História Pionier: Vkusné doplnky na Jednosedadlákoch

História sa opakovala a preto sa na 555-kách objavovali zväčša amatérske doplnky a sem tam originálne továrenské. Ako bolo zvyčajné v socialistickom zriadení, každý tovar vrátane potravín bol vždy nedostatkový. Zmluvní výrobcovia svoje produkty dodávali továrni a na domáci trh sporadicky a preto fungoval systém Do-Do (dorob si doma). Exportné verzie boli automaticky vybavované nosičmi, ktoré sa zakvačili na nádrž a ukotvili na podnádržový kryt. Bolo to dobré riešenie, no tento doplnok bol podpultový tovar.

V tom období som na viacerých Pionieroch videl adaptované nákupné stieťovky ukotvené všelijako v priehlbine pred sedadlom. Ukotvenie bolo rôznorodé, no prevládali háčiky ukotvené na hrdle nádrže, no vtedy sa ale tovar prevaľoval zo strany na stranu. Šikovnejší majitelia okrem tohto hlavného ukotvenia montovali pomocné háčiky na zadnom blatníku tesne pred sedadlom a zároveň na podnádržovom kryte. Vtedy sa tovar nepresypával. Dokonca som zaregistroval, že jeden borec nepoužil klasickú naťahovaciu sieťovku, ale priestor medzi sedadlom a riadidlami vystlal taškou zošitou pravdepodobne zo sieťky na stolný tenis alebo zo sieťky z futbalovej brány. Schránku, no vyrobenú z dreva a kovu si do svojho stroja zakomponoval aj Demin počas svojej diaľkovej jazdy a vydržala aj po absolvovaní 200 000 kilometrového okruhu po republikách bývalého ZSSR a po vlastnej osi sa dostal aj do Považskej Bystrice. Tam ako odmenu za pozitívnu propagáciu motocyklov z Považských strojární dostal novučičký Pionier s ktorým sa vrátil domov.

Svojou troškou do oblasti praktických doplnkov prispeli aj komunálne služby. Spomínam si , že za môjho detstva v každej väčšej dedine, či v meste fungovali remeselníci, ktorí pracovali v spomínaných komunálnych službách. V dedinke, kde som býval bol taký fachman, ktorí opravoval kožený tovar a topánky. Vtedy sa topánky a školské tašky opravovali bežne, čo dnes je rarita. Dokonca v našom okresnom meste boli „Opravovne koženého tovaru“ a „Opravovne obuvi“ a to nehovorím o opravovni hodín a kníhviazačstve . Týmto majstrom, teda brašniarom či obuvníkom na stene viseli šablóny na sedadlá, či na iné individuálne zákazky nevynímajúc prídavné motocyklové bočné tašky, či tašky na skútre a Pioniere. Každá taška vyrobená brašniarom bola vlastne originálom, pretože zakaždým boli k dispozícii iné kože, alebo jej imitácie, rozdielne nielen farbou, ale aj hrúbkou a kvalitou. Takisto aj zatváracie mechanizmy podliehali zlacňovaniu a modernizáciám, teda nevidel som dve na vlas rovnaké tašky na Jednosedadlákoch v priehlbine pred sedadlom. Tašky, ako užitočné doplnky boli teda relatívne dostupné.

Na odvoz príručnej batožiny na Jednosedadlákoch od výrobcu existovali nosiče, ktorým som sa venoval v predchádzajúcom článku, zvyšovali všestrannú využiteľnosť Pionierov, no pokiaľ prvé „A“-čkové modely 555-tiek mali malé madlo, tak „B“-čkové 555-ky ho už nemali. Majitelia to riešili rukoväťami rôznorodých tvarov. Práve tento moment, že konštrukcia B-čkového nosiča postrádala madlo, viedol k fantázii a zručnosti majiteľa. Na takúto „raritu“ som narazil na jednej zahraničnej stránke. Jednosedadlák evidentne jazdil v exotickom prostredí, pretože jeho farebné prevedenie pripomína trikolóru štátnej vlaky Ghany, Bolívie, či inej exotickej krajiny. Podľa prevedenia so zadnými tlmičmi z vonkajšej strany zadného blatníka, či značky na prednom blatníku by som tipoval, že do prostredia, kde bolo robené foto sa nedostal priamo z Považských strojární. Prevedenie s ľavostranným karburátorom, riadidlami z Jednohrba a spomínanými vyššie uvedenými skutočnosťami vo mne evokuje spojenie predovšetkým s výrobou v Indii, či predajom v Brazílii. Veľkosť nosiča zas pravidelný prevoz ťažkého a objemného nákladu, skrátka kuriérske vozidlo na kratšie trate.

Vrátim sa ale domov. V jednom zo starších ročníkov Sveta Motorov ma zaujal podomácky robený nosič na 555-ke zrejme tiež na prevoz väčšej príručnej batožiny. Pozoruhodná je cedula pod ním: “Nesmí opustit území ČSSR“. Ak to bol aktuálny odkaz, tak Pionier bol služobným vozidlom používaným niekde v českom pohraničí, alebo z recesie si to tam dal nejaký „-násťročný ogar“. Táto recesia mi ale pripadá menej pravdepodobná vzhľadom na prostredie v bývalom režime. Častou aplikáciou, ako u Jednohrbov bola úprava nosiča vyrábaného pre iný typ motocykla. V internetovej inzercii som teda objavil dosť často realizovanú úpravu nosiča z Kývačky. V dedičstve po svokrovi som objavil taký kompletný nosič. Prezentovaná 555-ka mala torzo takéhoto doplnku za sedadlom. Podotýkam, že pôvodný nosič bol na viacerých miestach rozpílený a potom zvarený, aby sa dosiahol požadovaný efekt prevozu batožiny, ktorá sa teda po ceste nevytriasla. Na doplnenie pridávam do galérie nosič, ktorému som sa venoval v predošlom článku. Je to madlo s nosičom na skladačke 555 + motor 20. Neodpustím si a pripomeniem aj giganosič na vraku 555 s reumaplechmi.

Ďalším doplnkom s ktorým som sa na Jednosedadlákoch nestretol, no vo výbave teoreticky bol, bol plexištít. Tento bol predvádzaný najskôr na pražských prototypoch, konkrétne na pražských skútroch, či 550 alebo 555. Osobne som vlastnil malý plexištít, ktorý podľa pripravených otvorov bolo možné namontovať na riadidlá typické práve pre typ 555. Pravdepodobne ho pôvodný majiteľ používal len krátko, pretože údajne ako prasknuté viselo v jednej garáži nekonečne dlho. Podľa rozprávania môjho nebohého svokra boli aj na veľkých motocykloch plexisklá spolu s reumaplechmi účinnou ochranou v nepohode. Jazdca chránili pred dažďom a špliechajúcou vodou z kaluží. Existencia okapotovania u svokra bola naozaj veľmi krátka. Kývačku po niekoľkých kilometroch položil nechtiac v zákrute a plexisklo sa polámalo. Reumaplechy pokrčil a teda ich zhodil a nechcel viac vidieť. Spomínané plexisklo som ale nemal namontované na Jednosedadláku, ale na 20-ke a doplnil som ho plechovými chráničmi na ruky. Bolo ukotvené na pásovine, ktorá bola zafixovaná na reflektore a na riadidlách, konkrétne na držadlách páčok, na ktorých boli aj spätné zrkadlá. Naozaj som bol spokojný, pretože, keď som sa vybral aj v chladnejšom počasí na dlhšiu trasu, nebol problém a nebolo mi zima. Istý čas som potreboval viac benzínu do malotraktora a ako obyčajne kúpiť ho bol problém. Benzínové pumpy vtedy neboli tak na husto ako dnes. Najbližšia pumpa bola približne 6 kilometrov od nášho domu. Žiaľ benzín nemali a preto ju zavreli ešte pred skončením otváracích hodín. Presúval som sa teda k ďalšej, tá bola od nášho domu tiež tak ďaleko, no od pumpy, ktorá bola zavretá to bolo podstatne ďalej. V miernom daždi som k nej došiel v pohode a vďaka reumaplechom a plexi som nezmokol. Bohužiaľ benzín nemali, tak som do nádrže chcel kúpiť aspoň pol litra nafty, no tú mi pumpár na voľno nechcel predať, lebo naftu predávali len na kupón kúpený na pošte a najmenšie množstvo bolo 20 litrov. V čase núdze nafta bohato nahradila benzín aj olej, no motor šiel plynule, len keď bol dobre zohriaty. Vtedy na pumpe som sa ocitol naozaj v úzkych a napriek výdatnému dažďu som napredoval domov zaľahnutý pod plexištítom. Šiel som na pol plynu, lebo benzínu som mal naozaj málo. Asi dva kilometre pred domovom motor zmĺkol. Uvedomil som si, že reumaplechy a plexištít je dobrá vec, ale tlačiť v daždi ľahkonohý Pionier aj s doplnkami nie je to pravé orechové. Zmokol som až do nitky a oračka sa odložila nielen pre počasie, ale aj preto, že benzín sa nedal nikde kúpiť.

Výroba Jednosedadláka v Považských Strojárňach podobne ako výroba Jednohrba podliehala modernizáciám. Poväčšine v čase socializmu to boli len malé okom nepostrehnuteľné kozmetické úpravy, ktorých hlavným cieľom nebolo vyrábať niečo nové, ale to pôvodné vyrábať čo najdlhšie bez veľkých investícií. Pri modernizácii 555 modelu „B“ to ale neplatilo doslova. Nový model „C“ sa od predošlých prevedení typu 555 líšil dosť radikálnejšie. Jeho estetika vykazovala zrušenie sólo sedadla s nosičom a túto zostavu nahradilo dvojsedadlo. Najskôr táto varianta išla na vývoz na západ od hraníc bývalej ČSSR. Toto prevedenie ale, papierovo stále bolo len pre jazdca. Na Jednosedadláku s dvojsedlom ale dvaja ľudia jazdiť nesmeli údajne kvôli pneumatikám, ktoré nemali takú nosnosť, preto „C-čko“ nemalo stupačky pre spolujazdca. S dvojsedadlovou 555-kou sa viaže aj isté jubileum. Práve tento model bol 200-tisícim motocyklom vyrobeným v Považských strojárňach v Považskej Bystrici spomedzi všetkých vyrobených motocyklov (vrátane Jawy a ČZ) pre bývalú NDR (bývalé Východné Nemecko). Bol preto nastriekaný netradičnou zlatou metalízou. Samozrejme bol s najväčšou pompéznosťou odprezentovaný aj na lipskom veľtrhu vrátane vtedajších hostesiek, či nejakých kráľovien krásy. Na reklamných fotografiách boli obidva modely ponúkané naraz ako alternatíva.

V podstate rozdiel bol naozaj len v sedadle. Ináč to bol ten istý model typu 555. Ako chalani túžiaci po vození sa s kočkou za chrbtom sme bažili po dvojsedle. Spomínam si, že po všelijakých nosičoch na ktorých si „sépie“ trhali punčošky som aj ja podľahol dvojsedadlovému „boom“-u. Namontoval som si toto predĺžené sedlo z postaršej 05-ky. Nakoľko Jednosedadlák postrádal ukotvovacie elementy, ktoré boli súčasťou nového rámu 05 a vyššie, bolo sedadlo ukotvené len opaskom cez skrutku upevňujúcu zadný blatník a aby sa neposúvalo za jazdy tak vzadu som zakomponoval dlhé šróby, ktoré zapadali do otvorov sedadla na ňom vytvorených tesne nad koncom. Bohužiaľ som nemal na Tibíka a Siňora, ktorí už tak jazdili dlhšie. Moja obľúbená spolujazdkyňa nakoniec do kina cestovala s Tiborom vlakom, pretože „Kady“ mal len bicykel. Model s krátkym sedadlom a nosičom sa teda predával súbežne s modelom s dvojsedlom. Podobne ako obyčajne aj „C“ sa dalo doplniť taškou v priehlbine pred zadným blatníkom a nádržou. Ako všetky Pioniere aj 555 si ich majitelia vylepšovali. Pre lepší výkon a frajerinu nejeden mladík na takovho, či dedovho Pioniera namontoval dlhý výfuk z neskoršieho typu 05 a vyššie a ako každý násťročný ho používal v teréne. My sme chodili, keď bolo dobré počasie na ihrisko k internátu hrávať futbal, no nie vždy sme boli vítaní. Stávalo sa, že sme sa museli presunúť na Polia, ktoré boli za osadou, kde v blízkosti strelnice bolo aj ihrisko vhodné nielen na futbal. V nedávnej minuosti sa novodobí renovátori tiež chceli zaujať netuctovým veteránom. Nedávno som spomínal zaniknutý časopis „Moto!fan“ a rubriku „Moje moto“. Vtedy ma zaujala netradičná žltá 555-ka model C. Netradičná nebola len farbou, ale aj budíky v plastovom kryte a fakt, že ju renovátor vybavil smerovkami a zadným svetlom pravdepodobne z ČZ 175. Neposúdim, ako boli smerovky zapojené, ale magneto na Pionieroch na to uspôsobené nebolo.

Ďalším estetickým počinom bola prvotina jedného dnes už ctihodného pána, ktorá už bola viackrát prezentovaná. Skladačka 550+555+21 vychádzala z 555 C, teda s dvojsedlom. Jej dominantou bol dvojitý výfuk, riadidlá s hrazdičkou a modifikovaná predná vidlica 550 s pohyblivým blatníkom. Nezanedbateľné sú aj kolesá s brzdami s vonkajším vypínaním, ktoré sa montovali do typov 05 a vyššie.

Maximalisticky svoju renováciu 555 C pojal iný expert. Svojho miláčka tiež 555 C doplnil riadilami typu custom. Do priehlbiny medzi nádrž a sedlo zakomponoval konštrukciu nosiča podobného továrenskému. Vzadu za sedadlom tiež pribudol nosič podobný nosičom na Simsone, samozrejme zadné svetlo tiež svietilo pôvodne niekde inde. Tipujem Babetta 207. pre ochranu pred nepohodou majiteľ stupačky nahradil len podlahami z reumaplechovej zostavy. Nesmiem zabudnúť na kolesá s vonkajším vypínaním na celonábojových brzdách. Pre atraktívnosť nástrek bol v atraktívnej netovárenskej červeni.

Ďalšou variantou pre zlepšenie úžitkovosti bola aplikácia kompletného zadného blatníka z neskoršieho typu 05, či vyššie aj s namontovaným praktickým nosičom za originálnym dvojsedlom. Pozoruhodné je aj výfukové potrubie, ktoré vykazuje prvky tlmiča z mopeda Stadion, či Jawetta, pretože je menší ako z Pionieri typu 05 a vyššie.

Marek Slobodník, pri svojej výprave na Pionierkový maratón v Čechách sedlal tiež náradie pre dlhé trate. V rámci šetrenia času na tankovanie členovia teamu, kde bol Marek, Pionier 20 obliekli do plechariny 555 C. Dôvod bol jasný, pri tejto kombinácii sa rapídne zväčšil objem paliva. Rám 20 má pod sedadlom nádrž na 5,5 litra paliva a nádrž 555-ky má objem 3,5 litra paliva. Spolu si teda jazdec vezie 9 litrov paliva a to zrejme na 3 hodinový maratón stačí.

Nakoniec som si nechal úpravy, ktoré sú tiež nanajvýš zaujímavé. Dobová tlač, konkrétne Svet Motorov 12/1966 prezentovala zväzarmovskú úpravu 555-ky pre jazdychtivých Pionierkárov, ktorých problémom sú nekompletné horné končatiny. Fotoreprodukcia prezentovala úpravu pre jazdca, ktorému chýbali obidve predlaktia. Ovládanie spojky, brzdy a plynu zabezpečovali lanovody ukotvené v madlách podobne ako ovládanie radenia rýchlostí ako u mopeda Stadion. Majiteľ fotografie sa rozhodol spoluprácu ukončiť a preto foto nezverejňujem. Z toho istého zdroja pochádza aj ďalšia prestavba a síce skladačka 550+555+21+Mustang+Babetta. Podľa slov majiteľa prestavba spomínaného stroja sa diala priebežne cez viaceré generácie. Pôvodne bol spomínaný Pionier 550 ka. Prvá generácia majiteľov vymenila prednú vidlicu s pohyblivým blatníkom a vidlicu 555 s pevným blatníkom aj s celým kolesom. Pionier bol vybavený továrenským nosičom v priehlbine medzi sedadlom a nádržou, neskoršie mal nosič aj vzadu nad pohyblivým blatníkom. V ďalšej fáze pribudli reumaplechy, tachometer, vodítko reťaze, výfuk zo skútra Manet. Ďalšia generácia z 550-ky spravila 555-ku dodaním zadného blatníka aj s kompletným zadným kolesom. Samozrejme zvýšeniu výkonu pomohla karburácia z 555-ky. Ostatná generácia vymenila kompletnú prednú vidlicu za vidlicu z Mustanga s pevným blatníkom. Riadidlá tiež boli menené. Lastovičky nahradila rovná rúra z 555-ky a tú riadidlá s hrazdičkou z 21-ky. Pôvodný reflektor bez tachometra vystriedal 555-kový s tachometrom. Konečný bol svetlomet z Babetty 210. Budíky ostatný majiteľ použil z nejakej zahraničnej 50-ky. Zadný 555-kový blatník bol najskôr vybavený sedadlom a nosičom, ktoré vystriedalo dvojsedlo modelu 555 C. V ostatnej prestavbe bol zadný 555-kový blatník doplnený nosičom z Babetty 210 a zadné svetlo bolo dodané z veľkého motocykla. V tejto ostatnej variante výfuk bol dodaný z ostatného modelu Mustang.

Ak to zhrniem, tak tak typ 555 sa vyrábal od určitého momentu súbežne s krátkym sedadlom a nosičom, alebo s dvojsedlom. Farebné variácie boli zväčša višňová červená. Takých Jednosedadlákov sa medzi veteránistami nachádza najviac. V menšej mierae aj dnes sú vidieť 555-ky pastelovomodré, tyrkizovozelené šedé a čierne. Po ostatnej modernizácii pribudli aj prevedenia dvojfarebné s reumaplechmi, ale o tom nabudúce.