Európa tour 2016 - do Portugalska

Aj tento rok sme si s manželkou Zlaticou a kamarátom Mikkym povedali, že si trochu užijeme voľnosti a neviazaného motorkárskeho života. V duchu hesla „Cesta je cieľ“ som teda naplánoval jazdu až do ďalekého Portugalska. Náš hlad po nevšedných zážitkoch nás priviedol na cesty rôzneho druhu. Keďže sme však srdcom čistokrvný „čopráci“, razom pochopíte, prečo sme z nášho itinerára vyhodili cestičky Albánskeho typu.

Príprava na tento výjazd zabrala niekoľko podstivých večerov. Kontrola mašín a drobné technické úpravy sú aj pre nás samozrejmosťou. Ako sa to často stáva, tak aj teraz dokonale zafungovali Murphyho zákony schválnosti, pretože som ešte 3 dni pred cestou riešil v Moto Panet BB moju zadnú pneumatiku. Ostatné drobnosti ako výmena oleja, výroba tričiek a samolepiek bola už len rutina.

1. Deň

Vyrážame.... Opísať stav tachometra, rozlúčiť sa s deťmi, skontrolovať upevnené bágle a roztiahnuť vlajku. Vykonané! V sobotu ráno 23.7.2016 o 7:15 sa meníme na voľnomyšlienkarov s obrovským očakávaním. Naša trasa z malebnej dedinky Vrbovce sa stáva realitou. Počiatočné nadšenie čiastočne upadá už v momente prvého obliekania nepremokov. Nemecko nás totiž víta neskutočným dažďom. Na tachometri 80 a náš 1. odpočinkový bod v okolí Heilbronn (D) zostáva v nedohľadne. K tomu ešte smutný mladík nesúci výstražný trojuholník po tom ako „očesal“ predtým nádhernú Z4 o zvodidlá nám rozhodne na nálade nepridáva. Blíži sa obed a my zastavujeme na odpočívadle, kde nás oslovuje s otázkou ako sa máme a kam ideme Nemecký „Intrúderák“. Náš úmysel ho trochu prekvapí, avšak zaželá nám šťastnú cestu a pokračuje v tej svojej. Ešte, že už neprší. Teraz už len pohľadať pekne skryté miesto na nocľah. Veď predsa Luxembursko, Belgicko a Francúzsko už čakajú na náš príjazd.
Čo dodať k Nemecku? Kvalitné cesty, benzín s „našou cenu“, vybavenie Tankstelle a ochotný personál o desatinu čiarku lepšie ako u nás. Káva z automatu síce 3€, ale kto neochutná nemôže hodnotiť. Jednoducho Nemecko.

2.Deň

Prebúdzame sa do zamračenej oblohy. Pršať sa však neodváži. Teda až na tie 3 kvapky, čo zo zadu hlási moja manželka. 11:14 prichádzame do Luxemburska. Už v prvom tuneli je vidieť obrovskú zmenu. Osvetlenie, zelené dekoračné pruhy na stenách a kvalita asfaltu nám dáva na vedomie, že sme postúpili do ďalšieho levelu. V hlavnom meste sa prepletáme autami. Nikoho to však nerozčuľuje. Všetko ide ako v dobre namazanom stroji. Z okolitého prostredia je vidno, že Luxembursko je bohatá krajina. Už, už sme v siedmom nebi, keď o hodinu prichádzame do Belgicka všetko padá... Postupujeme o ďalšiu desatinu čiarku hore. Diaľnica je osvetlená, všade sterilne čistučko, asfalt taký, ako by ho urobili včera. Každých pár km odpočívadlo (teda zóna oddychu aby som sa správne vyjadril). Všade pokosená tráva bez odpadkov, prekážková dráha pre deti, jednoducho motoristický raj. Od tohto momentu nás Belgicko zaujíma na toľko, že sa rozhodujeme zísť z diaľnice a pozrieť sa do vnútrozemia. Moja manželka po tomto „manévri“ vyhlasuje, že zostupuje a zostava tu.

Kamenné domčeky, kostolíky ako z filmu a zelená krásna príroda očarila vážne aj mňa. Benzínka bez obsluhy má o málinko lacnejšiu 95ku ako u nás. Bankomatová karta, alebo aj cash však nie je problém. Na bočných cestách vidíme už prvé asfaltové strie, avšak nič veľké a široké ako u nás. Je to naozaj zážitok. Ďakujeme Belgicko!

Ďalšia zástavka Francúzsko. Parc naturel des Ardennes nás víta svojou bohatou flórou. Zastavujeme však až po cca 60km v mestečku Montcornet, kde dopĺňame bagety a robíme zopár záberov pri pomníku s tankom pripomínajúcim bitku počas druhej svetovej vojny.

Ako už vieme, Francúzi si veľmi potrpia na pohodový obed v prírode. Na každom možnom mieste sú piknikové odpočívadlá. Škoda, že je nedeľa a všetky supermarkety sú zatvorené. Už iba môj smäd sa s týmto faktom nevie zmieriť. Ďalšia otvorená súkromná pekáreň sa preto ukazuje ako spása z nebies. Približne 40km od Paríža zakladáme tábor, sumarizujeme deň a líhame očividne unavený do spacákov.

3.Deň

Už sme si zvykli na oblačné rána. Slnko nám však pripravuje prekvapenie. O 10 hod. nás už na predmestí Paríža pekne griluje vo vlastnej šťave. Obrovská zápcha na Place de la Concorde preveruje taktiež odolnosť našich lýtiek voči vysokej teplote z našich motorov. Ešte že „Dig móre železo“ je už na dohľad. Presne o 11:30 konečne prichádzame na bezplatné parkovisko pre motocykle, rovno pod vysnívanú „Eiffelovku“. Priateľský pozdrav ozbrojených jednotiek, strážiacich okolie nás posmeľuje v tom, že sme v správnej krajine. Napriek všadeprítomným bezpečnostným opatreniam si tento čas užívame a cestu na vrchol tejto Francúzskej pýchy (po objektívnom zhodnotení dlhých radov) radšej vzdávame.

Ešte nejaké fotky a frčíme do malej dediny Lémeré, kde nás už čaká priateľ Rado spolu s manželkou. Slnko je vysoko a my sa kocháme nádherným Francúzskym vidiekom. Takmer v každej dedinke nejaký zámoček, nejaká historická stavba. Dlhé prehľadné zákruty sa striedajú s dlhými rovinkami na ktorých človek rýchlo zabúda na maximálku. Istota jazdy je umocnená aj veľmi drsným, ale pritom kvalitným asfaltom ktorý drží stopu aj pri rýchlejšom nábehu do zákruty. Jednoducho paráda. Mimochodom od tejto chvíle nestretávame ani jedného Ost-blok-cestovateľa. Pred príchodom k Radovi nám krátky olovrant pod stromami spríjemňuje slnečné poobedie. Je to tu! Obrovský a nádherný zámok s priľahlou záhradou, lesom a proste všetkým čo k poriadnemu zámku patri nás spolu s Radom a jeho manželkou víta po celodennej túre. Sme vďačný za sprchu, čistú posteľ a dobré Radove pivko a vínko, ktorými nás tento príjemný Slováčisko úprimne zvítal.

4.Deň

Veľmi sa nám z postele nechce. Domestikovaný zámocký pávi sú však opačného názoru. Napokon sa aj tešíme na dokončenie prehliadky tohto úchvatného Lémerského skvostu. Všadeprítomné extravagantné umenie ukazuje povahu a zmýšľanie zámockých majiteľov. V Greenwichi (Grinviči) už odbíjajú 12 a preto je čas na lúčenie a ďalšie potulky. Naša cesta smerom na Bordeaux je lemovaná nekonečnými obilninovými lánmi. Niekoľko krát zastavujeme iba tak, vedľa cesty a pri občerstvovaní sa kocháme zlatistými klasmi obilia. Už vtedy vidíme aký sú Francúzi starostliví. Z aut sa nás pýtajú , ci je všetko v poriadku a či nepotrebujeme pomoc. Nám však v hlavách koluje iba myšlienka na Atlantik. Míňame Bordeaux a mierime na malý výbežok pevniny pri meste Ege Cap Ferret. (Ako neskôr zisťujeme, tento kúsok pevniny je raj hádam všetkých Francúzskych paraglajdistov). Po malých útrapách so zakopaním motorky do piesku nachádza Mikky v lese ďalšie super miesto na stanovanie a tak ďakujeme Bohu za šťastne prejdenú trasu a upadáme do „bezvedomia večnosti“.

5. Deň

Opäť chladné ráno. Atlantik robí ozaj to svoje typické studené klíma. Napriek tomu sa ponáhľame pozrieť na pláž. Batoh s uterákom, plavkami a dobrá náladá sa stáva povinnou výbavou. Z hlavnej cesty (cca 200m od nás) sa týči akýsi podivný žltý kopec. Prekvapene zisťujeme, že to iba obrovská piesková duna delí naše nôžky od príjemného kúpeľa v Atlantickom oceáne. Naplnený raňajšími silami sa púšťame do zdolávania hádam pod 50 stupňami stúpajúcej obrovskej bariéry. Už po pár metroch nám je však jasne, že to nebude také jednoduché. Dobrých 30 minút sa po lýtka boríme v tomto žltom čude. Ani po strastiplnom vystúpaní na vrchol nemáme vyhraté. Naša vysnená pláž je ešte hádam ďalších 400m vzdialená. Napriek tomu nálada neklesá a v spojení s ľudoprázdnou plážou sa už nesmierne tešíme na prvé kúpanie v Atlantiku.

Stačia však iba dve sekundy na to, aby sme pochopili všetky súvislosti. „Ku....a !!!! Ten Atlantik ma snáď iba 2°C!!! Sem môžu ísť na dovolenku azda tak ľadové medvede“. Ako výstižne Mikky poznamenáva. „Cítim sa ako hermafrodit. Oveľa voľnejší...“. Ešte že máme v hlave už myšlienky na teplejšie Španielsko. Ako suvenír berieme teda piesok a frčíme nadol smerom na Španielske mesto Irun. Jazdu medzi stromami nám kazí iba ta žeravá guľa, ktorá nie a nie zapadnúť. K večeru taktiež doporučujem dávať pozor na ovce, kravy a kozy, ktorých sa po Španielskych cestách motá neskutočne veľa.
2:0! Mikky zase zabodoval. Miesto ktoré vytipoval na spánok je oproti veľkomestám s pätnástimi jazdnými pruhmi zapletenými do neskutočného spletenca ako balzam na dušu.

6.Deň

Opúšťame severne pobrežie Španielska a po ceste N-640 mierime cez mesto Lugo smerom na Portugalsko. Začiatok tejto úchvatnej magistrály je posiaty nekonečnými prevýšeniami a zákrutami ktoré dokážu potešiť dušu každého motorkára. Protikladom je južná strana, kde si prídu na svoje „turisti“ s ťažkou rukou na plyne. Jednoducho nádherná cesta! Aut je poriedko, benzín v pohodovej cene a my premýšľame, že toto je ta cesta pre ktorú sme sa narodili. Sem tam zastavíme a robíme zopár záberov. Míňame aj niekoľko barov pričom sa odvážime jeden z nich navštíviť a nasiaknuť tu atmosféru Španielskeho západu. Navečer (20:20) opúšťame Španielsko, posúvame hodiny dozadu a mierime rovno na mestečko Moledo. Žiadne prekvapenie, že oceán je opäť studený a večerné slnko zubaté. Po skúsenostiach z Francúzka a severného Španielska sme ani iný výsledok nečakali. Odkláňame sa teda trochu od trasy a po kľukatej cestičke sa šplháme na kopec pri dedinke Infesta. Tam skladáme naše unavené kosti a pozorujeme stále žiariace slnko, azúrovo modrú oblohu a stovky veterných elektrární.

Poznámka: Pre tých, ktorí sa sami v noci boja, dopočujem nejaký kemp. V noci sa totiž môže stať, že vás navštívia divoké kone, ktoré spásajú divné plody z krikov rovno pri stanoch. V spojení so zvláštne duniacou (ako keby dutou) zemou môže byt akýkoľvek pohyb týchto návštevníkov dokonale strašidelný.

7. Deň

Ďalší pokus o zmočenie našich tiel v Atlantiku. Tento krát pod mestom Porto. Môj pud sebazáchovy mi ale zakázal vstúpiť do tohto tekutého ľadovca, ktorý je hádam studenší ako v Španielsku a Francúzku dohromady. Do dnes neviem pochopiť, ako sa tam môže niekto kúpať. Preto je pochopiteľné, že sa radšej orientujeme na vnútrozemie Portugalska a na naplánovanú cestu do prístavu Gibraltár. Hodiny a hodiny zákrut po totálne kvalitných cestách v nádhernej panenskej prírode, kde z okolitých kopcov vyteká čistá pramenistá voda, ktorú si môže každý nabrať, je rozhodne omnoho lepší zážitok, ako „lízať zmrzlinu cez sklo“ v podobe pozorovania chladného Atlantiku. Jazdiť po takýchto cestách je zážitkom na cely život. Pri jazde touto malebnou krajinou si treba dávať pozor hádam iba na kusy kôry z korkovníka, ktoré sem tam ležia na ceste a v prípade dažďa aj na dedinské cesty z „mačacích hláv“. Ako aj inde v Portugalsku, aj tu sú ľudia veľmi úctivý, a ochotný v prípade potreby pomôcť, čo som si osobne overil v momente, keď som po šmyku takmer prevrátil motorku v malej priekope.

8.Deň

Jazda Portugalským vnútrozemím sa stáva jedným z ďalších prekrásnych zážitkov nášho výjazdu. Napriek zadúšajúcemu horúcemu počasiu je to proste fantázia. Hory, rieky a jazera lemujúce našu trasu v nás umocňujú pocit voľnosti. Človek túži každých par km zastaviť a nasávať ten neskutočný kľud sálajúci z okolitej prírody. Takmer až po Španielsku hranicu pôsobí na človeka extáza z voľnej jazdy. Až na moste cez Santarem Castelo Branco si človek uvedomí, čo mu na Slovensku tak veľmi chyba. Preč z nostalgiou! Blíži sa Španielska hranica. Zopár fotiek historického mosta El Puente de Ayuda postaveného ešte v roku 1509 a už sa pred nami vlní spaľujúca cesta do Španielskej Sevilly. Niekoľko občerstvovacích zastávok nás iba utvrdzuje o úprimnej bezprostrednosti Španielskych obyvateľov. Dvojdecové nealkoholické pivá zajedáme v jednom z prícestných lokálov ponúknutými ustricami. (Napodiv celkom dobra pochúťka). Keďže však čas je neúprosný a náš plán nemá trhliny , je na čase pobrať sa ďalej. Nocľah nachádzame v malom hotelíku na okraji pohoria Cordilleras Béticas. Za 20€/noc dostávame priemerný komfort v ľudoprázdnom hotely izolovaný od všadeprítomného zápachu z ošípaných. Na záver dňa ochutnávame miestnu grilovanú špecialitu z vykostených bravčových rebier a degustujeme tamojšie vina. Účet 32€ (3 osoby) nás milo prekvapuje a preto môžeme úplne spokojný zaspávať v klimatizovaných izbách.

9. Deň

Podarilo sa. Popri národnom parku Sierra de Grazalema prichádzame na takmer najjužnejší cíp Európy pričom nás znovu a znovu uchvacuje pohlaď na Rock of Gibraltár ktorý z dôvodu absencie pasov nemôžeme navštíviť. (Územie patri UK + vstup 10libier). Naše raňajšie zážitky z mesta Los Angeles a Atajate sú razom ta-tam, keď sa nám pred očami premávajú obrovské nákladné lode. Ľudom, ktorý sa na preplnených východných plážach Gibraltáru kúpu, zjavne nevadí ani všadeprítomný zápach ropy z okolitých rafinérii. Keďže nie sme až taký idilický gurmáni, odchádzame radšej na pláž za mesto Málaga, kde sa množstvo čistých malých štrkových pláží vlní popri celom pobreží.

10. Deň

Slnko od skorého rána praží na takmer nekonečné Olivovníkové háje a my sa mu snažíme uniknúť po širokých prímorských diaľniciach. Malá zastávka na okraji národného parku Sierra Nevada, nám pripomína zemepis základnej školy a ľudia žijúci v skalnatých dierach zase históriu ľudstva samotného. So stúpajúcim slnkom sa nám však aj predstava chladnej skalnatej diery nejaví ako celkom domorodá. Vynaliezavosť domácich preto hodnotíme vysokou známkou kreativity. Po niekoľkých dňoch cestovania konečne stretávame aj našinca v podobe Českého kamiónu a neskôr mladú Žilinčanku bývajúcu niekde v okolí Sant Carles de la Rápita. Vzhľadom na našu celodennú diaľničnú jazdu už priveľmi ani nevnímame policajné meranie rozostupov a rýchlostného limitu vrtuľníkom, ale tešíme sa na večerný odpočinok v modernom kempe pri meste Tortosa. Pred úplným „vyhasnutím“ našich síl ešte kratučko vzpomenieme celodenné zážitky a divnú anomáliu priveľkého počtu poobíjaných automobilov. (Pozn. Cena kempu 12€/osoba)

11. Deň

Ako satisfakciu za predchádzajúce celodenné diaľničné cestovanie si užívame odmenu v podobe doobedného kúpania na ľudoprázdnej pláží El jardí de Sól de Riu. Príjemne prostredie nám umocňuje zážitok z teplej morskej vody a v mysli sa nám preháňajú myšlienky nad týmto pravdepodobne predposledným morským kúpaním. Len veľmi pomaly sa zberáme a vyrážame cez španielské vnútrozemie smerom do ďalšieho štátu Andorra. Tento horský štát sa stáva najväčším prekvapením nášho výjazdu. Ceny v nákupných centrách sú šokujúco nízke. Okamžite začíname ľutovať nášho neskorého príchodu.

Poznámka: Značkový parfum od 2,50€, benzín 0,95€/ liter.
Andorra je z nášho pohľadu veľmi rozvinutý a z najväčšou pravdepodobnosťou aj veľmi bohatý štát. Prekrásne budovy kombinujúce moderné tvary a prírodný kameň sú pozoruhodne vsadené do skalných masívov okolitých kopcov. Toto v nás okamžite evokuje ľudskú húževnatosť a odhodlanosť podmaniť si technickým pokrokom matku prírodu. Vydarený záver dňa v podobe prejazdu cez horský prejazd Port D’Envalíra vo výške 2408m n. m. nám pri odchode zanecháva úžasný pocit z tohto miniatúrneho, avšak bezhranične zaujímavého štátu.

12 Deň

Vyrážame z Francúzskeho horského kempu Le Malazeou v meste Ax-les-Thermes. 700m nadmorskej výšky nám pripravilo čerstvý ranný vzduch s príjemne svietiacim slnkom. Našim cieľom je približne 330km vzdialená piesková pláž pri meste Séte. Niekoľko nižších horských prejazdov (do 1400m n. m.) nám na rozdiel od prevráteného nákladiaku v rokline a dvoch zhorených automobilov nerobí žiadny problém. Vynikajúca nálada neupadá ani po nervy drásajúcom šmyku Mikkyho motorky v jednej zo serpentín. Ako sme už po prejazde inými prímorskými mestami tušili, Francúzi nešetria ani kruhovými objazdami ani spomaľovacími retardérami. Ich množstvo je naozaj výnimočné. Hádam, aj preto vnímame neskoršie plávanie v mori ako vykúpenie z pekla. Nie je kam ponáhľať a preto k relaxu využívame každý okamih tohto slnečného dňa. Vykúpaný do sýtosti kotvíme naše stroje na peknom trávnatom mieste neďaleko mesta Ganges.

13. Deň

Niekto by povedal, že trinástka je nešťastné číslo. Nuž možno by mal z časti aj pravdu. Čím viac sa blížime do južných Álp, tým viac nás sprevádzajú rozmary letného počasia. So zlou predtuchou prechádzame horský prejazd La Rosiére (1850m n.m.v), kde nás Slovenská naivita ľahkého nákupu privádza do obchodu so suvenírmi. Okamžité vytriezvenie z totálne premrštených cien nás však rýchlo poháňa ďalej smerom do Talianska. Posledný horský prejazd Col du Petit Saint Bernard vo výške 2188m a môžeme si nahlas povzdychnúť. Bey Bey ohľaduplný vodiči. Bey bey slnečné počasie. Bey bey miniatúrna magnetka za 7,50€. Bey bey,... bey bey... Odchádzame Francúzsko a tešíme sa opäť na budúce stretnutia. Slnko už „oblizuje“ vrcholky hor a pred nami v diaľke visí úplne čierny mrak, ktorý svojou farbou neveští veru nič dobré.

Talianske Alpy nás vítajú predtuchou veľmi zlého počasia a znudenou policajnou hliadkou. Je to tu! Búrka ako by niekto rozrezal mrak. Ešte, že do cieľa tohto dňa zostáva iba pár km. Mimochodom Tony. Ďakujeme ti za tvoj apartmán. Zachránil si nás. Za 27€/os. Si nám poskytol ozaj špičkový komfort a ďalšiu kľudnú noc v bielučkej posteli. Many thanks!

14. Deň

Mestečko nášho super nocľahu (Saint-Christophe) sa prebúdza do polojasného rána aj my preto balíme a s očakávaním lepšieho počasia sa púšťame do ďalšieho dobrodružstva. Naša cesta vedie priamo do Švajčiarska. Tak, ako sa po pár km pokazilo počasie, tak klesla aj naša mienka o tomto ospevovanom štáte. Tunelom pod horou Mont Mort sa dostávame do zasnúbenej zeme nejedného Slováka. Sedemnástimi Euro, (ako poplatok za 6km tunel) nás privítala upršaná a studená krajina zákazov, príkazov, obmedzení, drahoty a „akurátnych“ ľudí. Možno so mnou nebude niekto súhlasiť, (predsa je len jeden deň na spoznanie krajiny trochu málo), avšak podľa dojmov, ktoré sme za túto krátku chvíľku o tejto krajine nazbierali sa sem už asi nikdy dobrovoľne nevrátime. Nebudem radšej hovoriť o pohŕdavom pumpárovi, absencii odpočívadiel s WC, hamburgeroch za viac ako 8€ a pomstychtivej mentalite šoférov, ktorý neznesú, ak ich na križovatke predbehne motocyklista. Pokúsim sa, predsa len nájsť niečo pozitívne na tejto Alpskej krajine. Možno spomeniem množstvo peknej flóry, vysokohorských prejazdov a miestami aj dokončený kvalitný asfalt. Celkovo najvyšší bod nášho výjazdu sa nachádza práve tu vo Švajčiarsku na kopci Furkapass. S nadmorskou výškou 2436m n.m. to nie je síce Passo del Stelvio (Taliansko), ale i tak je to spolu s Oberalppass-om (2046m n.m.v.) pekný zážitok. V búrke a nie celkom najlepšej nálade opúšťame Švajčiarsko a bránou ako do rozprávky prichádzame do Lichtenštajnska. Táto malá krajina ktorá blokovala vstup Slovenska do EU, je ako čerešnička na torte tohto dňa. Hneď na 1. pohľad je vidno, že spolu s Andorrou, Belgickom a Luxemburskom (napriek malej rozlohe) hrá tento miništátik prvé husle. Veľmi kvalitný asfalt, s čistými ulicami a zaujímavým vozovým parkom hrá táto krajina určite „prím“. Pokročilá hodina nás poháňa dopredu a preto prekračujeme hranice susedného Rakúska, kde pod rúškou noci rozkladáme naše stany v meste Bregenz.

15. Deň

Veľká škoda! Zamračená obloha a chladné ráno Bregenzi nám bráni vychutnať si naplno všetky možnosti ponúkané týmto prihraničným mestom. Dokonca ani jazero Bodensee nedostáva šancu ukázať nám všetky svoje tromfy. Iba staršia pani s potomkom si berie svoje pri bezstarostnom plávaní v chladných vodách tohto Rakúskeho skvostu. My sme však už mysľou oveľa ďalej. Rakúsko totiž berieme, ako akéhosi veľmi blízkeho suseda nehladiac na to, že nás od domu delí možno aj 800km. Stotožnení s tým, že náš výjazd pomaly končí, smerujeme do Nemeckého München-u. Posledné tankovanie u Germánov, výborná káva, čerstvé pečivo a opäť ochotný personál sa s nami lúči na ceste do susedného Česka. Tam nám už Národní park Šumava odkrýva svoje krásy, o ktorých sme doteraz vedeli iba z počutia. Trochu prekvapený pekným okolím sa vnárame opäť do asfaltovej reality 1000 odtieňov šedej. Mysľou však už opäť brázdime cesty rodného kraja a preto nám už tento fakt zjavne nevadí. Ešte väčším prekvapením je pre nás cesta z Českých Budějovíc cez Znojmo do Břeclavi, kde sa na imaginárnu chvíľku znova vraciame s pohľadom na neskutočne malebnú cestou ktorá sa vlní ako stuha na palici do Portugalska. Je 20:30, keď naše mašiny posledný krát zaburácajú na voľnobeh pred našimi príbytkami. Naplnený novými skúsenosťami sa zvítavame s rodinami. V hlavách sa nám už však potajomky rodia nové plány výjazdu pre budúci rok.

Video: Tour de EU 2016 - do Portugalska

Fakty z výjazdu:

• Tremín výjazdu 23.7.2016 – 6.8.2016
• Dĺžka výjazdu 15 dní
• Mašiny: Mikky Honda Shadow 750, Ja Yamaha XVS1300
• Najazdené 8111km
• Denný km priemer cca 540km
• Prejdených 12 štátov (Česko, Nemecko, Luxembursko, Belgicko, Francuzko, Španielsko, Portugalsko, Andorra, Taliansko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko a Rakúsko)
• 31 tankovaní (2-3x do polovičnej nádrže)
• Najvyšší dosiahnutý bod FURKAPASS 2436 m.n.m
• Počet prejdených vysokohorských prejazdov 7
• Celkové náklady - doplním čoskoro