Ural - Sibír Trip 2016 2/5

Deň 9 – 9.6.2016 – Bereznik - Kotlas

Ráno sa na oblohe zase ukazujú mraky, ale vyzerá to byť v pohode. Kým sa pobalím a vyleziem z lesa na cestu už to vyzerá byť menej v pohode a po 5km začína popŕchať. Po hlavnom ťahu to mám po odbočku na Kotlas asi 40km, zbodnem raňajky, dotankujem a valím. O tejto ceste sa mi moc nepodarilo zistiť, takže neviem čo ma čaká. Trochu mám obavu, že budem čeliť úsekom ako pred Kargopoľom. To by za dažďa nebolo moc veselé.

Asi po 100km mi končí asfalt a začína pieskovo-hlineno-štrková cesta. Najprv to ide v pohode, akurát v zákrutách musím spomaľovať. Cesta sa postupne zhoršuje a objavujú sa čoraz väčšie výmole. Onedlho sa ale začínajú ukazovať opäť aj úseky s čerstvo navozeným niečím, čo je strašne nepríjemné na prejazd, keď do toho človek vbehne v normálnej rýchlosti. Niekoľkokrát mi nebolo všetko jedno, preto znižujem rýchlosť. Napriek tomu sa mi podarí v nejakom výmole nešťastne chytiť asi kameň a je z toho defekt. Môj prvý takto ďaleko. Odstavujem motorku na kraj, vyťahujem náradie, dušu. Celkom ma potešila pneu TKC80, ktorá je dostatočne mäkká a dobre sa vyzúva a nazúva. Výmena bola bezproblémová. Iba keby mi do toho nepršalo. Ale mohlo to byť aj horšie. Trochu ma prekvapilo, že za celú možno pol hoďku, čo som to riešil sa nikto nezastavil a to šli okolo aj cestári. Nič to.

Zanedlho po oprave mi začína viac pršať a vyžaduje si to úpravy oblečenia. Zastavujem v autobusovej zastávke a okrem oblečenia, riešim aj nejakú hypnotickú muziku. Tá sa mi osvedčila a následne som takmer bez zastávky došiel až tesne pred Kotlas, čiže takmer 200km. Kým sa objavil asfalt, tak som mal plné ruky práce so skenovaním povrchu, takže okolie som riešil len periférne. Keďže nemám na plexi pin-lock tak mi jazdu znepríjemňoval dážď a nízka teplota, no skrátka cestu do Kotlasu som si moc neužil a bol som celkom rád, že som už tam. Po celodennom daždi som si povedal, že by som si mohol dopriať aj prvé platené ubytko. Našiel som gastinicu, bola trochu drahšia ako som očakával, no vyzerala dobre a mala strážené parkovisko takže som tých 2000 rubľov obetoval. Slečna na recepcií bola veľmi prekvapená, že prišiel motorkár a chcela sa na motorku pozrieť. Potom som sa ubytoval, dal som sušiť veci a skočil si na kultúrnu večeru za luxusných 600 rubľov.

Ešte som snažil zazálohovať videá z GoPro na kľúč ale niečo zlyhalo a ja prichádzam o 2 dni fotiek a videí.

351km

Deň 10 – 10.6.2016 – Kotlas – Vizinga – Kažym – Usť Černaja

Ráno sa budím do krásneho slnečného dňa a celkom otvorene si želám aby to tak vydržalo aspoň týždeň. Od kedy som v Rusku, tak je zima, zatiahnuté alebo prší. Pobalím saky-paky a počas nakladania motorky klasicky absolvujem niekoľko atkuda-kuda dialógov s náhodnými okoloidúcimi, či zamestnancami gastinice. V meste ešte vybavím v magazine, poživeň a po ďalšom atkuda-kuda s postarším pánom, ktorý bol údajne tiež motorkár ale mal nehodu, už opúšťam Kotlas. O trase ktorou idem mi dal zmiešané informácie, tak uvidíme. Cesta ďalej je stále trochu pandorina skrinka. Nemám o nej moc informácií a ak by nebola prejazdná znamená to dosť veľkú zachádzku.

Idem severovýchodne smerom na Syktyvkar. Dosť dlho sa predieram priemyselnou zónou alebo menšími dedinami a mestečkami. Nakoniec sa ale civilizácia končí a ja si užívam slnečný deň a parádnu prírodu všade naokolo. Na jednom mieste som náhodne zastavil pri normálne vyzerajúcom lese na krajnici, už ani neviem kvôli čomu, a ako tak pozerám do lesa, tak medzi stromami, tam kde človek bežne očakáva ihličie alebo skrátka zeminu, tak bola všade voda. Celý les kam moje oko dovidelo bola zjavne bažina.

Prechádzam cez nejaké dedinky s tragickou cestou a mizne asfalt. Na ceste sa aktívne pracuje, obchádzanie stavby je často cez rozjazdenú piesko-hlinu. Našťastie to trvá len niekoľko kilometrov a objavuje sa znova asfalt a dokonca sa ukazujú aj nejaké kopčeky, jemne stúpam. Onedlho míňam hranicu Archangeľskej oblasti a vstupujem do republiky Komi. Na príjemnom odpočívadle dávam pauzu a likvidujem nejaké dobroty. O chvíľu už zase klesám. Na chvíľu sa napájam na hlavný ťah na Syktyvkar ale už vo Vizinga ho po dotankovaní a atkuda-kuda zase opúšťam. O ceste cez Kažym mi nikto nevie nič povedať, ja som ale optimisticky naladený a dnes ma to baví. Je krásne slnečno a konečne sa otepľuje. Cestu do Kažym si strašne užívam. Takmer nulová premávka a cesta prechádza rovno lesom cez mnoho horizontov, kde vidno neuveriteľne ďaleko zase rovnú cestu. Je to hypnotické a zvláštnym spôsobom ukľudňujúce. Veľa zastavujem a fotím.

Po príchode do dedinky si fotím tabuľu s typicky ruským dedinským pozadím, keď pri mne zastavuje Nissan s klasickou otázkou. Ukázalo sa, že starký slúžil na Slovensku v Komárne. Pýtam sa ho na cestu a ponúka sa, že ma dovedie po odbočku. Varuje ale pred zlou cestou – očiň plochaja daroga. Nuž čo, nasadám a valím za ním. Cesta veľmi rýchlo začne mať nepríjemný pieskový podklad a nestíham za autom. A to som ešte ani neodbočil na plochaju darogu. Po kilometri Nissan zastavuje na križovatke a starký vyskakuje, ukazuje kam mám ísť a neodbytne mi tlačí do ruky 1000 rubľov. Odmietnuť sa mi ich nepodarilo, tak mu na oplátku aspoň dávam zo zásoby suvenírov pre tieto prípady štvorlístok so slovenským znakom. S vzájomným prianím ščastlivoho puti sa lúčime a začína plochaja daroga.

No, plochaja veru bola, miestami bol tak 10 cm hlboký piesok v ktorom boli autami vyjazdené koľaje. Celkom som sa potrápil ale k zemi som nešiel, napriek tomu, že pár krát som mal na mále. Pred sebou som mal do najbližšej dediny asi 70km a keby mala byť cesta takáto tak to pôjdem celý deň. Zlá piesková cesta našťastie skončila asi po 5km a začala iná neasfaltová cesta. Tá už ale bola pomerne kvalitne uvalcovaná a iba miestami bol povrch mäkší ako by bolo príjemné. Šiel som pomaly ale isto.

Na tejto ceste som každú chvíľu narazil na niečo obdivuhodné. Najprv to bola samota v lese s nádhernou lúkou, potom popri ceste niečo, čo vyzeralo ako by bolo nasnežené, ale v skutočnosti to bol nejaký mach. Sem tam sa cesta zviezla k nejakému potôčiku, cez ktorý bol vyrobený most. No skrátka paráda. Zjavne ale predo mnou spadli nejaké zrážky, pretože všetko naokolo bolo mokré. Čas pokročil a ja som pomaly začínal hľadať miesto na nocľah, no pokračoval som s vidinou suchej zeme.

Nakoniec som došiel až do Usť Černaja, čo bola zaujímavá dedinka uprostred ničoho. Pomedzi domy boli štandardným systémom vybudované ulice s jediným rozdielom, že tu nebol asfalt. Bol tu ale tak ako v každej ruskej dedine kvalitný mobilný signál. V Rusku vzhľadom na veľké vzdialenosti a náročný terén na stavanie je jednoduchšie v každej dedine postaviť vykrývač a je vybavené. V praxi to znamená, že takmer v každej dedine je dostupná 3G sieť.

Na moste cez rieku sa dávam do reči s miestnou mládežou na skútroch. Vravia, že cesta ďalej je nejaký čas pomerne dobrá ale potom, že je nejaká zlá hlina, že sa tadiaľ zle jazdí. Pýtal som sa na dedinu, pretože je dosť veľká a doslova uprostred ničoho. Údajne tu žije asi 1000 ľudí a pracujú väčšinou na píle. Že vraj sú so životom tu spokojní, vsjo jesto.

Slnko je ešte nad obzorom a mne sa ide celkom dobre, tak pokračujem za dedinu. Môj stav sa ale po niekoľkých kilometroch skokovo mení a aktívne zháňam nocľah. Naokolo je ale nepríjemná mäkká pieskovitá pôda a zle sa v tom jazdí. Nakoniec odbočujem na nejakú plošinku nad cestou ale nemôžem sa rozhodnúť kde zapichnúť stan. Po pol hodine kľučkovania po všadeakých odbočkách sa nakoniec zložím medzi stromami tesne nad cestou na násypom. Komáre ma tu celkom ničia, ako sa oteplilo tak zintenzívnili svoje nálety. Následne nachádzam vo vaku prasknutú fľašu s vodou, následkom čoho mám vlhký spacák, karimatku a zopár somarín.

470km

Deň 11 – 11.6.2016 – Usť Černaja – Gajny – Kudymkar - Perm

Ráno sa budím do krásneho slnečného dňa. Stanujem medzi stromami a padla celkom rosa, tak je všetko vlhké, takže to chvíľu prenášam a nechám vysušiť kým sa naraňajkujem. Do najbližšej dediny to mám okolo 100km a po začiatok asfaltu podľa mládeže z Uste asi 270km, takže to mám na dlhšie. Dnes by som chcel doraziť do Permu, mám tam dohodnutý ďalší couchsurfing u miestnych.

Cesta je kvalitne uvalcovaná a suchá, takže sa ide dobre. Naokolo parádne scenérie a totálny kľud. Po mnohých fotozastávkach a asi 40km sa cesta mení. Zem začína byť červená, povrch je mäkší a objavujú sa vyjazdené koľaje. Tie sú ale široké a suché, takže sa ide dobre. Prichádzam do dediny Gajny, kde ma bavia dopravné značky označujúce križovatku a hlavné cesty na totálne rozjazdenej hlinenej ceste. Hlavná cesta tvorí taký „obchvat“ dediny a je tu celkom živo. Teda je to tak 5-10 ľudí, čo je v pomere k predchádzajúcim 120km možno aj viac ako som tam stretol. Zastavujem na značkovej pumpe Lukoil a pre istotu beriem pár litrov. Tetuška je v zamrežovanej búdke a po obvyklom dialógu koľko a čoho, keď mi benzín nechce začať tiecť, niečo hovorí cez reproduktor. Samozrejme jej nerozumiem a keď to zopakuje asi 3x tak práve prichádzajúci ďalší zákazník rieši môj problém. Bola to zaseknutá západka pištole na stojane. To by mi mohla opakovať ešte aj 10x a nemal by som šancu pochopiť čo mi hovorí.

Pokračujem cestou na Kudymkar a idem okolo vodnej nádrže. Bohužiaľ sa tam nedá dostať s motorkou, lebo prístup je rozrytý nejakým ťažkým mechanizmom. Pokračujem ďalej a očakávam avizované zhoršenie cesty pred ktorým ma varovala mládež včera večer. Cesta je ale celkom v pohode. Vždy je nejaká koľaj, ktorá je tvrdá, suchá a dostatočne široká, že sa dá po nej ísť luxusne. Obchádzam nejaké práce na ceste. Zjavne sa o ňu celkom starajú. Miestami sa dokonca ukáže aj asfalt. Väčšinou ale len na chvíľu. Najprv len v okolí mostov, potom už aj tak náhodne niekde. Príliš kvalitný nie je, ale je to príjemná zmena. V Sergejevskij ma zmáha hlad a zapadávam do dobre vyzerajúceho kafé a objednávam obvyklý boršč, kávu a nejaké pečivo. Zaujme ma pivo Kozel v chladničke, tak sa naň pýtam obsluhy ale nemajú poňatia, že ide o „československý“ výrobok. Po tomto skorom obede pri balení nákupu sa so mnou dávajú do reči miestni chlapi. Sú to cestári a že vraj budúci rok už bude cesta charašó. Ešte mi odporúčajú nejaké drevené sochy pri dedine Juksevo. Jeden mi to aj ukazuje v telefóne, ale má tak popraskaný displej, že nič nevidím.

Pokračujem ďalej a onedlho už míňam odbočku ktorú mi spomínali cestári. Moc sa mi tam nechce, lebo je to po nekvalitnej zvlnenej poľnej ceste. Je ale pekne, tak si vravím, že skúsim. Našťastie to nie je ďaleko, možno 4 km. Je to hneď pri ceste, takže to nemusím hľadať. Jedná sa o celkom veľký pozemok, kde je veľa vyrezávaných drevených sôch rôznych príšer. Je tu aj dom, ktorý je podobne ladený, ten je ale celkom zanedbaný a vyzerá to, že tu už dlhšiu dobu nikto nebýva. Chvíľu sa tu motám a fotím. Nikto okrem mňa tu nie je. Spoločnosť mi robia iba za plotom sa pasúce kravy.

Vraciam sa na hlavnú a pokračujem po stále častejšie sa objavujúcich asfaltových fľakoch až do Kudymkaru. Po ceste ešte stretávam nejaký náboženský sprievod, ktorého význam som neodhalil. Možno posväcovali cestu alebo čo. V Kudymkare dávam väčšiu modernú pumpu, niečo pod zub a kontaktujem Permského couchsurfera, že dorazím ešte dnes. Do Permu to je asi 200km a na ceste už by nemal byť žiadny zásadný problém, takže to odhadujem na 3 až 4 hoďky.

Cesta ubieha v pohode a už je podľa sľubov komplet asfaltová. Už sa do toho Permu aj teším na trochu civilizácie. Keď sa ale pripájam na skutočný hlavný ťah v Kargaj, tak premávka citeľne hustne a zrazu sa tešiť prestávam a chcel by som radšej naspäť tú pohodu predchádzajúcich 2 dní, keď som bol na ceste skoro sám a všade naokolo bola parádna príroda. Pred Permom ešte zle odbočujem a vchádzam iným mostom ako som mal v pláne. Cestou na dohodnutú adresu som si ešte obehol niekoľko zaujímavostí. Najviac som sa tešil na zaujímavú drevenú stavbu, ktorú som náhodne objavil na google earth asi pred pol rokom a bola jedným z hlavných lákadiel prečo navštíviť Perm. Tak som trochu prekrižoval mesto, zastavil sa na nábreží, kde sa dal so mnou do reči jeden chlapík aj s manželkou a dvomi deťmi. Bol celkom v úžase odkiaľ a kam až mám v pláne ísť. Niekoľko fotiek, šťastné deti na motorke a vysmiati rodičia mi celkom zdvihli náladu.

Potom už som dorazil ku môjmu kontaktu. Chalanisko Sergej a priateľkou Kaťou ma ubytovali u nich doma. Dosť dlho sme zháňali strážené parkovisko pre motorku, ale nakoniec sa podarilo. Skočili sme do baru, stretli sa s nejakými ich známymi a dali pár piviek. Vodka sa opäť nekonala. Získavam pocit, že v Rusku nikto nepije vodku... Z baru odchádzame okolo 2 ráno a už nejaký čas svitá, takže je slušne vidno. Ulice sú prázdne a v tom svetle to pôsobí značne bizarne.

Okrem toho ešte zisťujem, že mám o 2 hod zlý čas. S Ruskou simkou sa mi nejak nemení čas pri prechode do inej zóny.

484km

Deň 12 – 12.6.2016 – Perm

Ďalší deň ma Sergej s Kaťou zobrali na prehliadku mesta. Dnes je deň goroda, na oslavu sú na námestí nejaké koncerty, trh a majstri. Obehli sme pobrežie rieky Kama, dali na obed falafel a nakoniec navštívili aj námestie. To je jednoznačne najväčšie aké som kedy videl. Boli tam 3 rôzne hudobné stage, na každom hrala iná muzika a vôbec si neprekážali. Pomedzi to bol nespočet stánkov, kováči a iní majstri. Dozvedel som sa množstvo zaujímavých vecí o meste a Rusku, napríklad, že Perm sa kedysi nazýval Molotov, bol uzavretým mestom a nenachádzal sa zo strategických dôvodov vo verejných mapách.

Večer som bol z celodenného gúľania očami celkom zmorený ale už som sa tešil na nasledujúci deň keď som mal konečne prekonať Ural, ktorý bol jedným z pomyselných cieľov trasy.

Deň 13 – 13.6.2016 – Perm – Čusovoj – Nižná Turá

Ráno sa balím a idem po motorku na parkovisko. Po ceste naspäť sa za mnou dovalí ďalší nissan a vyskáču z neho dvaja mladí chalani, motorkári. Na aute nálepka Moto59.ru a s nadšením vyzvedajú atkuda-kuda. Dozvedám sa, že som prvý inostranec na motorke, ktorého v Perme stretli a ponúkajú pomoc v každom smere, že mi dajú kontakty na ľudí po ceste kam pôjdem. Vravím im, že budem potrebovať vymeniť olej niekde na ceste naspäť pred Uralom, tak im dávam kontakt na môj tripový facebookový page a mail nech sme v kontakte. Mimo to sa ešte dozvedám, že číslo 59 je kód kraja. Sledovanie tohto kódu na značkách áut mi potom spestruje cestu ďalej po Rusku. Spoločné foto a lúčime sa.

Po hodine balenia sa mi darí vyraziť ale napriek tomu, že vyrážam už z východnej časti mesta, tak jeho opustenie mi trvá viac ako hodinu. Perm má síce len milión obyvateľov, čo na ruské pomery nie je veľa, jeho plocha je ale omnoho väčšia ako je na miliónové mesto obvyklé.

Tesne na opačnom brehu rieky Kama ešte navštevujem mys Strelka, nechcem napísať Strelkový mys aby nedošlo k omylu, ale fakt sa to tak volá. Jedná sa o mys na sútoku veltokov riek Kama a Čusovaja, ktorý je skutočne impozantný. Rieky sú mnohonásobne väčšie ako Dunaj v Bratislave. Pri obvyklom zoome v google maps nad Ruskom okolo Permu nieje pri Bratislave vidno Dunaj skoro vôbec a Gabčíkovo len ako bodku. Len pre predstavu...

Mierim na východ smer Čusovoj, alternatívnym ťahom z Permu na Jekaterinburg. Premávka tu moc nie je a asi 100km za mestom je múzeum v bývalom skutočnom gulagu Perm 36. Odbočku som si nevšimol a prišiel som na to až v neďalekom kafé. Po občerstvení sa teda pár kilometrov vraciam. Gulag je za dedinkou Kuchino. Som tu jediný zákazník. Tetuška na recepcií mi napočíta za vstup asi na 700 rubľov, čo je na ruské pomery celkom vysoká suma. Pri aktuálnom kurze to je necelých 10eur, takže pohoda, toľko peňazí som s výnimkou benzínu už dlho za nič neplatil.

Múzeum má trochu iný charakter ako sme z domova alebo z Európy zvyknutý, ale dobre sa to hodí ku charakteru histórie miesta. Z pôvodného gulagu sa dochovalo len niekoľko murovaných budov. Inak aj tento gulag fungoval až do prekvapivo modernej histórie. Tento sa radil medzi tie najdrsnejšie pre intelektuálnych nepriateľov režimu a iných nenásilných previnilcov režimu. Prehliadka bola samozrejme v ruštine, takže moje vnímanie faktov bolo obmedzené. Sprievodkyňa ale spomínala jedného chlapíka, ktorý dostal 3 roky za to, že oblial kávou fotku Lenina v novinách...

Po tomto zážitku pokračujem v mojom útoku na východ, ktorý prebieha plynulo s výnimkou mesta Čusovoj. To je jednoznačne jedno z najškaredších miest, ktoré som v Rusku navštívil. Špinavé, priemyselné s rozbitou cestou a hroznou premávkou. Zastavujem sa len v tieni pre fotku jedného pamätníka s večným ohňom a pokračujem ku hranici Ázie. Tá je odtiaľto ešte asi 120km a cesta začína stúpať. To je v Rusku pomerne netradičná záležitosť. Väčšina krajiny je placka. Ono to stúpanie a prejazd Uralu je tiež značne rozdielne od toho, na čo sme pod pojmom hory naučení z Európy. Prejazd Uralu je v tejto časti Ruska počtom zákrut a prevýšením veľmi podobný ceste z Bytče do Makova. Akurát namiesto 30km to trvá 300km. To znamená známe nekonečné rovinky tentokrát cez horizonty a sem tam nejaká zákruta. Výhľady žiadne a hory ako také nie je vidno vôbec. Človek ide stále v lese iba pozvoľna do kopca a potom zase pozvoľna z kopca.

Niekde v strede je ale hranica Európy a Ázie. Jej prekročenie nebolo na motorke mojím prvým, minulý rok som ju prechádzal v Istanbule. No táto hranica pre mňa znamenala omnoho viac, jednak je omnoho ďalej, druhak je ďaleko menej komerčná a hlavne za ňou už geograficky začína Sibír, ktorej dosiahnutie bolo mojím hlavným cieľom a veľmi som sa na tú krajinu tešil. Pre zaujímavosť je toto miesto zo Žiliny vzdialené vzdušnou čiarou 2800km a moja púť k tomuto miestu bola dlhá približne 5270km.

Na hranici sa nachádza celkom zaujímavý monument a parkovisko plné odpadkov. Ruská klasika. Spravil som pár fotiek, dal jedlo a vyrazil do Ázie. Blížil som sa k odbočke na mesto Kačkanar, ktorú som chcel vyskúšať. Na google earthe je vidno rozsiahle povrchové bane, ktoré vyzerali veľmi zaujímavo, tak som to chcel preskúmať. Bohužiaľ sa už stmievalo a dovalili sa škaredé mraky, čo v pomerne škaredom priemyselnom meste zrušilo všetky moje chute sa tu motať. Ľudia tu asi veľa motorkárov bežne nevidia, ale dostal som jeden prst hore. Pri fotení klasicky rusky honosnej tabule mesta sa so mnou dal do reči mladý chalan a potvrdil mi prejazdnosť cesty predo mnou. Bál som sa aby nebola uzavretá skrz ťažbu v baniach alebo iných „strategických“ dôvodov.

Za mestom začínam uvažovať nad nocľahom tak obzerám odbočky ale nejak nemôžem nič vhodné nájsť. Prechádzam mestečkom Nižná Turá a mám pocit ako by som ani neodišiel zo Slovenska. Nakoniec niekoľko kilometrov za Nižnou Turou asi druhá odbočka tak nejak vyhovuje. Nie je to nič extra, je to hlučné miesto hneď pod cestou ale nie je ma vidno, tak to na noc stačiť bude.

372km

Deň 14 – 14.6.2016 – Nižná Turá – Serov – Ivdeľ – Jugorsk - Talinka

Ráno vstávam a nachádzam vedľa seba zaparkovanú Ladu. Asi nejaký rybár. Pobalím veci a vyrážam. Cesta ma vedie najprv na sever po východnom úpätí Uralu. V meste Serov sa dávam hľadať nejaké potraviny, no narážam na problém, keďže neviem koľko je v skutočnosti hodín. Pár obchodov som skúsil ale všetky zatvorené. Ale mali tu pekné námestie s fontánkou.

Pokračujem na sever smerom na Ivdeľ a blížim sa k mestu, ktoré ma zaujalo svojim názvom – Severouralsk. No povedzte, nie je to cool? Na vjazde majú aj pekný uvádzač do mesta. Povinné selfie a mašírujem ďalej. V Ivdeli nakoniec prepadávam potraviny, lebo viem, že cesta ďalej až po Chanty Mansijsk je v prvom rade priemyselná a bohvie aká tam bude možnosť doplniť zásoby, či sa najesť. Kupujem v PNSke jednu náhodnú magnetku a konzumujem nanuk. Pristavuje sa pri mne auto a pýtajú sa ma klasické otázky. Že ma videli pred 2 dňami už v Perme. Sranda. Chalani idú niekam ďaleko na sever, miesto som nepoznal a nezapamätal.

Po refreshnutí opúšťam mesto a po ľavej strane sa mi ukazujú nejaké kopce pohoria Ural. Sú to prvé hory, ktoré po opustení Slovenska vidím. Snažím sa to odfotiť ale výsledok môžete vidieť sami. Moja cesta potom mení kurz opäť na východ smer Jugorsk. Už po niekoľkých desiatkach kilometrov je zrejmé, že príroda sa mení. Prechádzam obrovskými pláňami, ktoré vyzerajú ako lúky no v skutočnosti sú to všetko bažiny. Človek si povie bažina, čo na nej môže byť zaujímavé? Pravda je ale taká, že všetko. Veľmi často sa menia dreviny ktoré sa tu nachádzajú. Raz sú to kríky, potom ostrovčeky briez, potom borovicové lesy pripadne ľubovoľná kombinácia všetkého možného. Veľakrát vidno úplne rozdielnu flóru na každej strane cesty. Na jednej strane hustý brezový les a na druhej kus bažiny a potom borovice.

Takto ukrajujem kilometre na východ a okolie sa neustále mení, stále je čo sledovať. Krajina je ale veľmi nehostinná, prakticky vymizli aj odbočky na bočné cesty. Začínajú sa ukazovať iba odbočky ku ropným vrtom. Tie sú ale všetky so zákazom vjazdu, navyše po čisto pieskovej ceste. Jednu takú, kde vidím ropné vrty už z cestyu ale navštívim. Jedná sa o vrty spoločnosti Lukoil. Odbočky sú značené len číslami a je ich čoraz viac a viac. Čo sa týka motoristického zázemia, tak tu ale skutočne nie je nič. Premávka je tu ale celkom čulá, dokonca som prekvapený z množstva osobných áut, tak nejak som očakával, že tu budú jazdiť už iba nákladné autá ale pomer je tak 1:1 možno aj trochu v prospech osobákov.

Prichádzam do Jugorsku a zastavujem v kafé. Jej osadenstvo je skutočne rôznorodé. Tipoval by som to všetko na vodičov ťažkej techniky a kamiónov a je tu prekvapivo veľa už takých mongoloidných typov. Dávam jeden z menej podarených borščov a nejakú polievku a zbieram sa na cestu. Trochu sa kazí počasie a krajina naokolo nedáva prakticky žiadnu možnosť opustiť cestu a nájsť si nocľah niekde na divoko. Táto oblasť je čisto účelová a nebyť ropy, tak tu cesta určite nie je.

Pokračujem v smere na Sovetsky a ďalej na Chanty Mansijsk. Krajina naokolo sa stále mení a zároveň nemení. Mení v zmysle toho čo vidím, no nemení v možnosti niekde odbočiť a zložiť sa. Niekde za Sovetsky mi začína jemne pršať tak spolu s pokročilou hodinou začína byť dosť šero a ja pokračujem. Nič iné sa tu robiť nedá. Dážď niekoľkokrát strieda slabú a strednú intenzitu, potom na chvíľu ustáva aby potom zase začal.

Míňam bazu Talinka a skúšam niekoľko odbočiek. Bojujem ale s nepríjemným pieskom alebo odpadkami, väčšinou sa ale otáčam kvôli zlej prejazdnosti kým sa to ešte dá. Pokračujem tak až asi 100km pred Chanty Mansijsk, kde som našiel odbočku, ktorá vedie ku rieke. Je tu otec so synom, že prišli z Jugorsku na ryby. Asi 300km...

Rozbíjam stan a ulíham, dnes ma to zmohlo. Dúfam, že ráno bude pekne.

748km

Deň 15 – 15.6.2016 –Talinka – Chanty Mansijsk - Surgut

Vstávam neskôr, ale do nádherného počasia. Rýchlo balím a vyrážam. Do Chanty Mansijsk to mám asi 100km no tie prekonať mi trvá asi 3 hodiny. Nie je to žiadnou náročnosťou trasy, ale neuveriteľnými modro-zeleno-bielymi scenériami, na ktoré narážam na každom kroku. Neskutočné vodné plochy, ktoré zalievajú lesy alebo len nejaké zoskupenia stromov spolu s modrou oblohou robia tento úsek jednoznačne najdychberúcim na celej trase. To všetko spolu s faktom, že tu nikde nikto nie je. Môžem si hocikde zastaviť a spraviť si ľubovoľnú fotku alebo sa len tak kochať bez jediného otravného faktoru. Teda okrem komárov... Ale tu to s nimi nie je také zlé. Keď človek zastaví, tak má vždy zopár minút kým ho nájdu, až potom pozvoľná silnie intenzita náletov.

Takto sa strieda jedna úžasná scéna za druhou. Potom míňam kafé a prichádzam na násyp, ktorý je obklopený z oboch strán vodou, že to vyzerá ako by bol vyrobený uprostred obrovského jazera. Násyp končí asi po 5km a ja som tým tak uchvátený, že zapínam video a idem naspäť. Už keď som zase na druhej strane pri kafé dávam kávu a vyrážam na poslednú jazdu cez násyp. Eufória. Následne po takýchto ale kratších násypoch a mostoch absolvujem ešte ďalšie kilometre až po vjazd do Chanty Mansijsk cez impozantný most Red Dragon ponad rieku Irtyš. Na okraji mesta sa orientujem v mape a spájam zaujímavé body aby som si vytvoril nejakú logickú trasu prejazdu. Ako prvý navštívim archeopark s množstvom sôch prehistorických zvierat s úžasným výhľadom na obtekajúcu rieku. Rieka je tak rozsiahla, že to vyzerá ako by bola všade kam až oko dovidí. Pokračujem potom na námestie nad ktorým sa čnie monument objaviteľom, ktorý bol jeden z ďalších lákadiel a cieľov. Jedná sa o stavbu v tvare ihlanu čnejúcu na vrchole nad mestom. O chvíľu už som pri nej. Je bohužiaľ zavretá, ale aj z podstavy je úžasný výhľad.

Ešte navštívim pekné námestie a už pomaly hľadám výjazd z mesta. Prejazd mesta je veľmi zaujímavý aj preto, že vôbec nepôsobí rusky. Mesto je skôr európskeho štýlu, čo do architektúry, to do čistoty. Výjazd z mesta ma ťahá severným obchvatom a keďže aj tu cestu obklopuje zo severu vodná plocha, vnem mesta ako by bolo na ostrove je kompletný. Úžasné, celkovo je Chanty Mansijsk spolu so svojím okolím jednoznačne jedno z najkrajších miest ktoré som v Rusku navštívil.

Na výjazde pumpa a zastavuje sa pri mne chlapík, ktorý pre zmenu bránil hranicu v Užhorode, pozýva ma do Surgutu a dáva mi číslo keby čosi. Ja už mám v Surgute dohodnutý couchsurfing, ale kontakt sa môže vždy zísť. Ešte fotím monument pri vjazde resp. výjazde z mesta na východ a prášim do Surgutu. Keďže mi ranný príjazd a prehliadka mesta zabrala viac času ako som počítal, tak sa trochu ponáhľam aby som prišiel v rozumnom čase. Našťastie tu nie sú žiadne mestá alebo obmedzenia, ktoré by spomaľovali, takže človek je limitovaný len vlastnou potrebou zastaviť.

Krajina stále ukazuje nádherné scenérie v ktorých dominuje modrá voda a zeleň, no ja už mám svoju dávku dnes absorbovanú, tak fotím iba GoPročkou a ukrajujem kilometre. Do Surgutu je to z Chanty Mansijsk asi 300km a cesta ubieha v pohode. Prekvapuje ma množstvo policajných áut. Toľko koľko som ich nevidel za celú jazdu ruskom ako tu za 200km. Nie je ale žiadny problém. Pred Neftejuganskom sa napájam na hlavný ťah medzi Ťumeňom a Surgutom a na premávke to je poznať. Vjazd do Surgutu znamená prejsť najväčším jednopilierovým mostom na svete. Bohužiaľ idem v kolóne a na oboch stranách mosta stojí policajná hliadka, tak nezastavujem a fotím znova iba GoPročkou.

Surgut ma prekvapuje veľkosťou. Vedel som, že ide o najväčšie sibírske mesto, no napriek tomu som prekvapený. Našťastie moja navigácia mestom je jednoduchá a o chvíľu sa už stretávam s Chrisom, Američanom prisťahovaným do Ruska vyučujúcim angličtinu na miestnej univerzite. Pomáha mi zohnať parking pre motorku. Niekoľkokrát mi odmietnu zobrať na parkovisko motorku, ale potom na jednom menšom, keď tetuške poviem že som prišiel zo Slovenska a zhodou okolností práve prebieha futbalový zápas s nami tak prikývne. Počas hľadania prechádzame okolo menšej dvojičky londýnskeho big-benu. Že vraj ju dal postaviť nejaký ruský milionár a prevádzkuje tam súkromnú školu.

Počas večere som sa od Chrisa a jeho ruskej manželky Táňe dozvedel zaujímavosti o Sibíri a Surgute. Surgut je pravdepodobne druhé miesto po Moskve v koncentrácií milionárov. Vďačí za to samozrejme rope. Nebyť ropy, Surgut by bol stále skôr miestom pre vyhnanstvo ako pre dobrovoľný život. Vďaka tomu je tu aj všetko drahšie ako inde v Rusku. Kuriózne to platí aj pre benzín, aj keď rozdiel je minimálny. Rozprávajú mi o extrémnych výkyvoch teploty a tom, že tu neexistujú klasické ročné obdobia. Je skrátka zima a potom na niekoľko mesiacov príde leto a potom je znova zima. Totálny úlet. V zime je kľudne -50 a menej. Od októbra do apríla je priemerná denná teplota pod nulou. Vzhľadom na extrémne teplotné rozdiely sa tu výrazne mení aj tlak a taktiež koncentrácia nejakého CO plynu, ktorý je v zime konzervovaný v zamrznutých bažinách. Veľa ľudí má preto rôzne zdravotné problémy ako migrény a podobne. No raj na zemi pre život.

420km

Deň 16 – 16.6.2016 – Surgut – Streževoy - Surgut

Ráno je napriek rozporuplnej predpovedi krásne počasie. Preto sa rozhodujem pre jazdu na najvzdialenejší bod mojej výpravy - Streževoy. Jedná sa o slepú uličku do ktorej som vošiel už pred Neftejuganskom a budem sa musieť znova po rovnakej ceste vrátiť. Streževoy chcem navštíviť preto, lebo pôvodne som si myslel že tadiaľto bude možné prejsť až do Tomsku, ale to sa ukázalo ako nemožné. Ako symbolický bod pre otočenie práve preto, že ďalej sa už ísť nedá ale poslúži dokonale.

Počas jazdy po meste ma zaujme pomerne vysoké množstvo luxusných a športových legendárnych japonských skvostov. Rôzne Nissany Skyline, GTR, Silvia všetkých generácií, Toyoty Chaser, Cresta, Crown, Supra a podobné stroje priamo z drifterskej scény ešte aj s japonskými značkami. Že niečo také uvidím na Sibíri sa mi teda vážne ani nesnívalo.

Z mesta volím nie optimálnu trasu a snažím sa pozrieť ešte nejaké zaujímavosti ale mám asi zlé súradnice a nedarí sa mi ani druhú opakovane nájsť tak to beriem na hlavný ťah a opúšťam mesto. Premávka je prekvapivo hustá na to, že všetky smery zo Surgutu na tomto výjazde sú slepé uličky. Cesta celkom ubieha, keďže je parádne počko a asi 20 stupňov tak si to nehorázne užívam. Sem tam zastavím keď neodolám scenérií a chcem si ju zdigitalizovať. Pri meste Nižnevartovsk fotím atypický pamätník s večným ohňom, ktorý ale nie je spomienkou na žiadnu vojenskú udalosť. Ide o monument objaviteľom ropy pri blízkom jazere Samotlor. To sa ukázalo ako jedno z najväčších ropných polí na svete vôbec. Pri odjazde volím zlú odbočku, ktorá ma dovedie do mesta, tak som si vravel, že si ho aspoň pozriem ale o nič by som neprišiel, keby sa tak nestalo.

Po ceste do 70km vzdialeného cieľa ma ešte zastavuje prvá policajná hliadka. Poliš, čo ma zastavuje sa pýta či si môže odfotiť motorku a opatrne sa ma pýta, či mám v poriadku papiere, to potvrdzujem, tak ma posiela za kapitánom do auta. Ten chce len vodičák, pas a techničák. Pozapisoval, poprial šťastnú cestu a šiel som ďalej.

Cestou ma víta monument označujúci Tomskú oblasť. To je celkom kuriózne pretože inou cestou ako som sem prišiel sa sem nedá po zemi dostať a od Tomsku je pritom odrezané. Pre zaujímavosť, Tomsk má časové pásmo posunuté skokovo o 2 hodiny oproti Surgutu a nie hodinu ako je bežné. Onedlho som už v Streževoy, kde som našiel celkom zaujímavé námestie na ktorom sa vynímal podnik New York Pizza. To som si nemohol nechať ujsť. Mali peknú terasu, tak som sa posadil a čakal. Trvalo mi asi tak 15 minút, kým som pochopil, že je to samoobsluha :-) Tak som si dal 2 kúsky podpriemernej pizze a vydal sa na naozajstný koniec cesty. Po ceste som bol opäť opakovane donútený si zdigitalizovať úžasnú vodnú scenériu. Na konci cesty bol prístav, kde premávali nákladné lode ale aj trajekt. Ten by ma síce previezol na druhú stranu rieky Ob ale tam nie je pokračovanie mojej cesty ale len príjazd ku ďalším ropným poliam na juh od rieky. Robím teda niekoľko pamätných fotiek, zapíšem údaje, trochu porozjímam a otáčam to na západ. Doteraz som prešiel 6838km a vzdušnou čiarou to je zo Žiliny 3817km.

Akonáhle som sa začal vracať smerom na Surgut, tak som zistil zaujímavý fakt. Tým, že som šiel stále viac menej na východ, tak mi svietilo slnko väčšinu dňa do chrbta. Zrazu som šiel ale proti slnku a úplne som si od toho odvykol. Hold, teraz ma toho čaká trochu viac. Po ceste som sa dohodol s Chrisom, že u nich môžem znova prenocovať, takže môj cieľ bol opäť Surgut. Bolo dosť hodín a nechcel som prísť veľmi neskoro, tak som moc nezastavoval. Nakoniec som prišiel skôr ako som si myslel. Na vine bol môj neposunutý čas, ktorý som zle napočítal pre Surgut.

Dal som večeru s Chrisom, Táňou a ich synom a ešte mi odporučili jedno múzeum asi 120km na sever od Surgutu. Naposledy toto odporúčanie pri drevených figúrkach vyšlo fajn, tak si vravím, že ak nebude pršať tak idem.

621km