktuálne už fakt vysoká údržba.

Jazierko ako z kalendára
Jazierko ako z kalendára
Taký kamenistejší úsek
Ráfik dostal bombu
Škoda toho zvodidla
Ojmjakonský rajón

Cesta do Kjubeme je paráda, fakt si to v slnečnom počasí užívame. Boris často kontroluje gumu, ale zdá sa že drží. V Kjubemoch dávame najskôr obed, lebo tankuje nejaká veľká opacha a nevyzerá to na skorý koniec. Jedlo jemne podpriemerné s nadpriemernou cenou. Za fľašu vody platíme 150rub. Potom natankujeme. Rovnako nadpriemerná cena za podpriemerný benzín. Navyše ukazovateľ musí byť značne nepresný, lebo neexistuje aby som po 250km natankoval 15L. Čo už.

Pumpa v Kjubeme
Pumpa v Kjubeme
Tankovanie v Kjubeme
Yamaha je smädnejšia
Cestu do Tomtoru zobrala voda
Cesta kostí

Keďže Borisova guma celkom drží, vydávame sa smerom na Tomtor, čo je vlastne stará letná cesta. Tá nie je našim cieľom. Ale chceme pozrieť aspoň pól chladu. V kaféške nás informujú, že voda zmyla cestu neďaleko za Kjubeme a autá teraz neprejdú, ale nám by sa to malo podariť.

Dôjdeme ku miestu, kde je zmytý most a Boris zisťuje, že stratil vodu. Bez vody neradno, zároveň vzniká otázka, čo ak to koleso pustí a nebudeme schopní to opraviť, keď tadiaľto nejazdia autá. Ja idem zatiaľ pohľadať vodu a Borisa nechávam sa rozhodnúť, je to jeho rozhodnutie, ja sa musím prispôsobiť. Mne o nič nejde.

Jedu v Magadan!
Jedu v Magadan!
Miestami to Boris na naháči valil ako po asfalte - 83km/h
Test diaľničnej rýchlosti na grunte - 128km/h
Kolyma
Fotím, fotíš, fotíme

Vodu zase nenachádzam, tak až v kaféške kupujem ďalšiu. Po návrate kecáme a Boris rozhoduje ísť radšej na Usť Neru a Tomtor dáme cestou naspäť. Reku ok.

Cesta za Kjubemami je tak 50km po plošine absolútne fantastická. Superkvalitná, testujeme diaľničné rýchlosti. Potom vbieha medzi kopce a až po pereval pred Usť Nera je stále veľmi kvalitná. Je prekvapivé, aké veľké teplotné rozdiely sú tu bez zjavnej viditeľnej príčiny. Stačí zatočiť za kopec a skokovo môže byť o 5 stupňov viac alebo menej. Tu to bolo menej. Horský prejazd je viac kamenistý a udivujú nás nákladiaky, ktoré si to tu fakt valia hlava-nehlava. Hore sa znova ešte viac ochladzuje a klesanie do Usť Nera je za trest. Zima, kamenistá cesta, kamióny, prach.

Vyvýšený výhľad na Kolymu
Vyvýšený výhľad na Kolymu
Slnko je ešte vysoko ale cez dym vyzerá ako pred západom
Usť Nera - sem sme v klesaní riadne vymrzli
Usť Nera
Ubytko v Usť Nera - hádajte kde je mobilný signál ?

Prichádzame do mesta celkom s otvorenou papulou. Teda keby sa tak neprášilo, tak by isto bola. Nevidel som fungujúce mesto v horšom stave. Ošarpané, špinavé rozbité budovy, všade rôzne zhrdzavené a termoizoláciou otrhané potrubia, cesta rozbitá do neuveriteľnej miery. Šok. Na neviem koľký pokus v tej istej budove Boris nachádza dobre schované ubytovanie. Cena 1000rub, celkom pohoda. Obchod nám tesne zatvorili, posunul sa čas o hodinu a sme si to neuvedomili. Taxikár nás ale za free berie do otvoreného obchodu. Oproti je pekáreň a kupujeme fakt dobrú hotovú pizzu.

Deň 54 – 25.07. – 414km – Usť Nera – Kadykčan - Susuman

Ráno je v pláne nájsť šinomontáž (pneuservis). Tá je pri pumpe, tak dávame najskôr benzín. Potom už skúšame šinomontáž. Príjazd je teda cez riadne post-apokalypticky vyzerajúcu ulicu garážií. Hrozné miesto. Servis zatvorený, prichádza ešte jedna Toyota Land Cruiser, ktorých tu jazdí mraky, tak sa chvíľu vykecávame keby náhodou otvorili. Boris meria tlak a je stále v norme, tak na to dlabeme a ťaháme ďalej.

Príjazd ku pneuservisu v Usť Nera
Príjazd ku pneuservisu v Usť Nera

Cesta za Usť Nerou je veľmi nenápaditá a trochu horšia ako cesta doposiaľ. Periodicky si idem svojím tempom a čakám Borisa tak po 10-15km. Po jednom takom horšom úseku ho čakám na moste. Horšia cesta sa znova podpísala na Yamahe, chladič zase tečie. Kurvadrát. 1000km do Magadanu a teraz toto. Tak zhodiť, zapackať tekutým kovom v rámci možností aspoň trochu nech to priškrtí. Kým tuhne, tak niečo jeme ale na Borisovi badať nasratosť.

Lavínový úsek
Lavínový úsek
Dedina Artyk
Slava trudu - to už kdesi bolo :-)
Takto som si to predstavoval
To je vono...

Pokračujeme smer Susuman. Cesta je taká nijaká, je zatiahnuté a len občas sa ukáže niečo zaujímavé. Väčšinou vidíme len suť z premytých brehov od ťažby zlata. Niečo podobné ako v Kanade v Dawson City, iba menej skultivované, povedal by som, že vôbec.

Magadanská oblasť
Magadanská oblasť

Prechodom do Magadanskej oblasti sa cesta mierne zlepší. Vylieza z nej menej kameňov a diery sú menšie. Podvečer prichádzame ku mestu Kadykčan. Kedysi pomerne veľké mesto s 10000 obyvateľmi. Malo vlastnú elektráreň a 2 uhoľné bane. V 1996 nastala v bani explózia a bola pri tom poškodená aj elektráreň. Následne bolo mesto prakticky zo dňa na deň opustené, pretože bez tepla v tomto regióne zima nie je sranda.

Prvý vjazd do mesta je nesprávny, zastavil nás zmytý most. Druhý už je lepší, Zjavne tu boli nejaké dažde, na cestách sú veľké kaluže. Povozíme sa pomedzi prázdne paneláky, spravíme niekoľko fotiek a pokračujeme ďalej. Teda ďalej. Oproti výjazdu z mesta je ešte jedna križovatka. Neoznačená. No každý adventure motorkár s GPS vie, že to je druhá strana starej letnej cesty kostí. Zapozerám sa do zarastenej odbočky, zhlboka sa nadýchnem a... pokračujem po federálke na Magadan.

Kadykčan
Kadykčan
Nesprávny vjazd do Kadykčanu
Kadykčan
Kadykčan
Usť Omčug - odbočka na Tenkinskú trasu

Potom míňame odbočku na Tenkinskú trasu, čo je zjazdná paralelka do Magadanu, ale pokračujeme do Susumanu. Na benzín to proste inak nevychádza. Naposledy sme tankovali v Usť Nera pred 370km a na Tenkinskej je benzín až v Usť Omčug, od odbočky ešte 280km. Susuman je ešte 40km.

Susuman
Susuman

Záver do Susumanu je znova hodne rozbitý. Kedysi tu bol asfalt. Ale kde je, je zvlnený a zmasakrovaný ťažkou technikou. Boris hromží a až Susuman je vykúpenie. Teda až po tom ako zaparkujeme, lebo aj ulice sú celkom rozbité. Najskôr ale zháňame pivo, až potom ubytko. Ubytko sa ukazuje ale ako väčší problém, ako sme si mysleli. Viditeľná rozbitá stará gastinica je drahá jak špina a plná, ale aspoň nám potom radia druhú. Tam ale izba bez sprchy 3500rubľov. Nie lacno. Berieme, máme dnes dosť. Fyzicky aj psychicky.

Bohémsky večer v Susumane
Bohémsky večer v Susumane

Deň 55 – 26.07. – 464km – Susuman – Atka

Ráno je slnečno a počas balenia príjemne na tričko. Situácia sa mení akonáhle sa pohneme a teplomer mi ukazuje 12-13 stupňov. Ale je pekne. Prejdeme cez horský prechod a hneď ako začneme klesať, znova sa skokovo oteplí. Tak to mám rád.

V Jagodnye dávame niečo ako obed a už je 30 stupňov. Trochu nás tu potrápia nezmyselné jednosmerky a vypadnutý prúd, ale nakoniec nachádzame potraviny aj fungujúcu kaféšku.

Sputnik
Sputnik
Federálka do Magadanu
Podobnosť čisto náhodná - Jadognye
Pozostatky starého mosta cez rieku Kolyma
Rieka Kolyma

Za mestom sa okolie konečne rozhodne ukázať niečo zaujímavé. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, čo je na tých kopcoch také zvláštne. Ale potom keď zastavím, fotím a skúmam, tak čučím ako puk. Všetky kopce vyzerajú ako nasypaná suť. Skrátka je to hrubý štrk z hora až dole. Proste to vyzerá ako gigantické haldy. A v tom rastú nejaké stromy. A kopce menia farby z čiernej na červenú, sivú atď. Totálna haluz. Nikde inde som nič podobné doteraz nevidel.

Na živo je to okolie fascinujúce
Na živo je to okolie fascinujúce

Prechádzame niekoľko horských sediel, scenérie sú fakt fantastické. Škoda, že tu je celkom premávka a veľmi sa práši. Ale cesta je inak ok. Aj Boris v pohode ide dlhodobo okolo 60, úplne v kľude.

Klesanie do dediny Atka
Klesanie do dediny Atka

Večer natankujeme pri mestečku Atka a na noc sa zhodíme pri neďalekých jazerách. Ako vždy v medveďom kraji, chceme zrobiť oheň. No tu sa to ukazuje ako celkom oriešok. Stromov tu moc nie je a popadaných je presne 0. Zbierame kadejaké konáre. Stromy sú zospodu často suché, asi obhorené periodickými požiarmi, tak zbierame a olamujeme čo sa dá. Táto drevozberba nám zaberie fakt dosť dlho a výsledok nie je bohvieaký. Všetko len drobizg.

Pozostatky režimu
Pozostatky režimu

Nakoniec je z toho ale fajn oheň. Pokusne pálime pár živých vetvičiek a ono to ide! Neskôr príde aj na jeden malý živý stromček, ale psst, to som neprezradil. Ale tiež sme ho spopolnili. Ono, okrem medveďov robíme oheň aj kvôli komárom, ktorých bežne odplaší. Ale tu sú nejaké fakt odolné, pokiaľ človek nestál v dyme, tak komáre si išli svoje.

Večer pri jazierku s najdotieravejšími komármi
Večer pri jazierku s najdotieravejšími komármi

Deň 56 – 27.07. – 206km – Atka – Magadan

Od Magadanu nás delí sotva 200km a väčšina už by mala byť asfalt. Dávame jednu malú kaféšku, ale jedlo nič moc. Hlad sme ale zahnali a pokračujeme za vytúženým cieľom. Asfalt začína tak 140km pred Magadanom ale tých prvých 40km nie je nič moc. Ideme pomalšie ako po gruntovke. Potom už je to ok a je to dávno nezažitý pocit.

Všetky kopce akoby boli nasypané haldy štrku
Všetky kopce akoby boli nasypané haldy štrku

Na vjazde do mesta sme známu tabuľu skoro prešli. Robíme kopec fotiek a ideme do mesta. To je od tabule ešte asi 10km. Prvú na rane máme masku smútku. Vybehneme pešo hore, maska je otvorená, tak prejdeme aj vnútrom, kde je mapa gulagov a pamätné tabule. Potom ešte vybehneme na kopec nad maskou a Magadan máme ako na dlani. Mesto má 2 zálivy medzi ktorými je polostrov.

Tak Boris fakt toho naháča dotiahol až do Magadanu :-)
Tak Boris fakt toho naháča dotiahol až do Magadanu :-)
Magadan!
Sme tu!
Magadan
Maska smútku

Keď sa vraciame ku motorkám prichádza miestny motorkár na ostrej 450ke a vyzvedá čo a ako. Pýtame sa kde sa dá opraviť chladič, tak nás hneď vedie cez mesto do garáže za majstrami. Boris sa púšťa do odstrojenia a ja sa dávam meniť olej. Miestni majstri Borisovi chladič parádne zacínujú a kým to dá zase dohromady, tak ja mám hotovo tiež. Pozývajú nás ešte na čaj. Vnútri servisu majú diván na spanie, chladničku a všetko. Hneď vedľa servisnej jamy. Drsné. Za opravu nič nechcú, tak im aspoň nechávame nejaké suveníry. Na pamiatku.

Výhľad na mesto a oba zálivy z kopca nad maskou
Výhľad na mesto a oba zálivy z kopca nad maskou
Tá neznáma portugalská motorka pod známou maskou smútku
V servise, kde Borisovi cínovali chladič
Kým Boris rieši chladič, ja mením olej
Znova spolu s Alexom

Potom skočíme na pomerne drahú pizzu a nakoniec sa skladáme do Hostelu Lucky, kde je ubytovaný Alex. Ten už odovzdal motorku a je z neho obyčajný turista. Vidno, že už je myšlienkami niekde inde. Nakúpime nejaké pivo a kecáme o tom čo bolo a nebolo. Niekde medzi tým sa ku nám pripojujú dvaja mladí Rusi z Vladika, ktorí chlastajú evidentne už dlho. My už máme dosť a oni chcú stále piť. Keď to chceme ukončiť, začínajú byť agresívni. Zbaviť sa ich je celkom problém. Je z toho celkom hlasná a nepekná roztržka, ale nakoniec sa darí.

Deň 57 – 28.07. – 0km – Magadan

Skoro ráno odchádza Alex na lietadlo. Prebieha rozospaté lúčenie. My vstávame neskôr. Robíme miniservis. Čistenie a mazanie reťazí a filtrov. Nič zásadné. Ja tak pozerám na svoju zadnú Mitasku E09 a nie som príliš nadšený. Úbytok od Tyndy je dramatický. V Jakutsku mám ďalšiu sadu pneumatík, tam to nejako musí dať.

Drobný servis ráno po Alexovom odchode
Drobný servis ráno po Alexovom odchode
Stav predfiltra po ceste Tynda - Magadan. Čakal som že to bude horšie
Mestský park
Mamut na nábreží
Ja na brehu Ochotského mora

Potom vyrážame na prechádzku mestom. Nakúpime suveníry a v tom sa ozýva miestny moto prezident Alexej, že nás chce stretnúť. Sadáme k nemu do LandCruisera V8 a berie nás na prehliadku mesta. Mamut a Vladimír Vysockij na jednom nábreží, posedíme na kávičke a ideme na druhé. Je pekný slnečný deň, kopec ľudí na pláži, ale nikto v mori. Sranda. Hold more tu na kúpanie proste nie je. Medzitým mi ešte pomáha zohnať karimatku, lebo moja definitívne sfukuje. Je nedeľa, takže je to trochu challenge, ale darí sa. Nakoniec nám daruje bear sprej a svetlicu a v žiadnom prípade si za to nechce nič vziať. Potom nás už vyklopí na hosteli, tak mu aspoň nechávame nejaké suveníry na pamiatku so Slovenska. Parádne stretnutie. A nutno povedať, že šťastie že nás zobral, inak by sme sa uchodili asi k smrti. Alex nás ukecal, že na pešo je to v pohode, ale rozhodne nie je. Jedine tak do centra, ale na nábrežie je to už z hostelu celkom ďaleko a druhé by bolo úplne bez šance.

Pioneram osvojenia Kolymy i Čukotky
Pioneram osvojenia Kolymy i Čukotky

Na večer nám na hosteli kompletne naplnia izbu. Zopár postarších Rusov + jeden motorkár na Afrike. Už je dosť neskoro a furt sa chcú o čomsi vyprávať a piť. Našťastie ich motorkár umravňuje za nás. Niekedy to s tými ľuďmi proste nevyjde na parádu.

S Alexejom v Magadane
S Alexejom v Magadane

Deň 58 – 29.07. – 670km – Magadan – Ola – Usť Omčug – Susuman

Ráno vyrážame trochu skôr, nech sa nemusíme ponáhľať. Najskôr smerujeme do dedinky Ola kúsok východne od Magadanu, mal by tu byť nultý kilometer, alebo tretí kilometer, alebo tak čosi. Je hmla a v podstate nevidíme absolútne nič. V kaféške ale dáme fajné čerstvé pečivo, kávičku a valíme preč.

Ola v hmle
Ola v hmle

V mestečku Palatka už hmla povolí, tankujeme a odbočujeme na Tenkinskú trasu. Najskôr nás cesta vytiahne do sedla a potom vedie stále pomedzi hory. Je to scenériami fantastický úsek a počasie nám praje. Všade naokolo sú tie kopce nasypané kamením, ktoré som spomínal, iba je všetko žlté.

Tenkinský rajón
Tenkinský rajón

V jednej prudkej točke míňame kamión, vezúci Belaz, ktorý nevybral zákrutu a je tam vzpriečený a napoly vyklopený. Škody za milóny rubľov. Všetci čakajú, nevedia ho obísť. Nám to na motorkách problém nerobí a pokračujeme dolu klesajúcou panoramatickou cestou.

Keď zlezieme z kopcov a cesta sa narovná, prekvapuje nás nízka premávka a vysoká kvalita gruntovky. Je určite v lepšom stave ako federálka. Boris valí 80, miestami aj 90. V Usť Omčugu tankujeme, kupujeme vodu a vzhľadom na dobrý čas a cestu si vravíme, že by sme to mohli do večera streliť až do Susumanu.

Tenkinská trasa
Tenkinská trasa
Tenkinská trasa
Oddych
Tenkinská trasa
Riečka Temp - možno má len dočasný názov :-)

Ako to tak býva, tak niekoľko kilometrov po tom, ako sme sa k tomu rozhodli, sa kvalita cesty začína znižovať a tým pádom klesá aj naša rýchlosť. Posledných 50km pred napojením na federálku sa cesta znova dvíha do kopcov a prechádza 2 famózne sedlá. Hlavne to druhé je fakt úchvatné. Bohužiaľ pre nás je už riadne šero, chcelo by to tu byť tak o hoďku skôr. Fotky na nič, gopro vybitá. C’est la vie.

Tých 40km po federálke naspäť do Susumanu je stále rovnako nahovno rozbitých. Ako bonus to budeme musieť ísť ráno v opačnom smere tretí krát. Berieme rovnaký hotel, znova platíme naše najdrahšie ubytko a dávame aspoň pivo a dobrú večeru.

Deň 59 – 30.07. – 408km – Susuman – Usť Nera

Predpoveď neklamala, prišlo zlé počasie. Celú noc pršalo. Najskôr ideme do obchodu a zistiť ako sa to podpísalo na ceste. Pri návrate pozeráme, že Borisove zadné koleso je prázdne. Defekt, to tu už dávno nebolo. Boris vyťahuje sadu na opravu a zisťujeme, že lepidlo stihlo vyschnúť, asi nebolo dobre zatvorené.

Po daždivej noci v Susumane
Po daždivej noci v Susumane

Vydávam sa teda na púť po avtozapčastiach a šinomotážach v Susumane. V pneuservise ma posielajú do obchodu. Ten je v takej zarastenej polorozpadnutej budove, že sa mi skoro nechce veriť, že by tam mohol existovať normálny obchod. Ale fakt. Lepidlo majú, ale len také, ktoré je na nahrievanie. Ako retardovi mi 3x opakuje, že lepidlo treba zohriať. Paňátna!

V tejto budove je jeden z dvoch obchodov s autodielmi v Susumane
V tejto budove je jeden z dvoch obchodov s autodielmi v Susumane
Susuman
Pumpa v Susumane
Kolyma za dažďa
Boris valí

Cestou ešte nachádzam ďalšie zapčasti, je tam dosť ľudí a strašne teplo. V nabitom motorkárskom oblečku sa tam potím jak pes. Ale majú lepidlo aj normálne, tak beriem 3ks a vraciam sa. Boris lepí, potom fúkame 180ku mojou malou ručnou pumpou nekonečne dlho a zdá sa že dobre.

Pršať prestalo, balíme a pred obedom vyrážame. Znova rozbitý úsek a ťaháme. Cesta nie je až taká zlá, ale onedlho začína znova pršať. Trakcia je úplne v pohode, dá sa ísť v kľude aj vysokými rýchlosťami, ale ten bordel čo je z toho, je iná liga. To proste nie je blato, ale polohrubá múka jemne zahustená, ktorá na všetkom vytvára kontinuálnu škrupinu. Na motore, kde to teplo vysuší, sa to dá lúpať ako vajíčko na tvrdo. Toto keď sa dostane tam, kam nemá, tak ložiská a tesnenia nemajú šancu.

Nájdi čisté miesto
Nájdi čisté miesto
Borisa to nebaví
6 stupňov - no neboli tie podmienky vždy úplne ideálne
Hranica Magadanskej oblasti po druhý krát
Napriek tomu, že bola zima a mokro, tak sa šlo dobre

Striedavo prší viac, potom menej, potom na chvíľu prestane a tak dokola. Teplota kolíše medzi 6-15 stupňami. Na to že včera bolo 25-27 a slnečno, celkom skok. Pri jednej zastávke nás dobieha brazílčan Gilbert (čítaj Žilbér) na G650GS, ktorého sme stretli už v Magadane. Chvíľu pokecáme a potom nás opúšťa.

Brazílčan Gilbert, ktorého dodnes voláme Rodrigo :-)
Brazílčan Gilbert, ktorého dodnes voláme Rodrigo :-)
Motorka už oblepená kolymským pudingom
Kkolymská kamufláž
Kolymská kamufláž
Kamuflovaná Yamaha

Do Usť Nera prichádzame pomerne neskoro, ale časový posun tentokrát pracuje v náš prospech, takže stíhame otvorený obchod a máme celkom fajn večer.

Zaslúžená Usť Nera
Zaslúžená Usť Nera

Deň 60 – 31.07. –248km – Usť Nera - Kjubeme

Predpoveď opäť neklamala, Celú noc pršalo a prší aj ráno. Vybavujeme s tetou odchod až okolo obeda. Malo by sa to zlepšiť. Zajtra totiž má byť celkom fajne, tak aspoň cez hory chceme ísť v lepšom počku. Na obed stále prší, a celkom dosť, ale sme optimisti. Do Kjubemov to nejako zvládneme. Snáď sa to zlepší.

Naše ubytovanie v Usť Nera
Naše ubytovanie v Usť Nera

Akonáhle minieme značku koniec Usť Nera a začneme stúpať, tak sa stávajú 3 veci. Prvá, že skokovo prestáva pršať. Druhá je, že stretávame austrálčana menom Dave Gow, ktorý šiel celú západnú BAMku asi týždeň po nás a sám. Údajne prešiel Vitimský most normálne na motorke. Je to pán. Neskôr sme zistili, že aj poliaci to prešli na moto. Klobúk dole.

Austrálčan Dave Gow na G650XC - dal BAM v našich pätách celý sám
Austrálčan Dave Gow na G650XC - dal BAM v našich pätách celý sám

No a tretia vec, že mám obidve boty zafľakované od oleja, čo je znamenie, že mi tečú obidve nohy vidlice. Som večer neutrel klzáky, ráno som nad tým rozmýšľal, ale bol som lenivý a dúfal som že dážď spravil prácu za mňa. No zjavne nie. Vidla tečie jak zarezané prasa. Už hore na perevale mám boty naimpregnované na poriadok. Aspoň počasie sa drží.

Na naháči v stupačkách
Na naháči v stupačkách
No tak sa mi to len nezdalo
Idem či nejdem tam?
Občasné čakanie na Borisa
Boris the Kolyma rider

Na jednom moste stretávame 2 poľské offroady a Boris má defekt. Tak to fixujeme a valíme. Cestou sa nám nad hlavami striedajú celkom dramatické scény. Ale prší z toho len trochu. Podvečer prichádzame do Kjubeme. Dávame večeru a riešime ubytko. Majú izbu s kachlami a pýtajú 500 za hlavu, čo je super. Keď príde na platenie, tak zrazu 1000 na hlavu, ale nakoniec stačí tých tisíc za oboch. Fajn.

Defektový mostík
Defektový mostík
Vodu treba dobre uviazať
Moja vidlica pri zastavní už pod sebou necháva celkom kaluž
Ale je tu pekne
Ubytko v Kjubeme za 500rub

Deň 61 – 01.08. – 414km – Kjubeme – Chandyga

Večer keď valila piecka, tak sme mali megateplo, ale do rána sa situácia zmenila a nad ránom už klepeme kosu. Zateplené to tu moc nemajú. Je po daždi, myšlienka na cestu do Tomtoru nás asi nikoho ani nenapadne. 2 dni pršalo a jediné okno s dobrou predpoveďou je na dnes.

Fotogenické jazierko
Fotogenické jazierko
Kolyma
Most pamjatnik
Šofér to nedal a zletel hore z tej skaly
Znova most pamjatnik

Tankujeme a vyrážame preto na najkrajšiu časť cesty kostí po federálke do Chandygy. Pred horami vychádza ako na povel z poza oblakov slnko a je to paráda. Stojíme na mieste, kde mal Boris prvý naozajstný defekt a kontrolujeme. Tentokrát v pohode. Zbehneme dolu okolo mosta pamätník, známou serpentínkou hore a parádnymi kopcami začíname pozvolna klesať do dediny Teply kľuč. Zrazu Boris stojí, defekt. Šak OK, stane sa. Opravíme, slnko už celkom dáva.

Borisova defektová šnúra začína
Borisova defektová šnúra začína
Kvalitná impregnácia olejom z vidlice
A šup ho tam
Opúšťame Kolymu
Tu to zadná bezdušová TKC80 vzdala

O niekoľko kilometrov znova, to už dvíhame obočie a poriadne obzeráme gumu či nie je niekde nejaký problém. Boris vrazí knot, nafúkame a valíme ďalej. No ďaleko sa nedostaneme a tretí. Vystrelilo predchádzajúci knot. Oprava posledným knotom a jedem.

Podarí sa dojsť Teply Kľuč, dávame za odmenu nanuk a nejaké maškrty a útočíme na Chandygu. Osobne som neveril, že do Chandygy dôjdeme, len som dúfal, že dôjdeme čo najbližšie aby som cestu tam a naspäť nemusel absolvovať v tom najhoršom v celej dĺžke.

Tak aj bolo. Asi 40km pred Chandygou defekt, ale údajne fakt riadny. Ukazuje sa, že nejaký kameň si to našil cez behúň dovnútra pneumatiky. Slušné. Zhadzujeme koleso a keďže knoty už nemáme, tak nie je na čo čakať a montujem ho na motorku namiesto zadného vaku.

Kameň prerazil plášť a koleso sa tak nútene stalo dušové
Kameň prerazil plášť a koleso sa tak nútene stalo dušové

Valím do Chandygy rovno do avtozapčastí a riešim nejakú dušu. Miestni mi doporučia dušu z Nivy, je to 15ka ale že to sa v pohode natiahne. Potom pneuservis. Prvý ma posiela do péčka, že motorkové nerobí. Druhý, že v pohode. Chalan je ale nejaký naspeedovaný. Spieva si a tancuje okolo roboty. Potom sa ma pýta, či je u nás legálna marihuana. Robotu spraví dobre. Pneumatiku na moju požiadavku vystuží ešte takým hríbikom, tak fasa.

Nafúkané, platím 500rub. Ešte musím natankovať, lebo 3x40km navyše nedám a valím naspäť za Borisom. Cestou znova stretávam Gilberta, vyrazil z Usť Nera o deň neskôr a že super cesta, mali sme aj my počkať. No mohli sme, ale my by sme to proste nestihli a nechce pochopiť ako to je možné :-) Že bol doteraz s Borisom.

Pár knotov už plášť obsahoval
Pár knotov už plášť obsahoval

Keď prídem k Borisovi, stojí ako supermadona a vyjedá čučoriedky, že mu niekto podaroval. Robím si srandu, že za dobrotu na žebrotu. Človek behá lieta, vybavuje a pánko si v pohode vyjedá čučoriedky :-)

Štartujeme a neprejdeme ani 200m a Boris znova stojí. Vravím si, že to snáď nie je pravda! Nedotiahol skrutky zadnej brzdy a jednu stihol vytratiť. Skrutky sú tiež špeci. Takže buď ju nájdeme, alebo je bez brzdy. Stojí nás to asi pol hodinu, ale v tom prachu medzi štrkom nie je šanca. To by museli byť červené a vykrikovať „Tu som! Tu som!“

Moja Mitas E09 po BAMe a 2x ceste kostí
Moja Mitas E09 po BAMe a 2x ceste kostí

Keď som bol v Chandyge, tak som sa stavil aj v hosteli zabookovať spanie, takže ideme rovno tam. To bol deň!

Deň 62 – 02.08. – 190km – Chandyga – Čurapča

Ráno znova do známeho servisu. Už nás poznajú, tak sa k nám správajú trochu striedmejšie. Servisák s Borisom vyrába nejaký šrób, ktorý bude fungovať. Podarilo sa, jedem.

Okolo obeda sme na brehu Aldanu a trajekt ide až o 15. Iniciatívny chlapík nás posiela na breh, že môžeme počkať tam na slnku na piesku. Konečne sa nalodíme a kamionisti nás klasicky spovedajú. Majú rôzne názory na naše motorky. Jeden je skalopevne presvedčený, že Yamaha je proste lepšia motorka ako moja. Proste má vpredu 2 brzdy a 4 valce, musí byť lepšia a hotovo.

Na trajekte cez Aldan zanechávam olejovú stopu
Na trajekte cez Aldan zanechávam olejovú stopu

Po vylodení nás čaká znova zlý pieskový úsek do Čurapče. Boris bojuje statočne. Nadáva, ale ide. Pred súmrakom prichádzame do prvých dedín. V kaféške dáme jedno dobre hnusné jedlo a uvažujeme čo a ako. Predbiehajú nás 2 autá s člnmi na vozíkoch a hodne vyzvedajú. Tiež motorkári, offroadisti a tak. Jeden je celkom slušne naliaty a furt nám ukazuje nejaké videá a fotky. Potom zistia, že majú uvoľnené pero na odpružení vozíka. Zachraňuje ich Boris a dáva im skrutku, ktorá bola adeptom na úpravu a mala ísť do zadnej brzdy. Že sa máme u nich v Jakutsku staviť, majú garáž spravíme čo treba. Fasa

Slnko v dyme zo sibírskych požiarov
Slnko v dyme zo sibírskych požiarov

Pokec a následná oprava vozíka zabrala dosť času, takže prejdeme pár zákrut a beriem to do polí a na celkom fajnom mieste rozbíjame kemp. Suchého dreva je všade toľko, že máme oheň jak sviň do neskorej noci.

Náš kontrolovaný požiar večer pred Čurapčou
Náš kontrolovaný požiar večer pred Čurapčou

Deň 63 – 03.08. – 227km – Čurapča - Jakutsk

Vyrážame skoro. Podľa predpovede má pršať a úsek okolo Čurapče je legendárny svojou nezjazdnosťou v prípade výdatných zrážok. Neprší, no visí to nad nami. Prejdeme niekoľko dedín a je to tu, dážď. Tlačíme nech sme z toho blata preč kým sa dá. Miestami je to už dosť hravé.

Nepríjemná rozmočená hlinená cesta za Čurapčou
Nepríjemná rozmočená hlinená cesta za Čurapčou

Zastavujeme v jednej z posledných dedín na jedlo, kde sme stáli aj cestou do Magadanu. Sme už mokrí na poriadok. Neskoré raňajky padnú vhod a o chvíľu už by mal byť aj nejaký asfalt. Našťastie Borisove zadné koleso drží, riešiť včerajšie patálie tu a teraz by nebola sranda.

Do Bestjachu prichádzame za poriadneho lejaku. Ideme rovno na trajekt cez rieku Lena. Chodí ich tu celkom dosť. Chvíľu čakáme na brehu za lejaku a vidíme ho pristávať. Vystupovanie trvá dosť dlho, nastupovanie detto. Loď ide na druhý breh asi hodinu a pól. Vidíme ho až v druhej polovici cesty.

Na trajekte cez rieku Lena do Jakutska
Na trajekte cez rieku Lena do Jakutska

V Jakutsku asi nie je kanalizácia, lebo na cestách je potopa. Príjazd cez prístav je navyše rozbitý, takže diery sú zamaskované, autá nás obiehajú hlava nehlava. Celkom nepríjemný zážitok. Hľadáme hostel, ktorý nám odporučil Gilbert, on sem dorazil už včera. Hľadanie nám dá fakt zabrať. Tieto ruské inštitúcie sú často úplne neoznačené, alebo tak, že to človeku hlava neberie. Zlatý kemping.

Na večer dávame miniprechádzku s cieľom zohnať nejaké pivo.

Deň 64 – 04.08. – 30km – Jakutsk

Dnes je hlavným plánom pozháňať pre Borisa zadnú gumu a zadné brzdové obloženie. Jeho TKC80 síce ešte vzorku má, ale plášť je dorezaný a proste sa trhá. Dolu do Tyndy nás čaká ešte niekoľko stoviek kilometrov bez asfaltu a civilizácie tam veľa nie je, takže to musíme nejako vyriešiť. A brzdové obloženie za dažďa na Kolyme proste mizne pred očami, ale to je známa vec.

Sekundárny cieľ sú moje guferá do vidlice. Ja som si síce zobral celú náhradnú sadu, ale pri pádoch som just obidve guferá zdeformoval. Všetko ostatné v je bez ujmy ale obidve náhradné guferá sú KO. Haluz.

Carstvo večenej mrzloty
Carstvo večenej mrzloty

Kúsok od hostelu máme ulicu avtozapčastí. Salniki, ako sa guferá rusky volajú majú kadejaké, ale nie v mojich rozmeroch. Niekde medzi tým sa s Borisom čakajúcim vonku dáva do reči chlapík v aute. Je to motorkár Andrej a snaží sa nám pomôcť. Kým zháňam už v poslednej lokalite u číňanov, tak prichádza druhýkrát aj so staršími brzdovými doštičkami. Treba malú úpravu, ale Borisovi poslúžia. Berie nás k nemu domov a rieši úpravu. Kecáme atkuda-kuda a aké sú naše plány. Keď mu povieme, že chceme ísť pozrieť múzeum permafrostu, tak jása, že celý život žije v Jakutsku, ale nikdy tam nebol a že pôjde s nami. Berie nás autom. Že potom skočíme pozháňať aj gumu pre Borisa.

Múzeum permafrostu
Múzeum permafrostu
Na na šmyklavke
Ajs ejdž
Hand of time
Rezidencia deda Moroza

Križujeme Jakutsk do múzea. Je to vlastne umelá jaskyňa vyhĺbená do jedného z okolitých kopcov. Permafrost tu rozmŕza len niekoľko desiatok centimetrov pod povrch, takže vchádzame do čistého ľadového kráľovstva. Z ľadu sú tu tematicky vytvorené kadejaké miestnosti. Trochu histórie, trochu zábavy ako ľadový bar, manželská spálňa, labyrint, šmykľavka, postavičky z doby ľadovej, rezidencia deda mráza a pod. Celé je to pekne nasvietené farebnými svetlami. Pekné.

Nakupujeme suveníry a potom nás Andrej berie na kopec ku elektrárni na vyhliadku. Mne sa rosí objektív z vnútra od teplotného šoku, takže nefotím. Je to ale cestou na Mirny a Lensk, čiže Viljuský trakt, ktorý bol mojim pôvodným plánom. V súčasnom stave našej (ne)pojazdnosti ho musím bohužiaľ škrtnúť a nechať do budúcnosti.

Výhľad na Jakutsk
Výhľad na Jakutsk
Klub nočných vlkov
Motocentr
Motocentr z vnútra
Jakutsk

Potom beháme po meste od čerta k ďáblu, kvôli gume. Nájdeme aj riadne zašitý klub nočných vlkov. Nestretávame sa s prílišným nadšením z ich strany. Nejaké polopoužité gumy tam majú, ale vybral by som si skôr ja ako Boris. Uzatvárame to s tým, že v pondelok (zajtra) treba skočiť do miestnej Yamahy, to je najlepšia šanca zohnať gumu. Andrej nás ešte berie k sebe na neskorší obed, ktorý chystá jeho žena. Tá je dosť zaskočená, ale po krátkom pokece je vidno neskrývaný záujem o našej ceste. Sme z Európy a prešli sme Rusko vlastne krížom krážom. To sa podarí nie mnohým Rusom, takže nám pokladá jednu otázku za druhou a pýta sa na rozdiely vo všetkom možnom. Predsa len sme na jednom z najvýchodnejších miest Ázie kam sa dá po ceste dostať. Vzdušnou čiarou zo Žiliny je to sem cez 6000km a po ceste to sem google napočítal cez 10000km.

Zaslúžený kúpeľ
Zaslúžený kúpeľ
Zmrzka v Jakutsku
Šnek?
Nejaký kápo na brehu rieky
Večný oheň musí byť

Potom už srdečné lúčenie, sadáme na motorky a ideme pokračovať v riešení našej agendy. Umývarka, burger a obehnúť trochu mesto a pocvakať čosi.

Deň 65 – 05.08. – 150km – Jakutsk – Nižný Bestjach – Bulus

Ráno sa delíme. Ja si idem do depa prepravnej spoločnosti po objednanú sadu pneumatík a Boris do Yamahy skúsiť zohnať svoju. Obom sa nám darí, potom ešte vyberáme nejakú hotovosť a Boris naháňa nôž s rúčkou z mamutieho kla. Cestou nechávame prezuť Borisovu zadnú gumu. Chalani mu to zrobia sa free. Počas prezúvania od nás klasicky vyzvedajú a celkom častá téma je cena benzínu. V Rusku dosť zdražel za posledný rok-dva a hlavne majú v zuboch, že ho predávajú do Kazachstanu a tam je lacnejší. Často sú presvedčení, že už je tu taký drahý, že u nás musí byť lacnejší. Nuže chlapci u nás stojí dvojnásobok.

Moje nové pneu - Mitas C17 a E12
Moje nové pneu - Mitas C17 a E12
Gúm a gúm
Viljuský trakt... ja sa vrátim!
Boris si pózuje

Potom dávame rozlúčkový civilizovaný burger a ideme na trajekt. Je to trochu chaos, lebo nábrežie je pieskové a miesta kde zastavujú trajekty nie sú označené, len k nim proste vedú stopy. Žiadny trajekt nenakladá ani nevidíme radu áut, tak sme trochu nesvoji. Nakoniec vysledujeme jeden, ktorý sa plaví k brehu, tak sa presunieme a nalodíme. Sme tam len my a 2 autá. Pokec s kapitánom a obsluhou nám celkom spríjemní cestu.

Trajekt cez rieku Lena
Trajekt cez rieku Lena

V Bestjachu nakupujeme nejaké zásoby a samozrejme pivo a valíme. Náš cieľ je nejaký ľadovec o ktorom nám rozprával Gilbert. Je to asi 100km od Bestjachu a chceme tam zakempiť. Pri odchode z Bestjachu je pekne slnečno, dobrá teplota a zmocňuje sa ma naozaj príjemný pocit. Síce je to návrat domov ale zaslúžený. Pecka!

Ľadovec Bulus
Ľadovec Bulus

Miesto je úplne prázdne, iba výberca vstupného. Ľadovec je vlastne len taký fľak snehu v dolinke, ktorý sa cez rok nestihne roztopiť. Z nášho pohľadu trošku na smiech, niečo ako ruské vodopády.

V peknom borovicovom lese rozkladáme bivak a končíme deň.

Ostraha na noc
Ostraha na noc

Deň 66 – 06.08. – 428km – Bulus - Aldan

Celý deň len ťaháme s cieľom dôjsť do Aldanu. Trochu sa zameriavam na stav cesty, lebo v Tynde nám tvrdili, že do Jakutska je už 80% asfaltu, ale cestou hore som nemal ten pocit. Z Bestjachu bol 160km asfalt, potom 100km gruntu do Ulu, potom ešte ďalších 30km gruntu, zbytok cesty do Aldanu asfalt. Takže len v časti Aldan – Bestjach 200km gruntu.

Ráno cestou do Aldanu
Ráno cestou do Aldanu

Cestou Borisovi vytečie tlmič, ktorý on už dávno považoval za vytečený. Nuž až teraz sa zoznamuje s netlmiacim tlmičom. Naša rýchlosť preto trochu klesá, ale nie moc. V Aldane tam nahlobí nejaký záložný silent navyše, tak zajtra uvidíme.

Mňa prepadá nejaká slabosť zas, tak užívam nejakú medikáciu. V noci je potom už jasno, zase nejaká viróza alebo čo a sračka.

Deň 67 – 07.08. – 641km – Aldan – Tynda – Never

Celú noc som presral. Ráno som vyžmýkaný ako špongia. Po zbalení a sadnutí na motorku hádžem do jarku pred hotelom ešte tyčku. Som totálne bez energie, spotený. Ideálne pripravený na celý deň na motorke.

Z Aldanu na kopec je asfalt a cítim sa síce slabý, ale zlepšuje sa to. Kým začne grunt tak už som presvedčený, že smer je zlepšujúci sa a nie naopak, takže fasa. Kamenistý grunt z kopca Borisa bez tlmiča dosť brzdí, ale nevadí.

Hory  za Aldanom
Hory za Aldanom

Pri Neryungri dávame celkom fajn kaféšku a pádime za dobrého počasia smer Tynda. Tú striháme v dobrom čase a pokračujeme ku Transsibu. Z Tyndy je to len nejakých 170km, ale z pred 2 rokov si pamätám, že za dažďa to bol masaker. Rozbité, šmykľavé, nebezpečné, nepríjemná jazda. Po príjazde vtedy do Tyndy som bol psychycky vyšťavený tak, že predstava, že do Magadanu je to ešte 3000km niečoho podobného bola nemysliteľná a nemal som vôbec chuť pokračovať.

Tynda
Tynda

Vravíme si, že po tom, čo sme prešli už nás 170km nemôže rozhádzať. Navyše je tam aj nejaký asfalt. Brnkačka.

Veľký to omyl. Tento úsek je jednoznačne najhorší na celej ceste do Magadanu. Brutálne prašný, rozbitý všetkými druhmi dier, malé veľké, hlboké, plytké, kamene, piesok, prach sem tam blato a do toho kamióny. Desiatky kamiónov. Fakt peklo. Jako pracujú na tom, ale rovnako na tom pracovali už aj pred 2 rokmi a moc sa toho nepohlo. Tuším len napojili posledný úsek do Tyndy asfaltom, lebo tabuľa bola myslím inde.

Trasa Lena - Never - jakutsk
Trasa Lena - Never - jakutsk

Asfalt vítame s otvorenou náručou, hlavne Boris chudák bez tlmiča. Ubytujeme sa v blízkom moteli, ani nešpekulujeme. Mňa to začína už trochu tankovať. Furt platíme za zbytočné ubytko, pritom sú celkom vhodné podmienky na kempovanie. V blízkej budúcnosti musím tento trend zvrátiť :-)

Deň 68 – 08.08. – 758km – Never – Černyševsk

Ráno Boris rieši miniservis. Hlavne dotiahnuť reťaz. Nejak sa mu hodne ťahá, možno to má súvis s netlmičom. Inštaluje brzdové obloženie už neviem kam a dolieva chladiacu. Vyrážame nejak po 10 ale ide sa fajn a ťaháme.

Úchvatná Sibír
Úchvatná Sibír
Čerpačka v Mogoči
Mogoča
Sibír
Pekné je to tu vôkol

Míňame nám obom už známe miesta, vrátane miesta nešťastnej smrti japonského motorkára. Túto cestu si konečne fakt užívam, lebo oba krát keď som ju šiel, mal som zlé podmienky. Raz dážď, neskôr sneh a keď už aj bolo pekne tak kruto pod 10 stupňov. Tentokrát je to paráda.

Na rovnej ceste dlhej 2000km si presne toto miesto pamätám
Na rovnej ceste dlhej 2000km si presne toto miesto pamätám
AJP na Sibíri
Na kopci
Okolo Černyševsku
Noc pred Čitou

Obchádzame Černyševsk a na dlho v okolí zmizne vegetácia. Večer končíme niekde pred kopcami, ktoré nás delia od Čity asi 100km za Černyševskom.

Deň 69 – 09.08. – 547km – Černyševsk – Čita – Čilok

Ráno chce Boris premazať pákovanie tlmiča, lebo vydáva nejaké zvláštne zvuky. Odhaľuje pokrútené tyčky pákovania a sucho konštatuje, že na to WDčko nepomôže. Tu s tým nič nevymyslíme a tak pochmúrne naladení pokračujeme do Čity. Tam na pumpe dumáme čo ideme. Boris tu má tip na nejaký shop, kde by sme mali zohnať veci čo treba a snáď aj remont.

Čita
Čita

Shop nachádzame v pohode, ale moje guferá nemajú. Tak kupujem aspoň nejaké nálepky a white spirit na vyčistenie vzducháča. V tom nám vstupuje do života vojak Arťom. Je uniformovaný, tak som opatrný a trochu odmeraný. Vykľuje sa z neho ale motorkár a keď mu vylíčime problém s pákovaním, berie nás k sebe domov a s otcom efektívne riešia narovnanie a vystuženie a reinštaláciu. Ja zatiaľ čistím vzduchový predfilter a mením preventívne sviečku, lebo motorka občas trochu váhavo drží voľnobeh. Okrem toho sme nakrmení a napojení. Veľmi príjemné stretnutie. O platení samozrejme nemôže byť reč. Odovzdávame z posledných zásob slovenských suvenírov.

Arťom s otcom skúmajú Borisove pokrútené pákovanie
Arťom s otcom skúmajú Borisove pokrútené pákovanie
Preventívna výmena sviečky
Borisove pákovanie fasuje kus poriadnej ruskej oceli
Arťom, Boris, pápa a ja v Čite

Do večera ťaháme na východ. Tlačíme pred sebou škaredé mraky a nakoniec nás na večer zleje. Takže zase hľadáme gastinicu. Voľba padne na mestečko Čilok. Jedna podľa google maps neexistuje, tak sa potrebujeme dostať cez rieku. Naviguje nás to na peší most. To by v princípe nebol problém, ale má nepríjemný nájazd. Trochu prudší, ale hlavne má v strede drážku s vysokým okrajom. Ja to vyjdem, ale hore ma zmotá celkom slušne. To isté na zjazde. Utekám za Borisom, lebo je mi jasné, že bude mať problémy. Nakoniec sa ukáže na moste a celkom nasraný. Pomaly ho spúšťame dolu zjazdom a je to ok. Potom z neho vypadne, že na výjazde spadol a ulomil stupačku. To aby sme zajtra mali znova čo riešiť :-)

Jasné chlapi, cez most v pohode prejdete. Uisťuje nás miestny na Urale
Jasné chlapi, cez most v pohode prejdete. Uisťuje nás miestny na Urale
Dedina Čilok
Po prejazde nešťastného mosta som sa musel odfotiť
Nocľah v Čiloku

Gastinica celkom OK. Aj pivo sa mi podarí ešte kúpiť. Vedie ma do obchodu miestny chalan, že zdes uže opasno (nebezpečno) lebo začína víkend a všetci budú piť. No ako u nás.

Deň 70 – 10.08. – 524km – Čilok – Ulan Ude - Bajkal

Ráno opúšťame Čilok po oficiálnej ceste. Je to tu voláke zatopené a trochu brodíme. Zvláštne mestečko. Ťaháme na Ulan Ude a pred ním sú znova pekné kopčeky. Na jeden z nich vybiehame. Ja na motorke, Boris potom pešo. Pekné miesto. Je vidno rozvetvujúcu sa rieku na obe strany. Všade naokolo sú parádne kopčeky, kde by sa dalo pomotať.

Cestou do Ulan Ude
Cestou do Ulan Ude
Cestou do Ulan Ude
Boris fixuje stupačku
Burjatia
Cestou do Ulan Ude

Ešte pred Ulan Ude dávame jedno budhistické miesto. Sú tu nejaké jelene či čo a oproti v kopci celkom mega cintorín. V Ulan Ude potom navštevujeme najväčšiu bustu Lenina na svete a vybehneme ešte pozrieť budhistický kláštor. Je sobota a všade sa fotia svadby. Aj pod Leninom aj pri Datsane. Ale ženy jako nič moc. Sem tam nejaká pekná ale na to koľko ich je, tak bieda. Je to tu ešte také silno mongoloidné.

Rieka Selenge
Rieka Selenge
Cestou do Ulan Ude - v pozadí už predmestie
Cestou do Ulan Ude
Mašinky
Celkom veľký cintorín

Kúsok za Ulan Ude odbočujeme ku brehu Bajkalu a nachádzame si na brehu miesto. V bare dávame večeru a zopár bielych medveďov (pivo).

V Ulan Ude pod Leninom
V Ulan Ude pod Leninom
Datsan kúsok nad mestom
Cesta dlhého života
Budhistický datsan
Bajkal!

Deň 71 – 11.08. – 0km – Bajkal

Dnes si naordinujeme oddych. Po raňajkách zostávame v posedení pri Bajkale a medvedíme. Nejak kolo obeda dávame malú prechádzku do obchodu, ako inak po pivo, a potom skontrolovať kempsajt. Prichádza búrka a pri zaliezani do stanu sa mi darí zachytiť tyčku a Borisovi lámem stan. Po búrke prebieha celkom úspešný fix a ideme pre zmenu do baru. No pekný deň pri Bajkale. Na taký Ruský spôsob.

Atdych pri Bajkale
Atdych pri Bajkale
Predĺžené raňajky
Ty! Si mi zlomil stan!
Mólo do stratena
Pohoda pri Bajkale

Deň 72 – 12.08. – 339km – Bajkal – Irkutsk

Oddychový deň nám dal zabrať, takže odchádzame pomerne neskoro. Pred Irkutskom prechádzame fajným horským prechodom a tlačíme pred sebou zase búrku. Aj na nás čosi padne, ale len toľko, koľko stíha do príjazdu do mesta vyschnúť.

Pomalé ráno
Pomalé ráno

V meste sa predierame zápchami do odporučeného obchodu Féniks. Mne sa darí naloženými gumami zachytiť späťák jedného Camry. Ups.

Bajkal
Bajkal

Boris v motoshope rieši hlavne svoju reťazovku, ktorá je po 10000km na pokraji životnosti. Okrem toho oleje a nejaké brzdové doštičky. Ja riešim guferá, ale znova nieto. Borisov sortiment nejaký je, niečo treba objednať, ale že to zajtra bude. Tak to tam rezervujeme a ideme hľadať hostel, ktorý utkvel Borisovi v pamäti z cesty do Vladika pred pár rokmi. Celkom sa pomotáme po sídliskách a uličkách ale nakoniec to nájdeme. Celkom v poho miesto s parkovaním za bránou a za lacný peniaz. Ideálne. Na večeru dávame fajný burger a nejaký miešaný nápoj.

Irkutsk
Irkutsk

Deň 73 – 13.08. – 23km – Irkutsk

Ráno sa delíme a ja idem do iného motoshopu, kde som zháňal veci s Gertom pred 2 rokmi. Boris čaká na Féniks a veci, ktoré má objednané. Mne sa podarí kúpiť všetko čo treba na základný repas vidlice, teda guferá, prachovky a olej. Okrem toho aj motorový olej a prekvapivo aj filter. Hneď vedľa je servis, tak sa s malou dušičkou pýtam, či mi vedia vymeniť guferá vo vidlici. Že jo, tak sa do toho púšťame. Mám radosť, pretože chlapík čo to robí, fakt vie čo robí a je dobre vybavený. Bol by som schopný to spraviť aj sám, ale hlavne nahlobenie guferiek by bolo také veľmi improvizované. Týpek má na všetko nástroje, navyše má aj odmastňovací stôl, takže všetko vie dobre očistiť. Fakt dobrá práca.

Vidlica konečne dostáva potrebný servis
Vidlica konečne dostáva potrebný servis

Ukáže sa, že aj puzdrá bude treba vymeniť, lebo vôľa je dosť veľká. To ma moc netrápi, to doma spravím. Jediný problém nastane v tom, že má pocit, že ovládače nefungujú a stále ma presviedča, že treba hustejší a hustejší olej. Na to mu kašlem, po ceste je to jedno a doma to musím stejne rozhodiť a vymeniť tie puzdrá. Navyše problém môže byť aj inde ako v olejoch, nemám záujem to tu zbytočne rozoberať a narobiť viac škody ako užitku.

Medzičasom prichádza aj Boris, pretože niektoré veci, ktoré nie sú vo Fénikse skladom tu majú a rozhodne sa tu robiť aj servis. To som ja zrovna hotový s vidlicou a kým sa riešia Borisove veci tak mením zadnú E09ku ktorá už má fakt dosť za novú E12ku ktorú veziem z Jakutska. Konečne odľahčenie. Potom ešte motorový olej, filter a som pripravený na cestu domov.

Fakt dobre vybavená dielňa
Fakt dobre vybavená dielňa

Boris potrebuje primárne vymeniť reťazovku lebo na to nemáme náradie. Zisťuje ale problém s nesprávnym vývodovým koliečkom z Féniksu. Proste objednali zlé. Kým rieši nejakú alternatívu v shope tu vedľa, týpek sa iniciatívne púšťa do jeho nefunkčného tlmiča. Že to v pohode spraví. Z toho sa vykľuje prvá odysea.

Keď to rozhodí, tak zistí, že nemá také guferá, tak ide zháňať. Keď je konečne hotovo, tak sa púšťajú do reťazovky a tam vzniknú 2 problémy. Reťaz je o kúsok kratšia, ako by bolo treba. Majú síce aj dlhšiu, ale to je rovnaký shit, ako teraz Boris zhodil a stojí rovnako ako kvalitná. No a druhý problém je ložisko v zadnom kolese, ktoré je fakt v zlom stave. Servisák znova sadá do auta a ide zháňať ložisko a my špekulujeme, ako vymyslieť reťazovku. V shope sa snažíme nakombinovať vývodové a rozetu tak aby to dalo rozumný prevodový pomer a stačila reťaz, ale nevychádza to. Potom sa objaví servisák s ložiskom a padne rozhodnutie vybrúsiť ten chýbajúci kúsok v kyvke a umožniť tak kolesu dostať sa bližšie, aby reťaz stačila. To je na mňa silná káva, do toho by som nešiel, ale Boris je liberálnejšieho zmýšľania ako ja a brúsia.

Mitas E09 po 10000km
Mitas E09 po 10000km

Medzi tým sa objavuje znova náš známy Gilberto a je celý smutný. Tiež mu vytiekla vidlica, kúpil vo Fénikse guferá a menil mu ich mechanik tam od Féniksu. Ale že to riešil takým príliš ruským prístupom. Strhol nejakú skrutku a keď ju odvŕtaval, tak mu zabrúsil do vnútornej nohy vidlice. Strašne bol nasraný, alebo skôr smutný. Že ich menil pred nedávnom a bolo to hrozne drahé. Kým Boris brúsil, my sme tam postávali a kecali čo nás postretávalo. Ešte sa posťažoval na kontrolku chladenia a zistil, že mu chýba chladiaca kvapalina v nádobke. No neuveriteľná drbačka doliať na malom GSe chladiacu jako.

Avto Moto servis v Irkutsku
Avto Moto servis v Irkutsku

Bol to celkom stresový servisný deň, ktorý nebol vôbec lacný. Ja som platil 4200rub len za robotu bez dielov. Celkom dosť. Diely boli za ceny ako u nás, niektoré trochu lacnejšie. Boris platil skoro 10000rub ale boli v tom aj nejaké veci ako to ložisko, guferá tlmiča a tak.

Večer sa nám už nechcelo nič riešiť, tak sme len cestou hodili burger a poslintali nad kočkou ktorá rieši hostel na novej smene. Ostatne tu v Irkutsku už je väčšina Rusov a mongoloidné črty už sú v menšine. Príjemná zmena.

Deň 74 – 14.08. – 554km – Irkutsk – Nižneudinsk

Ráno musíme ešte obehnúť Féniks, lebo nám tam treba vrátiť nejaké nespotrebované diely. Potom už padáme z mesta. Konečne. Na výjazde nám začína pršať. Dávame kaféšku a dobré raňajky.

Dúha za vyplaveným mestom Tulun
Dúha za vyplaveným mestom Tulun

Ťaháme po transsibe na západ a celý deň nám premenlivo prší raz viac, potom menej a chvíľami vôbec. Stíhame ale medzi tým vyschnúť, takže OK. Míňame mesto Tulun, ktoré bolo tento rok 2x poriadne vytopené tak, že strhlo most a transsibírska magistrála bola niekoľko dní bez objazdu neprejazdná. Následky je vidno všade v okolí.

Ubytko u Chána v Nižneudinsku
Ubytko u Chána v Nižneudinsku

Večer končíme v Nižneudinsku. Je zima, mokro, takže zase gastinica.

Deň 75 – 15.08. – 560km – Nižneudinsk – Krasnojarsk

Vzďaľujeme sa od Bajkalu a som prekvapený, že stále po hlavnej trase nie sú samozrejmosťou dobre vybavené pumpy. Tankujeme aj na kadejakých malých pumpách alebo preplnených Rosneftkách.

Tajšet - tu sa uzatvára viac ako 10000km dlhé kolečko okolo Bajkalu
Tajšet - tu sa uzatvára viac ako 10000km dlhé kolečko okolo Bajkalu

Míňame Tajšet, mestečko, kde sme sa pred viac ako mesiacom odpájali z transsibu a kde začína BAMka. Ukončili sme tak cca 10000km dlhé kolečko okolo Bajkalu :-)

Večer sme došli do bajkpostu v Krasnojarsku. Saňa musel po zopár zlých skúsenostiach zatvoriť pre bajkerov poschodie a tak je na prežívanie k dispozícií len garáž. Sú tam ale 2 gauče, takže pohoda. Zbehli sa nejakí bajkeri, spravili BBQ, tak sme mali aj čerstvé jedlo. Pokecali sme o ceste a o tom čo sa pomenilo a šli spať.

Sušenie v bajkposte v Krasnojarsku
Sušenie v bajkposte v Krasnojarsku

Deň 76 – 16.08. – 636km – Krasnojarsk - Tomsk

Ráno musím prebaliť batožinu, lebo mám celkom dosť vecí navyše. Už ale neveziem jedlo pre všetkých, takže je to celkom v poho nakoniec.

Rusko
Rusko

Za Krasnojarskom dumáme, teda skôr Boris, či ešte strihneme Tuvu a stred Ázie. Jeho zadná guma z Jakutska sa ale netvári, že je úplne touring friendly a mizne rýchlejšie ako by sme si želali, takže to nakoniec rušíme a pokračujeme na západ.

Za Marinskom akurát berieme cestu cez Tomsk namiesto Kemerova. Ja som tadiaľ ešte nešiel, tak príjemné spestrenie. Večeru dávame v šašlikárni. Menu šašlíkov je tu ako v dobrej pizzérií. Škoda, že to nevieme všetko rozkódovať a tak si dávame len basic šašlíky. Ale dobré.

Smer Tomsk - obchádzame Kemerovo
Smer Tomsk - obchádzame Kemerovo

Niekde v poli za Tomskom konečne rozbíjame kemp.

Deň 77 – 17.08. – 774km – Tomsk – Novosibirsk – Omsk

Je parádne slnečné ráno, jemne zahmlené. Úplne typické pre ráno na motorke na cestách v Rusku. Na pumpe potom rozložíme od rosy mokré stany, dávame kávu a keď uschnú, pokračujeme.

Typické ráno na cestách v Rusku niekde medzi Tomskom a Novosibirskom
Typické ráno na cestách v Rusku niekde medzi Tomskom a Novosibirskom

Z Tomsku sú 2 cesty smerom na Novosibirsk. Volíme tú menej významnú. Je to celé asfalt a pohodička. Premávka minimálna, okolie sa v rámci ruských možností celkom mení. Fakt pohoda. Na obchvate Novosibirsku sa pripájame znova na transsib a je to poznať. Premávka a len ťaháme a ťaháme.

Boris the dust rider
Boris the dust rider

Do večera to dotiahneme do Omskej oblasti a v kempujeme v peknom brezovom háji. Deň sme využili naplno.

Deň 78 – 18.08. – 696km – Omsk – Išim - Ťumeň

Ráno je pekné slnečné, ale cestou sa nám nejak ochladzuje. Cestou stretávame francúza na starej KLE500, ktorý má nejaký problém. Údajne s vačkou. Že mu to riešili niekde v Kurgane, ale že je to stále zlé. Nevie rusky, tak za neho voláme na niekoľko čísel a riešime mu kontakty a kam ísť do Omska. Vypadne z neho, že chce ísť BAMkou do Magadanu. Jako uff, jednak je už na to fakt neskoro, a ešte s nefunkčnou starou motorkou a sám je to celkom odvaha. Navyše má naivnú predstavu, že keď sa motorka pokazí, tak ju len niekde nechá a pôjde domov. Z omylu, že to bude také jednoduché ho vyvádzame, ale viac pre neho už nevieme spraviť. Lúčime sa a my pokračujeme opačným smerom.

A krásne slnečné ráno
A krásne slnečné ráno
Nejaký športovec
Taký zvláštny brezový lesík
Tjukalinsk
Konečne znova slnko a teplo

Pri Išime špekulujeme strihnúť to cez Chanty Mansijsk severnou Sibírou, ale počasie je proti a pokračujeme na Ťumeň. Večer po nejakých dažďoch znova v gastinici pred Ťumeňom.

Poľami Ruskom
Poľami Ruskom
Ťumenský rajón
Super večera počas dažďa pred Ťumeňom
Zakusočnaja Berezka
Tak presne takto zaujímavých bolo posledných 500 a ďalších 400km

Deň 79 – 19.08. – 645km – Ťumeň – Jekaterinburg – Ural

Obchádzame Ťumeň a smerujeme k Jekaterinburgu. Cesta je dosť nuda, všade len polia. Zhoršuje sa nám počasie a na 50km objazde Jekaterinburgu, ktorý je mimochodom nehorázne preplnený, začína pršať. Odbočujeme ku monumentu hranice Európy a Ázie a po pár fotkách sa sušíme v prístrešku.

Upršaná hranica Európy a Ázie
Upršaná hranica Európy a Ázie
Taký skromný ukazovateľ
Dážď prečkávame v prístrešku
Having fun not
Ubytko bez okien na Urale

Ťaháme cez Ural v premenlivom slabom daždi. Tento prejazd je podľa mňa jednoznačne najhorší čo sa týka premávky. Žiadnym iným si nepamätám také kolóny kamiónov ako tu. Až do večera len na hulváta hlava-nehlava obiehame desiatky kamiónov a nakoniec zapadáme do pocestnej gastinice za 550rub. Izba síce bez okien ale aspoň cena je ok.

Deň 80 – 20.08. – 616km – Ural – Osa – Čajkovsky – Iževsk

Ráno vyrážame po celonočnom daždi. Je zima, ale postupne sa to zlepšuje. Konečne odbočujeme z ťahu na Perm a premávka mávnutím čarovného prútika mizne a otepľuje sa. Smerujeme do Iževsku kuknúť múzeum Kalašnikova. V meste je dosť zlá premávka a múzeum je na potvoru len dnes zatvorené. Že nejaký remont. Má ten Boris smolu, keď tu bol minule, tak bolo zavreté lebo pondelok.

Ráno cestou do Iževsku
Ráno cestou do Iževsku
Podmáčaný breh obrovskej rieky Kama
Pozostatky histórie
Čajkovskij
Voláka vodná nádrž

Za mestom zase v hroznej premávke hulvátime a je to na nervy. Do kopca sa kamióny a všetci za nimi vlečú 50-60 a dolu 100+. Na večer sa nám darí nájsť parádne miesto pri rybníku.

Deň 81 – 21.08. – 270km – Iževsk - Kazaň

Dnes len dotiahneme už po lepšej 4 prúdovej ceste Kazaň. Ja na prvú šupu zháňam olej, síce za 1200rub drahý jak šlak, ale kvôli pár eurám sa mi nechce behať po meste. V servise za obchodom si ho mením, Boris zatiaľ tuším čistí vzducháč, lebo po Kolyme ho ešte nečistil.

Tatarstan a azbuka pre pokročilých
Tatarstan a azbuka pre pokročilých
Čas na raňajky
Sušenie stanov
Konečne 4 prúdová cesta
Výmena oleja v Kazani

Potom ideme do mesta, som sa nechal ukecať na jedno centrum. Ale premávka tu je fakt v pohode. Myslím, že nepamätám iné také veľké Ruské mesto s takou v pohode premávkou. Dávame celkom pekný nový hostel Sova za pár rubľov a ideme do centra. Musím uznať že mesto je to pekné, je tu vidno vplyv Tatárov, predsalen sme v Tatárstane. Ale majú tu fest drahé pivo. Pod 250rub nič.

Kazaňský kremeľ
Kazaňský kremeľ
Kazaň
Ja v Kazani
Mešita v Kazani
Fireshow

Deň 82 – 22.08. – 522km – Kazaň – Uľjanovsk – Saransk

V Tatarstane majú moje obľúbené pumpy – Tatneft, familiárne ich označujem ako Titneft. Človek sa na dlhých nudných prejazdoch proste baví aj takýmito blbosťami... Celkovo európska časť Ruska je proste už málo zaujímavá na prejazd. Fauna a flóra je tu už ako u nás. Kopce nikde, všade len polia alebo lesy. Aj bažiny zmizli. Ale aspoň cesty sú dobré, tak to ubieha.

Republika Mordovija
Republika Mordovija

Ťaháme z Kazane cez Uľjanovsk na Saransk a na prvý šup nachádzame celkom fajn miesto na bivak.

Deň 83 – 23.08. – 650km – Saransk – Penza – Lipeck - Voronež

Znova len tranzitný deň. Chceme za každú cenu obísť Voronež, lebo prejazd tohto mesta máme obaja zafixovaný ako peklo. Ťaháme preto cez Penzu severom na Lipeck, až potom sa dávame južne. Je príjemný slnečný, teplý deň. Kempujeme niekde v poliach za Voronežou.

Za každú cenu sa snažíme vyhnúť Voroneži
Za každú cenu sa snažíme vyhnúť Voroneži

Deň 84 – 24.08. – 162km – Voronež – Starý Oskol

Dnes máme v pláne len 3 veci. Ja prezuť prednú gumu, ktorú vláčim so sebou od Jakutska. Potom nájsť niekde medzi Kurskom a Voronežou nejaké pekné miesto pri jazere a stretnúť sa s 2 slovenskými posádkami, ktoré idú oproti. Jedna je partia okolo Ruda Tisovského, ktorí idú do Kyrgyzstanu a druhá sú 2 baby na felde. Tie smerujú dolu, do Gruzínska.

Ráno za Voronežou
Ráno za Voronežou
Ranný kúsok cez polia kým sme sa znova napojili na cestu
Niekde cestou
Konečne výmena prednej gumy
Hľadanie miesta na stretko s auto posádkami

Gumu mením hladko na pumpe, nech nemusím ručne fúkať a jemne za obedom nachádzame pekné miesto aj s prístreškom pri nejakom jazere. Posádky prichádzajú nejak po obede a našťastie doniesli aj dosť piva, lebo nám sa zásoby nejak rýchlo minuli. Je to príjemné stretnutie s preberaním rôznych tém pri večernom ohni.

Na večer sme mali dobre vyfotené pivá
Na večer sme mali dobre vyfotené pivá
S Rudom dorazili aj Drakuly
Drakula a EKG
Baby vyvárajú
Pohoďáci

Deň 85 – 25.08. – 384km – Starý Oskol – Šebekino – Charkov – Poltava

V noci padla brutálna rosa a urobila sa rovnako brutálna zima, ale s východom slnka sa to lepší. Nikto sa nikam neponáhľa. Až ma to prekvapuje, lebo obidve posádky majú pred sebou dlhú cestu. Našim cieľom je prejsť hranicu na Ukrajinu. Lúčime sa nejak pred obedom a ideme na malý hraničný prechod Šebekino – Vovčansk. Prechod hranice trvá celkom dlho, ale je to pohoda, žiadny problém.

Ranná rozlúčková
Ranná rozlúčková
A tu sa delíme na dobro
Belgorodskaja oblasť
Po úspšenom prechode RU-UA hranice pri Vovčansku
Vovčansk

Na Ukrajine je do Vovčansku poriadne rozdrbaná cesta, čo je po kvalitných ruských cestách riadny šok. Ale očakávaný. Ja som tadiaľto už pred rokmi, ešte na GSe, išiel. Ideme na Charkov a za pána nevieme nájsť žiadnu kaféšku kde by sa dalo platiť kartou. Núdzovo niečo kupujeme na pumpe a na večer zapadneme niekde medzi polia do takej zaujímavej kotliny niekde pred Poltavou.

Vovčansk
Cestou do Charkova
Charkov
Nocľah v nekonečných Ukrajinských poliach

Deň 86 – 26.08. – 610km – Poltava – Kremenčuk – Umaň – Vinica

V Poltave ráno ideme na istotu do mekáča. Jednak kvôli internetu a druhak sa tam bude dať platiť kartou. Chceme obísť Kyjev a tak odbočujeme na Kremenčuk. Skoro celá cesta od Poltavy je nová, takže sa ide dobre.

Kirovhradská oblasť
Kirovhradská oblasť

Mesto je trochu bludisko a za mestom začínajú klasické ukrajinské cesty. Starý zvlnený a deravý asfalt. Do toho vodiči ukrajinského typu, ktorí moc neberú ohľad. Celkovo jazdenie na Ukrajine si príliš neužívam. Ale to nie je novinka. Táto krajina má pred sebou dlhú cestu k scivilizovaniu sa k Európskemu štandardu. Rusko je už o niekoľko desaťročí ďalej.

Mr. Ukrajina
Mr. Ukrajina

Deň končíme niekde medzi Umaň a Vinica v poli.

Deň 87 – 27.08. – 591km – Vinica – Ternopiľ – Ivano-Frankivsk – Solotvino

Stáčame sa dolu do Zakarpatskej oblasti. Už keď sme prekrižovali Ukrajinu po nie najlepších cestách, bola by škoda obísť celé Zakarpatie. Skoro celý deň máme staré rozbité cesty. Lepší sa to až tesne pred horami, kde je nový asfalt. Celý výjazd až po hranicu Zakarpatskej oblasti už je nový pekný asfalt. Aj sa ochladilo a celkom si to užívam.

Ivano-Frankivská oblasť
Ivano-Frankivská oblasť

Hore dávame niečo divné pod zub. Slovenčina ani ruština nám tu nejak nepomáha. Zvláštny pocit znova nebyť schopný sa dohovoriť a pritom už takmer doma.

Do večera ešte dáme zaručený stred Európy za Rachivom a pokračujeme popri Rumunskej hranici, kde je fungel nový ostnatý plot a desiatky pochodujúcich vojakov na stráži. Deň končíme v Solotvine v trochu drahšom penzióne. Ale máme toho už dosť a slušná sprcha padne vhod.

Zakarpatská oblasť
Zakarpatská oblasť

Deň 88 – 28.08. – 516km – Solotvino – Koločava – Volovec – Užhorod – Prešov – Šuňava

Ráno pokračujeme a odbočujeme ešte aspoň cez Koločavu a trošku cez hory. Tu niekde na rozbitej dedinskej ceste predbieham trochu na hulváta sanitku. Zrovna je tam železničný prechod a za ním si neskoro v tieni všímam políciu. Zastavujú ma, potom aj Borisa a dávajú nám fúkať. Našťastie nemajú s nami iný problém a keď nafúkame 0 pokračujeme. Nepríjemný zážitok. Polícia ma nezastavila už skoro 3 mesiace. Hlavne sa mi v hlave odohrávalo už to divadlo zjednávania, ktoré fakt nemám rád.

Rozjímanie pri vodnej nádrži cestou do Koločavy
Rozjímanie pri vodnej nádrži cestou do Koločavy

Cesta hore na Koločavu sa postupne zhoršuje a na Borisovi badať, že mu nie je moc po chuti. Neskôr je trochu kamenistá/šotolinová ale deravá. Celkom si to užívam a lietam v stupačkách cez nerovnosti. Rozjímame pri vodnej nádrži a pokračujeme na Volovec neskôr už po dobrom asfalte.

Chutná železitá vodička. Borisovi nechutila :-)
Chutná železitá vodička. Borisovi nechutila :-)

Na hlavnom ťahu na Mukačevo dávame obed a platíme nečakane kartou. Je teplo, ideme obvyklým štýlom. Predbieha nás policajné auto a za zákrutou nás nastavuje. Predbehli sme kamión cez plnú čiaru. Presne si to pamätám a dumal som prečo tam je pre boha plná čiara na takom peknom úseku bez križovatky. Teraz už viem. Pre pokuty. Chcú nám dať 80eur každému, že zaplatíme na hranici. Hajzli. Nakoniec ide bokom 80eur za oboch. Stačilo by aj menej, ale menšie bankovky sme zrušili výmenou ešte v Rusku. Naša hlúposť. Nasraní pokračujeme na hranicu. Vôbec neviem ako ísť. Ukrajinci jazdi jak .... no ukrajinci. Mesto/Dedina 100kou, predbiehanie hocikde, no asi tak ako my doposiaľ. Proste vedia kde bývajú policajti a kde nie. Ďalších 100eur sa nám platiť nechce tesne pred hranicou, tak ideme jak posraní.

Volovec
Volovec

Hranica v pohode. Naša strana celkom trvá, je tu hodne áut. Ale keď sa dostaneme do hraničného priestoru, berú nás prednostne.

A znova na Slovensku
A znova na Slovensku

V Michalovciach riešim stratenú slovenskú SIMku. Krásnych 10eur za nič. Stojí to dosť času, ktorý nám bude neskôr chýbať. Ťaháme cez Prešov až pod Tatry, kde mám už roky vytipované miesto na noc. Ale nikdy nebola príležitosť ho využiť. Borisovi idú naproti nejakí kamoši, tak nakúpime hromadu teplého piva a už po tme rozkladáme stany. Do neskorej noci rozoberáme naše cesty a necesty.

Dorazil nám aj doprovod
Dorazil nám aj doprovod

Deň 89 – 29.08. – 155km – Šuňava – Žilina

Ráno sa za Važcom po takmer 2 mesiacoch spolu definitívne delíme. Partia ťahá po diaľnici domov a ja sa hrčkám sám domov mimo. Pri Kraľovanoch ma z tranzitu prebúdza zvláštny zvuk. Praskol mi drát v prednom kolese a kým som zastavil, zobral so sebou ešte vedenie tachometra. Čo už.

Doma v meste bilboardov
Doma v meste bilboardov
Ráno pod Tatrami
Rozlúčka po 2 mesačnej spoločnej ceste
50km od domu
Doma v rodnom meste

Príjazd do Žiliny, vybaľovanie a kontakt s rodinou. Po 3 mesiacoch doma.

Zásoba magnetiek a darčekov z cesty
Zásoba magnetiek a darčekov z cesty

Záver

Na ceste som teda nakoniec strávil 89 dní, počas ktorých som najazdil 35500km. Z toho bolo jemne cez 10000km mimo asfalt. Bola to do teraz moja najnáročnejšia cesta ako fyzicky, tak psychicky. Rovnako aj na techniku.

Tentokrát som väčšinu absolvoval v dvojke. To zmenilo trochu štýl jazdy a cestovania, oproti tomu ako som bol zvyknutý cestovať sám. V niečom to bolo lepšie, v niečom to bolo obmedzujúce. Boris je ale doposiaľ asi najkompatibilnejší cestovný partner s ktorým som mal možnosť cestovať. Koniec koncov vydržali sme spolu takmer 2 mesiace.

Tento rok som vlastne výhradne strávil v Rusku a konečne navštívil aj jeho odľahlejšie kúty. Bohužiaľ mi nevyšiel sever - Naryan Mar, stará letná cesta kostí a musel som zrušiť severnú cestu naspäť cez Mirny a Lensk. Ale celkovo som s cestou spokojný. Viem, že na začiatku som písal, že stará cesta, je to o čo tu ide, ale to sa cestou zmenilo. Kolyma ako región je veľmi zaujímavý a ukojil moju cestovateľskú potrebu, ktorú som smerom k tomuto miestu mal. Prežiť tých niekoľko náročných dní na starej ceste by bolo fajn, ale nie je to teraz po návrate pre mňa niečo, kvôli čomu sa musím vrátiť. Možno niekedy, vo vzdialenejšej budúcnosti, by som si vedel predstaviť prejazd Viljuským traktom a potom starú cestu, ale radím to ako šuflíkovú záležitost.

Myslím ale, že je čas si od Ruska a rusky hovoriacich krajín dať pauzu. Rusko má svoje čaro. Tento rok špeciálne preto, že sme boli nútení riešiť pomerne dosť organizačných a technických problémov. Prišli sme preto viac do kontaktu s miestnymi. Určite viac, ako prichádzam sám pri vlastnom štýle cestovania. Nikde sme sa nestretli s ľuďmi ktorí by nás chceli využiť alebo oklamať. Ale to nie je novinka, Rusko je tým známe. Ľudia si tu navzájom pomáhajú.

Záznam reálne prejdenej trasy - 35500km za 89 dní
Záznam reálne prejdenej trasy - 35500km za 89 dní

BAM a cesta kostí

Som veľmi rád, že sa nám podarilo prejsť celú BAMku, teda jej západnú časť. Dopredu som bol vnútorne odhodlaný vyskúšať to aj sám ak by k tomu prišlo, no na niektoré úseky BAMky bolo viac než vhodné, že sme boli viacerí. Ale sú ľudia, ktorí to prešli aj sólo. Ja po vlastnej skúsenosti by som sa do toho ani druhý krát sám nepustil. A to sme mali podmienky viac než dobré. No niektoré miesta sú proste nebezpečné.

Cesta kostí je cestovateľský fenomén. Bohužiaľ mám pocit, že väčšina ľudí, ktorí cestu absolvovali ju vykresľujú v inom svetle v akom už dnes cesta je. Áno, stále je to úžasný zážitok. Je to región značne odľahlý a izolovaný, a je potrebné na zvládnutie vynaložiť značné úsilie časové aj finančné. Z toho dôvodu to nikdy nebude mainstream. Ale minimálne federálna trasa zo Skovododina (Never) cez Jakutsk do Magadanu nie je nijak extra náročná. Tam kde nie je asfalt, tak je cesta s výminkou niekoľkých úsekov v pomerne luxusnom stave. Vzhľadom na minimum civilizácie je potrebné mať motorku v dobrom technickom stave a byť schopný a pripravený riešiť bežné technické problémy svojpomocne. Ale aj v prípade fatálneho technického problému by prípadný odvoz nebol zásadnejší problém vyriešiť. Na federálke je premávka a ľudia vám pomôžu. To isté platí pre Tenkinskú trasu. Iba premávky a civilizácie je trochu menej.

Jediný rozdiel by bolo zdolanie starej letnej cesty z Kjubeme cez Tomtor po Kadykčan. Tú som ale neabsolvoval, takže nemôžem súdiť. Ale zdolanie úseku od Tomtoru do Kadykčanu je určite náročnejšie ako BAMka a rozhodne to nie je pre ľudí, ktorí nevedia do čoho idú, nie sú dopredu rozhodnutí a pripravení túto cestu absolvovať. Minimálne za posledných 5 rokov neviem o žiadnej skupine ťažkých motoriek, ktorí by starú cestu úspešne prešli. V roku 2019 viem o 2xG650XC , 1xXR250 a 2xXR (neviem aké).

Verím, že tento cestopis zároveň pomôže zbúrať niekoľko zažitých predstáv o Rusku. Mnoho ľudí si stále myslí, že v Rusku sú zlé cesty a že cesta kostí je tá najnáročnejšia cesta vôbec. Pravda je, že v Rusku sú cesty v lepšom stave ako u nás. Moskva - Vladivostok je v tip-top stave a vlastne každá významenjšia cesta medzi väčšími mestami je vždy zaručene dobrá. Kvalita klesá so znižujúcou sa dôležitosťou ťahu. A áno, klesá aj nižšie ako sme zvyknutí. Ale je to potrebné už trochu vyhľadávať.

No a cesta kostí je dnes po zmene statusu na federálnu trasu už technicky nenáročné vozenie a zvládne ho každý kto má motorku v technicky dobrom stave a je trochu odhodlaný.

Motorka

Mnohí ľudia sa ma pýtajú na motorku a ako to zvládla. Ako som už písal, bola to do teraz najnáročnejšia cesta na techniku. Za celú cestu som nemal vážny technický problém. Nemusel som meniť žiadne ložiská, nemal som žiadny problém s elektrikou. Po ceste som mal len 2 problémy. Ulomený bočný stojan a vytečená vidlica. Som si takmer istý, že obom problémom bolo možné predísť keby som bol starostlivejší a pozornejší.

Po návrate a detailnej kontrole celej motorky som našiel ešte prasknutý drát v zadnom kolese a ložiská zadného pákovania boli na kompletnú výmenu. Jeden ventil bol mimo predpísanej vôle. Taktiež nič čo by pri nájazde a podmienkach na ceste nebolo očakávateľné.

S motorkou som technicky veľmi spokojný. Servisne je náročnejšia ako CRFka. Ako intervalmi, tak prístupom k mnohým veciam. Ostatne asi žiadna motorka okrem starých vzducháčov už nebude technicky menej servisne náročná ako CRF. Jediný môj problém s motorkou je jej výška. V pomalom technickom teréne by som si bol o dosť istejší, keby bola nižšia. Ale tento problém je riešiteľný a riešiť ho budem.

Mnohí sa obávajú servisnej siete. Z mojich skúseností je servisná sieť taký mýtus. Na ceste je množina technických problémov, ktoré keď nastanú, je dobre aby človek bol pripravený ich vyriešiť. Akonáhle sa pokazí niečo neštandardné, tak vám servisná sieť nepomôže, lebo to skrátka nebude nikde skladom. Viem o výpravách ktoré stroskotali napr. na imobilizéri alebo zlomených súčiastkach pri výmene spojky. A ani zvučná značka a celá Európa nedokázala ich problém vyriešiť v rozumnom čase. Dostupnosť 2-4 týždne. Čo nemáte so sebou, ako by ste nemali.

Zo zásadných vecí, teda na AJP v podstate ide len o systém vstrekovania + regulácia napätia, tak ako na každej modernej motorke. Zbytok vecí sú spotrebné veci, ktoré sú kompatibilné s inými motorkami a je možné ich bez problémov zohnať takmer kdekoľvek. Konkrétne oleje, filtre, brzdové obloženie, reťazovka (s výnimkou vývodového koliečka), dráty do kolesa atď. Akonáhle sa pokazí motor ako taký tak, že nejde opraviť bez nových súčiastok, tak ste nahratí na ľubovoľnej motorke. Kľúčom ku spoľahlivosti je prevencia a poctivý servis. Rozhodne si nemyslím, že zvučná značka je zárukou bezproblémovosti.

Som presvedčený o tom, že v súčasnosti nie je na trhu na moje jazdenie vhodnejší a pripravenejší stroj. Všetko potrebné je na motorke už v sériovom stave. PR7 je poskladaná z kvalitných komponentov a je dobre premyslená. Ako každý stroj, má mušky, žiadna motorka nie je ideálna. Motorku som si kúpil za svoje peniaze a nie som značkou sponzorovaný. Som ale natoľko spokojný aj so strojom aj s riešením každého problému priamo s AJP, že si myslím, že si zaslúži pochvalu. Kúpu rozhodne neľutujem. Konkurentov je len zopár a sú značne drahší a neponúkajú pre mňa nič navyše, práve naopak. Viac nutnej práce a úprav pred cestou a aj tým potenciálnych problémov.

PR7 to zvládla nad očakávania dobre
PR7 to zvládla nad očakávania dobre

Zopár čísel a štatistík

• 89 dní
• 35500 km
• 10000km mimo asfalt

Nocovanie:
• 45x stanovanie
• 35x platené ubytovanie
• 8x neplatené ubytovanie so strechou nad hlavou (bajkpost/pozvania)

Motorka a servis / spotrebované diely:
• 3ks predná pneu
• 4ks zadná pneu
• 6x výmena motorového oleja a filtra
• 1x výmena sviečky
• 1x výmena predných brzdových doštičiek
• výmena reťazovky – obidve v polovici životnosti po návrate
• guferá a prachovky do vidlice
• 4x čistený vzduchový predfilter (hlavný vzduchový filter bez zásahu)

Digitálny materiál:
• 4911 fotiek
• 300gb videa

Finančné prostriedky minuté od momentu kedy som vyrazil až kým som sa vrátil naspäť domov vrátane víz
cca 4600eur.

Ďakujem všetkým ktorí dočítali, ktorí ma cestou podporovali a ľubovolným spôsobom nám pomáhali a dodávali energiu. Prešli sme bežné, ale aj u nás takmer nezdokumentované časti Ruska. Niekedy sme mali šťastie, inokedy trochu smoly, no všetko sme nakoniec zvládli. Či už technické alebo organizačné problémy. Nech aj tento cestopis je inšpiráciou všetkým tým, ktorí chcú niekam vyraziť. Ďakujem.

Pridané: 03.12.2019 Autor: erbe pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (15 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (31)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Adamoto KTM

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2019 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 164795 | Včera: 151809