Ako som odišiel na mesiac... 1/2

Zase až také jednoduché to nebolo, mnoho hodín som sa túlal na nete a špekuloval kam pôjdem, až vo februári som sa rozhodol, dobre teda: „Pozriem kopce a kopčeky, keď tak o nich básnia.“ Zháňanie solídnej mapy, GPS bude posledná vec, ktorú si od rozkoše a márnivosti kúpim, neuznávam to na motorke a ešte výletoch! Veď to je o túlaní a zážitkoch, neplánovaných „objavoch“.

Okrem bežných vecí pribaľujem ešte po jednom kuse antipichu a lekárničku, do kvapkadla tech. benzín a chirurgické rukavice, záručnú knihu, zoznam dílerov Yamahy, Master kľúč. Stále mám pripravenú motorku komplet deň vopred. Spokojný spánok, nič ráno nehľadám, nikde sa neplaším, začína Bezstarostná jazda.

Na prejazd našej krajinky mám celý deň, cestou pozriem priateľov, prespávam na Senci.

Rakúsko

Stále som doň šiel nerád a moja občianska vzbura spočívala v tom, že som si tam len kúpil diaľničnú známku, nikdy nič. Mal to byť protest za ich kontroly mojej Š 105 L v porevolučných rokoch, za jednanie ich policajtov, keď nás s rodičmi zastavili, alebo kontrolovali. Dal som ich do škatule a basta.

Každá zákruta je takto označená aj s nadmorskou výškou. Nationalpark Nockberge

Vytešujem sa „novému“ objazdu Viedne. Husto je v tých 4 pruhoch, keby si tak spadol nech je príčina všelijaká, budeš ako tapeta. Cesta S 6 kľudnejšia, S 36 ukľudňujúca a už vidím prvé kopčeky, som v Predlitzi, odbočka vľavo, prvý kopček nič moc, teda ten Turracher Höhe 1783 m, to kvôli tomu tu chodia? Dudrem do prilby. O pár minút odbočka Nationalpark Nockberge. Vstup 7e. Doteraz bolo všade čistučko, viem, prečo stojí Snickers 40 Sk, lebo 20 Sk dostaneš ak vrátiš naspäť papierik. Vážne. Skutočne, čistota a poriadok v našich končinách nevídaná. Po prekročení hranice do parku, doslova sterilne. Normálne ak by si spadol na cestu, len tak by Ti zašili koleno, bez dezinfekcie. Vidím tu prvých zmagorených západoeuroobčanov z veľkomiest. Fotia kravy!!! To ma ozaj pobavilo. Teším sa zo svojich prvých motocyklových, nesmierne ľahkých 2000 m n. výšky.

Nasledujúce cesty sú na mape označené ako úseky „Peknou krajinou“. Na úplnom juhu Rakúska, zastavujem na odpočívadle, prichádza ku mne Talian a vyzvedá ako dlho som šiel zo „Sk“ = Škandinávie. Chvíľu mi to trvalo, kým som to svojou indiánskou nemčinou pochopil. „Nie veľa, čo deň to tisíc km“, odvetil som. Chlapík uznanlivo prikyvuje. Odchádza, v prvej dedine majú stretnutie, všetci BMW R 1200GS, všetci nie, jeden mal VW Transporter. V dedinke Mauthen mám rezervované ubytovanie, 50m2 za 25e s raňajkami, výhľad na Alpy, Fazer v garáži. Naposledy, keď som otvoril knihu nemčiny pred 10 rokmi, dostal som svoje životné horúčky, preto si zo mňa žena doteraz uťahuje.

No pekné, ale nechcel by som tam bývať v pubertálnom veku. Deti sú lacná pracovná sila

Pri rozhovore s milými domácimi som mal pocit, že sa mi samovznieti mozog. Podvečer na terase, vínko, pohľad na kopčeky, paráda. Ráno som pripravený, o 6.29 hod klopanie, pani domáca nesie kráľovské raňajky. Boli objednané na 6.30 hod. Toto je balzam na moju dušu. Rozpršalo sa. Sadám na Fazera, je po daždi. Ver, či never cesta č. 111 sa mi páčila viac ako tá v parku. Idem si 20 - 30 km/h dívam sa, odpočívam, nikde nikoho. Voda sa rýchlo odparuje. V dedinkách sú desiatky penziónov, vítajú bikerov. Kto zablúdi v Rakúsku, napriek ukážkovému dopravnému značeniu, nemal by sám pokračovať v jazde a mal by sa vráťiť domov.

Taliansko

Ľudí na motorkách pribúda, je to znesiteľné. V Cortine d´ Ampezzo (cesta č. 48) sa pomaličky škriabem do kopcov, je dosť zatiahnuté a vrcholky kopcov nie je vidieť, navyše vstup na Drei Zinnen 10e, vynechávam ako Sergej Bubka 550 cm. Cestu späť mám tiež okolo. Nasleduje prejazd síce peknou krajinou (Pso Tre Crosi), ale množstvo motoriek mi pomaličky vadí. Na Passo di Falzarego 2105 m nejaký somárik na niečom žltom nezvláda zákrutu, je rozhádzaný, oči má väčšie ako svetlá, túto zákrutu si inak predstavoval.

Ktovie či je to v zime bezpečné bývanie?

Práve som vyšiel zo zákruty, šiel som asi 35tkou, strhol som doprava, tráva rastúca z prudkého svahu mi hladká kolená a „lodný vak“. Zo 4 m vozovky mi ostalo 80 cm. Čo myslíš, vrátil sa pozrieť, či som sa nevysypal, kdežeééé. Ponáhľal sa k rieke Styx, ku Cháronovi. Mám iné predstavy o svojej druhej polovici života. Na tých dvoch kopčekoch Grödner 2121 m a Sellajoch 2244 m zastavujem čo najďalej od motoriek. Beriem si nevyhnutné foto, statív, vodu jedlo a idem preč od ľudí. Výhľad, krajina, prostredie, krása. Škoda len, že pretekárov so športovými výfukmi počujeme všetci už 4 km pred cieľom. Ľutujem, že som tu sám. Pomaličky odchádzam a klesám do dolín, tam sa nezdržiavam.

Nie sú to Tri zuby, ale páčili sa mi

Smerujem k jazeru Idro po ceste 237. Začínam byť čertovsky hladný, v dedinských potravinách ukazujem na šunku, syr, paradajky, papriky. Pani za chladiacimi pultami to pochopila, mám obloženú maxi bagetu skoro 1 m dlhú. Túlam sa po kopcoch asi v nadmorskej výške 600 - 1000 m a viac sa mi páči ako na niektorých známych passoch, či coloch. Zastavujem, Fazera nechávam na ceste idem na svah, počkám kým ma predbehne asi 100 kusov ferrari, keď už hodnú chvíľu nič nepočujem, začnem jesť 2/3 bagety, oneskorenci sú vždy najhorší, 10 šialencov sa o chvíľu privalí. Nad 30 rokov mali, keď pripočítam vek spolujazdkyne.

Cesta z Grödner 2121 m a Sellajoch 2244 m, smer juh