TransOrientale na vlastnej koži, alebo Harov denník z Ruska 5/6

05: Elaboga - Mrakovo

Zmenilo sa podnebie aj pretek. Dažde vystriedali bez výstrahy horúčavy. V rely začína ísť do tuhého. A mne sa pohnojila motorka.

Štart špeciálky

Ranné rituály robíme mechanicky, ledva stíhame Katrošov štart (ide ako prvý pretože priebežne vedie). V meste robí navigačnú chybu dobehnuvší Jeseter a nevidí Jarov signál o chybe. Nejde otočiť, našťastie nás dobiehajú policajti s majákom a ukazujú cestu von z prekliate veľkého a komplikovaného mesta. Slnko sa chystá vyhupnúť za obzor, no už je horúčava ako na púšti.

Na lúke čakáme na štart, keď k Awiovi nenápadne pristupuje Jeseter so slovami „Kúpim liter benzínu, platím hneď a veľa!“ V úžase na neho pozeráme. Vie, že patríme k Jarovi, Jaro má plné nádrže a kľudne by mu dal aj 5 litrov. Nejde mu do hlavy, že pomôžeme ochotne a zadarmo. Našu činnosť uvidel technický komisár, a tak dostáva skutočne iba liter. Potom hádže malú fľašku na zem systémom ja nič, ja muzikant. To sa smeje už aj Katroš, veď sú kamoši!

Kúsok za štartom je bažina s potokom, ideálne miesto na fotenie a pozeranie sa. Komplikovaný úsek odhaľuje prípadné slabiny jednotlivých jazdcov, Jaro ide excelentne.

Jazda na trati

Po prvej 15-ke sa poberáme na lúku. Po krátkom presune prichádzame na nekonečný pahorok s novou asfaltkou na hrebeni. Pálime 150, neskôr, tesne pred kontrolným bodom je šotolina a neskôr prach. Na stanovisku nás zastavuje traťový komisár a púšťa prechádzajúceho motorkára, ktorý prichádza rovnakou cestou ako my. Potom príde neuveriteľné gesto – ukazuje smerom na trať! Hádžem jednotku skôr, ako stíha pochopiť svoj omyl a chalani idú za mnou. Kedy sa má Slovák možnosť povoziť priamo po trati rýchlostnej skúšky takejto rely? Keď neváha.

Cesta vedie poľnou cestou, pravidelne prerušovanou nepríjemnými bažinatými potokmi. Na rovnejších úsekoch ideme v stupačkách do 140. Narážame na križovatku v tvare T a pokračujeme priamo k rozsiahlej močarine, ktorej prejazd je zážitkom. Neskôr prídeme k ďalšej, cesta je rozbahnená v dlhom úseku a neprejazdná. Dušan nachádza obchádzku, pri návrate zapadá a tak pomáhame. Pri hľadaní cesty pešo vidíme raritu: blatom prešla pretekárska bugina, ale je tak zasratá, že ju osádka čistí. Inak by nevidela cez okná. Sranda je, že šofér je čierny ako briketa a navigátor blonďák. Stoja k sebe otočení chrbtom a každý nadáva v inom jazyku. Sledujeme počiatky rasovej vojny a ideme k motorkám. Už druhýkrát mýlime vrtuľník usporiadateľov, nalietavajúci na problematické body. Za bažinou sa objavuje skupinka 5 motorkárov, z diaľky nevidia čo sme zač a prečo stojíme. Prechádzajú po Dušanových koľajach, pýtajú sa na cestu a miznú správnym smerom. Veľa posádok blúdi, autá a motorky prichádzajú zo všetkých troch smerov, a všetkými tromi aj odchádzajú.

My sa vraciame po poli naspäť, nie však po vlastných stopách. Oproti spoza skupinky stromov vyletí Čaginov Kamaz tak 160, v korytách potokov iba mierne uberá plyn a pokračuje ako zmyslov zbavený. V protismere to vypadá ešte rýchlejšie. Duško má z toho vážny zážitok, Čagin ho skoro prešiel. Zatáčame na pôvodnú trasu, po navozenom podklade sa dá jazdiť buď 40 alebo 140. Volíme druhú alternatívu a motorky lietajú ako v hlbokom snehu. Za horizontom ešte naprávam na cestu nešťastného šoféra francúzskej buginy a ideme krížom cez step do cieľa etapy. Po hlinitých cestách prechádzame vnútrozemím, kde poriadnu motorku ešte nikto nevidel. Po asi 30 kilometroch sa napájame na skupinu 7 pretekárov. Tentoraz vediem ja, ako najlepší znalec ruštiny. Na každej križovatke sa pýtam domácich a tí nás usmerňujú. Treba dávať pozor na ich odhad vzdialeností: odboč tu hneď neznamená po prejdení 500 m, ale po 10 km. Na poslednej odbočke pretekári dávajú na vlastný rozum a zatáčajú vľavo, my vpravo.

Po niekoľkých kilometroch prídeme na cestu vedúcu do cieľa špeciálky, pretekári nevieme kam. Poberieme sa smerom k celkovému cieľu dňa, blúdime po cestách, ktoré v okamihu menia povrch z perfektného asfaltu na stvrdnuté blato a naopak.

Siesta

Na jednej z križovatiek nám venuje mapu domáci šofér, ľudia sú tu neskutočne priateľskí a ochotní. O niekoľko dedín postávame, vidím „magazin“, obchod so všetkým, hlavne s pirohami a s chladenými nápojmi. Hostíme sa na schodoch, predavačka pravidelne vychádza von s otázkou, či niečo nepotrebujeme. Potom nás skosí únava. Hodinu driememe, ale stále nás chodí fotiť celá dedina. So želaním Ščastlivoj puti sa poberáme z dedinky Bakaly.

Porucha

Nasleduje presun hodný rely, mávajúci a fotiaci ľudkovia, policajti ukazujúci cestu (ale iba preto, že musia), vlniace sa predhorie Uralu. Hory nie sú ako u nás, nevyrastú pred nosom za pár minút jazdy ako Tatry. 100 kilometrov sa začínajú, 100 km idete cez ne a 100 km končia (keď idete krížom, pozdĺžne je to 10-krát viac).

Únavné údolia lezú na nervy, nudu pretŕha divný zvuk z motora. Strata výkonu a krátke zavytie, ihneď vypínam motor a po chvíli naspäť púšťam spojku, aby sa naštartoval. V prvej chvíli myslím na zadretie motora. V momente poruchy sme išli asi 140 hore kopcom. Dva dni som nekontroloval olej, 30 km chýbalo do cieľa kde som mal dnes mazivo meniť. Awia mi hovorí „Chuju, ty si kúsol motor!“. Aj sa tak cítim. Chalani mi dolievajú svoje zásoby, ale nefunguje štartér. To je čudné. Motorku roztláčame, motor ide bezchybne. Opatrne pokračujeme do bivaku, kde nevypínam motor a po dohode so Žabom idem k Ivecu za kempom. Dozvedám sa akurát, že Katroš s prehľadom vyhral. Odstrojujem motorku a naivne hľadám chybu štartéra v elektrike. Prichádza Žaba s Maťom, potom Dušan s Awiom. Za svetla čeloviek nakoniec zhadzujeme štartér a záhada je vyriešená. Za jazdy nevedno prečo zabrala voľnobežka a roztočila štartér, ten samozrejme nevydržal a zničil sa. Montujeme ho naspäť a Awia sa rehoce: “Už chýba iba strhnutý závit na vypúšťacom šróbe“. Má pravdu. Prichádza na rad tekutý kov, počas tuhnutia prichádzajú mechanici na závadu na Dušanovej spojke (dobre že nezhorela) a na zatavenú žiarovku u Awiu. Dolievame olej, roztláčame motorku na skúšku tesnosti. Všetci sa striedame v tlačení Yamahy, potom niekoho napadne pustiť benzín.

Únava je krutá, brieždi sa. Oblečení a špinaví ulíhame na necelú hodinu do jarku, chceme stihnúť posledný štart na pôde Európy a pred naším návratom. Trasieme sa viac od vyčerpania ako od zimy a komáre nikto neodháňa. Niet chuti ani síl. Všetci pomáhali, pritom Awia mal písať článok, ostatní oddychovať pred návratom, užiť si posledný deň bivaku. Obetu pochopí iba motorkár – aj Žaba je vážny endurista a Maťo štvorkolkár. Vďaka!