Spomienky na veteránske akcie v starom kameňolome pod Pezinskou Babou (1998)

Honda CB 250

Ku koncu minulého storočia som sa mimo svojich profesionálnych (zdravotníckych) pisateľských aktivít venoval handrkovaniu sa s motocyklovými redakciami v bývalej Československej republike. Stabilne mi z tohto boja vychádzalo to, že redaktori „profesionáli“ vždy nabádali čitateľov aby im posielali svoje zážitky z diania okolo motocyklov, no ale ako autori a teda dopisovatelia vítaní neboli. Vrhol som sa teda na dokumentovanie dianí v mojom blízkom okolí. Hodne som navštevoval motocrossové preteky, z ktorých síce vznikali možno zaujímavé reportáže, no takmer vždy na ne v printových časopisoch miesta nebolo.

V práci som sa stretával s viacerými aktivistami, ktorí sa motocyklom starým alebo aktuálnym venovali. Pri poliklinike mal svoju dielňu pán Pátek a tam bolo vždy rušno. Cez svoju značku MOTOTIPA robil opravy a servis veľkých motocyklov. Priamo v budove o poschodie nižšie mal ambulanciu stály dopisovateľ do časopisu STOP pán V. Mareš. Slovo dalo slovo a kolega MUDr. Mareš vtedy dobre známy vo veteránskych kruhoch mi pri jednom z mnohých rozhovorov naznačil, že ak chcem o motocykloch z rokov minulých vedieť viac, mal by som sa motať okolo veteránistov z pezinského veteránskeho klubu, ktorý mal vtedy dlhodobú tradíciu (založili ho páni Galánek a Grégr ešte za éry Zväzarmu).

M72 SOLO

Dr. Mareš do práce jazdieval výlučne na veteránoch, či to boli autá, alebo motorky a jednu z garáží mal pri dielni pána Pátka. Vždy bol v dobovej koženej kombinéze parkoval neďaleko môjho bicykla či Babetty. V rozhovore s ďalším kolegom pánom J. Sztojkom, ktorý sa preháňal na Pionieri Jednohrbe, či tiež na Babette a občas prevetrával svoju FN 500. Ak ju sedlal, tak o tom vedel celý Pezinok, lebo zvuk jej dlhozdvihového štvortaktného jednovalca bol nezameniteľný. Skrátka vtedy naznačil, že klub usporiada čoskoro preteky do vrchu pod Pezinskou Babou.

Povedal som si (naša starostka sa motokrossárom vyhrážala, že nesmiem figurovať v ich klube), nuž čo, skúsim pričuchnúť k veteránom, aj tak všetky moje približovadlá z mladosti boli vždy kúpené pod rukou a s každým ich predošlí majitelia zažili dosť pekného. Ocitol som sa teda na Veľkej cene Veteránov 1998. Keďže som sa vtedy len oťukával, všímal som si len to, o čom som dovtedy len počul, ale ešte nevidel v akcii.

Bolo tam hodne áut, no tie ma nijako nevzrušovali, pretože som jazdil najprv na Škode 100 po rodičoch a prvé novomanželské auto bol vrak Škoda 1000 MB, ktorý mal povyváranú karosériu, no havarovaný zadok. Vytvoril som teda Škodu Stotisíc (predok 1000-ka, zadok 100-ka). Ozajstným prvým spoločným rodinným autom bola Rosnička (Škoda 105). Fotil som teda motocykle, ktoré boli pre mňa raritami a zopár ich je v galérii. Krátku reportáž som odoslal vedeniu klubu a tým som si vyslúžil pozvánky na všetky budúce akcie pod taktovkou pezinských veteránistov. Nakoniec čosi podobné bolo uverejnené aj vo vtedajšom Moto-fane s autorstvom redakcie (T. Imriška).

Elektronický prepis rukou písaného textu:

Veľká cena Veteránov 1998

Tak ako v predošlých rokoch, aj tretí ročník Veľkej ceny veteránov pod Pezinskou Babou sa niesol v upršanom počasí. Vôbec, počasie na 5. júla nevyzeralo. Veteránistov to však neodradilo od účasti na dostaveníčku, ktoré už po tretíkrát usporiadal klub veteránistov z Pezinka v priestoroch starého kameňolomu a na technicky náročnej trati do vrchu Pezinská Baba. Táto vrchárska trať lákala od nepamäti priaznivcov a organizátorov pretekov už v zlatých časoch socializmu. Dnes teda pretekajú nielen super relly autá a motocykle ale aj vozidlá, ktoré si pamätajú vojnové hromobitie, či dokonca ľavostrannú cestnú premávku v celkom prvej ČSR. Veteránisti sú istá kategória ľudí, ktorá sa snaží o zachovanie techniky, ktorú už bežne na cestách nevidieť. V kolíske motocykloov v starom Anglicku boli výrobcovia, ktorých motocykle boli svetoznáme. Pojem Ariel, Norton, BSA, či Triumph stále žijú v povedomí motorkárov všade na svete. Nástup éry japonských výrobcov, ich zmietol zo sveta, no veteránisti ich hýčkajú opravujú a samozrejme pretekajú na nich. Japonská Honda, Kawasaki, Suzuki, či Yamaha sú na piedestáli už stabilne, no nielen ten najmodernejší motocykel nadchne nejedného chlapca, či dievča, ale aj taká motorka z rokov 70 –tych je zaujímavá a obzrie sa za ňou skoro každý. V kaneňolome sa stretlo okolo 100 majiteľov takýchto krásavcov a merali si sily v tom, kto vyrobí čo najmenší časový rozdiel medzi dvoma jazdami do kopca na Babu. Organizátori rozdelili účastníkov podľa roku výroby ich miláčika. Najskôr vyrazili na trať motorky vyrobené do roku 1930, potom vyrobené od roku 1931 do 1946, po nich od roku 1947 až 1963. Poslednou kategóriou boli motocykle špeciálne pretekové bez vekovej kategórie. Na skusy mimo našich jazdcov prišli aj motorkári z Čiech, Rakúska a Nemecka. Dojazdilo ich 94 a tešili sa z výhier, ktoré si niesli domov. Vlastne nešlo ani tak kto je najrýchlejší, ale kto má akú výdrž. Podstatné bolo hlavne to, že sa stretli nadšenci, podebatovali, vymenili si informácie, súčiastky, povedali si navzájom svoje zážitky a hlavne dohodli sa, že sa za rok stretnú znova.

Poradie víťazov:

Motocykle vyrobené do roku 1930
1. J. Sztojka /Limbach/ FN
2. I. Vladovič
3. M Grégr /Pezinok/

Motocykle vyrobené od 1931 do 1946
1. A. Setnický
2. I. Miho
3. M. Sedlák

Motocykle vyrobené od 1947 do 1963
1. Ing. V. Gottschál
2. D. Bazala
3. J. Lakatoš

Špeciálne motocykle
1. Z. Hovšt
2. F. Dvorak /Rakúsko/
3. L. Valenta /CZ/

Jawa 350 Kývačka SIDE