TransOrientale na vlastnej koži, alebo Harov denník z Ruska 6/6

06: Mrakovo - domov

Posledné kontakty s rely a komplikovaný návrat domov. Koniec dobrý - všetko dobré.

Ráno sa budíme na zvuk pretekárov na motorkách. Toto bolo naše najrýchlejšie, ale aj najbolestnejšie vstávanie. Zdvihneme sa z jarku, oprášime, sadáme na motorky (mňa roztláčajú) a nasledujeme jazdcov 10 kilometrov na štart meranej špeciálky. Na konci dediny je vyše kilometra dlhé prudké stúpanie na hlinitej, suchej ceste. Awia zostáva dolu, s Dušanom pokračujeme. Tu zabúdam na únavu a vychutnávam na trojke nádherný, exponovaný dlhý výjazd na náhornú plošinu do priestoru štartu. Jaro už stojí na štartovej čiare, nesiem mu nepremok zo včera. Vzhľadom k horúčave a čistému nebu ho nepotrebuje (pošleme ho za ním po doprovode). Rýchlo fotíme štart, stíham odohnať miestneho ožrana otravujúceho pretekárov a ideme nazad. Ešte potriasame ruky českým pretekárom a Dušan ma roztláča. Tento počin vyvoláva u unavených pretekárov čakajúcich na štart búrku rehotu. Aspoň sme ich pobavili. S oproti idúcimi pretekármi si vymieňame oblaky prachu a presúvame sa naspäť k Ivecu. Awia mi ukazuje môj druhý stratený spacák.

Návrat

Pomáham Awiovi dopísať posledný príspevok a odoslať fotky. Dušan chrápe na slnku. Moja pomoc spočíva v tom, že kamošovi sediacemu v dodávke nedovolím zaspať, po hodine a pol dokončuje robotu trvajúcu oddýchnutému človeku 15 minút. Stojím pri tom opretý o dvere a občas sa mi podlamujú v mikrospánku kolená. Hádžeme sa k Dušanovi a hodinu spíme, je to skôr čudný stav polovedomia. Po zobudení Žabu a Maťa sa dohovárame na forme spoločného návratu, balíme sa a vyrážame.

Je nádherné počasie a hrozne teplo. Po asi 50 kilometroch pociťujem stratu výkonu a vynechávanie motora. Vypínam Yamahu, odstrojujem batožinu a čakám na dodávku. Pre mňa cesta skončila, nemá zmysel ďalej pokúšať osud. Určité rozhodnutia treba prijímať rýchlo a bez zbytočných emócií. Cestovať vyše 3000 kilometrov domov s vedomím hroziacej poruchy nestojí zato (príčinou bol totálne zanesený olejový filter, nevymenený pre zdeformované veko). Nakladáme mašinu do dodávky a ja v „civile“ nasadám. Fotím za jazdy Awiu a Dušana. Pred Orenburgom sa v premávke rozdeľujeme, Žaba triafa obchvat. Awia nevie, že Camapa sa číta v azbuke Samara a preto ide zle. Výsledkom je definitívne rozdelenie nášho minikonvoja.

Kópia

Tu by sa mal môj cestopis logicky končiť. No trampotám nebolo konca, preto pokračujem v písaní. Po rozbitých cestách, pomedzi zvlčilé hliadky milície pokračujeme smerom na západ. Noc trávime na perfektne vybavenej auto stojanke, strážená je nervóznymi zasranmi s pištoľami. Ráno vyše dve hodiny čakáme na chalanov, ale dostávajú kdesi ďaleko od nás defekt a nemá to zmysel. Pri kontrole nákladového priestoru dostáva Žaba záchvat nas..tia. Ťažká Yamaha na ruských cestách poskakujúc vytrhla gurtne a rozmlátila si celý zadok o nerezové dvere. Prichádzam o blinker, zadné svetlo a blatník. Na rozdiel o Slávka ma to nerozhadzuje. Po všetkom prežitom a zázraku zvanom „nič sa nám nestalo“ to považujem za banalitu. Žaba všetko pregurtňuje a na každej zastávke kontroluje stav. Motorkár sa nezaprie! Je mu proti srsti otĺkať akúkoľvek motorku mimo jazdy v teréne. Aj keď ruské cesty sú často prečasto vážny terén.

Už dlhšiu dobu počúvam nejaké čudné zmienky o technickom preukaze. Dostáva sa mi vysvetlenia. Nedopatrením chalanom dali do dodávky iba farebnú kópiu technického preukazu!!! S ním prešli celú Európu až do Petrohradu, kde výmenu zbadali. Neskoro. (Nebola to ich vina, chystali Nissan a do Iveca iba nasadli.) Preto s malou dušičkou absolvujeme policajné kontroly, takéto sústo je pre ruských orgánov vítané. Napodiv sa nič nestáva až po rusko–ukrajinské hranice. Ruskú stranu prechádzame bez nejakých väčších problémov, akurát chýba „Strachovka“, povinné poistenie na prejazd Ruskom. Nikto ho na hraniciach pri vstupe nepýtal, na motorku som ho napríklad musel zaplatiť.

Náš začínajúci úsmev mizne pri prvom ukrajinskom pohraničníkovi (prvú zbežnú kontrolu sme podplatili), patriacemu medzi iniciatívnych blbov, túžiacich po hviezdičke na výložkách za každú cenu. Dôležito máva „falzifikátom“, volá nadriadenému a jeho kolegovia prevracajú oči. Nejde podplatiť, nemôžu nás ani vyhostiť do Ruska, pretože pri výstupe nám Rusi víza zrušili. Situácia sa vyostruje, nastupuje známy a vychýrený diplomat Žaba. Po troch hodinách dávame 300 eur, supy sa delia a zrazu nie je ani kópia problémom. Sranda je, že náš iniciatívny osol nedostal nič, všetko zostalo pružnejším kolegom. Za hranicou je malý chyták, upozorňuje nás jeden z podplatených, náhle milý pasovák. Na ceste opravujú most, obchádzka je dlhá a preto každý volí skratku. Ale milícia obsadila cesty, opatrila ich zákazmi vjazdu a veselo zlepšuje rodinný rozpočet o 1000 hrivien (5000 Sk) za auto. To platí aj za jazdu cez pole. Slalom zvládame, pokračujeme po hrozne rozbitých a zaostalých dedinách. Tu zastal čas pred 100 rokmi, nepreháňam. Je nám ľúto obyvateľov.

Pokračujeme nočným nádherným Kyjevom na Slovensko.

Pravý techničák si dávame poslať cez hranice na ukrajinskú stranu. Niekto zase kašlal na dohovorené a papier zostáva na slovenskej strane u neznámeho colníka. Ako ho dostať späť? Skúšame prejsť aspoň na ukrajinskú čiaru cez prvú námatkovú kontrolu. Triafame na ďalšieho iniciatívneho blba, chce nás poslať na nákladnú colnicu s 5-kilometrovým radom kamionov a zároveň sa odbavuje na našom „techničáku“. Opäť sa musíme spoľahnúť na Žabu. Ten neuveriteľným a totálne bizarným spôsobom organizuje donesenie originálu, prechod cez osobnú vrátnicu a spacifikovanie iniciatívneho trtka. Ten sa tvári ako dieťa, ktorému zobrali lízatko. Podľa ksichtu dedukujeme, že je blízko infarktu. Nastáva kolotoč telefonátov mužov pohybujúcich sa na oboch stranách zákona, zauzlené vzťahy sa odkrývajú v najčudesnejších netušených spojitostiach. Nebudem konkretizovať, nemôžem. Pomedzi to nás Žaba zabáva neuveriteľnými historkami z čias, keď sám ako kamionista chodil až do Omska na Sibíri. Po niekoľkých hodinách vchádzame na rodnú hrudu a chalani na prvej zastávke pália kópiu a s rehotom po nej skáču. Zrejme tak poskáču aj po chytrákovi, zodpovednému za naše peripetie. Vo Vranove čaká brat Palo s dodávkou, o 3 ráno sme doma.

Na koniec

Rely Trans Orientale sme mali možnosť ochutnať v priamom prenose, užiť atmosféru aj námahu. Environ Team Slovakia nás prijal za svojich, majú našu nekonečnú vďaku.

Za 7 dní som prešiel bez pár drobných 5000 kilometrov z Mojmíroviec do Petrohradu a odtiaľ na južný Ural. Awia a Dušan ešte o 3000 viac, vrátili sa po svojej osi. Všetci sme dorazili v poriadku, Katroš stále vedie, čo si možno viac priať. Dokonca návrat na dodávke sa zmenil z otravnej cesty na zábavu vďaka Žabovi a Maťovi.

Boli sme jediní traja motorkári, sprevádzajúci rely (Šímovci iba cestovali z bivaku do bivaku). Tým mal Katroš ako kráľ preteku prítomných fanúšikov priamo na trati a denne. Ak sme pomohli, sme hrdí. Ak nie, nevadí. Je škoda, že práve vo chvíli adaptácie na kolobeh rely sme boli nútení otočiť pre povinnosti a poruchy domov. Kazachstan by bodol.

Na motorke som stratil spacák, kryt reťaze a hromadu skrutiek. Strhol som 3 závity vplyvom tepla, skratovala elektrina, od vibrácií prestal ukazovať tachometer (GPS ha plne nahradilo), zničil som štartér a takmer aj motor. Motorky dostali neskutočný záhul. Opisované presuny boli v skutočnosti jazdy systémom brzda - plný plyn. Cestné diery sú na podvozky podstatne horšie ako terén. Ako šťastné sa ukázalo obutie TKC80 vpredu a E09 vzadu.

Opakujem Awiove slová „Neľutujem ani jediný kilometer našej cesty do Ruska“. Videli sme nevídané, zažili unikátny pretek a množstvo problémov, ktoré urobili tú pravú atmosféru. Inak by cesta nemala tú správnu príchuť. Veď kde možno vidieť deda so samopalom ako personál benzínky, konský povoz v rýchlom pruhu autostrády či mafiána v prúžkovanom obleku na blate špeciálky. Iba v Rusku. A kde možno vidieť takúto špeciálku samotnú...

Zatiaľ čafte, uvidíme, čo ďalej... Haro

Cesta domov- Awia a Dušan

Ako teda prebiehala cesta po tom ako sme sa neplánovane rozdelili vám už napíše Tomáš Hajduch - Awia.

Na konci nášho putovania s rally môžem zhrnúť:

Haro: tiekol olej v Poľsku, problém s elektrikou v Litve a Rusku, stratil spacák, tičko a kryt reťaze, odišiel štartér, olejová výpusť, olej už našťastie vymenený.

Awia: Spalenia žiarovka, kamera nefunguje (vytriasli sa skrutky) a naviac je na ceste do číny, odišla nabíjačka na baterky do foťáku, kúpené baterky nefungujú, zlomil sa nosič kufra, samonafukovacia karimatka (nová) sfukuje.

Dušan: spojka – zlá vôľa, problémy s vyvážením kolies a trasenie, blbne kontrolka neutrálu a vtedy sa nedá naštartovať.

Priemerne sme spali tak 2 hodiny zo dňa, plus dva krát nám ubrali zo spánku posuny času. Únava je neskutočná, obdiv jazdcom. Absolvovali sme všetky presuny ako jazdci + jazdy na začiatky a konce špeciálok. Denne 600 – 800 km, kvalita ciest otrasná, radosť neskutočná.

Deň 8., 16. 6. 2008 - neplánované rozdelenie a kopanes od Beckhama

Sme na ceste domov. Kazachstanská hranica sa nekonala. Žiaľ Harova Tenere definitívne klakľa po cca 30 km a vezie sa v dodávke Iveco Environ tímu na SK. V Oremburgu sa nedorozumením rozdeľujeme od dodávky. Naviac som akosi nepostrehol, že nápis Camapa je vlastne v azbuke a znamená Samara a vediem nás do centra mesta. Rozdelenie bolo neplánované a tak sa v dodávke vezie moja karimatka, stan a aj biele plexi do okuliarov. Spať môžem v Dušanovom stane, no bez karimatky a v noci s tmavším plexi to bude náročné.

Únava po prebdenej noci je veľká, máme časté zastávky. Naviac som cca v 140 km/h zrazil hlavou vranu. Bolo to ako kopanec od Beckhama. Našťastie som stihol reflexne uhnúť hlavu a sklopiť štít. Ak by som ju dostal do tváre cross helmy, asi by bolo po srande. Rusko je obrovské a 100 km tu neznamená nič. Napriek snahe sa nám nepodarilo dobehnúť Iveco, večer stojíme v jednej reštike a zoznámili sme sa s mladými 18-ročnými Rusmi. Ich názory sú šokujúce, na Ameriku, na Kazachstan, Uzbekistan. Všetko je BAD, len Crazy Russia is GOOD. Kupujeme pivo a presúvame sa pár km ďalej. Stan staviame v poli a zaspávame. Je neuveriteľné, že po prebdenej noci sme dali ešte 651 km, celkovo 5141 km.

Deň 9., 17. 6. 2008 - dedko sa rád prechádza

Stan v poli a konečne spánok dlhšie ako 2 hod. Vstali sme až o deviatej a pomaly šli. Dušan mal však sfúknuté zadné kolo. Našťastie to poriešil defekt sprej, ale nájsť kompresor na ruských benzínkach je nemožné. Nakoniec nám pomáha miestny motorkár a zaviedol nás do pneuservisu, kde nám gumu bezplatne dofúkli.

Prechádzame cez mesto Togliati a susedný Žigulevsk. Tu je fabrika na lady a na všetky smery vychádzajú nákladiaky naložené Ladami. Prekvapuje ma že väčšina z nich sú "staré" 2107 teda klasické hranaté. Ale keď si spomeniem na ruské cesty tak ma to veľmi ani neprekvapuje. Veď ktoré auto ich zvláda lepšie?

Pri inej zastávke sa pri nás pristavuje dedko. Vzdialenosti medzi dedinami tu sú 30 - 50 km. Na chrbte má ruksak a v každej ruke jednu tašku. Púšťame sa do reči a dozvedáme sa, že dedko proste rád kráča. Vyrazil zo Stalingradu, je 24 dní na ceste a teraz ide do Penzy.

Dnes len 400 km, celkovo 5541 km. Zastavila nás búrka, spíme v moteli niekde pred Kuznetskom. Motel za 500 rubľov padol vhod, nabrali sme nové sily. Dodávka má už veľký náskok.

Deň 10., 18. 6. 2008 - stále na západ

Ťažký deň. O posledné prachy nás pripravili policajti. Prešiel som plnú žiaru a chcel odo mňa 5000 rubľov. Mali sme už len posledné ruble, keďže Ukrajina bola už nablízku. Policajt mi zobral vodičák a nevedel som sa s ním dohovoriť. Tuším, že nechcel rozumieť. Vybavil to nakoniec až Dušan svojou ruštinou a dvomi tisíckami rubľov. V Tambou sme natankovali na kartu a našli bankomat. Spali sme znovu v poli po cca 500 km, celkovo 6037 km.

Deň 11., 19. 6. 2008 - popruhy

Hneď ráno ďalšie problémy, povolili mi popruhy čo držia rolku. Tá spadla v 130 km/h. Naviac sa mi popruh zaplietol do zadného kolesa a skončil som v efektnom šmyku. Našťastie nie na zemi. Dušan bežal po bagel. Aby mi však nebolo ľúto že je nepoškodený, prešiel ho rus kamiónom aj keď bola cesta prázdna. Veci rozhádzané po okolí. Klincom bol už len prerazený sprej na defekty, ktorý sa vystriekal do mojej batožiny. Pomoci sme sa nedočkali ani od polície, ktorá nemala starosť o to či sme ok, ale len chcela aby sme posunuli moto o 10 m. Vysvetlenie že koleso je seknuté nestačilo, tak mi vytrhol batožinu z rúk hodil ju na zem a dal sa tlačiť moto. Popruhy sme museli vyrezať.

Stratili sme 2 hod čistením, balením a rozobratím zadného kolesa GS. Zdá sa, že si to odniesol senzor ABS a inak všetko ok. Po problémoch máme za sebou len niečo málo cez 120 km. Na hranice ešte cca 350 km.

Po nabratí nových síl sme sa preštrikovali cez ruské cesty necesty do mesta Orol. Tu sme stretli Anjelov Noci - dvoch motorkárov na Uraloch. Tí nám ukázali celé mesto, sochu orla, večný oheň aj sochu Lenina. Potom sme boli na kávu a o polnoci ruského času (22 hod) nás vyprevadila kolóna motoriek za mesto. Čakalo nás posledných 150 km po ruskom tankodróme a o 01 hod sme boli na hranici. Prechod zabral 2 hod a na Ukrajine sme sa zvalili s východom slnka do poľa. Za nami 593 km, celkovo 6630 km.

Deň 12. - 13., 20. - 21. 6. 2008 - Kyjev

Zrána 200 km, stále rovno po novučičkom afalte, strašná nuda, ktorú spestrili len obchádzky a tiež jazda cez nedokončený most. Potom mierne doľava a Kyjev. Dali sme si tu v centre šašlík, poobzerali ako sa tu žije a strávili 3 hodiny v zápchach. Potme nachádzame bivak v nádhernom borovicovom lesíku. Za nami 476 km, celkovo 7106 km.

Deň 13., 21. 6. 2008 - konečne doma

Od rána ukrajujeme kilometre, pauza na obed a dlhšia prestávka v meste Ľvov. Nádherné centrum.

Domov je však už blízko. V Mukačeve sa pár min pred ukrajinskou polnocou rozdeľujeme, hneď po tom ako sme sa odfotili s unesenou nevestou. Dušan ide spať k známym do Berehova, ja ťahám ešte tých 130 km do Košíc. Colníci mali potrebu skontrolovať moje smradľavé ponožky, a tak rozbaľujem batožinu aj na ukrajinskej aj slovenskej strane. Kontrola musí byť, málo kto verí, že idem z Uralu a nenakúpil som tam nejaké dobroty ako marihuanu a pod. Doma som o jednej ráno. Posledná etapa 821 km, celkovo 7927 km.

Záver

Za nami 8000 km za 13 dní a kopa problémov k tomu... V podstate boli len dva typy dní: Buď sa niečo kazilo alebo pršalo.

Zistil som nové veci o únave, zistil som, že pri takejto rally a rovnako pri snahe udržať s ňou krok je nutné neprecenovať sily a využiť doslova každú sekundu na spánok. Tak to robili jazdci. Naviac po návrate som prišiel na to, že moje problémy neboli spôsobené ani tak únavou ako prievanom do očí. S tou prilbou som šiel do Bratislavy úplne oddýchnutý a po 200 km sa prejavili príznaky klipkajúcich očí. Cross okuliare proste po čase stratili svoju schopnosť a začalo ich podfukovať.

Neľutujem však ani jeden moment ani jeden kilometer. Ľutujem len, že sme nešli ďalej, že sme nevideli Jara víťaziť v Kazachstane a možno aj v Číne...

Celá prejdená trasa: Trasa Motoride TransOrientale 2008

Mapa:

Text a Foto: harsani a Tomáš Hajduch - Awia.

Viac o Rally TransOrientale 2008:

• Seriál článkov: Rally TransOrientale 2008 + videá
• Video-Foto Galéria - TransOrientale 2008
• Na TransOrientale vyrazili aj Motoride - Sleduj Motoride TransOrientale Trip