Intercontinental Rally 2013 4/5

9. etapa: Bon Lanuar – Akjoujt

Aj na pôvodnom Dakare mauretánske duny vždy rozhodovali. Sú mäkké, zle čitateľné a zákerné. Pravidelne znamenali stop pre množstvo zúčastnených.

Predvčerom som predpovedal púštnu búrku, na oblohe spočívali círy a tie vždy znamenajú posun počasia k horšiemu. A stalo sa. Zrána ešte celkom v pohode absolvujeme niekoľko desiatok kilometrov k štartu a odvtedy ide všetko voľným pádom.

Spočiatku za zníženej viditeľnosti jazdíme po úplne hladkých planinách s občasnými plochami malinkých duniek, naháňame sa s Jindrom Moravcom a sme rýchli. Zrazu sa viditeľnosť prudko znižuje na 100 m a čaká nás asi 30km malých čerstvých dún nafúkaných pomedzi kríky, malé údolia a trsy ťavej trávy. Radím stále jedna – dva, rýchlejšie sa nedá. Nakrátko sa stretnem s dvomi motorkármi, ale búrka nás rozdeľuje. Pretože nevidno do diaľky musíme dôverovať GPS a trasu sledovať bez možnosti vyberať si. Etapa prebieha v pohode, míňam CP2. Orgas podpíše kartičku, zaznamená čas a vchádzam do povestného dunového poľa.

Mauretánske duny sú zvláštne tvarom, pieskom aj konzistenciou. Podobajú sa na obrovské bochníky chleba bez hrebeňa na vrchole, ale s esovite odkrojenou časťou. Ukladajú sa do systému, kde esíčka nadväzujú no sú v styku etážovo usporiadané. Piesok je rovnakej farby a jeho mäkkosť závisí iba od času uloženia. Preto je náveterná časť relatívne pevná, no posledné cca 3 metre pred prevejom úplne bez výstrahy mäkká. Aby toho nebolo dosť, lokálne sa vyskytujú prepadliská v strede náveterného svahu. Preto je dobré jazdiť popod prevej v styku dún, šikmo pod plynom prekonať nestabilný úsek a skočiť dolu 2-3 metre so zadným kolesom zaboreným v piesku a s predným vo vzduchu. Priemerne po 7 dunách sa systém napája na priečnu dunu, tu sa treba vynájsť a znovu pokračovať. Motor reve na dvojke naplno a spojka dostáva zabrať.

Bez opísaných vedomostí a hlavne bez dostatočného prehľadu dopredu vojdem do poľa. Vidím iba na jednu dunu a ostatné skrýva žlté povetrie, systém nejde prečítať. Hneď na druhej dune motorka stojí s výfukmi otočenými do nebies a celé predné koleso zmizlo v mäkkom piesku. Dvaja okoloidúci pretekári mi pomáhajú stroj vyhrabať a dohovárame sa na spoločnom postupe. Ale vtedy zaúraduje GPS a ja signalizujem, že túto dunu obídem sprava. Systém dún však v tomto smere nepúšťa, preto idem 3 km rovno a až po pochopení spôsobu uloženia dún zalomím doľava krížom k trase a už to ide. Motorka sa síce 2x zahrabe, ale v takomto podklade som iné nečakal a napredujem dobre. Tesne pred pevnejším podkladom stojím znova, motor hučí so zaradeným kvaltom no zadné koleso stojí. Tak som došiel. Buď porucha spojky alebo radiacej kulisy. Povetrím letia tony piesku a motor nejde rozobrať. Cez satelit sa spájam s KTM v Blave a skúšame prísť na chybu. Chalani typujú na spojku. Volám nášmu záchrannému vozidlu, už sú na ceste za Jirkom s prázdnou nádržou, stojí 4km odo mňa.

Preto nestláčam záchranný Spot a čakám, organizátor má zrejme vlastných starostí dosť. Za nastupujúcej tmy vietor poľavuje, môžem rozobrať spojku bez rizika množstva piesku v motore. Lamely v strede sú spálené. To nechápem, dávali sme pred pretekom nové a pred rokom som jazdil v piesku viac pri vyššej teplote a nič. Asi súdruhovia kapitalisti začali v rámci krízy šetriť aj na lamelách. Čistím za svetla čelovky 3 hodiny spálené miesta malým skrutkovačom, všetko skladám. Po naštartovaní, ale spojka nevládze v piesku, už je priveľmi zodratá a má malý prítlak. Chystám sa na prvú noc v dunách, počas opravovania zmoknem, uschnem, znovu zmoknem a uschnem a ešte raz. Dvíha sa vietor. Na obzore tancujú odrazy reflektorov áut, moja záchrana sa nepribližuje. Chlapi sa dostali na dostrel k Jirovi.

Narýchlo robím revíziu zásob. Dva litre som vypil počas etapy, v kamelbaku zostalo pol litra. 1,5 litra v pevnej PET fľaši sa porúčalo vo vysokej rýchlosti z motorky a zostali našťastie 2 litre v zadných nádržkách. Takže mám 2,5 litra čo normálne stačí na vyrovnanie deficitu po jednej ťažkej etape. Od postátia šetrím a pretože som od svitania na motorke od začiatku trpím smädom.

Sám v dunách

V noci sa opäť dvíha studený vietor, driemem zabalený v striebornej záchrannej fólii a pravidelne mením miesto. Piesok ma zafukuje a ak závej dosahuje k nosu idem ďalej. Inak hlučný krkavec potichu krúži nízko nad dunou a pozoruje nádejnú korisť. Na svitaní odletel a doleteli muchy.

Volám tímovému Hiluxu a dozvedám sa že sa ku mne nedostanú. Preto dávam otázku riaditeľovi pretekov, či mám radšej dať záchranný signál na organizátorov. Prichádza rada, že pokiaľ sa do poludnia neprebijú pieskom nech aktivujem Spot. Tak sa stalo a pohroma pokračuje. Našich chlapov posielam preč, sú takmer bez vody a paliva. Organizátori sľubujú pomerne rýchle vytiahnutie a odvoz. Síce verím, ale vodu aj tak šetrím. Jeden nikdy nevie. Satelitný telefón zapínam občas, pretože počas poslednej etapy od otrasov odišla nabíjačka a musím šetriť batériu.

Sedím v kotlinke medzi 20 metrovými dunami, motorka opretá o prevej. Jej presun k miestu opravy včera trval 2 hodiny makačky a meral 15 metrov. Spoločnosť poskytujú dva veľké hrby ťavej trávy, jeden malý, sukulent so siedmimi výhonkami a listami v tvare tanierikov, mračno múch, cínovo sfarbené mravce a jašterička. Tá mrcha vo farbe Afrika Korps mi pobehala po bosých nohách a naplašila moju maličkosť. Sedím v tieni sukulentu a mením polohu tela a končatín podľa pohybu slnka. Tieňa je zúfalo málo a vykrúcam hnáty do jogínskych polôh, aby nevyšiel nazmar. Popoludní počujem za dunami zvuk motora, ale vzďaľuje sa. Najčipernejší z mravcov má iba 4 nohy a rád ma pravidelne štípe.

Veľké tmavé maxi (asi) čmeliaky sú vo vytržení z modrej bundy, no z bledomodrého trička dostávajú ruju. Tak radšej sedím v bunde a čelím pravidelným atakom čiernych rozbláznených príšer. Občas nakrátko odletia posúložiť blankytnú kapotáž motorky a v divokej vzdušnej akrobacii sa vrátia späť.

Mám dosť času na analýzu poruchy, vzniknutej situácie a oprávnene si nadávam. No neklesám na duchu a pobyt osamote beriem ako duchovné cvičenie. Čo ma nezabije, to ma posilní!

Blíži sa večer, odleteli muchy a prileteli krkavce. Už sú tri a obsadzujú okolité duny. Vyšli hviezdy, začína byť kosa a o ôsmej večer dopíjam posledný glg vody. Premiestnim sa na vrchol duny, odtiaľ v prípade potreby vidieť blikajúcu čelovku do ďaleka. Šatka je dávno natiahnutá cez nos a ústa, na očiach motorkové okuliare, lebo krkavce radi klovú možným obetiam do očí. Chladná noc končí, krkavcov je už 5 a občas zosadnú kúsok bokom. Majú to pekne zorganizované, ale skapať sa nechystám. S vychádzajúcim slnkom odlietajú krkavce a prilietajú muchy, viac ako včera. Zrejme sa v predstihu rozkladám a lákam drzý hmyz.

V tejto fáze pohyb minimalizujem a po nočnom pohľade do navigácie viem, že bez cudzej pomoci neprežijem. Najbližšie obydlia a cesty sú priďaleko. Už som dlho bez vody, preto ani nejem a neprijímam minerály.

Záchrana

Ráno a dopoludnie sú teplotne znesiteľné, no hustnúcu krv cítiť a vyliezť na dunu je mierny problém. Ulíham na severný chladný prevej.

Zrazu teleport… …sedím doma pri stole, jem chutnú slepačiu polievku a manželka sa usmieva. Do kuchyne presvitá jarné slnko a vonku sa vyhrievajú psy. Vychutnávam kľud a silu krásnej chvíle… …“tak už jsme tady!“ Pália ma oči aj ústa, ale chalani z ambulancie sú reálni. Tak predsa, po 48 hodinách sa teším. Ja blbec naivný.

Dostávam napiť, do vaku nalievajú niečo málo vody a spolu trochu jeme. Pýtam sa či prišli autom, nič nebolo počuť. Vraj je za dunami. Údaj 14 kilometrov vzdušnou čiarou a 20 reálne pri chôdzi šokuje. Šliapali za mnou 6 hodín! Prečo ma orgas neposlali za mojím tímom 4 kilometre keď som vládal??? Nevedia, majú toho dosť. Ani nerozmýšľam čo bude nasledovať, bez slova všetko pobalím. Ešte sa dozvedám že máme 1,5 litra teplej vody na hlavu. Po prvej hodine dávam dolu z nôh čižmy a pokračujem v horúcom piesku bosý. Slnko už nemilosrdne pečie a putujeme od akácie k akácii, dáme 5 minút oddych, hlt vody a tak ďalej. David obetavo robí stopu a Jirko Kašpar mi pomáha v prevejoch nahor.

Prvý osteň bodá hlboko do nohy v okamihu po vyzutí. Našťastie je oceľovo pevný a nezalomil sa. A potom ďalší, a ďalší. Dva razy musím sadnúť a z celej sily ťahať z nohy zabodnuté rastlinné čudo veľkosti mince s množstvom pichliačov. Krv rýchlo zastaví piesok a prach, tak nohy neriešim. Pľuzgiere všetky popraskali dávno. Ku koncu dvakrát vypínam zvuk a čiastočne obraz, no neodpadávam a nesťažujem sa. Chalani si užívajú svoje a nebudem obťažovať. Aj výstroj nesiem sám. Po šiestich hodinách uvidíme odstavené auto na obzore, ale trvá pol hodinu pokiaľ lejem do hrdla polouvarenú kolu a baštím antikŕčovú medicínu. Fuj a mňam. Volám domov že žijem, v noci prichádzame k asfaltke a pred polnocou sa zvítam s Dufinom v kempe na brehu Atlantiku pri Nauskote. Objímem sa s tým nezlomným chlapom a zisťujem, že zostal bez benzínu kus ďalej, no v relatívne prístupnom teréne. Niečo zjeme a v požičanom spacáku smutne ulíham na brehu oceánu. KTM mi chýba.

Ráno Dufino organizuje akciu na záchranu motoriek. Majiteľ kempu krpatý Francúz pozná domácich a tak nechávam zálohu 500€ a 200 dám po vytiahnutí. Ale už včera Dudinovi mašinu nevytiahli a jeden z organizátorov rally nás uisťuje, že veriť tu nemožno nikomu a že motorky zrejme nikdy neuvidíme. Ďakujem za morálnu podporu v ťažkej chvíli. Kamoš zostáva, ja pokračujem s obetavými zdravoťákmi, proste nemám na nič síl.

Zebra bar

Zrána prechádzame cez nekonečné geto s nariedko postavenými chatrčami a s horami odpadkov medzi nimi. Šedivý slum, šedivý prach, šedivý chapi, ženy nevidieť. Dym na obzore z obrej dieselovej elektrárne, vychudnuté zvieratá a pojazdné vraky na ceste. Po hodine a pol sa vymotáme z hrozného miesta a vieme, že to bolo hlavné mesto Mauretánie!!! Centrum sa líši od periférií iba väčším množstvom smetí. Tak deprimujúcu krajinu a mesto zrejme v živote neuvidím. Jedinými ako tak upravenými sú vojaci a policajti. Často majú otravné kontrolné body 100 metrov od seba, konkurenčné zložky predsa nebudú stáť spolu.

Našťastie na juhu začína prírodná rezervácia s pelikánmi, plameniakmi a so sviňami bradavičnatými. Pelikán je podľa vzhľadu také hlúpe lietajúce prasa: špinavý, pažravý a drzý.

Hranicu prechádzame za pár minút, ďalší vládny zmocnenec Kukú robí zázraky. Senegal je zrazu farebný, plný smiechu a úsmevov, s dobrými hlavnými ťahmi. Vysoké štíhle černošky vlnia bokmi a nosia na hlave koše s nákladom, pomaľované autobusy obťažkávajú strapce ľudí, každý s každým komunikuje. A dediny nezapáchajú, čistý zázrak. V Mauretánii je islam brzdiacou a zväzujúcou silou spoločnosti, tu v Senegale sa preferuje jeho veselá forma. Baby perú s holými kozami pri rieke a chodia skôr vyzývavo oblečené ako zahalené, chlapi nasávajú a nikto nič neprikazuje. Spoločnosť má svoje zabehané pravidlá, rodiny žijú pohromade, kto môže pracuje a delí sa s ostatnými členmi.

Auto ma vyklopí v Zebra bare na brehu jazera, kemp je spojený so svetom drevenými lávkami ponad vodu a nasypanou cestou. Tím je v kempe, Jirko st. slzí šťastím a opakuje dokola, že sa hanbí za ponechanie KTM-ky a mňa v dunách. Nekonečný dobrák len ťažko prijíma vysvetlenie, že viac urobiť nešlo a riskovať život pre motorku je kravina. Rovno si švacneme po dva štamperlíky a pivo. Keď teda akože žijem.

A tak 20 hodín po neskutočných udalostiach sedím osprchovaný a oholený pod palmami, nad hlavami poletujúce papagáje, v ruke chladené pivo Gaselle a v reprákoch miestne reggae. Zízam otvorenými dverami na mladé černošky v pestrých háboch ako tancujúc varia. Občas niektorá s pohybmi modelky vybehne a nalieva mi tekutiny. Raj na zemi, nirvána naživo, predošlé dni mi prídu ako zlý sen.

Onedlho dohrmí Jindro, je celkovo piaty! Mauretánsku etapu zajazdil výborne a poskočil v poradí. To všetko po špatnej havárii pred pár mesiacmi, s dochrámaným ramenom a bez prípravy! Tak aspoň takáto správa. Síce tiež spálil spojku (rovnaké lamely ako moje), no už bol za dunami a pobiede dokázal KTM-ku doviesť do bivaku. Jirko na BMW pokračuje mimo poradia, tiež mu vyšiel v dunách benzín.

Večer radosť zo života pokračuje, pečené ťavie flákoty, sladké zemiaky, všakovaké šaláty a pijatiky dávajú život opäť do správnych koľají. Ako málo stačí.