Honda CBF600S (2004) alebo ako sa z nemotorkára motorkár stal

Poznáte ten animák o príšerkách? Ako chodia z tej fabriky na strašenie cez nejaké zázračné dvere k deťom domov, aby ich strašili? V momente keď som si na CBFku sadol, som nadobudol pocit, že niekde v Japonsku určite existujú takéto zázračné dvere, ktorými po nociach chodia inžinieri z Hondy merať ľudí, aby vyrábali stroje ktoré sadnú majiteľovi ako riť na šerbeľ. Prosto som mal od prvej sekundy pocit, že tento konkrétny stroj bol navrhnutý a vyrobený presne tak, aby práve MNE sadol ako oblek na zakázku. PS: kto si chce ušetriť čítanie o celoživotnej ceste k motorke, nech v tomto momente 3x plne otočí kolieskom na myši smerom k sebe a kdesi v tých miestach je už časť, kde sa venujem motorke.

Začnem pekne od začiatku. Keď som mal asi 7 rokov, môj dedo kúpil chalupu. Tá chalupa mala šopu a v tej šope pod hromadou všetkého možného aj nemožného sme objavili Jawu 90 Roadster. Nikto nevie koľko rokov tam stála, ale podľa toho v akom bola stave, to muselo byť naozaj dlho. Vtedy som prvýkrát sedel na motorke. Nebola naštartovaná, na stupačky som ani nedosiahol a vlastne som sa ani nepohol z miesta, ale ten pocit som si zapamätal nadlho. Dedo mi sľúbil, že keď budem mať 15, spravím si vodičák na malú motorku a tá Jawa bude moja, a on že ju zatiaľ dá dokopy. Tak som čakal na 15. narodeniny ako dieťa na Vianoce. O to smutnejší som bol, keď som na 15tku dostal nový bicykel a na moju otázku "a čo Jawka" mi bolo oznámené, že tá sa predala už pred 5 rokmi. Nuž... Detský sen sa pomaly rozplýval...

V 20tke som si spravil vodičák na auto a s tým aj na skútra. Motorka (resp. čo i len vodičák na ňu) mi v tej dobe ani nenapadla, keďže ekonomická situácia v rodine bola neslávna a bol som vďačný aj za to, že môžem jazdiť aspoň autom. Ale nejako ma to stále ťahalo k tým dvom kolesám a ťažko sa tomuto nutkaniu odolávalo. Tak som našetril pár korún (vtedy sa ešte aj u nás platilo korunami) a kúpil som si svoj prvý vlastný dvojkolesový stroj. Jinlung 50QT, alias "čínska pomsta". Tento zázrak čínskej vedy a techniky zhorel do tla ešte v to isté leto (chvalabohu) a môj motorkársky sen sa zase vrátil do roviny "raz keď budem veľký..." a aby som z toho sna uchoval aspoň tie dva kolesá, jazdil som na bicykli. Vypozoroval som, že základným rozdielovým parametrom bicykla oproti motorke je to, že ťa dopredu neťahá stádo koní, ale len jeden somár a tomu po pár desiatkach kilometrov rapídne dochádzajú sily. Výhodou je naopak že namiesto benzínu spaľuje telesný tuk, ale ako je to s emisiami CO2, som nepátral.

Pred dvoma rokmi vznikli priaznivé podmienky a konštelácia hviezd a doma mi bol povolený skúter a keďže slovenská legislatíva umožňuje na AM skupinu skúter do 125cm3, tak som hľadal práve takýto. Cenová politika predajcov ale bola nastavená tak, že kúpiť nejakú 250ku a ešte si k tomu dorobiť vodičák na motorku bola lacnejšia alternatíva ako kupovať 125ku a takýto nadmieru rozumný argument mi stačil a tak som sa hneď prihlásil do autoškoly. Tam som vôbec po prvýkrát v živote sadol na motorku (keď si odmyslím čínsku pomstu a nenaštartovanú Jawu) a po dvoch pokusoch o pohnutie sa na jednotke (oba až prekvapivo úspešné, deň predtým som si pozrel na youtube video ako na to) môj inštruktor usúdil že keď sa viem pohýnať, tak som už určite niekedy jazdil a vyrazili sme na 50 km výlet po kľukatých cestách medzi Banskou Bystricou a dedinkou Zolná. Ešte podotknem, že žiadne maznanie typu "tu máš na začiatok 250tku, aby si sa nazľakol na prvýkrát" sa nekonalo a hneď na prvýkrát som musel ísť na Banditovi 600. O tom, že po prvej jazde som si takmer musel doma prepierať trenky, taktne pomlčím. No každopádne to bol skôr traumatizujúci zážitok ako to, na čo som od 7mich rokov čakal. Jedinú ochranu na sebe som mal prilbu a rukavice z Lidla a hajde na cestu do hôr.

Autoškola prebehla v pohode, aj keď z Bandita som mal taký ohromný rešpekt, že už by som ho chvíľami nazval až strachom ale s čerstvým vodičákom na motorku bez obmedzenia výkonu som mohol konečne vytiahnuť z garáže Piaggio X9 250 :D Tento skútrik ma reálne bavil asi 3 mesiace, ale keď som vyrazil s kolegom a jeho CBR954RR na výlet cez jeden horský prechod (video mám niekde youtube). Zistil som, že nejak nestíham aj napriek tomu, že Dede išiel mimoriadne opatrne (to človeka vážne prekvapí že 250tkový skúter nestíha za CBR954RR že áno?). Vtedy som sa rezolútne rozhodol pre výmenu za niečo väčšie a za pár týždňov namiesto Piaggia stál v garáži Silverwing 600. Pravdepodobne sa teraz čitateľ pozastaví nad tým prečo som slabý skúter vymenil za silnejší skúter, keď som od siedmich rokov chcel motorku. Odpoveď je prozaická... Strach. Ad1: môj strach z radenia v meste a prepletania sa premávkou, z cesty na našu záhradu, ktorá je viac menej poľná a tiež nesporná praktickosť skútra a veľkého úložného priestoru a Ad2: strach mojej priateľky z motoriek, ktorý zmierňovala masa stroja naokolo, keďže Silverwing je teda pekné hoviadko a spolujazdec ma v porovnaní so sedlom na klasickej motorke k dispozícií dosť slušné kreslo a nemá pocit, že sedí na malom štvorčeku na konci nejakej konštrukcie kde za ňou a pod ňou už nie je nič, len prázdno.

Silver fungoval skvelo a bol s ním nadmieru spokojný... Skvelý stroj do mesta, kde aj napriek svojim rozmerom a váhe prešiel všade, pohodlie jak doma v obývačke a rýchlosť dostatočná na to, aby sa už ani raz nestalo, že by som brzdil partiu. Len tie malé kolieska mi liezli na nervy. Na nerovnom povrchu to skákalo ako koza v ruji a v zákrutách na diaľnici pri 130 - 140 to teda nebolo nič príjemné. Trochu sa to zlepšilo keď som nastavil zadný tlmič na najmäkší stupeň, ale to už zase plávalo ako kačica na potoku. Ale najazdili sme toho po našej republike pomerne dosť a pozreli sme sa aj do Maďarska a Poľska. Až raz došlo k najhoršiemu a so Silverom sme sa vysypali. Rýchlosť minimálna, lejak ako z krhly a ja som bol uprostred lesov na asfaltke 5 km za dedinou, ktorá ohraničuje koniec sveta. Z kopcov lejak na cestu naviezol blato a štrk čo v spolupráci so súvislou vrstvou vody vyústilo v okamžité zablokovanie predného kolesa pri pokuse o vyhnutie sa diere v ceste. Chcel som ušetriť tlmiče a odniesol si to celý ľavý bok, ktorý bolo treba zvárať, brúsiť, tmeliť a lakovať nanovo. Dospel som k názoru, že keby som mal ABS, tak sa to nestane a síce by som trafil dieru, ale aspoň by som ostal kolesami dolu a navyše keby som mal kolesá normálnej veľkosti, tak by som cez tú prekliatu dieru v pohode prešiel, a tak sa mi v hlave začal rodiť plán výmeny skútra za ozajstnú motorku.

Kým bol Silver odstrojený a plasty boli v oprave, stál Silver odparkovaný u spomínaného kolegu Dedeho. Jeho otec ho mesiac chodil obzerať a skúmať a keď sme Silvera s Dedem skompletizovali prišiel, popozeral a opýtal sa, či ho nechcem predať. Bral som to ako znamenie zhora... Keby som sa netrepal na tú cestu a nespadol, Dedeho otec by ani nevedel ako Silver vyzerá a ja by som na ňom ešte minimálne rok dva odjazdil a potom ho predal s výraznejšou stratou, keďže nie som ten typ, ktorý by bol schopný niekomu do očí tvrdiť, že motorka nikdy nebola padnutá a že to zrno v metalíze na ľavom boku je iné lebo to japonci odflákli. Pán vedel do čoho ide, že Silver je po mechanickej stránke v poriadku a že sme to dali do takmer absolútneho poriadku. Tak sme dohodli cenu, s ktorou som bol spokojný ja aj on a pre mňa po mesiaci a pol čakania na opravu plastov nastal čas začať hľadať MOTORKU :)

Prvou voľbou bol Scarver alias BMW F650CS. Jednovalec s dizajnom tak otrasným, až sa mi zapáčil. Odhliadnuc od názorov kamarátov ako "je to maličké", "je to ohavné", "nikdy to nepredáš keď budeš chcieť niečo iné", nakoniec zvíťazila túžba cestovať aj niekam ďalej ako do susedného okresu a predstava jednovalca kombinovaného s 5-stupňovou prevodovkou ručiaceho na diaľnici na hranici možností ma zas až tak nelákala. Navyše bol na Slovensku na predaj len jeden a aj to v Košiciach a to sa mi nechcelo absolvovať len preto, aby som si vyskúšal, či mi sadne. A keď som našiel na internete fotku chalana z Ameriky, ktorý má približne moje telesné parametre a bol odfotený sediac na Scarverovi, bolo rozhodnuté. Medveď na kolobežke sa skrátka konať nebude. Druhou alternatívou bola stará Multistrada, ktorá sa mi neskutočne páči, ale chýbalo ABS a aj keď som si na ňu sadol, nebolo to úplne to pravé orechové.

Vyhľadávanie motoriek v mojej cenovej relácií s ABS ma nakoniec priviedlo k CBFke. Zhodou okolností bola jedna na predaj len 60 km odo mňa a vo farbe, ktorá ako keby z oka vypadla môjmu Passatu, tak som si povedal, že idem kuknúť a uvidíme. Dovoz z Talianska, mýtických 31 tisíc na tachometri (ako každá motorka z Talianska) a stav 98 %. 78 kobýl sa mi na začiatok zdalo dosť a nejak som sa nevedel presvedčiť o tom, že takéto stádo je vhodné pre začiatočníka, aj keď všetky recenzie a testy tvrdili, že to tak je. Stačilo ale len jedno posadenie na CBF aby som nadobudol pocit, že "to pôjde".

Naštartoval som a uhladeným zvukom štvorvalca ma ako keby prehovárala na testovaciu jazdu. Zaradil som jednotku a ani som nedýchal keď som púšťal spojku a opatrne pridával plyn. Čakal som, že 80 koní ma zo seba strasie hneď na prvých pár metroch, ale nič také sa nekonalo. Pohli sme sa skutočne kultivovane a CBFka mala ďalší bod k dobru. Odvážil som sa preradiť do dvojky a tá tam zapadla asi s takým zvukom ako keď v kúpelni zapaľujem svetlo... Proste tiché cvaknutie a bolo to. To už sa blížil koniec parkoviska, tak som začal myslieť na mixľovanie riadiacou pákou a hľadanie neutrálu tak ako som si to pamätal z autoškoly, ale nič také sa nekonalo. Proste všetko išlo ako po masle. Svetlá svietili, smerovky blikali a klaksón trúbil, tak sme si s predajcom podali ruky a mohla začať anabáza s prihlasovaním na slovenské značky.

Trvalo to rovných 10 kalendárnych dní a mohlo sa ísť na prvú testovaciu jazdu. S ľahko stiahnutými polkami som sa poobliekal do komplet výbavy, obul nové čižmy, sadol do sedla, zaradil jednotku a vyrazil na cestu. Prvé kilometre boli zoznamovacie, predsa len po 2 rokoch na skútroch som akosi nevedel kde dať nohy, nevedel som špičkou nájsť naslepo riadiacu páku a musel som si stále pripomínať, že tá ľavá páčka už nepatrí kombinovanej brzde ale spojke a keby niečo vbehlo do cesty, tak jej silné stlačenie nezabezpečí že to toho niečoho nenarazím, ale že do toho tresnem s nezmenenou razanciou. Prvá polka cesty viedla prevažne po rovine s minimom zákrut, prosto preto, že som sa zákrut hneď na začiatok bál. Trvalo to asi 40 km, počas ktorých som sa len utvrdil v pocite, že keď túto motorku navrhovali, tak mali k dispozícií moje miery a nastavili ju tak, aby mi v každom smere sedela. Cestu naspäť som si už samozrejme zvolil inou trasou, kde zákruta strieda zákrutu a môžem povedať, že nemať integrálnu prilbu, tak by som asi lovil muchy spomedzi zubov ešte týždeň... Tak som sa usmieval od ucha k uchu. O tomto som sníval od momentu, kedy som si ako 7-ročný sadol na tú nepojazdnú hrdzavú Jawu a teraz týždeň pred tridsiatymi narodeninami som si tento sen splnil.

Zatiaľ toho na Honde nemáme najazdené veľa, ale od začiatku sme si sadli a verím, že nám to dlho vydrží. Skúsený motorkári budú namietať, že ma omrzí a že 78 koní je málo, ale to zarazím hneď na začiatku... Nie som pretekár a na naše cesty a rýchlostné limity je 78 koní viac ako dostatočná hodnota. Krútiaci moment je naladený krásne odspodu bez akejkoľvek výkonovej diery alebo kopanca a presne tak mi to vyhovuje. Na motorke sa rád vozím rozumnou rýchlosťou a kochám sa krajinou namiesto čumenia na otáčkomer, takže kľudný a absolútne nezáludný stroj je opäť ako pre mňa. Ako každý si raz za čas rád užijem trochu toho zrýchlenia, ale ani s tým CBFka nemá problém. Čo sa týka motora, mám len jedinú výhradu a to je manuálny sytič. V živote som s týmto vynálezom neprišiel do kontaktu, takže si na to ešte stále zvykám, ale nie je to žiadny bytostný problém, ale keby bolo ovládanie vyvedené na riadidlá, naozaj by sa nič nestalo.

Podvozok je čitateľný a drži kolesá pribité k asfaltu. Zatiaľ som sa nedostal do situácie, kedy by som mal pocit, že sa naňho nemôžem plne spoľahnúť. Obuté mám Bridgestone Battlax BT021 a tiež nemôžem zatiaľ povedať krivé slovo. Uvidíme ako na vode a ako to bude so životnosťou. Dva kotúče prednej brzdy už od pohľadu sľubovali solídny výkon a prax to zatiaľ potvrdzuje. Brzdy majú pekne plynulý nástup, čo ako začiatočník opäť oceňujem. ABS som zatiaľ netestoval v plnom nasadení a pevne verím, že ešte dlho neotestujem, ale je dobré mať taký pocit, že ma stráži aspoň niečo a že keby bolo treba, tak je tam.

Posed je príjemne pohodlný, ako som už písal, všetko sadne presne, akurát ma po prvých 100 km trochu rozbolel zadok, ale zase presadnúť zo Silverwingu s jeho kreslom... No skrátka prdel si ešte bude musieť trochu zvyknúť. Na Silverovi som mal plexi až pred sebou takmer vo výške očí a fúkalo teda celkom dosť na to ako to vyzeralo že nebude, tu je tomu presne naopak. Keď si človek sadne, tak má pocit, že ho také plexiskielko nemôže predsa poskytnúť nejakú ochranu pred vetrom... No ale ono ju poskytuje... Teda... Vačšinou :D Pri jazde normálnou presunovou rýchlosťou okolo helmy len tak ľahúčko ševelí vetrík a plexi plní svoju úlohu dokonale, ale akonáhle prekročí ručička tachometra stovku, tak zrazu okolo helmy nastáva hukot apokalyptických rozmerov (no zase také hrozné to nie je, ale počuť to dosť). Jediný výrazný nedostatok spomínaný v mnohých iných recenziách sú spätné zrkadlá. 90 % obrazu v nich zaberám ja sám a musím sa dosť krútiť, aby som videl čo sa deje za mnou. Už sa mi v nich dokázal skryť aj Ford Transporter, ktorý šiel hneď za mnou, ale letmý pohľad na tých pár percent zrkadiel ktoré si netienim ramenami ma utvrdil v tom, že za mnou nič nie je...

Po prvých mesiacoch a cca 2000 zoznamovacích kilometroch musím konštatovať, že je to vynikajúco a univerzálne navrhnutý stroj. Pomalé presúvanie sa cez upchaté mesto? Žiadny problém! Presun po diaľnici? Žiadny problém! Rýchle presuny horskými prechodmi? Absolútne žiadny problém! Proste dievča pre všetko a zatiaľ som ani na chvíľu neľutoval, že som sa pre ňu rozhodol.