Honda CBF 250 (2005) - Prískokom vpred!

Nečakajte žiadne fundované technické hodnotenia, ani výpočet parametrov ktoré sú k dispozícii na mnohých internetových stránkach, len niekoľko vysoko subjektívnych názorov, postrehov a hlavne prekvapení z prvých šiestich mesiacoch života s touto Hondou. Možno sa vám niektoré tvrdenia a názory budú zdať prehnané, úsmevné alebo (ak ste predajcom Hondy) dokonca poburujúce. Berte ich ako moje osobné.

Žijem v Barcelone a motorka je tu ideálnym dopravným prostriedkom – vďaka miernemu podnebiu sa dá využívať viac než 300 dní v roku. Najmä v lete sa zdá že na každú rodinu pripadá aspoň jeden motocykel a minule som si uvedomil že je veľmi ťažké urobiť na ulici fotografiu na ktorej by sa neobjavili aspoň dve motorky.

Takže Honda CBF 250. Pôvodne som chcel päťstovku, ale nakoniec som sa rozhodol zostúpiť o kategóriu nižšie. Príčinou bol rešpekt z takýchto veľkých strojov. Áno, viem, päťstovka nie je veľká, ale vžite sa do mojej situácie: Vodičský preukaz som získal ešte v deväťdesiatom ôsmom v malom okresnom meste na východe Slovenska a bola to fraška, v čase skúšky som mal najazdené spolu možno dve hodiny na staručkej MZ 150. Potom uplynulo sedem rokov a okrem spomínaných skútrov som na žiadnej motorke nesedel.

Zdravý rozum, manželka a tí zodpovednejší predajcovia mi preto odporúčali začať „od piky”: Začneš od dvesto päťdesiatky, zistíš či jazda na motorke je „to tvoje”, keďže si začiatočník tak asi budeš spočiatku trápiť motor, možno ti niekedy aj spadne – lepšie je skrátka odkrútiť si prvé, začiatočnícke kilometre na motorke ktorá stoji tri a pol tisíc euro, než na nejakej dvojnásobne drahšej (nad kúpou ojazdenej som neuvažoval). V máji 2005 bola jedinou dvesto päťdesiatkou ktorá sa zdala aká-taká moderná práve Honda CBF a manželka, ktorá už osem rokov jazdí na skútroch Scoopy mi dala dobre mienenú radu „Môžeš si kúpiť motorku akejkoľvek značky, pokiaľ to bude Honda”, takže rozhodovanie som mal ľahké. Okrem toho sa v mnohých článkoch písalo že „žiaden z výrobcov nevkladá do svojich motocyklov takú technickú úroveň a konštrukčné znalosti ako Honda”. Možno je to pravda, ale asi len u drahých superšportových a turistických modelov. V spodnej časti ponukového spektra, kde sa nachádza CBF 250 to tak určite nie je – a s tým súvisí moje prvé prekvapenie.

Prekvapenie číslo jeden: Neštartuje to

S pojmami „karburátor” a „sýtič” som sa v automobilovom svete naposledy stretol u otcovej prastarej Škody 110R, ktorá doslúžila pred viac ako desiatimi rokmi. Aké bolo teda moje prekvanie keď som zistil, že ešte dnes sa bežne vyrábajú motocykle disponujúce týmito technickými artefaktami! A nejedná sa o žiadne ukrajinské Uraly alebo indické Royal Enfield s technológiou z päťdesiatych rokov minulého storočia. Naopak, ide o nové modely popredných svetových výrobcov ktorí sa všeobecne pýšia „vysokou technologickou úrovňou” svojich strojov. Honda CBF 250 je jedným z takýchto výrobkov. Na ľavej strane riadidiel vedľa spojky sa nachádza sýtič. A je veľkým šťastím, že tam je, pretože bez neho sa motorka vôbec nedá naštartovať. V lete, keď teploty v meste vystúpia nad 35 stupňov, vtedy snáď áno, ale inokedy nie. Prišiel december a ranné teploty poklesli na +4 až +6. Od každej, aj od tej najjednoduchšej motorky vyrobenej začiatkom tretieho tisícročia by som očakával aspoň to, že sa za takýchto poveternostných podmienok bude dať naštartovať na prvý, prípadne na druhý pokus. Bohužiaľ, ako hovoria Česi v parlamente, není tomu tak. Po noci strávenej v garáži niekedy s trochou šťastia chytí na druhý krát, ak ju však nechám v práci 8-9 hodín vonku pred budovou, tak je to skôr na štvrtý, piaty, alebo šiesty pokus. Potom musím niekoľko minút túrovať motor na 2-3 tisíc otáčok aby nezdochol (už bez sýtiča, pretože podľa technického manuálu jeho nadmerné používanie poškodzuje steny valca), a až vtedy môžem vyraziť. Hotové divadlo! To som teda naozaj nečakal. A ako som povedal, nebývam na Sibíri, ale v Barcelone kde celý deň svieti slnko a teploty sa pohybujú okolo 12 stupňov. Čo budem robiť v januári, keď je ráno len 2-3 nad nulou, to teda neviem.

Prekvapenie číslo dva: Letí to

Keď sa už raz podarí motorku naštartovať tak sa správa uspokojivo, s výnimkou otravného trhania motora ktoré kazí všetko a ktoré opisujem nižšie. Vibrácie sa mi zdajú malé, temer neexistujúce. Zvuk považujem za výborný, silný a hlboký, so zavretými očami by som povedal že ide možno o päťstovku. Akcelerácia je rovnako dobrá – pri výjazde zo semaforu so mnou držia krok len BMW alebo obdobné autá, ostatné zostávajú vzadu (a to som pomalým jazdcom, niekto schopnejší by z motorky určite vyžmýkal ešte väčšie zrýchlenie).

Čo ma však najmilšie prekvapilo je rýchlosť aká sa dá na tomto strojčeku dosiahnuť. Už pred kúpou som čítal, že majitelia CBF 250 na nich údajne jazdia 130 aj 140 kilometrovou rýchlosťou. Nebral som to vážne, myslel som si že ľudia trochu nadsadzujú. Je to však pravda, 130-kilometrová rýchlosť sa dá na rovine dosiahnuť bez väčšej námahy. Ak sa potom prikrčíte a máte pred sebou rovný kus diaľnice, môžete o niekoľko minút ísť sto štyridsiatkou. Rýchlosť teda považujem za veľké plus: cestovných 110-120 km/h je na dvesto päťdesiatku podľa mňa skvelá rýchlosť a táto Honda ich zvláda výborne. A ak potrebujete v stovke zrýchliť aby ste predbehli kamión ktorý sa vtrepal do stredného prúdu, stačí poriadne otočiť plynom a preletíte okolo neho sto tridsiatkou (pozor na bočný náraz vetra zo vzduchu ktorý kamión tlačí pred sebou – udrie v momente keď sa dostanete na úroveň kabíny, ale to už asi všetci viete).

V kapitole motor je teda len jeden zádrhel, ktorý však považujem za taký veľký a otravný že mu venujem celý nasledujúci odstavec.

Prekvapenie číslo tri: Skáče to

Pri jazde na tejto motorke som konečne pochopil čo znamená kultivovaný chod motora, presnejšie povedané jeho absencia. Neviem presne ako tento jav opísať a vysvetliť. Ide o to že pri akcelerácii z malej pozície plynu motorka odrazu dosť prudko „trhne” dopredu, pri spomaľovaní (púšťaní plynu) zase v určitom okamihu trhne dozadu, akoby motor odrazu zastal, alebo čo. Česi to nazýajú „cukanie” čítal som o tom v článku o nejakom inom stroji. Toto šklbanie sa prejavuje vo všetkých rýchlostných stupňoch, aj keď najnepríjemnejšie je v jednotke a vo dvojke. Nedá sa tomu vyhnúť, akokoľvek citlivo zaobchádzaš s akcelerátorom, vždy sa to stane. Tento jav je pre mňa tým najhorším čo môžem na adresu tohto motocykla napísať. Na takéto trhanie, drganie, či cukanie si totiž neviem a nechcem zvyknúť. Už len táto skutočnosť sama o sebe by bola pre mňa dôvodom na to, aby som si túto motorku nekúpil, ani ju nikomu neodporúčal. Je to skutočne veľmi nepríjemné, zvlášť preto lebo sa jedná o motocykel na jazdu po meste, po upchatých uliciach a výpadovkách, čiže práve jazdu na malý plyn v jednotke a vo dvojke. Tým kto najviac trpí je spolujazdec, vodič je viac pripravený pretože vie ako je na tom práve s plynom a môže moment drgnutia predvídať. Pre krčnú chrbticu spolujazdca (zakončenú zvyčajne hlavou na ktorej je jeden a pol kilová prilba) je to však vražda. Neviem či je tento jav spôsobený tým že sa jedná o motor s karburátorom, tým že je to jednovalec, alebo žiadnou z týchto dvoch okolností. Možno je to dokonca normálne a stáva sa to na mnohých motorkách, ja si však žiadnu takú určite už nikdy nekúpim. Trhanie motora pri malom plyne u mňa Hondu CBF 250 definitívne odsúva na smetisko technologického vývoja jednostopových dopravných prostriedkov ľudstva.

Prekvapenie číslo tri: Život na palube

Vlastne sa nejednalo o prekvapenie: Honda CBF 250 sa od začiatku všade označuje za jednoduchú motorku do mesta a na krátke vzdialenosti. Je to do slova a do písmena tak: motorka je príliš malá a nepohodlná na to aby sa s ňou dalo podniknúť čokoľvek viac ambiciózne. Raz sme sa z manželkou síce vybrali po okresných cestách do letoviska S’Agaró na Costa Brava vzdialeného 110 kilometrov, ale to bolo prvý a posledný krát. Trápenie. Ja som si po 50 minútach úplne prestal cítiť zadok a manželka dostala také bolesti chrbtice, že musela hodnú chvíľu ležať na lavičke a pomohla jej len výdatná masáž. Sedadlo je totiž veľmi úzke a asi aj dosť krátke, o žiadnej protišmykovej úprave známej z lepších motocyklov tu nemožno ani hovoriť. Takže máte spolujazdca / spolujazdkyňu stále „na krku”, čo by nebolo v prípade osôb opačného pohlavia až také zlé, keby to neznamenalo že máte mužské atribúty bolestivo pritlačené na nádrž a musíte sa na stúpačkách neustále snažiť posúvať dozadu. Ako tak znesiteľne sa teda na CBF 250 jazdí len vodičovi samému, aj on však bude mať silné nutkanie jazdu každých 50 minút prerušiť a povystierať si zmučené kosti. A to máte od človeka ktorý meria 174 centimetrov (hoci každému hovorím že 176), neviem čo by na tejto motorke robil napríklad taký basketbalista. Na druhej strane však tých 50 kíl extra prispieva stabilite stroja, pri jazde so spolujazdykňou sa cítim – najmä na diaľnici – istejšie a vietor mi nerobí až také starosti.

Vietor je totiž pri takomto malom stroji faktorom ktorý treba brať do úvahy – motocykel váži len nejakých 140 kíl a silný bočný vietor ho dokáže poriadne vychýliť zo stopy. Ak je zas protivietor tak sa to odráža na rýchlosti – vtedy idem pri osem a pol tisíc otáčkach len sto dvadsiatkou, hoci za bezvetria mám už pri osem tisíc na tachometri 125. Pri silnom vetre sa oplatí prikrčiť sa, ale vtedy ide hlava dopredu a zvyšuje sa aerodynamický odpor prilby a s ním súvisiaci hluk vetra (moderné prilby sú asi tvarované na maximálne zníženie odporu vo vodorovnej polohe, aspoň moja Shoei XR-1000 sa zdá byť tak postavená).

Môžem teda len potvrdiť že mesto a jeho blízke okolie je pre CBF 250 ideálnym prostredím. To mi vyhovuje, pretože pracujem 30 kilometrov od mesta (posledných 20 kilometrov diaľnica) a motorku používam na každodenné dochádzanie do práce. Ľahko sa na nej ráno poprepletám medzi plížiacimi sa autami (hlavné ťahy a výpadovky sú každé ráno beznádejne zapchaté) a cestu ktorá mi autom zvykla trvať 50 minút zvládnem za 25. Geniálne! A ak je na diaľnici náhodou nehoda tak sme my motorkári ako jediní v práci načas.

Trochu neistoty pri jazde spôsobuje len zadná brzda, ktorá takmer nebrzdí (je bubnová, to je údajne veľmi zle). Prístrojovka je prehľadná a dobre čitateľná, ale ukazovateľ úrovne paliva pozostávajúci z ôsmich políčok možno považovať len za zlý vtip – odkedy mi došiel benzín pri troch plne zaplnených políčkach, tankujem akonáhle úroveň poklesne na štyri. Konštruktéri motocykla mysleli aj na to aby som počas jazdy mohol obdivovať v spätných zrkadlách pekné rukávy mojej bundy (pri akomkoľvek nastavení pokrývajú najmenej tretinu plochy). Je to milá pozornosť, veď koho by bavilo pozerať v zrkadle stále nejaké autá a kamióny.

Ak už hovoríme o benzíne: počas prvých šiestich tisíc kilometrov som si zapisoval všetky čerpania a prepočítal som dlhodobú spotrebu. Vyšlo mi 3,56 litrov na 100 kilometrov. Neviem, či je to veľa alebo málo, motory s karburátorom spotrebúvajú údajne o niečo viac než vstrekované. V každom prípade za 9 euro jazdím celý týždeň do práce, takže som spokojný (autom je to za 20).

Iné témy

O estetike nemá zmysel písať, je to vec čisto osobná. Mne sa táto motorka zdá strašne škaredá, pripomína mi nejaký hmyz, asi kobylku. Väčšine ľudí sa však veľmi páči a proti gustu žiaden dišputát (alebo, ako hovoria Španieli, para gustos colores).

Tiež neviem či má zmysel veľmi sa rozpisovať o cenách, pretože na Slovensku budú asi úplne iné. Tu stála táto motorka v máji 2005 3 425 EUR vrátane registračného poplatku a cestnej dane na jeden rok. Darovali mi k nej zámok brzdového kotúča, puzdro na doklady a kľúčenku, v celkovej hodnote asi 12 euro. Prvá prehliadka po 1 000 km vyšla na 75 EUR a za druhú (po 6 000 km) si zaúčtovali 88 euro. Ďalšia prehliadka bude pri 12 000 km a to bude, dúfam, posledná čo s mojou drahou Hondou CBF absolvujem.

Pre tých z vás ktorí uvažujete nad kúpou svojej prvej motorky uvediem ešte zoznam ostatných nákladov s ktorými treba prípadne počítať. Kto by si bol pomyslel že sa toho za šesť mesiacov nazberá za polovicu ceny motorky!

• Ročné zákonné poistné, 360 EUR
• Dve prilby Shoei XR-1000, 289 EUR za kus
• Letná prefukovacia bunda Dainese D-Tec Zentex, 180 EUR
• Zimná Gore-Texová bunda Dainese Gator, 349 EUR
• Výstuž do bundy chrániaca chrbticu, 30 EUR
• Rukavice, 69 EUR
• Termické spodky z materiálu Windstopper na jazdu v zime, 67 EUR
• Kukla hlavy a krku pod prilbu Windstopper na zimu, 25 EUR
• Pršiplášť s nohavicami do dažďa, 29 EUR
• Ľadvinový pás (ten nakoniec nepoužívam lebo bunda je výborná), 20 EUR
• Dostať sa všade dvojnásobne rýchlejšie než autom a nemusieť hľadať miesto na zaparkovanie, cena nevyčísliteľná.

Sú veci, ktoré sa nedajú kúpiť za peniaze. Na všetko ostatné, MasterCard. (Uff, dosť, asi by som mal prestať pozerať toľko reklám v televízii).

Prilbu XR-1000 môžem vrelo odporúčať, je veľmi dobrá. V lete cítite ako vám po tvári a pomedzi vlasy prúdi príjemný vetrík a v zime sa dajú všetky otvory uzavrieť, zospodu zablokovať bradovou násadou a upevniť štítok proti zahmlievaniu ktorý naozaj funguje. Skvelá vec.

Bunda Dainese Gator je tiež vynikajúca, má termickú vložku, vystužené lakte, plecia a predlaktia, viac vrecák než dokázem zaplniť (dve z nich 100% nepremokavé) a toľko rozličných nastavení pomocou gombíkov, šnúr a suchých zipsov, že ani neviem čo s nimi. Zašiel som si po ňu do Andorry, tu v Barcelone stála o 110 euro viac (Andorra je podľa mňa najlepšou krajinou na svete – milionársky mikroštátik s nádhernou prírodou a obrovskou životnou úrovňou, len škoda že sa tam v zime nedá jazdiť na motorke).

Tak som vám to celé vysypal. Nemám sa zvyčajne veľmi s kým podeliť o takéto svoje naivné motorkárske zážitky a skúsenosti. Mama sa mi (predvídateľne) vyhráža že motorku rozrúbe sekerou len čo sa k nej dostane (našťastie býva 2 500 kilometrov odtiaľto), podľa manželky je najlepším motocyklom na svete Vespa PX200 pretože je vraj „hippy” a údajne má „dušu”. Bratom sa motorky síce páčia, ale v živote na žiadnej nesedeli takže nevedia aké to je. Známi tu v Španielsku, to sú zase blázni, jazdia na všelijakých CBR-RR a nástojili aby som si na začiatok kúpil aspoň Fazera. No a ostatní, tí sú všetci plecháči a motocykel nie je pre nich ničím iným než zbytočne nebezpečným dopravným prostriedkom ktorý sa im pletie do cesty.

Čo by som teda povedal na záver? Asi by som parafrázoval anglický výrok a označil by som tento výrobok za “cheap, but not so cheerful”. Hondu CBF 250 by som odporúčal skutočne len tým najmenej náročným záujemcom ktorým nevadí že motorka sa občas správa ako skákajúca koza a ktorí budú jazdiť sami po meste alebo maximálne 50 kilometrov do okolia, pri dĺžke cesty nepresahujúcej 50 minút. Alebo tiež úplným začiatočníkom ktorí ju o rok predajú, ako som bol ja. Pokiaľ ide o mňa, ľutujem že som si predsa len nekúpil päťstovku. Podľa predajcu s mojou CBF 250 teraz musím vydržať aspoň rok, pretože o šesť mesiacov mi za ňu dá presne toľko ako dnes – očakávam že aspoň nejakých 2 200 euro. Bude to dobrý počiatočný kapitál na Fazer FZ6 alebo jeho obdobu od inej značky. Určite to však nebude Honda. Mám si snáď kúpiť CBF 600 ktorá má sýtič kdesi dole v oblasti motora, alebo Hornet ktorý vedľa FZ6 pôsobí ako starý dedo? Nie, ďakujem. Dúfam len, že do mája vydržím s trpezlivosťou. Lákadiel je totiž veľa, BMW má do konca roka akciu – dotované úrokové miery na nové F 650 GS (4,57%) a pri akontácii 3 000 je mesačná splátka len 85 euro...