Motorku si si kúpil (ak si sa vedel narodiť, tak dostal) pre radosť. Minule som sa pokúsil objasniť ti základné motivácie, ktoré vedú občana k prestavbe. Zároveň som ťa varoval pred niektorými extrémami a rizikami. Dnes sa budem venovať úpravám. Tým, ktoré majú robiť radosť tvojmu telu.
Pohodlie pri jazde na motorke závisí hlavne od trojuholníka: ruky–nohy–riť, čiže od polohy, tvaru a materiálu riadidiel, stúpačiek a sedla.
-
Tvar riadidiel:
Úzke majú síce výhodu presnejšieho vedenia motocykla – hlavne vo vyšších rýchlostiach, ale nám traktoristom je nejaké presné vedenie motocykla ukradnuté. Naše stroje idú tak do dvesto a sú ťažké ako krava. Potrebujeme riadidlá široké tak 90 až 100 cm, aby sme tú váhu (hlavne pri manévrovaní v nižších rýchlostiach) vládali ukočírovať. Veď len my najlepšie vieme, ako taký chopper zalamuje do zákruty! Šírka väčšia ako meter nám môže robiť problém pri parkovaní – pri plnom rajde aby si si presadol na nádrž...
-
Poloha riadidiel:
Nízka poloha ťa núti byť predklonený a zohnutý. To je fajn na kratšiu a športovú jazdu, ale sedieť v tejto polohe - navyše s dopredu natiahnutými nohami dlhšiu dobu vydrží len masochista. Vysoká poloha, tzv. vešiak na opice vyzerá fajnovo na striebornom plátne, ale diváci v kine, ani Peter Fonda v Easyriderovi nemuseli prebehnúť cez Donovaly. Ja ti radím: zlatý stred.
-
Materiál riadidiel:
Používa sa nerez – ten ma málilinko žltý odtieň, ale po škrabancoch ti nezačne hrdzavieť, hliník – jeho výhodou je hmotnosť, ale tú máme mi drsňáci na háku, alebo pochrómovaná oceľ. To je klasika. Na rukoväte používajú výrobcovia motocyklov gumu, ale tá sa nepríjemne lepí na spotené ruky. Hliník nie je zlý, ale farbí. Kua, kde sa v tom striebornom hliníku stále berie tá čierna!? Oceľové – ak sú kvalitné – sú OK, len by mali mať aspoň akú-takú perforáciu, aby sa ti „rýchlopal“ nešmýkal v dlani. Možno to znie neuveriteľne, ale problém, že by v zime boli studené a v lete pálili, tam nie je. Niektorí drsňáci používajú kožené, ktoré sú príjemné na dotyk, ale ja na nich mám pocit vysušených rúk. A na koniec penové. Sú vážne pohodlné, len nesmú nasiaknuť vodou...
-
Tvar stúpačiek:
Najprv sa musím priznať, že nemám žiadne skúsenosti so šľapkami (plošinkami, ty humorista!), preto ak si zvedavý, obráť sa na motoride.sk na jjara vševedka. Ten má skúsenosti so všetkým. Ten ti iste rád poradí. Aha! Tvar stúpačiek! Hlavne aby sa ti páčili a neboli úplne hladké, aby sa ti z nich nešmýkali nohy.
-
Poloha stúpačiek:
V poslednom čase začali Japonci vo fabrikách robiť to, čo si Slováci doma robia už roky. Konečne začali umiestňovať stúpačky viac dopredu. A celkom príjemné je, keď sú aj trochu naširšie a vyššie, To, že by mali byť sklopné, ti hádam ani nemusím pripomínať. Keď totiž zachytíš pevnou stúpačkou v zákrute o asfalt, stačí trocha smoly a zachytíš o asfalt aj prilbou. Veľmi odľúbené sú aj odkladačky, ktoré sa montujú na padací rám, ale ja sa ich trochu bojím, pretože keď potrebuješ rýchlo preradiť, alebo zabrzdiť, musíš si prekladať nohy.
-
Materiál stúpačiek:
Už som ich videl aj drevené. Ale na Rat bike...
-
Tvar sedla:
Na sériových chopproch sa používajú veľké mäkké sedlá. Tie sú dobré pre bežného jazdca. Tak, ako sedadlá v autách. Ja odporúčam každému fanatikovi čo najnižšie, do „válova“ tvarované sedlo, ktoré slúži zároveň ako opora na kríže. Cítiš sa v ňom, ako vrastený do motorky a zároveň sa máš do čoho oprieť pri cúvaní. S bobíkom (zadným sedlom) sú ustavičné problémy. Buď je pekný. Alebo je pohodlný. Pri rozhodovaní sa, akého zvolíš, záleží len od tvojich nervov, lebo počúvať ustavične zozadu náreky a nadávky, to chce ozaj nervy zo železa. Ale opierku by som svojej spolujazdkyni fakt doprial. Ona ťa za ňu ozaj príjemne odmení.
-
Poloha sedla:
Všetci čopráci chcú sedieť čo najnižšie. Je to logické a ľahko dosiahnuteľné, práve tým, čo som spomínal v bode 7. Dá sa tam získať až takých 5-7 centimetrov. Ja ešte odporúčam posunúť sed čo najviac dozadu. Tým sa od teba vzdialia stúpačky a to predsa chceš, nie? A ešte máš aj pocit, že tvoja motorka je väčšia. Riadidlá na seba môžeš ľahko nakloniť. Čo sa týka bobíka, toho robím tiež čo najnižšieho. Pri jazde je dobré mať ťažisko čo najnižšie pri zemi. Oceníš to v zákrutách a pri bočnom vetre.
-
Materiál sedla:
Sériovo dodávaná koženka je úplne nepriedušná. Výhodou je to, že ju po daždi utrieš handrou a je suchá. Nevýhodou to, že sa ti na nej v horúčavách potí riť. Na Slovensku je móda vyrábať ručne šité sedlá. Keď to niekto ovláda, je to paráda. Ale drahá. Ale veľa takých nie je. Ostatní vyrábajú sedlá asi priamo na objednávku svätej inkvizície. Ja som fanúšikom strojom šitých sediel. Tenšia koža totiž lepšie vytvorí požadovaný tvar, tvrdosť takéhoto sedla sa dá oveľa lepšie nastaviť a nie sú na ňom tie nepohodlné švihly. Apropo tvrdosť: tá záleží od tvrdosti vnútorného materiálu – molitanu. Ja s obľubou dávam ten najtvrdší, ale záleží od jazdca. Hádam poslednou výhodou strojom šitých sediel je to, že materiál na ne sa dodáva vo veľmi pekných a kvalitných farbách. Hrubú kožu ručne šitých sediel (a väčšinou to ani nie je koža, ale lisovaná kožená drť) treba moriť a tam nie je stálofarebnosť zaručená.
O mesiac si povieme čosi o prestavbách lahodiacich oku.
Psik,
Buldog-Silárd Racing Team, článok vyšiel v
SLOVENSKÝCH MOTOCYKLOVÝCH NOVINÁCH