Stretnutie Manetov, Ružomberok 2022

zoraďovanie II

Už od mojej ostatnej návštevy Ružomberka a veteránskeho zrazu v Hrabovskej Doline som si zaumienil, že najbližšie si vezmem na ďalšie stretnutie niečo motorizované, no človek mieni a osud mení. Zareagoval som na ponuku pána Silu s predsavzatím, že tentokrát budem pozorovateľ zo sedla oživeného manželkinho Titanicu (Babetta). Mali sme byť v aute pôvodne dvaja, no nakoniec nás bolo viacej a teda výlet sa niesol v zaužívanom duchu. Skladačka sa teda stala znovu mojím približovadlom. Nakoľko zbytok rodiny obľubuje saunovanie, tak sme si zabezpečili penzión so saunou neďaleko, priamo v Hrabovskej doline. Ako som neskoršie zistil, tak rodina z opačného kúta Slovenska, ktorá víkend trávila v tom istom penzióne si priviezla na zraz aj Maneta M 90. Pri príležitosti zrazu v roku 2020 som tak trošku mapoval prostredie, no lanovku pre veľkú hmlu som videl len ako kulisu nad hlavami nás všetkých. Tentokrát bolo počasie slnečné a preto prišla na rad aj ona.

Keďže dvojpiestna koncepcia dvojtaktného motora je stále dosť exotickou, dovolím si ju priblížiť. Medzi dvoma vojnami bolo naozaj veľa výrobcov, ktorí sa nadchli pre dvojpiestne prevedenie pohonnej jednotky. Pre jej obľúbenosť hovoril v prvom rade ideálny pomer medzi nízkou hmotnosťou motora a jeho (na tú dobu) vysokým výkonom. Koncepciu používali nielen výrobcovia motocyklov, áut, ale v najväčšej miere výrobcovia vojenských lietadiel. Spomínal som viackrát, že prvým bol A. Garelli s jednovalcom a piestami na ojnici tvaru „Y“ okolo roku 1900. Po ňom si koncepciu osvojil J. Puch. Na princípe dvoch piestov v jednom valci ale pracovali viacerí vynálezcovia, ktorí v honbe za výkonom takéto prevedenie neustále komplikovali. Najextrémnejším prevedením tejto koncepcie sa chválili stíhačky, kde vo valci šli piesty proti sebe a uprostred nich bola zapaľovacia sviečka. Takéto lietadlá boli vyrábané v Nemecku firmou Junkers aj počas II. svetovej vojny.

systém R. Lucas 1910

V Nemecku trendu komplikácie podľahol aj švajčiarsky vynálezca A. Zoller, ktorého patent sa pýšil dvoma ojnicami 1931. Jedna bola hlavná a druhá bola pomocná, ukotvená rovnobežne s hlavnou, pričom obe nesmerovali do stredu kľukového hriadeľa, ale na jeho povrch. Opticky tvorili hore nohami obrátené tlačené písmeno azbuky „П“, prípadne písmeno „Ц“ tiež z azbuky. Tento systém zdokonalili technici firmy DKW, ktorý obohatili motocyklový motor o druhý kompresorový valec tzv: LADEPUMPU. Týmto počinom mal motor dva piesty malého priemeru a jeden s priemerom veľkým. Jeho umiestnenie bolo rôzne. Pedpokladám ale, že v najkomplikovanejšej verzii mala ladepumpa svoju vlastnú kľukovku. Podobne ako Puch, tak aj DKW vyrábala motory viacvalcové. Puch sa preslávil štvorpiestnym dvojvalcom s piestami do štvorca s valcami vedľa seba. DKW mala teda koncepciu podobnú doplnenú o jeden kompresorový valec.

Ďalším vynálezcom bol R. Lucas, ktorého nadchli dve samostatné kľukovky pracujúce súbežne a spojené ozubeným prevodom. Krútili sa proti sebe, teda piesty behali ako jeden, na rozdiel od doteraz menovaných (mimo protibežných), ktoré sa vzájomne doťahovali. Systém Lucas bol prezentovaný len v automobiloch 1910. Do vylepšenia tejto koncepcie sa pustili po II. svetovej vojne Sovieti a pod úsilím kompaktnosti pracovná plocha motora bola v tvare veľkého tlačeného písmena „A“ a motor bol obohatený o rotačné turbodúchadlo a vodné chladenie.

systém Triumph Nemecko

Po skončení druhého svetového konfliktu sa modifikovaná dvojpiestová koncepcia objavila u nemeckej odnoži britského výrobcu Triumph. Tu konštruktéri spojili technologickú jednoduchosť s prijateľnými investíciami. Technici z TWN rozloženie piestov vo valci otočili o 90°. Piesty teda neboli za sebou, ale vedľa seba na jedinej kľuke tvaru písmena „Y“. Týmto rozmiestením sa valce nedoťahovali, ale pracovali súbežne.

Na územie bývalého Československa systém dvojpiestnych motorov dotiahli do zbrojovky v Brne „Ústredné mocnosti“ ešte počas prvej svetovej vojny. Tam sa začali vyrábať stíhačky s protibežnými motormi a tradícia pretrvala aj v medzivojnovom období, keď sa v Brne vyrábali nielen protibežné motory ale aj dvojpiestové radové motory. Snáď najmaximálnejší bol šeťvalcový motor s dvanástimi piestami, ktorý bol umiestnený v pretekovom aute z roku 1926 (F. Mackerle a J. Kožoušek). Zbrojovka v tej dobe vyrábala dvojtaktné autá „Z“ až do II. svetovej vojny, keď znovu začali v zbrojovke vyrábať pre armádu. V medzivojnovom období sa v brnenskej zbrojovke vyrábali motory Ogar a preto po skončení II. svetovej vojny chceli v Brne vyrábať celé motocykle. J. Ullman na základe výkresov hore spomínaných dvojpiestnych motorov zostrojil svoj dvojpiestny motor (1939). Najskôr Nemci vývoj pred skončením vojny zatrhli a korunu všetkému dal dezertujúci nemecký vojak, ktorý prototyp ukradol. V Brne sa nakoniec po vojne vyrábali motocykle Ogar 350 2T.

V Považských strojárňach sa nakoniec v povojnovom období začal vyrábať dvojpiestny motocykel Manet M90. Tento bol vybavený historicky najmenším objemom dvojpiestneho jednovalcového motora. Konečný motor pripravený do výroby bol teda vzduchom chladený a mal objem 93 cm3 s rozmermi 32 x 58 mm pre každý piest. Výkon bol 2,6 kW (3,5 k) pri otáčkach 4500/min. Uchytenie piestov, ktoré boli trojkrúžkové z hliníkovej zliatiny, bolo systémom JUNKERS, teda každý piest mal vlastnú ojnicu. Obidve mali svoje čapy na kľukovke. Hlavná ojnica (na prednom - hlavnom pieste) mala hlavu (spodné oko), ktoré "vybiehalo" dozadu , čím sa vytvorilo druhé oko na uchytenie vedľajšej ojnice (na zadnom pieste).

Vyplachovanie bolo vratné a rozvodom piestami. Predný ovládal výfukové kanály a zadný spodnou hranou piesta sacie a hornou hranou prepúšťacie kanály. Čap vedľajšej ojnice neopisoval kružnicu, ale elipsu, preto jeho zdvih bol o málo menší ako u hlavného. Ojničné ložisko bolo dvojradové a ihlové. Valec bol mierne sklonený dopredu. Stupeň kompresie mal hodnotu 6,8 respektíve 7,3. Najväčší krútiaci moment predstavoval 6,5 Nm (0,67 kpm) pri 2800 ot./min. Liatinový blok valca bol skombinovaný a hlavou z hliníkovej zliatiny (vybavenou dekompresorom a sviečkou PAL), z ktorej bol aj blok motora. Kľukový hriadeľ bol trojdielny, uložený na každej strane vo dvoch guličkových ložiskách, kvôli predĺženiu životnosti.
Pri vývoji motora, ktorý vychádzal z prineseného motora Puch sa konštruktéri priklonili k systému Junkers. Napriek tomu, že motory Puch mali spočiatku systém Garelli, rakúski vývojári pri laborovaní a zo skúseností s nedostatkami gerelliho systému tiež prešli síce na komplikovanejší, no spoľahlivejší systém Zoller, či Junkers.

Podujatie v Hrabovskej doline 2022 bolo oveľa oveľa komornejšie ako pred covidovou epidémiou, keď som tam bol posledne. Tentokrát som sa ubytoval priamo v Hrabovskej doline oproti vtedajšiemu penziónu v Likavke. Mal som to oveľa bližšie a nebol som sám, kto mal namierené na zraz Manetov. V piatok vládlo slnečné počasie, tak som sa s rodinou vybral lanovkou hore. Bol som prekvapený, že táto destinácia nie je len zimným rajom lyžiarov, ale aj letným rajom horských cyklistov a kolobežkárov. Svahy údolia sú popretkávané crossovými traťami s rôznou obtiažnosťou. Najľahší je presun po asfaltke, kadiaľ jazdia kolobežkári a vodiči detských kočiarikov, či turistov peších. Najskôr som si zaumienil prevetrať skladačku na „Modrom Zamate“, no po prvých úsekoch s veľkými kameňmi som sa rozhodol pre lesnú turistickú trať nazvanú „Medvedia cesta“ a kombinoval som ju s lesno-lúčným chodníkom. Bola to pekná scenéria a bonusom bolo stretnutie práve s kočíkovou rodinou na Medvedej ceste. Moja trasa sa kľukatila popod trasu lanovky. Nakoniec som vyšiel z lesa pri rozostavanom rezotre s vyslovene škaredými kockatými budovami s troma nezávislými ubytovaniami, ktoré mi tam vôbec nepasovali. Náladu mi spravili až klasické horské chaty aj s tou, kde sa zlietali majitelia ojedinelých strojov vyrobených v Považských Strojárňach s exotickým dvojpiestnym motorčekom.

Samotná akcia začala sobotňajším upršaným ránom. Pripravené Manety okolo spomínanej chaty boli nachystané snáď už od rannej zory. Náležite boli pozakrývané aby ich majitelia nesedeli na mokrých sedadlách. Bolo ich podstatne menej ako v roku 2020, no o to viac pôsobili stmelujúco. Mihol sa tam aj skúter Manet, ktorý uzatváral pelotón prvých slovenských dvojkolákov s motorom, ktoré stále majú aj dnes svoje čaro a majitelia si ich hýčkajú ako členov rodiny. Všetky sú rovnako vzácne, pretože aj keď nie sú zväčša v takom stave ako keď schádzali z výrobného pásu, pre ich počet sú exotické. Nikto vlastne dnes nezistí akými komponentami ich výrobca vybavil, pretože tak ako u Pionierov aj tu platí, že to čo bolo práve v továrenskom sklade, to sa namontovalo a nebolo rozhodujúce z ktorej série to je. Pravdou je aj to, že majitelia tiež veľkou mierou vylepšení prispeli k tomu aby boli tak dlho v pojazdnom stave. Mňa, ako aj mnohých iných divákov zaujal stroj s len čiastočnou renováciou bielobokými kolesami a naftou potretou hrdzou ako v prípade amerických Rat bikov, či áut hot rod.

parkovisko pri chate I

Po zoradení na parkovisku sa pelotón presunul do centra, pred hotel Kultúra, kde bola výstava a práve toto miesto sa stalo najrušnejšou časťou pešej zóny a prakticky všetci, ktorí sa tam ukázali tam boli zámerne kvôli veteránom a nebolo dieťaťa, ktoré by nechcelo pózovať na takých exotických strojoch ako Manet M90. Trošku som bol sklamaný, že sa tam neobjavila žiadna pikoška ako niekdajší monokolák home made zložený z komponentov z Považských Strojární.

Po výstave sa pelotón vybral na spanilú jazdu po okolí Ružomberka. Moja rodina mimo welness v „A-čku“ sa tiež pomotala po širšom okolí. Spravili sme si okružnú jazdu z Liptovskej Osady do Patrizánskej Lupče kúsok po asfaltovej ceste len po klimatické kúpele Železnô, odtiaľ dole kopcom to bolo len tankodromové ródeo vhodné len pre riadnych chlapov na endurách. V druhom kole sme navštívili okolie Ludrovej, kde sa tuším zastavil aj pelotón v areáli, kde zanietenci predvádzali ručnú výrobu papiera. Nakoniec po absolvovaní prehliadok okolitých kostolíkov sme sa rozlúčili s manetovskou rodinou s košickou značkou, u ktorej milovaný M90 má údajne svoje čestné miesto v seniorskej obývačke. Ružomberok je miesto kam sa vždy radi vraciame, pretože k Liptovským Revúcam sa viažu príjemné spomienky na prvé kontakty mojich dcér s lyžami a zimnými radovánkami. Vo mne vyvolávajú spomienky na mapovanie niekdajšej úzkokoľajky končiacej pod Donovalmi a samozrejme na motorkové akcie ako „ Supermoto retro, alebo Ružomberok v zajatí hluku Pionierov“, či „Zraz Manetov M90“. Škoda, že tentokrát Robart neprispel tiež svojimi zážitkami.