Projekt z cesty do terénu – Sezóna ukončená na celkovom treťom mieste

Konečne som si vyskúšal, aké to je, zajazdiť si „kantráč na Búroch.“ Dostal som sa tam viac-menej náhodou, ale nakoniec to bol, ako tréning, vydarený deň. Prišiel som síce šestnásty, no skúsenosť to bola na nezaplatenie.

Husacina dostala do výbavy nové koleno a koncovku od ProCircuit, a samozrejme, k tomu aj patričné preladenie karburátora. Stačilo už len pripravovať seba na nasledujúce závody a pobrať tam čo najviac skúseností, a samozrejme, aj nejaký ten „pokál“.

sezóna začala na jednotku

Konečne prichádza prvý pretek tejto sezóny, ktorý sa koná na domácej dráhe a ja som aj spoluorganizátor. Samé starosti, veľký stres, či všetko bude tak, ako má, či vydrží počasie a nakoniec aj či nebudem premotivovaný a nerozsekám sa hneď na prvej rovinke, alebo po prvom skoku. Našťastie všetko vyšlo ako sa patrí a oba rozjazdy som si prišiel pre ocenenie najcennejšie. Najcennejšie? To som ešte nevedel, pre aké si idem na ďalší pretek do Gbelov.

Seriál sa lepšie začať ani nedal a výsledky naznačovali dobrú prípravu na celý rok. Áno, to sa ukázalo aj v Gbeloch, ktoré sú moje neobľúbené. Napriek zvolenej taktike počas meraného tréningu - nezamerať sa na najlepší čas, ale na predbiehanie kolegov a hľadanie si miesta, kde to pôjde najlepšie, som si aj tak vyjazdil druhý najlepší čas. Krásne sa to rozbieha tá sezóna. Na štarte som úplne kľudný, po páde rampy to tiež nič vážne so mnou nerobí, lebo veď mám na to, aby som prípadný nezdar dotiahol počas závodu. Lenže po prvej lavici s následným rozhádzaním motorky a nárazom druhej motorky do môjho boku to je zrazu inak. Až na druhý deň si uvedomujem, čo sa vlastne stalo. A to, či bolo cennejšie zlato v Senici, alebo to, že chodím a fungujem, som si neuvedomoval stále. Na to som si musel počkať až na záver sezóny. Ale o tom neskôr.

tu už to bolo trochu horšie

Takže po páde v Gbeloch a následnej rekonvalescencii som vynechal pretek v Beckove. Vlastne ako divák som tam bol, ale na viac som to fakt nedotiahol. Trochu sklamaný, ale stále s optimizmom, že ak zamakám, tak to môže byť celkovo ešte zlato. Tá bodová strata sa bude dať dohnať.

Stále trochu pochrámaný, ale s vnútorným odhodlaním nastupujem vo Sverepci do boja o ďalšie body. Mal som stále tak trochu šťastie, pretože zhodou okolností sa pred Sverepcom presunuli preteky vo Veľkých Uherciach na predposledný termín, takže som mal o niečo viac času na liečbu. Ak by sa nepresunuli, určite by som ich nešiel a celkové zlato by bolo stratené. No šťastie sa ma ešte ako-tak drží a teda Sverepec idem. Nakoniec cez pár komplikácií som celkovo za obe jazdy tretí. Stále je teda živá a reálna predstava o titule.

vo Sverepci som čo dohnal

Makám na sebe, trénujem, nakoniec ešte dva dni pred pretekom vo Vištuku absolvujem tréningový camp s Bučkom a dúfam, že všetky tie poznatky aj zúročím. Už najlepší čas v meranom tréningu ukazoval pripravenosť do tohto, ale aj do ďalších pretekov. Tak nakoniec by to dnes mohlo byť na dve prvé a dočasná červená tabuľka? A veru že áno. Obe jazdy som bral plný počet a v celkovej tabuľke sa dostávam na čelo s náskokom 5 bodov. Optimizmus je späť v plnej forme a predstava o titule skoro jasná. Aká pochabosť, že?

vo Vištuku získal znova červenú tabuľku

Toto musím dať a aspoň takto dokázať hlavne sám sebe, že keď sa chce, dá sa dokázať všetko. Aj cez nezdary, prekážky a zranenia. Teda skoro všetko a nie cez všetky prekážky. Trénovať, trénovať a pripraviť sa ešte lepšie a v ďalšom podniku tohto seriálu poistiť celkové prvenstvo. To by ma ale nesmelo opustiť šťastie. Alebo to tak nakoniec malo byť? Rozlámať sa na domácej trati na relatívne ľahkom skoku? Obnoviť si zranenie z Gbelov a aby som asi nevyviedol niečo viac v nasledujúcich Uherciach, tak som si pre istotu zlomil aj rebierka? No, a je po titule. A určite to poradie bude nakoniec niekde na hrane prvej päťky, nie? A to som chcel to „najcennejšie“. Miestami ma z toho prepadajú až depky. Fakt sa mi skoro zrútil celý motokrosový svet.

Takže Uherce sú vynechané a aj posledné Dubňany budú bezo mňa. A tak krásne som si naplánoval tento rok. Chcel som to najcennejšie. Tu to mám. Koľký budem? Piaty? Šiesty?

nakoniec osobné domáce odovzdanie u Andrejky doma :-)

Šťastie nie je pre každého! A ako sa poznám, a teraz sa to aj ukazuje, nikdy si nemôžem nič plánovať. Na sto pro to bude vždy inak! No a nakoniec (a asi aj našťastie) vďaka počasiu sa Dubňany rušia a nebudú sa presúvať na ďalší termín. Takže som celkovo tretí? Lepšie ako piaty, ale o dve miesta horšie ako prvý. Možno keby sa to presunulo a ja som mohol pretekať, a tí predo mnou by nedošli alebo neviem čo...no už zas špekulujem. Nič to, za tri odjazdené podniky v sedemdielnom seriáli je aj celkové tretie miesto dobré. Nie je to síce to najcennejšie, ale aspoň tak. Na koncoročnom plese oslávim aj to.

To by som ale nesmel ďalej jazdiť, alebo aspoň by som mal prestať padať. Totiž deň pred plesom som skočil ešte na testovačku off modelov do Uheriec. Samozrejme som sa v poslednej jazde zvalil a ako sa večer a ešte viac ráno ukázalo, staré zranenia sa znova hlásia do pozornosti. Toto je už fakt dosť aj na takého vola ako som ja!

A čo mi nakoniec teda sezóna 2013 priniesla okrem zranení a tretieho miesta? Nakoniec som si uvedomil, že som dostal naservírovanú, síce len na bronzovom podklade, ale zato tú najcennejšiu cenu. Konečne som si uvedomil, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a vždy sa radšej vrátim z preteku po svojich a celý k tomu najcennejšiemu čo mám. K mojej Miriamke.

najcennejšie čo mám