Custom Bike Show Bad Salzuflen 2019

Krátke vysvetlenie, že prečo: v piatok - prvý deň výstavy - majú novinári vstup od 10:00 a bežní návštevníci od 12:00. Tak trocha som sa cítil ako agent Džony Ingliš a tak trocha celkom som aj dopadol.

Výstavisko má jeden oficiálny vstup (nepripadal do úvahy), asi 10 veľkých brán (samozrejme všetky boli o takomto čase zatvorené) a asi 20 dverí na vstup „do“ a „z“ pre povolaných, teda vystavovateľov. Všetkých „mojich“ 20 dverí bolo o takomto čase ešte zatvorených. Až na jedny. Ale tam som sa na prahu stretol s ich strážnikom. Zamával som mu pred nosom novinárskym preukazom, ale on ma stroho poslal „rechts um die ecke“. Lenže to „rechts um die ecke“ fugovalo až od 10:00 a to bolo pre mňa o 8:05 zle. Obchádzal som celé výstavisko v nádeji nájsť horšie strážené dvere. Ale tie neboli. Všade zodpovední strážcovia. Chvíľu som mal pocit, že čítali môj posledný článok o tom, aké ľahké je dostať sa na výstavisko CUSTOMBIKE. Dokončil som okruh okolo výstaviska, až som znovu prišiel k tým istým prvým dverám a ten strážnik tam nebol. Nadšený som urobil dva kroky do haly a ... už tam bol! A samozrejme ma znova vyrazil. Zaliezol som do auta, naštartoval motor, pustil kúrenie (veď december) a spustil analýzu, „kde Džony Ingliš urobil chybu“.

Veľmi rýchlo som analyzoval a našiel nedostatky. Príjazd o 8:00 (keď tí najskorší vystavovatelia prichádzali po deviatej), čiapka KTM, modrá mikina, tenisky. Samá chyba. Ďalšie znaky potrebné na bezproblémový vstup na výstavisko: žiadna brada, tetovačka, prsteň, reťaz, brucho, čierne oblečenie, čižmy alebo bagandže, maskáče, štýlové okuliare, klobúčik, vesta, akýkoľvek znak H&D...

Po 9:00 sa zhustil prísun (tých správne oblečených) vystavovateľov cez tých inkriminovaných cca 20 ks vstupov a prílev osôb, (teda aj mňa) nebolo možné ustrážiť. A tak o 9:04 vznikla prvá fotka. Keď som mal pocit, že všetko podstatné mám nafotené, o 10:30 som sa bol oficiálne zaregistrovať.

Úvod som trocha natiahol. To preto, lebo som sa snažil vysvetliť, že nie je celkom jednoduché urobiť dobrú fotku. A to ja nerobím dobé fotky, iba dokumentárne. Ale aj tak sa snažím, aby bolo okolo fotografovanej motorky čo najmenej rušivých prvkov, aby vynikla technika a nie nohy pozorovateľov v pozadí, reklamné tašky, sporo odeté modelky, zlé osvetlenie a iné. Ale aj v tomto fotoreporte tam toho (zlého) je až až. A tak až doma pri triedení som zistil, že ten môj skvelý fotomobil sa nedokázal popasovať s tým ranným provizórnym osvetlením a ... no veľa toho, o čom som si myslel že bude dobré, som jednoducho musel vyhodiť. A aj to zverejnené je nuž - v biednej kvalite.

A prečo som na to prišiel až doma? Lebo dvoje okuliare. „Diaľkové aj stretávačky“. A je to hrozná otrava stále ich meniť, dá sa povedať že po každej fotke. Preto to dám znova: netreba pozerať na kvalitu fotiek, treba pozerať na kvalitu na fotkách.

Lebo o tie motorky nám ide. Však, áno. Nadviažem na tému Miláno (EICMA). Tam bolo možno 10 dokonalých svetových noviniek, ku ktorým sa človek takmer nedostane a tu (každý rok) až na pár výnimiek, nedokonalých 500 kusov na vzdialenosť 50 cm.

No a ...? Nechcem porovnávať, čo sa nedá porovnávať, a nechcem vysvetľovať, čo sa vysvetliť nedá.

Kam srdce ťahá, tam motorkár ide. Veľakrát som napísal, že H&D komunita nie je moja krvná skupina. Tie ich vonkajšie znaky sú pre mňa v modrej mikine rovnaké ako pre nich tá moja modrá mikina.

Čo je však pre mňa ťažko pochopiteľné a uveriteľné je energia, čas a peniaze, ktoré sú ochotní venovať svojmu dielu H&D. Na ktorom sa väčšinou nedá normálne jazdiť. Bez urážky, rád by som videl počet najazdených kilometrov na týchto strojoch. Skrátka sú to CUSTOMY.

A o tom bol aj tento ročník. Postupne mi docvakáva, že slovo CUSTOM je motorka pre motorku a nie motorka na jazdenie. Občas sa nájde výnimka, že motorka je aj Custom aj jazditeľná. Výnimočne je to na báze H&D, lebo vraj aj také sa už v minulosti stalo.

Možno 90 % vystavených customov (podľa môjho subjektívneho pohľadu) nespĺňa estetické, kvalitatívne, bezpečnostné a jazditeľné kritériá. Pre mňa je ale veľmi užitočné si týchto 90 % pozrieť. Lebo tu vidím tie omyly, veľakrát až odstrašujúce príklady, ktorým je dobre sa vyhnúť. A nebyť toho, že som tu už pár krát bol, tak to urobím podobne. Teda zle. Tým nechcem povedať, že moje diela nemajú veľa chýb. Samozrejme majú. Ale možno menej, ako keby som tu v minulosti nebol.

A teraz tých 10 %. Skrátka skvelé. To stojí za to obetovať (otravný) deň cesty tam a (znova otravný) deň cesty späť. To sú umelecké diela, kde človek žasne. Každý rok sa tu nájde pár exponátov, ktoré automaticky vyvolávajú otázku: „Ako to mohli vyrobiť?“ . Automaticky pre mňa a podobne postihnutých. Lebo „bežný“ návštevník, bez urážky, si to nevšimne. Iba prejde okolo a venuje sa nejakému gýču v ďalšom stánku. Ale keď zbadáte niekoho, kto sa drží za bradu, škriabe sa na hlave, na kolenách sa pozerá „pod sukne“ motorkám a pohľadom hľadá spriaznenú dušu, najlepšie autora diela, s ktorým by sa mohol porozprávať, tak vidíte, že nie ste v tom sami.

Každý rok sa nájde niečo extra. Takmer nikdy sa môj názor na to „extra“ nezhodol s porotou. (Že by tá modrá mikina?) Trojkolku od Yamahy som vždy prehliadal ako niečo nie celkom „patriace“ do jednej stopy. Veď to ani nie je jedna stopa. Názor nemením, ale to čo z nej dokázali urobiť páni z poľského Game Over Cycles, to je neuveriteľné. Pre mňa jednoznačný víťaz.

Už som na vlastné oči videl z hliníka urobené hocičo, ale toto je minimálne na úrovni Blechmana. Že „Blechmana“ nepoznáme? Nuž, už dlho pripravujem článok o tomto skvelom Rakúšanovi. Talent, čo robí pre BMW. Napríklad fotky z Glemsecku a jeho variácia na tému BMW boxer, víťaz mnohých medzinárodných súťaží. Len ten článok o ňom sa rodí akosi ťažko. Občas to chce asi čas, ale to som už odbočil od témy.

Čo dodať na záver? CUSTOMBIKE je výstava o tom, ako som písal vyššie - láka alebo neláka. Koho neláka, môže si z domáceho pohodlia pozrieť pár fotografií. Koho láka...

Aby som nezabudol, najvyššie poschodie bolo v tomto roku tématicky venované nemeckým poldecákom. Tým z ciest.