Zraz Manetov M 90 Ružomberok 2020.

Od vtedy, ako som napísal článok „Manet slovenský fenomén“ pretieklo v Sisaku veľa vody. Čerpal som z mne dostupnej literarúry a zo spomienok pána Galánka, ktorý spolu s pánom Grégrom zakladali prvý, ešte zväzarmovský veteránsky klub v Pezinku. Pán Galánek vlastnil vtedy dvojpiestny Manet M90 a pán Grégr Jawu Pérák. Bohužiaľ vtedajšieho publikovania sa p. Galánek nedožil a ani p. Grégr už nie je medzi nami.

Majiteľov týchto ojedinelých motocyklov dal do kopy v roku 2005 pán Marián Sila a založil tradíciu každoročných stretnutí majiteľov a fanúšikov týchto strojov. Manetom M 90 sa rozbiehala robotnícka motorizácia vojnou zničeného Československa. Manet bol zaujímavý hlavne svojim motorom. Jeho srdcom bol dvojpiestny valec s piestami za sebou (ktoré pracovali ako piest jeden, teda pracovali súčastne).

Takýto motor si dal patentovať Talian A. Garelli. Typickým znakom jeho motora bola rozvetvená ojnica tvaru „Y“ s dvoma piestami. Jeden piest obsluhoval (otváral, zatváral) sací kanál a druhý kanál výfukový a mali spoločný spaľovací priestor. Výrobu takýchto motorov začal Rakúšan J. Puch a neefektívnu „Y“ ojnicu nahradil jednou hlavnou a jednou pomocnou. Najviac motocyklov s takýmto dvojojnicovým motorom (systém Zoller) vyrobili v Nemecku u firmy DKW. DKW-čky neboli len dvojtaktné motocykle ale aj autá s rôznym počtom valcov s dvojnásobným počtom piestov a samozrejme aj s kompresorom. Dvojpiestne motory Nemci montovali aj do lietadiel. V medzivojnovom období sa takéto motory vyrábali aj v prvej Československej Republike, konkrétne v zbrojovke „Z“ v Brne (systém Junkers). Montovali ich tiež do lietadiel, automobilov a aj pretekových a chceli ešte počas vojny vyvinúť vlastný motocykel (vyrobili niekoľko prototypov). Povojnovú výrobu v Nemecku rozbehla anglická značka Triumph. Konštruktéri sa ale nemienili uspokojiť s tým, že piesty sú v rade za sebou a postavili ich vedľa seba, čím sa vrátili k „Y“ ojnici, no otočenej o 90°. Motocykle niesli logo TWN (Triumph Werke Nürmburg). Štafetu dvojpiestnych motorov prebrali Považské strojárne práve Manetom M 90. Neboli poslední, pretože sa do tejto koncepcie zahľadeli sovietski konštruktéri, no tí sa sústredili na dve samostatné kľukovky s dvoma valcami v tvare „A“ s jedným spaľovacím priestorom.

V období písania prvého článku som netušil aké pozadie mal vývoj dvojpiestneho motora z Považských strojární. Autor publikácie „S písmenom Z na chladiči“ tvrdil, že Manet M 90 je pokračovaním predvojnového vývoja v Brne. Nasvedčovalo tomu aj to, že konštruktér z Brna odišiel do Považskej Bystrice. Po rokoch, keď som sa skontaktoval s viacerými pamätníkmi z Považských strojární som musel poopraviť svoje predošlé tvrdenia. Podľa pamätníkov za vzor od ktorého sa začala odvíjať výkresová dokumentácia na Považí bol vzatý starší motocyklový motor Puch a ako vzor rámu poslúžil vyradený rám Ogar. Koncepcia teda nepochádzala z brnenskej zbrojovky, ale z Považských Strojární a pomocnú ruku podali aj českí konštruktéri J. Ullman („Z“) a V. Sklenář (Ogar). Všetci teda začínali od nuly a prvé motocykle zbehli z výrobného pásu v roku 1947. Výrobu v roku 1951 zastavila kórejská vojna a Považské strojárne naplno rozbehli výrobu vojenských pušiek. Podobne skončila aj výroba Pionierov na úkor guľometov hlavne do sovietskych lietadiel vo vietnamskej vojne (1964 – 1975).

Bolo vyrobených niekoľko sérií Manetov. Prvá bola nultá séria -100 kusov s pokračovaním do čísla 366. Ustálená výroba bola 11000 kusov ročne a v ostatnom roku 1951 stihli vyrobiť len 5016 kusov. Celkovo bolo vyrobených 37 630 Manetov. Tí, čo na Manetoch pretekali, robili na motore úpravy. Spadala do toho štvorstupňová prevodovka, dvojvýfukové prevedenie valca a vrcholom bolo vodné chladenie. Jazdci potom riešili odpruženie zadného kolesa klzákmi ako na Pérákoch. Vzorom im určite bol rám ČZ 125. Spomínam si, že niekedy po nežnej revolúcii dobehol za mnou kolega veteránista Dr. V. Mareš a prezentoval sa získanou fotografiou jazdca na pretekovom Manete s vodným chladením. Priniesla mu ju jeho pacientka. Našla ju pri upratovaní vecí po nebohom manželovi. Žiaľ nedovolil mi ju zoskenovať. Mienil napísať o Manetoch svoj článok, ale nestihol to. Celej pozostalosti sa jeho syn zbavil ako rolky toaletného papiera. Mal som možnosť vidieť u jedného veteránistu v garáži v nejakej dedinke pri Nitre na Manete s odpérovaným zadným kolesom motor Manet M90 s dvoma výfukmi a štvorstupňovou prevodovkou. Bol aj so ŠPZ, čo ma zarazilo. Bývalý režim bol plný zvláštností a výnimiek. Pardon odbočil som.

Na výstavu motocyklov v Považskej Bystrici som sa zastavil, keď sme sa vracali z dovolenky spod Tatier, kde som navštívil viaceré miesta o ktorých zrejme bude ešte reč. Do Ružomberka sme sa vybrali s manželkou nahrievať si kosti a popritom som si odskočil do Hrabovskej doliny, kde sa na chate neďaleko areálu Skipark Ružomberok v piatok večer 11.9.2020 od 17°° hod. začali schádzať majitelia Manetov, ktorí sa tam aj zaregistrovali. Tohoto večera som sa nezúčastnil, pretože sme si najskôr spravili výlet po Slovensku. Zastavili sme sa v Seredi, kadiaľ sme s rodičmi chodili autom k babke. Múzeum holokaustu bol zatvorené, tak sme navštívili miestny park aj s devastovaným kaštieľom a našli miesto, kde kedysi na pilieroch pri brehu bola vystavená sovietska rýchloloď Raketa, ktorá bola slúžila ako reštaurácia. Do Ružomberka sme dorazili až v piatok navečer.

Ráno som vyrazil z penziónu v Likavke a nasmeroval som si to cez koľajnice, cez prechod pre peších pri železničnej stanici v Ružomberku. Vydal som sa von z Ružomberka smerom na Žilinu, no pri Tescu som si to strihol cez jeho parkovisko a napredoval stále do kopca do Hrabovskej doliny. Stretal som policajnú hliadku, ktorá sa chystala kontrolovať rýchlosť v úseku za zastavanou oblasťou, no stále v obci. Objavil som parkovisko pod kabínkovou lanovkou a dominantu toho prostredia priehradu a hotelové vily dovolenkového rezortu. Po Manetoch ani chýru, ani slychu. Čakajúci rybári aj nahodenými udicami krútili hlavami, že o žiadnych motorkách nevedia a ani žiadne nevideli. Motal som sa po okolí objavoval športoviská, detské ihriská, ktoré zívali prázdnotou medzi ktorými sa sem tam motali ranní bežci a psíčkari a zberači odpadkov. Až keď som sa rozhodol odísť počul som blížiaci sa zvuk dvojtaktného motorkového motora. Zvuk prichádzal spomedzi horských chát a zatíchol na parkovisku. Začal bežný rituál každého majiteľa veterána. Dopĺňanie paliva, kontrola najbežnejších a najexponovanejších častí miláčika. Onedlho pribudol ďalší Manet, ktorý patril do rodinnej výpravy. Táto rodina prišla predstaviť svoje tri stroje, ktoré sedlali tri generácie vášnivých veteránistov, vášnivých Manetistov. Po chvíľke pribudli ďalšie dva motocykle a nakoniec sa spomedzi chát a ostatných budov dovalil celý pelotón dvojpiestnych Manetov vedených ich majiteľmi, pre ktorých tieto približovadlá predstavujú celoživotnú vášeň. Zakrátko dolná časť parkoviska bola plná Manetov, prvých slovenských motocyklov, prvých nezmarov z Považia.

Skoro sa strácali vo zvírených spalinách pripomínajúcich atmosféru čias ich najväčšej popularity. Vôňa prírody vtedy podľahla vôni spáleného benzínu, bola popretkávaná arómou čerstvého benzínu premiešaného s olejom a s kulisou spokojne odpaľujúcich dvojpiestnych jednovalcov raritnej ojedinelej koncepcie. Skrátka kľudne pradúce motory charakteristického dvojtaktného pobafkávania boli v očakávaní hlavného organizátora, ktorý po ranných usmerneniach musel pozamykať všetky zámky a keď sa blížil tak sa všetky motocykle rozvrčali a pustili sa do prenasledovania neúnavného organizátora pána Silu. Pre mňa to bola výzva, pretože na mojej skladačke som sa oproti Manetom pohyboval tempom slimačím. To mi ale nebránilo v tom, aby som preletel okolo policajnej hliadky ako víchor. Zaregistroval som ale ich usmernenie na skratku do centra mesta. Po ceste som stretal (teda viackrát ma predbehol jeden a ten istý Manetista) stále spomaľujúci a stojaci Manet, ktorý zrejme mal poruchu. Nebol sám, asistoval mu jeho kolega. Kadiaľ išiel pelotón neviem, ale pri mojom príchode na pešiu zónu už väčšina účastníkov zrazu mala zoradené motocykle pred vchodom do hotela. Začali zmysluplné debaty, ktoré sa točili okolo dvojkolesových miláčikov. Všeobecný záujem vzbudil hluk skútrového motora Manet 125 s minimalistickým výfukom. Všetci, aj okoloidúci svoje pohľady vrhali k neustále sa približujúcemu hluku ktorého zdrojom bolo jednokolesové monštrum v ktorého útrobách si trónil jeho neohrozený tvorca. Monokolák, bolo vlastne 5 kolesové netradičné vozidlo, ktoré vzniklo ako stávka dvoch nerozlučných kamarátov.

Srdcom, ako som spomínal bol motor Manet 125 uložený v päťuhlovom ráme vloženom vo veľkom kolese. Vnútro kolesa vypĺňali veškeré komponenty potrebné na presun z bodu A do bodu B, no vo veľmi špecifickom režime. Autor sám naznačil, že jazda na tomto „Kolese“ je veľmi špecifická a doposiaľ sa s ním nezžil. Presúvanie si skúšalo viacero suspektných „monokolesistov“, no nikto neprešiel súvislo viac ako dva metre. Na stavbu tohto stroja autor použil časť rámu z Babetty, časť z Pioniera a pomocné rámy zrejme zo stoličiek, prípadne detského kočíka vrátane koliesok. Koleso prenosu sily z vnútorného rámu na veľké koleso bolo z elektrického skútrika, či kolobežky a bolo vybavené kotúčovou brzdou. Výfuk bol údajne z mopeda Stadion. Klasické motocyklové riadidlá boli tiež z Pioniera, no slúžili zrejme len na ovládanie protizávažia, aby sa náhodou koleso nezvalilo na bok. Z čoho bola nádrž som nezistil, no tipujem, že asi z nejakého mopeda.

Po pokochaní sa týmto monštrom som sa pustil do detailného mapovania Manetov. Prvým bodom boli riadidlá, ktoré boli iné v každej sérii. Prvá bola typická širokými zaoblenými a v ďalších sériách sa postupne zmenšovali.

Ďalším bodom bolo ukotvenie reflektora na pásovinkách vystupujúcich z nosníkov prednej vidlice. Následné ukotvenia boli tvaru trojuholníkového a boli navarené na telese prednej vidlice.

Ďalšou kapitolou bol reflektor, ktorý bol pôvodne malý bez tachometra. V ďalších sériách bol väčší s otvorom pre rýchlomer, ktorý tam nebol a otvor bol zaslepený. Nakoniec bol reflektor aj s tachometrom.
Nie som Maneťák, tak neposúdim v ktorej sérii bola tá či oná kombinácia (riadidlá, úchyt a svetlomet) typická, no usudzujem, že sám výrobca ponúkal rôzne varianty už od výroby vzhľadom na samotnú výbavu (údernícky bez chrómu, či chrómovaný s inými farebnými modifikáciami).

Ďalšia partia, ktorá neunikla mojej pozornosti boli blatníky. Na vystavených Manetoch bol zadný blatník holý, alebo bolo na ňom madlo. V iných prípadoch bol na ňom navarený malý nosič na ukotvenie malej batožiny. Mihli sa aj prevedenia s Kanadou, čo bolo kedysi malé sedadielko pre zaľahnutie pri dosahovaní čo najvyššej rýchlosti (pre jazdca), prípadne ako sedadlo pre spolujazdkyňu. Najzaujímavejší bol aj tak veľkokapacitný nosič s integrovaným madlom.

Predný blatník, to bola tiež samostatná kapitola. Vtedajšie predpisy určovali, že na prednom blatníku musí byť ŠPZ motocykla na tabuľke kopírujúcej tvar blatníka a na zadnom musí byť aj klasická ŠPZ. Sústredil som sa teda na prednú tabuľku. Objavil som jednu na Manete nálezového stavu, tá mala nerenovované dobové označenie okresu Zlaté Moravce, teda bola originálna. Na inom Manete trónila tabuľka už renovovaná z okresu Považská Bystrica. Tieto dve boli vlastne autentické.

Na ostatných sa prejavila hrdosť majiteľov na rok výroby stroja a prevedenie bolo individuálne a nezameniteľné bolo prevedenie na Manete organizátora aj s gumovými manžetami na vidlici prednej. Niektoré predné blatníky túto tabuľku nemali.

Ostanem ešte pri prednom kolese. Zaujalo ma ovládanie prednej brzdy s vonkajším vypínaním. Predpokladám, že priemer bubnovej polonábojovej brzdy bol stále rovnaký, no v prvom prevedení bolo a je rameno páčky orientnované dopredu a u druhého prevedenia pripomínajúceho ovládanie brzdy na Pionieri, či SK90, ktoré je zrejme mladšie je páčka orientovaná do zadu.

Najmarkantnejším bodom mapovania bolo odpruženie zadného kolesa. Originálne stroje prvých sérií boli bez odpruženie. Pruženie nahradzovalo odpérované sedadlo. Nakoľko sa na Manetoch aj pretekalo zrejme aj s podporou strojární, tak pretekárom istý konfort poskytovalo odpružené zadné koleso. Manety na zraze v Ružomberku, teda niektoré mali odpružené obidve kolesá. Zadné odpruženie mi pripadalo identické ako u motocykla konkurenčnej značky ČZ 125, ktorý figuroval medzi registrovanými účastníkmi. Pri podrobnejšej prehliadke viacmenej identické prevedenie aj s bočnými schránkami bolo len jedno. U ďalších Manetov boli tlmiče odľahčené a na rámoch boli aj neboli bočné skrinky. Môžem si len tipnúť, že tlmenie mohlo byť dodatočným zásahom do pôvodného rámu, alebo pri stavbe boli použité kompletné rámy ČZ bez prednej vidlice. Nijak neodsudzujem dávnych aj novodobých užívateľov, ktorí robili takéto úpravy, ktoré viedli k pohodlnejšiemu presunu z bodu A do bodu B.

Na záver si nechávam prevedenia manetovského loga na nádrži. Celkom prvé Manety mali údajne logo nalepené, ako vyzeralo neviem, pretože dobové plagáty v potrebnom rozlíšení nevlastním, no väčšina Manetov na zraze mala logo na nádrži prelisované, či už v chrómovom, či úderníckom prevedení. Takúto nádrž vlastním aj ja. Niektoré porenovačné kusy mali alternatívne logo nastriekané, alebo nalepené na boku nádrže. Najviac si ale cením foto zrejme originálneho loga medzi krytom nádrže a sedadlom. Na úplný koniec týchto postrehov uvediem, že samotné nádrže a ich farebné kombinácie, lepšie povedané umiestnenie deliacich liniek bolo zväčša individuálnou záležitosťou každého lakovača.

Nech z výrobného pásu schádzali akékoľvek Manety M 90, teda v sériach, ktoré sa od seba odlišovali, mi v dnešnej dobe nepripadá veľmi dôležité, pretože od vtedy ako si ich kupovali ich prví majitelia určite prešli rukami mnohých nasledujúcich užívateľov. Vzhľadom k tomu, že ich bolo vyrobených pomerne málo je obdivuhodné, že sú stále v prevádzke. Náhradné diely je len pojem a nie realita. Tá je taká, že súčasné Manety sú síce v používateľnom stave, no ich selekcia podľa roku výroby a teda podľa kombinácií komponentov priamo v továrenskej hale je vlastne nemožná. Podobne ako ich majitelia, aj ja si myslím, že sú tu a stále fungujú a sú okienkom, ktorým môžeme nahliadnuť do minulosti. Môžeme dať najavo, že sme na ne nezabudli a že sme ich nezašlapali do prachu ako veľa možno dobrých vecí na ktoré si už nedokážeme spomenúť, ktoré už nevieme ani popísať. Manety sú tu stále a že sú stále prvým slovenským fenoménom, to by im nemal nikto uprieť.

Vo svojej dobe sa od ich existencie odvíjala motorizácia hlavne na Slovensku ako aj v celej vtedajšej ČSR. O ich dovoz sa zaujímalo aj zahraničie, no na tento účel aspoň podľa dobovej tlače boli vyvezené Manety len tri do Holanska, kde s nimi robili potrebné skúšky. No k vývozu nakoniec nedošlo. Boli aj športovým náradím či už v teréne, alebo na okruhoch. Boli vďačným predmetom vylepšovaní nielen pre účely športové, ale aj v bežnej premávke. Stali sa základom pre stavbu minimotocyklov, motorových kolobežiek, podľahli často ošiaľu okapotovania, no z týchto prekopávok sa do dnešných dní zachoval sotva nejaký. Napriek tomu som medzi ponúkanými veteránmi na predaj na internete narazil na skladačku Manet+ Pionier 555+ČZ.

Program zrazu bol nasledovný: Po výstave v centre historickej časti Ružomberka sa pelotón vybral na spanilú jazdu po okolí nielen Ružomberka, ale aj Liptovského Mikuláša. Po nej v Hrabovskej Doline na chate bolo vyhodnotenie celkového zrazu, večerné debaty nielen a Manetoch, ale aj o súčasnej orientácii diania na Slovensku počas druhej vlny koronavírusu Covid 19. Predpokladám, že účastníci na druhý deň odchádzali domov plní nezabudnuteľných zážitkov z príjemnej akcie. My sme s manželkou cestou domov navštívili nielen zrúcaninu hradu Likava, nad Likavkou pri Ružomberku, ale aj zrúcaninu hradu Šášov nad Šášovským Podhradím.

Gilbert