Ukrajina rally 2005 alebo ako my pajechali na Odesu 7/7

Piatok, 7. deň – zbohom Rumunsko

(Vatra Moldovitei - Borsa - Sapanta - Satu Mare - RO/H - Nyíregyháza - H/SK - Košice) – 542 km

Ráno sa budíme mierne skrehnutí. Bola to najchladnejšia noc na ceste. Rýchlo balíme veci, už posledný krát, dnes by sme chceli doraziť do Košíc. Vyrážame po 10-tej, ale stojíme hneď za „rohom“ v Varta Moldovitei, kde je ďalší monastir. Tentoraz ho okupujú dôchodcovia z Rakúska. Tento je však naozaj pekný. Hergi tu ešte míňa prachy za suveníry a pokračujeme ďalej. Čaká nás ďalší priesmyk Pasul Pascanu (1040 m n. m.)

Kvalita asfaltu horšia ako včera (nie je nový), ale je to lahoda. Na vrchole znovu stánok so suvenírmi, a tak nakupujeme. Hlavne Hergi má paniku, aby domov nedošiel z prázdnymi rukami. V Campulung Moldovenesc sa napájame na červenú, aby sme ju čoskoro opustili smerom na Borsu cez ďalší priesmyk Prislop (1416 m n. m.) Cestou stretáme aj trojicu Rumunov na motorkách. Cesty v tejto oblasti boli všetky v rekonštrukcii a tak nás čakalo pomerne veľa semafórov.

Na Prislop teda prichádzame v čase obeda. Cesta sa vytrvalo dvíha po pravej strane hlbokej a relatívne strmej doliny. Okolité vrchy, na ktoré máme vďaka ideálnemu počasiu perfektný výhľad, dosahujú výšku až 2300 m n. m. V podstate sme v masíve Karpát, v ktorom sa nachádza aj najvyšší vrch Ukrajiny – Hoverla. Asfalt je už slabší, no to nám vôbec neprekáža. Priesmyk je úplne osamelý. Hľadáme vhodné miesto, kde sa chystáme zlikvidovať posledné zásoby jedla. Varíme obed o troch chodoch a úspešne likvidujeme aj Hergiho plynovú bombu. Pri vychádzke do lesa nachádzam nádherné huby. Asi ich tu vôbec nezbierajú. Pred odchodom z našej dočasnej kuchyne nás míňa partia Helmutov na úplne nových GS-ách v plnej výbave. Mávajú a trúbia ako o život.

Na vrchole priesmyku Hergi ani nestojí. Je tam len akýsi rozostavaný hotel a nejaká ceduľa. Ja zastavujem a lovím pár záberov. Hneď sa pri mne zastavujú cigánčatá a chcú fotky, ktoré si starostlivo kontrolujú na displeji foťáku. Nakoniec fotím celú rodinku aj so psom a tiež jedno malé dievčatko. Teraz som už múdrejší cukríky im podávam až na odchode. Aj tak ich už vo vrecku veľa neostalo.

Hergi má čaká o pár zákrut nižšie a tak mu robím jednu panorámu. Cestu z priesmyku nám ešte spríjemnila partia cigánok, z ktorých jedna mala tú potrebu ukázať nám jej poprsie :-)

V dedinke s zaujímavým menom Moisei tankujem posledný krát doplna. Do Košíc by to malo byť menej ako 400 km. Pokračujeme ďalej na severozápad až k rieke Tisa k ukrajinským hraniciam. Len nedávno sme šli okolo Tisy na druhej strane rieky. Podvečer stojíme až v známej dedinke Sapanta. Tá je známa azda z každého rumunského cestopisu veselým cintorínom. Ja som tu však zbadal odbočku na „Historico monument“ a tak ideme asi 1 km po uzučkej ceste niekam do lesa. Pohľad ktorý sa nám však naskytol stál zato. Bol to nádherný drevený kostol, ktorý ako sme neskôr zistili od chlapíka (asi údržbára) je európskou raritou, ako najvyšší drevený kostolík. Jeho veža dosahuje neuveriteľnú výšku 75 metrov. Musím fotiť panorámy, lebo ho neviem cely vtesnať do foťáku.

V kostole nikto nie je. Je tu iba klasický nápis „Taxa de visitaire“ a drevená debnička. Okrem toho vnútri sú na stole povykladané rôzne predmety s náboženskou tematikou, ktoré sú na predaj. Stačí vložiť odpovedajúcu sumu do debničky a môžete si vziať čo chcete. Do knihy návštev sme zapísali aj motoride...

Vydal som sa preskúmať aj vyššie poschodia a úplne ma fascinovali škridle, ktorými bola strecha kostola obložená. Škridle boli drevené a nie väčšie ako 10 x 5 cm. Musela to byť mravenčia práca vyložiť nimi celú strechu. Inak celý kostol bol okrem kamenných základov celý z dreva. Do veže som nešiel, pretože tam už viedli len rebríky a ten najnižší bol položený na zemi.

Po tejto prehliadke sme sa presunuli ku známemu veselému cintorínu. Ten bol však v porovnaní s kostolom nezaujímavý. Na každom náhrobku je tu veselá príhoda, ktorá popisuje smrť daného človeka a obrázok. Keďže po rumunsky nevieme tak sme sa museli uspokojiť s obrázkovou verziou.

Zo Sapinty odchádzame a bojujúc s lúčmi zapadajúceho slnka sa tlačíme na západ. Do Satu Mare prichádzame ešte za svetla. Pred hranicami Hergi tankuje za posledné rumunské groše a zháňa nálepku RO na kufor. Darí sa mu to až na poslednej pumpe, kde už nemá peniaze. Predavač mu ju nakoniec daruje, keď vidí, že ju ide Hergi zaplatiť kartou...

Odtiaľ je už cesta do Košíc rovnaká ako pred rokom, keď nás navigoval DodoKE a ja sa snažím spomenúť si na cestu. V tme už nemôžem pozerať do mapy bez zastavenia. Ideme cez Nyíregyházu, Tokaj a potom po vedľajších smerom na Encs a Milhosť. Našťastie mi pamäť slúži dobre, a tak neblúdime. Asi 20 km pred hranicami mi začína svietiť rezerva a to už viem, že dôjdem v pohodičke. Prechod hraníc je bezpróblemový. Keď sa pohýnam z prechodu Hergi na mňa kričí, aby sme si dali pauzu. Má už dosť a ja som na tom podobne. Stojíme a oddychujeme na benzínke.

Zvyšných 20 km do Košíc absolvujeme bez problémov a motorky parkujeme chvíľu po polnoci. Za nami je skoro 3000 km za sedem dní a kopa zážitkov. Dadi na nás počkala a vezie nás domov autom. Prišli sme síce o deň skôr, ale hlavné je že sme živí a zdraví...

Záver

• 7 dní, 2887 km
• Benzín 153,75 l ~ 4330 Sk
• Priemerná spotreba: 5,56 l/100 km
• Priemerná cena benzínu Ukrajina 95: 3,9 Hrivna ~ 24 Sk
• Priemerná cena benzínu Rumunsko: 3,546 Lei (nové) ~ 35 Sk
• Pokuta rýchlosť 10$ ~ 330 Sk
• Pre ukrajinca (nehoda) 50$ ~ 1655 Sk
• Ostatné náklady ~ 1435 Sk
• Spolu ~ 7750 Sk (234 $)

To, čo sme prežili za tento týždeň, ťažko nazvať dovolenkou. Nie, bola to turistika. Už som sa naučil tieto dva pojmy odlišovať. Na cestách vás môže postretnúť čokoľvek a len málo kto ráta s tým najhorším, s nehodou. Nerátal som s tým ani ja, no cesty osudu sú nevyspytateľné. Za chvíľku nepozornosti som draho zaplatil a je mi to veľkým ponaučením. Poďakovať sa musím Herghottovcom za podporu a aj ospravedlniť za to, že som im narušil pôvodný plán cesty. Veľká vďaka patrí aj ukrajinským ľuďom, ktorý neváhali nezištne pomôcť človeku v núdzi. Okrem toho ma na tejto ceste výdatne potrápili aj zuby. Neľutujem však nič z toho, čo sa stalo na tejto ceste. Raz som mal taký výrok, že si prajem radšej 1 000 takých nehôd (vtedy sa mi nič nestalo) ako jednu jedinú: prvú a poslednú...

Táto cesta bola pre mňa zároveň prvou väčšou skúškou GS-a na dlhšej ceste a hlavne na menej kvalitných povrchoch. Musím povedať, že GS-o si získalo moju dôveru. Je to motorka, ktorá presne splnila to čo som od nej očakával. Je to Enduro (od slova Endurance – trvanlivosť, odolnosť, vytrvalosť) a to potvrdila aj pri nehode, keď obstála iba s ľahkými, ale hlavne odstrániteľnými škodami.
Uznanie si zaslúžia aj pneumatiky Mitas E09. V teréne rapídne zlepšujú jazdné vlasnosti GS-a. Na asfalte sú ale hlučné a neposkytujú až taký handling ako „cestné gumy“. Pocítil som to najme pri brzdení, keď ABS zaberalo častejšie ako by som bol očakával. Pri jazde na priesmykoch som ich hranice nenašiel, na suchu držali ako pribité, klopiť sa dalo až po ucho.

Ukrajina

Ukrajina je jednoznačne krajina kontrastov. Na jednej strane chudoba a na druhej najnovšie modely BMW, Mercedes alebo Audi na cestách. Najnovšie diaľnice v protiklade s cestami bez značenia, úplne nespevnené, kde prejde len Kamaz. Miliónové veľkomestá a krajina kde niekoľko desiatok kilometrov nestretnete ani dušu. Moderne zariadené benzínové pumpy v kontraste s „drevenými“ sudmi a čerpadlom, ktoré pamätá časy dávno minulé. V tomto by sa dalo pokračovať...

Ukrajina si ma získala. Páčil sa mi spôsob života ľudí v horách, nespútané korytá riek. Ľudia tu žijú v harmónii s prírodou. Aj keď majú neľahký život, nikdy im nechýba úsmev na tvári. Ani neviem kedy presne zmizla neistota a absolútne zmizol strach. Z čoho vlastne? Ľudia boli všade prívetiví, všade sa s nami pustili do reči aj keď sme nevedeli po rusky, vedeli sme sa dorozumieť. Jedno viem teraz. Na Ukrajinu sa budúci rok vyberiem znovu. Tentoraz už mám podrobnejšiu mapu a už aj znalosti o tom, čo sme nevideli. Pôjdeme však spolu s Dadi a nevynecháme ani cestu z Koločavy na Komsomoľsk.

Rumunsko

Pre mňa už druhá návšteva tejto krajiny. Presvedčil som sa, že aj sever krajiny má čo ponúknuť. Prvá cesta bola čisto asfaltová, keďže som šiel na CBR-ke. Teraz som si veľmi vychutnal off-roadové etapy. Rumunsko ich ponúka oveľa viac ako sme my stihli prejsť. Na to, že je tak blízko, by určite stálo zato sem prísť aspoň na týždňové túlanie.

Prílohy

Ak ste sa dostali až sem tak máte moje uznanie :-) Ak Vás navyše článok zaujal tak Vám ponúkam aj pohľad na rovnakú cestu očami Peter Fischer-a.

• UA-RO-2005.pdf Autor: Herghott - 3.76 MB - Formát Adobe PDF
• UA-RO-2005-Spotreba.pdf - 46.2 KB - Formát Adobe PDF