Ukrajina, Rumunsko 2005

Ja, Francúz, na Honda XRV 750 Africa Twin a Braňo, ktorý doteraz sedlal len čopríkov a chcel skúsiť mototuristiku, tak si od brata požičal na túto cestu 600-vku Bandita. Balíme sa dosť naľahko: tankvak, top case a za seba lodný vak. Cieľom cesty má byť Odesa.

1. deň: piatok 26. 8. 2005: Trnava – Košice - Vyšné Nemecké – Užhorod – Mukačevo – Tjačiv, 620 km

Ráno vstávam o piatej a pri pohľade z okna som hneď na nervy. Prší. A to hlásili, že sa má konečne po dvoch týždňoch začať vyjasňovať. Tento rok je pre mňa asi zakliaty. Vyrážame okolo siedmej a kúsok za Trnavou sme už navlečení v nepremokoch. Tie dávame dole až niekde pred Tornaľou.

Na hraniciach je dvojkilometrová kolóna áut, ale samozrejme sa predbiehame a vybavenie na oboch stranách nám trvá 30 min. V Užhorode ešte meníme peniaze, povinné tankovanie a káva. Ďaľšia cesta záživná nebola - diaľnica a samá rovina. Stojíme až v reštaurácii za mestom Khust na polievku a super šašlik.Ubytovanie sme našli v Tjačive v malom hotelíku. Večer chceme zapadnúť niekam do baru, ale mesto vyzerá dosť prázdne.

2. deň: sobota 27. 8. 2005: Tjačiv – Jaremča – Černivci – Chotin, 380 km

Raňajkujeme v peknom horskom hoteli kúsok pred Rachivom. Cesta z Rachivu do Jaremči vedie cez Karpatský národný park a myslím, že patrí k jedným z najkrajších na Zakarpatí. Jaremča je centrom huculskej kultúry, je tu veľa možností ubytovania a na rieke Prut je možnosť vidieť niekoľko pekných vodopádov a kaskád.

Po prechode Karpát začínajú už len nekonečné roviny. Keď sme išli asi 40 km stále rovno a pred nami sa vynárali len daľšie nekonečné horizonty, začal som driemať, a tak radšej odstavujeme moto a zaspávame v tráve pri ceste.

Pred Černivci stojíme na jedlo v „restaurant Raisa“. Majiteľ je Turek a hneď nám to celé ukazuje, výzdobu na svadbu, ktorá tu bude večer. Len taká málenkaja, 200 ľudí. Náš dnešný cieľ malo byť mesto Chotin, kde mal byť jeden z najkrajších hradov na Ukrajine. Asi sme zle pozerali, alebo sme boli už dosť unavení, ale žiadny hrad sme tu nenašli. A ani kopec, na ktorom by mohol stáť. V meste nie je žiadna možnosť ubytovania, tak nakupujeme v obchode zásoby a o 20 km ďalej, pri dedine Perkivci, vidíme asi kilometer od cesty nejakú usadlosť. Je to starý opustený kravín, tak sa tu skladáme. Ešte pred zotmením sa po prašnej ceste smerom k nám valí stará Latvia. Asi 200 metrov od nás zastavuje a vystupujú z nej traja chlapíci s puškami a začínajú strieľať. V prvom momente neviem,či mám utekať alebo zaľahnúť. Až potom som si uvedomil, že poľujú na bažanty. Ďaľší šok prišiel okolo polnoci. My už zalezení v stane, všade len čierno-čierna tma. Zrazu počujeme fučanie,chrapčanie a štrngot reťazí.Ani sme sa nechceli vystrčiť zo stanu. Neviem kto prvý nabral odvahu, ale keď sme zbadali, že okolo nás prechádza dedko na voze, ktorý ťahá vôl, poriadne nám odľahlo.

3. deň: nedeľa 28. 8. 2006: Perkivci – Mamaliha – Hertsa – Siret – Radauti – Sucevita - Vatra Dornei, 263 km

Ráno sa púšťame do debaty, nad ktorou som rozmýšľal už večer. Kam ďalej? Ďaľších 700 km po nezáživnej rovine do Odesy sa mi ísť nechce a tak to otáčame smer rumunské hranice. Najbližší priechod je podľa mapy pri dedine Hertsa. Po príchode nám colník oznamuje, že „nevazmóžna“, prechod je len pre miestnych a odkazuje nás na hr.prechod Siret, ktorý je vzdialený po hl.cestách 100 km, ale ak pôjdeme po vedľajších, ktoré kopírujú hranice, je to asi 50. Samozrejme sa rozhodujeme pre vedľajšie, aj keď som tušil, že pre Bandit to nebude sranda, ale nebolo to zďaleka najhoršie, čo ho na tejto ceste postretlo. Vedľajšie cesty to znamená asfalt žiadny, len šotolinka. Afrika si len tak chrochtala. A tie bohom zabudnuté dedinky, cez ktoré sme prechádzali, stáli za to.

Na asfalt sa dostávame 200 metrov pred hranicami. V Rumunsku sa zastavujme v kláštoroch Sucevita a Moldovita a ďalej cez horský prechod Pascanu, kde práve natiahli nový asfaltový koberec, mierime do kempu do Vatra Dornei. Baby na recepcii sa uz ani nečudujú, keď ma tu vidia.

4. deň: pondelok 29. 8. 2005: Vatra Dornei – Bicaz – Gheorghieni – Joseni, 280 km

Ráno vyrážame do mesta kúpiť mapu a hneď aj raňajkujeme. Z kempu sme vypadli o jedenástej a hneď sa navliekame do nepremokov. Dážď nás vlastne sprevádzal celý deň. Priehradu na rieke Bistrita chcem obísť zo západnej strany. Tou druhou som šiel už mnoho krát, tak som chcel zmenu. Miestni nás síce upozorňovali, že cesta je zlá, ale vravím si, že na motorkách hádam prejdeme. Po pár kilometroch je však cez cestu vysypaná zemina a za ňou štvormetrová jama. Cestu strhla voda pri nedávnych záplavách. Tak sa musíme otočiť a priehradu obísť po mne už známej ceste.

Z mesta Bicaz pokračujeme krásnou Bicazskou sútezkou k jazeru Lacu Rosu a ďalej cez mesto Gheorgheni, kde si dávame výbornú večeru v Maďarskej reštaurácii na konci mesta. Útočiskom na dnešnú noc sa nám stal pekný penzión na začiatku dediny Joseni. V izbe sme mali manželskú postel širokú 1,2 m.

5. deň: utorok 30. 8. 2005: Joseni – Toplita – Shigishoara – Brasov – Slanic, 304 km

Ráno vyrážame cez sedlo Bucin. Je tu spravená úplne nová cesta. Pred dvomi rokmi tu bola len ujazdená hlina a škvára. V Shigishoare pozeráme staré mesto a dávame kafčo a pokračujeme smerom na Brašov do Slanicu, dnešného cieľa. Prichádzame sem o 16.00.Soľná baňa je už zatvorená. Keď počujem sumu 500 Sk za chatku v kempe, alebo 900 za izbu v penzióne, radšej v obchode nakupujeme proviant a táboríme na lúke pod lesom asi 5 km za mestom. Rozložili sme oheň a začali opekať, keď sa vtom spustil dážď, čo ma už ani neprekvapilo. Tak čakáme 2 hodiny v stane, kým to prestane.

6. deň: streda 31. 8. 2005: Slanic – Bertea - Cosmina de Jos – Baicoi – Rasnov – Bran – Campulung - Curtea de Arges, 340 km

Ráno vstávane o siedmej, tradičná káva, rýchla hygiena, chvíľu ešte čakáme, kým preschne stan a ideme pozrieť soľné bane. Otvárajú o deviatej a hneď je tu rada. Vstupné podraželo, min rok 70 000, teraz 100 000 lei. Zo Slanicu sa chceme dostať co najkratšou cestou na E60. V mape je naznačených niekoľko cestičiek bielou a žltou farbou, ale vždy sa nakoniec musíme pre strhnuté a chýbajúce mosty otočiť. Takže to všetko musíme obchádzať až cez Baicoi.

Na hrade Bran sme sa zastavli len na kávu v štýlovej reštaurácii. Na hrade som bol už dávnejšíe a myslím, že krajší ako samotný hrad je skanzen umiestnený pod ním. Vedľajšími cestami sa dostávame až do Curtea de Arges. Kemp, v ktorom som tu kedysi spal, je zbúraný a tak spíme v penzióne na výpadovke na Fagaras.

7. deň: štvrtok 1. 9. 2005: Curtea de Arges - priehrada L. Vidraru – Avrig – Calimanesti, 220 km

O 8.30 už sedíme na motorkách. Pri drakulovom hrade v Arefu Stojíme len na pár fotiek, podobne aj na priehradnom múre. Raňajkujeme v hoteli cca 5 km pod vrcholom Fagarašu. Z horských prechodov, ktoré v Rumunsku poznám, majú skoro všetky nový povrch, len tu nie, aj keď si myslím, že tu by sa hodil najviac. Bol by to raj pre motorky. Stúpame do výšky cca 2200 metrov a prechádzame tunelom na severnú stranu pohoria. U stánkarov kupujeme kilový bochník kaškavalu. Keď sa už chystáme na odchod, v sekunde sa priženie hmla. Musíme pol hodinu čakať, kým ako-tak ustúpi. V Meste Talmaciu meníme v banke peniaze, kupujeme chlieb a kúsok za mestom si robíme pri rieke obedný piknik aj so spánkom. Daľšou zastávkou je kláštor Turnul. Robíme fotky s miestnym pópom. Neďaleko kláštora je kemp s chatkami, ktorý prevádzkujú kňazi z tohto kláštora.

8. deň: piatok 2. 9. 2005:Calimanesti – Brezoi – Suga – Sebes - Cluj Napoca - Baia Mare, 434 km

Prvých 80 km bola dobrá cesta. Stúpame do výšky asi 1500 m. Hmla zostáva pod nami, sú tu nádherné jazerá, lesy, potoky a neskutočne veľa hríbov hneď pri ceste. Raňajkujeme v horskom penzióne. Kúsok za ním sa cesta rozdeľuje. Dá sa ísť buď na Petrosany, alebo na Sebes. My volíme cestu 67c na Sebes. Tá je dosť známa najmä u českých mototuristov, ktorí navštevujú Rumunsko. Podľa značenia v mape by mala byť zhruba na takej úrovni ako doterajšia cesta, opak je však pravdou. Nasledujúcich 60 km ideme asi 3 hodiny. Je mi trochu ľúto Braňa na Bandite, ale zvládol to bravúrne. Motorky su špinavé ako prasce a my tiež. Cesta je samé blato, rozjazdená od lesných traktorov. V Sebesi sa dostávame na asfalt a chceme sa dostať co najbližšie ku Slovensku. Cez Turdu a Dej končíme v penzióne v Baia Mare.

9. deň: sobota 3. 9. 2005: Baia Mare – Berehovo – Užhorod – Košice - Trnava, 680 km

Domov sa rozhodujeme ísť cez Ukrajinu, zostali nám totiž ešte hrivny. Na UA vchádzame cez prechod Djakove. V Užhorode tankujeme a kupujeme na miestnom trhovisku nejaké blbosti. Prechod hraníc trvá len chvíľu. Po vjazde na Slovensko nasadzujeme stabilnú rýchlosť 130 km/h a o 20.30 parkujem moto v garáži.

Záver

Ukrajina, najmä jej hory, ma očarila. Na budúci rok sa sem určite vrátim a skúsim to spojiť aj s Moldavskom, kam už by mal byť vstup jednoduchší. Údajne sa budú dať víza kúpiť priamo na hraniciach.