Intercontinental Rally 2013 2/5

3. etapa: Merzouga – M´hamid (presun 40km, časovka 151km, presun 61km)

Perla medzi pôvodnými trasami Dakaru. Relatívne krátka časovka, no technicky náročná. Nejako sa mi podarilo rozhýbať sa a so zaťatými zubami nastúpiť.

Opäť ranné vstávanie do zimy, ale chvíľkových -2° rýchlo vystriedalo teplé počasie. Za Taouzom sa neštartuje vpravo ako je dnes zvykom pri tripoch do M´hamidu ale vľavo pozdĺž alžírskej hranice. Prvý CP je umiestnený v malých dunách medzi dvomi cestami, ale prístupný iba z jednej. Volím samozrejme nesprávnu a strácam 15 minút, Dufino ma nešťastne nasledoval. Potom už nasledujú známe terény, slané jazerá, Porte de Sahara a slávna Hi Remilia. Táto oáza sa nachádza na brehu riečiska Oued Rheris a to je povestné podkladom. Brehy sú strmé, občasná rieka rozvetvená a okolie je počas sucha pekelné. Existujú dva varianty prekonania problému: severný bol pred rokom v horšom stave ako južný. Preto sa poberám juhom a to je opäť zle. Hneď za oázou je úzka hlinitá cesta, teraz rozjazdená s meter hlbokými koľajami plnými feš-fešu. Jindro idúci predo mnou dvíha oblak prachu a ten zostáva ako biela stena na mieste. Čakám 5 minút, no prachová príšera sa ani nerozplýva ani nepohybuje. Všeobecne tento rok sú bezvetria a často pretekáme naslepo v kúdoloch prachu. Tak sa pohnem, z koľaje trčia iba riadítka a zhromaždení domorodci majú šou. Nohami sa odtláčam od stien a pobiede prejdem kritických 200m. Tu prechádzam tromi korytami a nakoniec niekoľkými kilometrami prachových dún a ciest pomedzi kríky. Všade sú popadaní jazdci a úsek hodnotím spolu s Chegagou ako najnáročnejší na území Maroka. Kúsok odtiaľ v najväčšej riti sveta stretám skupinku cyklistov mieriacich krížom cez našu trasu niekam nikam. Nechápem čo tu robia, desiatky kilometrov od akejkoľvek možnej záchrany.

Vypaľovacie údolie zmenilo vlaňajšiu oranžovú farbu na súčasnú šedivú. Na slanom jazere ma vytláča Dušan Randýsek z lepšej stopy a preto v tej horšej ani neprekročím 150-ku. Štrkové a rovné planiny preruší skupinka motorkárov stojacich okolo spadnutého a bezvedomého Aleša Černého, nakopal ho pieskový úsek kde treba kúsok ubrať. Po prebratí pokračuje pomaly v sprievode Jindru do cieľa. K nemu chýba prejsť tromi vojenskými kontrolami, dvomi sedlami a niekoľkými čiernymi údoliami. Kúsok pred cieľom v poslednom údolí stojí pokazená Randýskova bugina, vyvrela mu voda.

Presun z cieľa asfaltom do M´hamidu končí zrazu v známych priestoroch – bivak je v kasbe, kde som minulý rok strávil čerstvo zlámaný noc medzi zhašišovaným personálom a rovnako zhulenými hosťami. Svet je malý.

Večer riešim veľa detailov na motorke a pokúšam sa nájsť chybu na nastavení a inštalácii GPS. Totiž niekedy vypína, prípadne za jazdy prepne do iného módu pohľadu a mýli ma. Trochu sa podarí oddýchnuť.

Ako funguje tím

Hlavné tímy majú plnú profi podporu a zázemie. Väčšinou je veľký nákladiak alebo dodávka ako nosič nákladov a sleduje presunovú trasu medzi bivakmi. Malé sprievodné vozidlo buď sleduje pretekársku trasu pokiaľ môže, alebo normálne preteká a nesie navyše základnú podporu pre motorkárov.

Po príjazde do bivaku rozložia stany, uvaria jedlo, nachystajú nápoje, rozložia batožinu a čakajú na príjazd motoriek. Jazdci iba zostúpia zo stroja, odkonzultujú problémy s mechanikmi a až do rána sa venujú iba sebe. Takto je možné udržať pri živote motorky nižších kubatúr, pretože sú menej náročné na silu a kondíciu a v technických úsekoch sú rýchlejšie.

Ako fungujeme my

Amatérsky jazdci to majú ťažšie. V noci okolo druhej idem na toaletu, alebo za blízku dunu. Ráno potme vstanem, nachystám si niečo na jedenie, dolejem camelbak, skontrolujem motorku. Oblečiem si komplet výstroj. Potom zložím stan a spacák, zbalím debny s náradím a s výstrojom a vyštartujem do presunu.

Po skončení etapy spadnem z motorky a zisťujem či sa dá spať v nejakej chatke alebo v stane. Väčšinou potom sklamane staviam stan, zároveň jem studenú konzervu a pijem tekutiny. Popri tom sledujem motorku a riešim údržbu. Vždy sa niečo vyskytne, tak prezúvam, mením, opravujem a riešim. Ak sa dá, prizvem na pomoc niekoho z nášho sprievodu. To dojedám druhú konzervu, večer si ešte zalejem vrecko s horolezeckou stravou. Stmieva, ak je možnosť tak sa umývam, sprchujem. A prípadne ak sa dá navštívim toaletu. Nasleduje večerná rozprava, zásadne medzi 20:00 až 22:00. Nahrávame trasy do GPS, porovnávame a naposledy kontrolujeme prístroje a Spot. Do stanu dám výstroj, kamelbak s vodou, tabletku s minerálmi a čelovku. V noci okolo hučia centrály, postupne pijem a zavodňujem organizmus, pomedzi to spím.

Hilux ako lietajúca záchrana nás sprevádza na štarty a často aj po úsekoch etáp prípadne po celej trase. Dôvodom je rýchla technická pomoc v prípade poruchy a vozenie paliva. Hoci na trati v dlhých etapách bývajú vyznačené benzínky prípadne usporiadateľ na dlhej časovke sám poskytuje palivo, nie vždy je to pre pretekárov výhodné.

Hlavným PC guru je Dufino. Určil nastavenie GPS, dal dohromady mapy a denne nahrával trasy do našich prístrojov. A mal trpezlivosť s blbcami môjho kalibru.

4. etapa: M´hamid – Icht (presun 9km, časovka 388km, presun 140km)

Otepľuje sa, ráno nás prekvapí krásnou nulou a teplota rýchlo stúpa. S obavami sa pohýnam do miest, ktoré mi vlani privodili doničenú ruku. V tejto časti feš-fešu jazdím opatrne a zopár motoriek ma predchádza. nasledujúcich 30km prachových dún poskladaných do zatáčkovitej medzikríkovej cesty je o plnej dvojke naslepo v oblakoch prachu. Vyústi na bočnej panve jazera Iriqi. Konečne vidím dopredu (jazdili sme tesne za sebou), pridávam a pri 140-ke motorka vynecháva! Zastavuje sa mi okrem motora aj krvný obeh, to snáď nie!!! Nakoniec sa stroj chytá ale celú etapu ho neviem vytočiť viac ako na 2/3 otáčok. Napriek tomu idem parádne, míňam tabuľové hory, čierne planiny s jarkami, CP kde čerpám benzín. A opäť do hôr, cez náhorné planiny. Na rovine vojenská kontrola vyháňa všetkých mimo dohodnutú trať do dún čo niektorých potentovancov rozhádže a blúdia kade tade. Po prekonaní sypkých čerstvých dún čaká nekonečná hlinitá rovina s rastlinami, 2. pohodová vojenská kontrola, vyschnuté jazero a potom iba kamene, kamene a kamene s prachom do nemoty. V cieli 1. RZ-ty odpočinieme s blúdením sa presunieme k 2. krátkej RZ. Tá je zrušená a po ceste do bivaku KTM nadobro zastane. Je mi jasné že za všetko môže palivový filter, náhradný odpočíva samozrejme doma v garáži. Neriešim problém na ceste, hodím motku okolo idúcim Španielom na vlek a v bivaku vypúšťam hrsť bordelu z filtra. Včera som totiž neskontroloval dotiahnutie dekla na ľavej prednej nádrži a pumpár ho iba mierne pootočil. Zároveň sa zasekol odvzdušňovák zadnej nádrže v otvorenej polohe a palivová sústava tak dva dni nerušene žrala prach.

Som dosť unavený, noc strávime v čistom francúzskom kempe v štýlových hlinených chatkách. Spestrenie noci produkujú stovky mravcov v posteli, ale som konečne osprchovaný a v teple, preto dosť pokojne spím.

Nakoniec sa zrušila celá časovka, uznali iba výsledky po 1.CP, pretože slabšie povahy po vojenskom probléme blúdili a „nemali rovnaké podmienky“.

5. etapa: Icht – Smara (presun 150km, časovka 280km, presun 57km)

Začiatok časovky je po dlhej a rýchlej uvalcovanej ceste, nepodlieham lákanie a idem do 140, viac nechcem riskovať. GPS zase raz zaúradovalo, odbočku doprava na WP signalizuje o niekoľko km neskôr. Odbočím do púšte a pokračujem hore nekonečným svahom s veľkými čiernymi kameňmi. Pri kaňone s kolmými stenami doťahujem povolené nádrže a zostupujem nájdenou „cestou“ na jeho dno po strmom zafúkanom brehu. Dole stretávam neskoršieho celkového víťaza a som na CP ako druhý. No GPS ukazuje iba vzdialené body a preto musím nasledujúce kilometre riešiť intuitívne. Výjazd z kaňonu bol na hranici možností stroja a jazdca, idem sám krížom po skalnatej planine, po pol hodine sa konečne napájam na správnu trasu. A tá stála za to! Roviny s rovným žltým pieskom prerušované malými vlnami, zmeny smeru driftami vysoko nad 100km/h, malé duny kde predbieham autá aj motorky.

Na CP2 tankujem, onedlho jedno GPS vypína a druhému blbne podsvietenie. Pokračujem v etape po nekonečných a nebezpečných kamenných cestách tak že nasledujem prach, predbehnem jeho pôvodcu a znovu prenasledujem prachový chvost na obzore. Všetko kontrolujem podľa polohy slnka, občas sa spolieham na intuíciu. Takto obehnem 3 autá a 6 motoriek. Naraz sa cesta stratí v hlbočine, zúfalo brzdím a letím s motorkou bokom po stometrovom zráze so sklonom skokanského mostíka, padli tu asi všetci. Toto by mali chlapi na rozprave riešiť. Postavím motorku a pokračujem na najrovnejší úsek rally. V oslepujúcej belobe sa mnoho kilometrov vpredu matne črtá protiľahlý breh slaného jazera, podklad je dokonale rovný. To bude paráda! Nebude, zrýchľujem na 140 a vtedy motorka zhasne. Kua ja debil, zabudol som prepnúť na zadnú nádrž, predné zhltol smädný motor. Znovu vypálim, dosahujem 140-ku a motor znovu stojí. Začínam rozoberať stroj, po filtri iba poklepem a na pol plynu idem na druhú stranu. Aj najväčší sráči ma obiehajú a ukazujú sprosté gestá, GPS sa zaplo a naviguje. Tých pár kilometríkov do cieľa s jedným zlým odbočením zvládnem a až tam rozhádžem motorku a všetko čistím.

Po dojazde do bivaku pozerám na sprchy zafúkané po kolená pieskom, preto špinavý mením olej a opravujem tisíc drobností, Jirko Zeman mi obetavo pomáha. Nakoniec objavím použiteľný turecký záchod a čiastočne funkčné umývadlo. Spím v stane ako v mrákotách, stále je zima na páperový spacák.

Akú motorku osedlať?

Motorky v Race kategórii možno rozdeliť do troch skupín: ľahké s ambíciami, ťažké s ambíciami a ostatné. Začnem s charakteristikou od konca.

Jazdci zúčastňujúci sa Rally ako dobrodružstva bez cieľa pretekať zoberú väčšinou staršie ľahké enduro zreparované na nevyhnutnú mieru, pridajú veľkú nádrž a GPS a je hotovo. Ich poloturistický štýl jazdy neničí techniku, nederie pneumatiky a neprináša zranenia. Väčšinou mladí chalani sa pohybujú v druhej polovici výsledkovej listiny, nie sú kondične pripravení a majú čas. Preprdkajú etapami, občas vynechajú CP a ak Boh dá motorka vydrží bez profi opatery. Počas etapy oddychujú, fajčia a do cieľa prídu za tmy.

Pretekári na motorkách 600+ sú amatéri silne ťahajúci za plyn bez možnosti opatery profi tímu. Motorky robustnej stavby veľa vydržia s malou údržbou, na druhej strane nie sú tak obratné a viac unavujú. A hlavne v neznámom teréne majú dlhšiu brzdnú dráhu v prípade (častej) nečakanej prekážky. Preto je ich jazda menej plynulá, no na rovných úsekoch extrémne rýchla. Prednosti silného motora dokážu využiť iba majstri, preto sa pohybujú hneď za najlepšími profi. Musia viac riskovať a patria do rúk skúsených jazdcov.

Ľahké motorky s rally kitmi sedlajú účastníci Dakaru a iných prestížnych podnikov, majú zaplatených mechanikov a tí udržujú chúlostivé mašiny pri živote. Aj na pohľad „civilne“ vypadajúce endurá majú v skutočnosti v motore špeciálne súčiastky, najdôležitejšou úpravou sú ale zásahy do podvozku. Väčšina používa Ohlinsy v cene 3.000 € a na jazdných vlastnostiach to vidieť. Toto sú budúci víťazi, no polovica cieľ pre pády a poruchy neuvidí. V technických úsekoch ma občas predbiehali s rozdielom 20-30km/h, inak veľmi rýchlejší nie sú a fakt často vyletujú z trate.