Ako som našiel sám seba, alebo moje prvé jazdy na malom Varadere

Tento článok nie je o motorkách samotných, skôr o závislosti na nich a živote s nimi spojenom, ktorý som spoznal už v sedemnástich.

Ale pekne po poriadku. Až do dvanástich mi motorky nič nehovorili, maximálne len to, že majú dve kolesá, motor, pekný zvuk a že voziť sa s tatom na Babette je sranda. Moje záujmy smerovali niekde úplne inde. Neboli to autá, v ktorých som sa vyznal odmalička, chcel som niečo iné, lietať. Nie len tak na hocičom. Rovno na stíhačkách. To však je v slovenských podmienkach doslova finančne a technicky nemožné.

Stále som nevedel, čo so sebou. A vtedy to prišlo, písal sa rok 2007, začiatok leta a tato sa rozhodol splniť si sen a doviezol nového V-stroma. Stačilo jedno prevezenie ako spolujazdec a vedel som, že toto je to pravé, čo mi chýba. Motorka. Od tej chvíle si ma motorky naplno získali a hľadal som všetko s nimi spojené. Lietanie na Babette a neskôr na Pionieri bolo samozrejmosťou, takisto ich garážové „tuningovanie“. Na bratislavskom „Motocykli“ som každý rok obzeral všetky 125-tky v dostupnej cene (ani jedna nebola dostupná :-) ) a sníval o vodičáku v 16-tich. Začalo šetrenie na malú CBR-ku a čas strávený na brigádach. S odstupom času som vedel, že CBR s úzkymi gumami, malým sedadlom, športovým posedom, nie je to pravé a voľba padla na malé Varadero. Na danú kubatúru veľká, cestovná, silná, možnosť dokúpiť turistické príslušenstvo a takisto zjazdnosť aspoň miernych terénov. Možno to bolo aj tým, že som bol obklopený väčšinou samými cestnoendurákmi. Len tá cena. Tak padla voľba na jazdenku, veď lepšie obiť jazdenú ako novú.

Minulý rok som spravil vodičák, aj keď nie na prvýkrát. Pán inštruktor si myslel, že sa nemusí držať a tak som ho pri rozbiehaní do kopca stratil a musel som si skúšky zopakovať. Tentokrát už s iným inštruktorom a úspešne. Mohol som sa začať obzerať po svojej prvej „kráske“. Nastalo inzerátové šialenstvo. V živote som toľko ľudí neobvolal a nepovypisoval toľko e-mailov, ako za ten mesiac, keď som čekoval všetky inzeráty doslova od Portugalska po Rusko. Po pár sklamaniach to prišlo.

Motorka tesne po dovoze domov

Brnenské J&J Moto, 2 hodiny cesty z domu, tmavomodrá metalíza, 36 000 najazdených kilometrov, ročník 2003, s podsvietením a krytom motora. Proste ONA! Nasledoval dovoz domov. Vo februári, snáď najchladnejšom za posledné roky, som s ocom v - 20 stupňovom mraze uväzoval motorku na vozíku. Za pár hodín sa už vynímala v garáži, ja vedľa nej so srdcom plným radosti. Tú peknú radosť mi pokazil jeden krásny slovenský zvyk = byrokracia. STK-áčky, kontroly a kadejaké somariny spojené s behaním po úradoch. Všetko toto bolo ešte skomplikované tým, že motorka bola do Čiech dovezená z Nemecka, ale nebola prihlásená na české papiere. No od prvej jazdy po ulici, ešte so snehom na krajniciach, ma to neodradilo. Medzitým išla na kontrolu k známemu do servisu, keby sa predsa len vyskytol nejaký problém. Našťastie bolo všetko OK, stačilo len opraviť drobnosti a vymeniť sviečky.

Techničák bol hotový a ja som rozmýšľal, kde ísť na prvú jazdu. Samozrejme ma tato (známy pod prezývkou Vlčo) povláčil po všetkých možných cestách a necestách v okolí nášho mesta a ja som pomaličky získaval prvé skúsenosti a spoznával svoju krásku. Dobrý výber mašiny sa mi potvrdil s neskutočným pohodlím, ľahkou ovládateľnosťou a dojmom minimálne 500-ky. Toto nenájdete na žiadnej inej 125-tke. Stále mi však do vozenia liezla škola, povinnosti. Času bolo málo a tak na vozenie zostali hlavne víkendy. Nezabudnem na prvý dlhý „trip“ do Brezna za chalanmi z V-strom klubu, ktorí sa aktívne zúčastňovali Enduroškoly. Samozrejme, že sme nešli priamo do Brezna, ale spravili si z toho poznávačku a natiahli cestu cez Kysuce, Oravu a popod Tatry. Večer po príchode domov na tachometri pribudlo 600 kilometrov, únava nikde, radosť neskutočná. Sezóna pokračovala a radosť mi pokazilo odtrhnuté plynové lanko. Opäť zasiahol kamarátov servis. Len tá čakacia doba v Honde na nový dielec.... amen, tma. Leto sa blížilo, s ním spojená ďalšia brigáda. Vidina častého vozenia pomaly upadala. Posledný júnový deň, vysvedčenie doma, chlastať nechlastám, hurá sa voziť... a vtedy prišli krstiny.

Vraví sa, že motorkár nie je ten, kto nenajazdí aspoň 10.000 km a aspoň raz nespadne. Pád už som zo zoznamu vyškrtol. Úzka cesta, zjazd z kopca, štrk v zákrute a nemusím vysvetľovať, že som skončil vedľa cesty, v priekope s motorkou na nohe. Našťastie len pár škrabancov na plastoch, rozbitá smerovka a iné kozmetické vady. Zaskočila ma „ochota“ pomôcť od okoloidúcich, keď som nemohol motorku dostať z jamy. Okolo išiel chalanisko na bicykli, ktorý nemal ani trochu ochoty pomôcť mi. Domov som prišiel s narýchlo zdrátovanou kapotážou a pokazenou náladou. Smútok a sklamanie sa vtedy dali krájať. Každopádne hnusný začiatok prázdnin. Začala sa mi však „letná škola“, inak povedané robota a ja som znova nemal moc času, ale snažil som sa na motorku ísť vždy keď to počasie dovolilo. Po príchode z roboty som mal na výber kúpalisko alebo motorka. Na kúpalisku som bol 5 krát, kým som neopravil plasty. Prázdniny pokračovali v štýle robota - motorka a ja som pomaličky cez daždivé dni dokončoval opravy po nehode, zháňal doplnky typu kufor, kryty rukovätí, kadejaké reflexné pásky, vlajku a iné veci potrebné či nepotrebné na väčšiu turistiku, či len tak na skrášlenie mašiny. Víkendové tripy sa predlžovali a ja som motorke prepadal čoraz viac a viac a to aj po začiatku ďalšieho školského roka. Soboty proste patrili motorke, a to až do polovice novembra. 6 stupňov nad nulou cez deň, naobliekaný vo všetkom možnom, na Fačkove námraza, neskôr rozmrazovanie na salaši za Zliechovom pri čaji, ale ako sa hovorí všetko treba vyskúšať.

Jedna z posledných fotiek sezóny

Na začiatku decembra na tachometri svietilo o 7000 kilometrov viac a ja som pomaly zazimovával. Je tu však polovička zimy a mňa už mesiac drží absťák. Neviem sa dočkať, kedy sa zase preveziem.

K motorke poviem len toľko, že v tejto kubatúre nenájdete nič lepšie, ak preferujete cestovanie, naozajstné vozenie a nie len „hračku od tatinka“ na machrovanie pred mladšími ročníkmi nežnejšieho pohlavia. Tiež hrejivý pocit z toho, že si kúpite takúto „vec“ za vlastné v sedemnástich je na nezaplatenie.

Ale podstatné je, že tento rok mi dal jedno. Ani nie tak motorku samotnú, ale už viem kam patrím. Som rád, že som vďaka motorke spoznal super ľudí a takisto, že je to koníček, ktorý ma spája s rodičmi. Niet krajšieho pocitu ako v sobotu ráno pri východe slnka míňať ceduľu nášho „krásneho mesta Bystrice“ a len tak sa voziť kade-tade s poriadnou muzikou, bez hodiniek (treba ich odhodiť ako nagélovaný Peter Fonda v kultovom Easy Riderovi), stresu a zapnutého mobilu. Sem tam zastaviť niekde na zmrzku, kofolu, poobzerať baby, ale hlavne „vypnúť“. Netreba jazdiť ako hovädo, riskovať na každej rovinke, ale užívať si jazdu a to sa dá aj v predpisovej rýchlosti.

A na záver, hovorí sa, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. Týmto nechcem uraziť majiteľov a milovníkov koní, ale asi ešte rozhodne nesedeli na motorke.

To je všetko k môjmu prvému článku a poprosím, aby ste ho tak aj brali.

PS: Do novej sezóny 2013 želám len kopu zážitkov, kilometrov a málo pádov (najlepšie žiadny).