Paríž – Dakar

Z hľadiska organizácie je rely Paríž – Dakar od roku 1978 každoročne usporiadavaná súťaž, je profesionálne zabezpečená a má svoje pravidlá. Zväčša štartuje v prvých dňoch nového roka a trvá približne tri týždne, počas ktorých sa každý deň odjazdí určená etapa celkovej trasy, dlhá niekedy aj 1300 km. V minulosti sa miesto štartu menilo (španielska Granada, alebo samotný Dakar), tým pádom sa mení aj celková trasa a to väčšinou z dôvodov politických a spoločenských. Jazdí sa vo viacerých kategóriach – motocykle, štvorkolky, buginy, autá, kamióny a iné. Je zvykom, že pretekári majú počas celého toho cirkusu len jediný deň voľna, čo u niektorých jedincov vyústi do celkového kolapsu a odstupu z pretekov. Na niektorých úsekoch je zakázané používať navádzací systém GPS a niekde je obmedzená maximálna rýchlosť, čo je aj poctivo sledované radarmi a rebeli sú trestaní. Nemusím spomínať, že veľká časť trate vedie nespevnenými pieskovými cestami, dunami, púšťou, šotolinou alebo hrubým kamením, takže zaťaženie strojov aj ľudí je na maxime. Jazdci so sebou musia povinne voziť 3 litre pitnej vody a na motocykli mať umiestnený družicový záchranný systém, ktorý po spustení v prípade núdze vyšle údaje s polohou a privolá pomoc. Nepretržitým organizátorom pretekov je TSO (Thierry Sabine Organisation).

Prvá myšlienka zorganizovať rely veľkých rozmerov skrsla v hlave Thierryho Sabinea, keď sa ako učastník pretekov Abidjan – Nice v roku 1977 stratil v líbyjskej púšti. Nudiť sa tam musel riadne, pretože všetko dobre premyslel a už o rok neskôr bol z centra Paríža odštartovaný prvý ročník pretekov vedúcich naprieč Európou a Afrikou. 170 účastníkov, z toho približne 90 motocyklistov sa vydáva na 10 000 kilometrov dlhú trasu cez Francúzsko, Alžírsko, Nigériu a Mali dúfajúc, že šťastlivo prejdú cieľom v senegalskom Dakare. Na motorke sa to ako prvému vtedy podarilo 21-ročnému Cyrilovi Neveuovi na Yamahe 500 XT.

V nasledujúcich rokoch rely priťahovala pozornosť veľkých značiek ako Yamaha a BMW, z ktorých každá rozbehla svoj továrenský tím, ale Cyril Neveu stále vyhrával na svojej súkromnej Yamahe. Divákov aj účastníkov pribúdalo, vznikali nové kategórie (štvorkolky, sajdky), menili sa pravidlá, súťaž získavla na rešpekte a rástla. V roku 1984 sa trasa rozšírila aj do Mauretánie, Sierra Leony a Guiney a viedla neprebádanými oblasťami. To už štartovalo 452 súťažiacich, z toho 122 motorkárov a zdanlivo neporaziteľného Neveua vystriedali víťazi ako Hubert Auriol a Gaston Rahier, obaja na BMW GS 80. Rok 1986 bol určite jeden z najsmutnejších, pretože Thierry Sabine, duchovný otec súťaže a starostlivý organizátor dohliadajúci na každú drobnosť, zahynul pri havárii vrtuľníka spolu s ďalšími štyrmi pasažiermi. Jeho popol bol vysypaný do vetra v púšti... Nanešťastie rok ´86 odštartoval seriál ďalších úmrtí. Od tohto momentu prebral na seba patronát Sabineho otec Gilbert a preteky neprestávali rásť. Na jubilejnom desiatom ročníku už štartovalo cez 200 motocyklov a celkovo nad 600 účastníkov. Víťazstvo v jednostopej kategórii dosiahol na Honde NSX charizmatický Edi Orioli, nie však nadlho, plány mu prekazil Stéphane Peterhansel na Yamahe YZE 750, neskôr 850. Ten to všetkým riadne natrel a s menšími prestávkami nenechal vyhrať nikoho v podstate až do roku 1998 – šesť víťazstiev jedného muža zostalo dodnes neprekonaných. V tej dobe už zhruba päť rokov jazdcom uľahčovala navigáciu vymoženosť so skratkou GPS a dva roky bežala aj prezentácia súťaže na internete. Dvakrát sa podarilo vyliezť na najvyššiu priečku Richardovi Sainctovi s BMW F650, pekný hattrick mu prekazil v rokoch 2001 a 2002 len Fabrizio Meoni (KTM), talianske želiezko v ohni.

Dakaru sa svojho času zúčastnil aj náš reprezentant Jaro Katriňák na KTM, s ktorým to vyzeralo spočiatku nemastno-neslano, jednu etapu však dokončil na jednej z popredných pozícií, potom sa však stratil v púšti, kde strávil asi tri dni a tým sa pre neho Dakar naveky skončil (opravte ma ak sa v niečom mýlim). O niečo lepšie sa darí našim českým kolegom, ktorí majú tento rok na motocykloch dvoch reprezentantov, niekoľkonásobných absolventov Dakaru – Iva Kaštana na Suzuki DR 400 a Oldřicha Bražinu na Honde XR 400 R.

Ak sa chcete trochu vžiť do atmosféry pretekov a všimnúť si vládu strojov KTM, zapnite si Eurosport (resp. www.eurosport.com), kde vysielajú každý deň o 8:30 a 22:30 zostrihy z poslednej etapy. Je to iba polhodinová relácia, z toho je motorkám venovaných približne 8 minút a to ešte aj preháňam, takže ostrý obraz je ťažké si utvoriť.

HerghottCB

herghott@azet.sk