Ukrajina rally 2005 alebo ako my pajechali na Odesu 2/7

Nedeľa, 2. deň – Hoverla

(Kemp Petros – Jasinja – Jablunitsia – Kolomija – Snjatin – Černivci - Nedobivci) – 225 km

V noci prišla šialená búrka. Zima mi nebola, len kvapky vody ma prebrali a donútili ma presunúť sa z lavičky na stôl. Niekoľko krát som sa zobudil a sledoval som úžasný lejak... Bol som rád, že som vzal plachtu na moto, aj keď zaberá dosť miesta. Teraz boli všetky veci pod ňou v suchu. Vrátane stanu. Našťastie, aspoň ho nebudem musieť za mokra baliť...

Ráno vstávam skoro, trápia ma bolesti zuba. Bol som aj pred cestou u zubára a dúfal som, že to bude v pohode. Nebolo. Dávam si teda jednu ružovú tabletku, aj keď som v podstate odporcom kadejakých liekov. Herghottovci tvrdo spia, tak sa vydávam na prechádzku po okolí. Trénujem si svoju azbuku pri čítaní informačných tabúľ. Nakoniec som si ich odfotil, že to vylúštim doma. Bolo tam niečo o národnom parku a o lovení pstruhov.

Herghottovci vstávajú neskoro a ešte dlhšie sa balia. Z kempu odchádzame neskutočne neskoro, až okolo poludnia. Inak kemp Petros je malý horský kemp, vybavený veľmi slušne - splachovacie WC, čisté, sprcha, teplá voda, umyvárky. Všetko v prírodnom štýle v drevenom domčeku... Naozaj luxus, aký nemajú mnohé naše (alebo chorvátske) kempy.

Tento deň som mal v pláne výstup na Hoverlu, najvyšší ukrajinský vrch, ak bude záujem. Od majiteľa kempu však zisťujem, že výstup trvá približne 3 hodiny a na to čas už nemáme... Tak aspoň zisťujeme kadiaľ ísť, nejaké miesto, odkiaľ aspoň Hoverlu uvidíme. Poradil nám Jasniu a tam sa vraj máme popýtať na cestu.

Z Jasnie nás domáci posielajú na Jablunitsiu. Je to horský priesmyk s relatívne kvalitným asfaltom a super zákrutami. Na vrchole to žije turizmom. Je tu kopa obchodíkov so suvenírmi, a tak sa vydávame míňať hrivny. Ceny suvenírov sú naozaj priaznivé... Nemáme však v batožine veľa miesta a tak sa krotíme, však ešte bude príležitosť nakúpiť suveníry (veľký omyl...)

Z Jablunitisie sa vydávame na menšiu enduro vložku na blízky hrebeň s výhľadom na Hoverlu. Tu si doprajeme malú pauzu. Je to nádherné miesto s výhľadom na všetky okolité vrchy. Púšťame sa ešte ďalej po hrebeni k vysielaču, ale keďže tam nebolo nič zaujímavé tak sa vraciame spať na asfalt.

Pomaly na nás dochádza hlad a tak sa dohadujeme pri najbližšej príležitosti ho skrotiť. Zastavujeme pri kolibe v podhorí. S motorkami sme v pohode vliezli do dvora priamo pred kolibu. Z tej sa valí dym a neuveriteľné vône. Veru nerozmýšľali sme dlho, čo si dáme. V strede koliby sa nad ohňom opekali šašlíky... Na jedlo sme čakali asi 20 minút. Dostali sme riadnu dávky masa na ražni, k tomu šalát a ukrajinský čierny chlieb. Oblizujem sa aj pri písaní týchto riadkov...

Čas ale hrá proti nám a tak sa poberáme na cestu. Pomaly, ale isto opúšťame Karpaty a krajina sa vyrovnáva. Stále idem prvý a udržujem tempo. Zastavujú nás až policajti za mestom Snjatin. Policajt, ktorý vyzerá ako Funes (majú uniformy ako francúzsky žandári) na nás máva radarom. Fúha, cítim problémy...

Zastavujeme na krajnici, skladáme prilby a púšťame sa do reči. Samozrejme my po slovensky, policajt po ukrajinsky. Policajt pýta všetky doklady a ideme s ním do policajnej búdky. Tu sa dozvedáme o našom priestupku (75 a 77 km/h na 50-tke). Mám taký pocit, že policajt nás ani neodmeral, lebo sme už šli aspoň 90. Jednoducho mal len nejaké hodnoty namerané v radare. V nasledujúcich minútach sme boli svedkami hereckého výkonu hodného oscara, pri ktorom sme sa dozvedeli, ako fungujú pokuty na Ukrajine, že policajt nemôže zobrať peniaze, iba spíše protokol, ten odošle niekam, a tam zasadne súd a ten stanoví pokutu. Vraj by nás niekam predvolali a tam by sa to riešilo.

Nakoniec situáciu rieši Hergi jednoduchou otázkou „Skoľka grivna? Skoľka dolar?“ 20 dolárov mení svojho majiteľa (10 dolárov za moto) a my môžeme pokračovať v ceste. Ešte sme boli upozornení, že nech do Černivci ideme pomaly, lebo tiež tam merajú...

Samozrejme nikde nemerali. V Černivci sme trošku poblúdili. Je to veľké mesto, ale nakoniec sme sa z neho vyhrabali správnym smerom. Pomaly sa však blíži noc, a tak s príchodom 19-tej hodiny zastavujem pri veternom mlyne, aby sme sa dohodli ako ďalej.

Dnes máme za sebou len niečo viac ako 200 km, ale aj tak sa rozhodujeme pre nocľah nadivoko na tomto mieste. Za mlynom nachádzame príjemné miesto na kraji lesa. Ja sa znovu rozhodujem pre nocľah bez stanu a pridávajú sa ku mne aj Herghottovci. Rozkladáme teda provizórny tábor bez stanov, varíme večeru a dohadujeme sa na skorom budíčku ráno. Radšej vyrazíme skôr a doženieme zameškané kilometre. Nasledujúci deň by sme chceli už spať v Odese...

Večernú siestu nám prerušila len partia asi 15-tich Ukrajincov, ktorý sa popri nás vracali do dediny v značne veselom stave. Hlučný spev a pomalý presun po lúke sotva 15 metrov od nás. Nebolo nám veru všetko jedno... Ticho sme čušali a pod rúškom tmy sme čakali kým odídu... Reálne som si síce uvedomoval, že nám žiadne nebezpečenstvo nehrozí, ale keby nás spozorovali, bolo by to zas otázok a vysvetľovania, čo sme, kto sme, odkiaľ ideme a kam...